Príbeh nosatého a zubatého v Amerike
(Jamesák 1999/6)

Text a foto

Pomaly som sa prebral z narkózy. Do nosa mi udrel pach chlóru a zazrel som slabé kontúry čohosi. To zvodné zadky sestričiek ukazujú figu mojej nefunkčnej telesnej schránke. Ach Bože! Tá nešťasná podlaha úplne roztrhala moje nadoblačné plány... V zime si praskneme nejaký Eigríček, na jar to strihneme do Španielska, v lete zaručíme v Tatroch na jeseň urveme niečo v Yosemitkách. Hovno! Pravú ruku mám vyborhákovanú, ľadvina mi farbí, chrbtica ako hadica a duša sa tára kdesi v Novej Guiney. Budem si môcť ešte s tou rukou vôbec vytrieť prdel? To nemôže byť pravda. Končím, kašlem na to. Znovu a novu to všetko od začiatku. Keby aspoň tie Yosemity. Snáď to nejak rozchodím, rozhýbem. Do jesene. Čo snáď -určite! Idem tam. Ano. Na jeseň idem do Yosemitov.

THE COSMOS (VI 5.9 A4)

Veľký kameň. Sleduje nás cez pootvorené okno autobusu, či sa pri pohľade naň nepoondíme od strachu. Tak čo hovoríš? snažím sa Ivana, môjho spolulezca na tejto „homosexuálnej“ akcií vyburcovať k slávnostným ódam. Brutálne čo? El CAP. „Čo ja viem, asi hej“: ukvasil Ivan, pričom ma vážne urazil.
Tabuľka „CAMP IS FULL“ je asi najdlhšie na jednom mieste visiaci oznam na svete. Jediná šanca ako získať miesto v Campe IV je vystáť si skoro ráno radu pred rangerským šapitó. Zázraky sa dejú a tak sa Ivanov pompézny North Face onedlho rozvaľuje v prachu tohto svätého miesta.Nechceme váhať. Neprišli sme sem kŕmiť obézne veveričky ani krúžkovať vtákov. Dokonca nás nelákajú ani bouldre rozosiate v prítmí tunajších borovíc. Rozbalenie Big Wall lezenia je jediná činnosť, ktorej príprave podriaďujeme prvý deň. Ivan zháňa kdesi sáčky na sranie, ja sa hrabem v kontišoch a zbieram umelohmotné flaše. Spoločne potom kupujeme žrádlo. Ak niekoho zbadáte v kráme s košíkom plným snickersiek, piva a fazuľových konzerv za 60 centov je jasné, že nejde hrať golf na miestne pasienky.
Ďalšieho naobed sa už ťarbeme po šesťkilometrovej ranveji na nástup. Vedľa nás leží hrdý Sentinel, za chrbtom Lost Arrow a pred očami stojí El CAP v postoji zápasníka suma. To čo však leží na našich chrbtoch to už nie sú svine, ale absolútne vyžraté diviaky pripravené prežiť zimu za polárnym kruhom. Nesieme tri laná, stopäťdesiat karabín, päťdesiat frendov, tri sady čokov, tri kladivá, päťdesiat skôb, štyridsať litrov vody, šesť pív, jedlo na šesť dní a mračno iných vecí. Nikdy som viac na chrbte neniesol. Už sa nám potom nepodarilo spätne pochopiť, ako sme to mohli odniesť.
Išli sme čosi liezť a tak sme si to museli nejako vybrať. Výber cesty bol veľmi subjektívny na základe jej pekného názvu, priamej línie bez veľa kyvadiel a aj A4 nie je síce vegáč, no dá sa to snáď predýchať. A hlavne je tam len jeden offwidth (špára-širočina). Cesta The Cosmos VI 5.9 A4 vedie v juhozápadnej stene El Capitana, má 23 dĺžok plus tri dolezové a v roku 1972 ju vyliezol miestny astronóm Jim Dunn. Nepochybne to bol úplne nadčasový výkon. Ivanovi neostávalo, len ma začať istiť v prvej dĺžke. Nie je jednoduché asimilovať mysel na takú odmietavosť, akú sme nad sebou videli. Po troch hodinách som doplával do prvého štandu päťdesiatmetrovej dĺžky v najľahšej možnej obtiažnosti C1 a myslel som si, že štandujem v strede steny a zajtra budeme na vrchole. Opak bol pravdou, pretože v ďalších dĺžkach za A2,A3 sme nad našou rýchlosťou trpko zaplakali. Sekvencie po medených hlavách, háčikoch a expandujúcich odštepoch sa začínali objavovať čoraz častejšie a striedali sa s tzv. awkward úsekmi. To boli veľké nechutnosti skýtajúce napr. lezenie po tenkej špárke nachádzajúcej sa hlboko vnútri previsnutého otvárajúceho sa komína. Fuj!
Voda a jedlo sa rýchlo míňali a boli sme unavení. Navyše, ani hory materiálu nestačili na prekonanie obtiaží, ktoré stena ponúkala. Potrebovali sme viac háčikov a hlavne akýchsi sawed-off, čo boli spílené účka do širokých ale plytkých dier. Z piatej dĺžky sme zoštartovali dole, aby sme to všetko zabezpečili...

Stena naberala na strmosti a my sme sa nervózne pokúšali uniknúť zo spádnice Salathé. Chalaniská púšťali z hora balíčky výkalov a občas to premiešali zo spŕškou kamenia. Čakal nás jediný, ale o to nechutnejší traverz. Vybrať správny háčik, cvaknúť do rebríčkov, otestovať a zaťažiť, takto zopár metrov doľava, potom nejaká tá hlava a už je tu očakávaný expandujúci previs, do ktorého sa snažím zatĺcť skobu stropovku. Pár úderov a už nesedím v RP-čku č.0, ale hompáľam sa hlboko dole. Len škoda, že sa už stmieva. Dlho do noci Ivko čistí traverz a ja mu vôbec nezávidím. Večery sú v podstate rovnaké. Vyzujeme sa a ideme variť. Ale keďže nemáme moc čo variť a ani sa nám v tom smrade do toho nechce, radšej narýchlo čosi zhltneme a ulíhame. Len občas cez plošinu nazrieme do sveta pod nami. Tá hlbočina je nám taká cudzia. Každé doobedie trávil Ivan lezením a ja som meditoval na štande. Cez mysel zavalenú nečinnosťou sa mi dennodenne premávali všakovaké bludy. Teraz ale mladý bombardér prekonáva mohutné kyvadlo do háčikov, neskôr lezie voľne a dostáva sa do stometrového, akoby mečom vyseknutého kúta, ktorým ja do noci leziem po nespočetných čokoch a frendoch do tzv. okna. Vy ste túto vetu prečítali za 10 sekúnd, ale my sme to liezli celý deň. Nečudo, že keď sme v tom neúprosne zvislom svete rozložili blegdajmonďácku plošinu, bolo to krásne pozorovať ako sa rodí niečo vodorovné.
Z okna viedla cesta ďalej cez rivety v skale do sekvencie s medenými hlavami za A3+. Rivety sú malé šróbiky v hladkej skale, v ktorých nie je problém visieť, ale ich dočiahnuť. Väčšinou sa lovia na čokové lanko a na ich ulovenie je treba silné cirkusantské zázemie. Medzi rivetkami sú tiež často dierky na háčiky, taktiež zverské dočahováky. Keď to mal Ivan všetko za chrbtom, čakali ho jemné pohyby po circleheadoch. Sú to kúsky hliníka s lankom roztĺkané do vodorovných priehlbiniek a previsov. Mňam. Nie však všetky dĺžky boli také nepríjemné. Nasledoval 60 metrový skvost s krásnou strechou, fantastickými voľnými bločiskami a príjemnými špárami plnými hliny a tráv. Milujem vydlabávanie dier na frendy s očami plnými akýchsi pripinačiek sypúcich sa z malebného kríčka nad hlavou. Ale vážne to nebolo také hrozné...

Veru nie je príjemné z minúty na minútu prevziať všetku ťarchu výstupu na seba. Ivan ale dospel k smrteľnému rozhodnutiu doliezť tú cestu na prvom konci a ja som chcel súhlasiť. Vydali sme sa teda smerom hore k najťažšiemu úseku steny. Pôvodná A3+ bola regradovaná na A4, čo je v tejto dobe rapídneho znižovania klasifikácií nevídané. Päťdesiatpäťmetrová dĺžka bola spletencom háčikov, hláv, rurpov a jedničiek osadených do jemnej špárky v hladkom previsnutom bruchu. Kdo niekedy liezol horný monolit na Mlynárika, tak s tým to nemalo vôbec nič spoločné. Keď bol Ivan odo mňa tak ďaleko, že vyzeral ako mucha na záclone, cestu mu zahradil rozpadávajúci sa legovitý previs. Jeho výstraha ma prebudila z osemhodinovej letargie strávenej v lávke a posledné metre som sa klepal s ním. Keď som konečne po ďalších troch hodinách dĺžku vyčistil, nechcelo sa nám veriť, že sme stene urvali len taký kúsok.
Dni v stene ubiehajú rýchlo. Kedysi som si myslel že bigwolovať štyri dni je tragédia, teraz mi ani pri ôsmych nenaskakuje husia koža. Lezenie je stále rovnaké, ťažšie dĺžky sa striedajú s ľahšími a už ani neroroznávam štand v prvej dĺžke. A to som si tam myslel že som v polovici steny. Jedla nám zostalo minimum. Jedna snickerska a jedna malá konzerva fazule na deň pre obidvoch. Od rána do večera tak pásomnica hladuje. Mysliac si, že sme v poslednom dni, púšťame sa do poslednej dĺžky. Prekvapuje nekonečným traverzom v dachu na konci ktorého tušíme spásonosnú policu Vďakyvzdania. No ešte veľa skôb Ivan rukou založí do previsu, kým sa mi stratí z dohľadu a až po nekonečnom čase sa objaví na polici. Poskakuje ako opica na elektrickom kresle a kričí čosi o špagetách a pive.Chudák. Asi sa z tej cesty už úplne pomiatol. No mňa čaká všetko to vytĺcť a tak sa hotujem do strechy. Rukou vyberám skoby a keď po mnoho metroch opustím previs, zbadám pred sebou vodorovný komín, ktorým sa mám doplaziť na rímsu. Čo je to za svinstvo? Laná, rebríky a všetok bordel ma ťahá von a mne je súdené po centimetroch sa plaziť na obsratých šutroch v úzkej rímsičke pripomínajúcej komín. Všetko sa mi všade zachytáva a z úst mi tryskajú neuverejniteľné nadávky. Konečne sa staviam na nohy a z nosa si vyšparávam kusy guána. Paráda. Nedržím sa ničoho a napriek tomu stojím. Ó Bože! Vzdávame ti vďaku za to pivo a špagety, ktoré nám teraz visia z úst. Pekná tradícia nechávať na policiach nepotrebné jedlo. Ešte 300 metrov po rímse Vďakyvzdania a sme v mieste jej stretnutia s pilierom West Buttress. Cosmos máme konečne v suchu, len jedna ťažšia dĺžka a nejaké kvaky nám chýbajú na vrchol. Ukladáme sa na polici v orlom hniezde.

LOST IN AMERICA (VI 5.10R A4)

Už nikdy viac, žiadne medené hlavy, žiadne tlčenie skôb za vypadajúce stotonové bloky, háčik už budem používať iba na otváranie pivových fliaš, ktoré dúfam na dlhší čas nahradia záchodovú vodu Campu 4. Maťovu skobu namiesto nosa zafarbím na červeno neustálym prísunom osviežujúceho nápoja King Kobra a náš bivak presuniem do centra robenia hranoliek. Môj obľúbený Halloween natrvalo vytiahnem z diskmanu a už budem počúvať iba sladké ženské hlasy vrtiace sa okolo mňa a privádzajúce moje ubolené mladé kosti k vrcholu. Zdraví predsa dosiahnu vrchol ľahšie....
V tejto chvíli však od toho mám tak ďaleko ako Bangladéš k ekonomickej prosperite. Už tretí deň sa váľam v prachu Campu 4 a snažím sa naučiť nohy chodiť po horizontále. Ale ony akokeby boli zakliate; mám pocit, že niekto si tam urobil zásobáreň kyseliny mliečnej. Najradšej by som vymenil našu portaledž za invalidný vozík, dokázal by som sa aspoň pohybovať bez grimás na tvári.
Kolega CliffHeuger si zasa lieči svoj styk s kamenným medveďom, ktorý ho tak jemne postískal už v dvanástej dĺžke. Maťko je však bojovník a pravidelným dopĺňaním tekutín zotavuje svoje telo a naša zocelená myseľ opäť čoraz častejšie spomína slovo lezenie. Slovo, ktoré som ešte pred pár dňami nenávidel. Nenávidel som to utrpenie, ťahanie tých svinských hovád, neustále plahočenie sa nekonečným oceánom previsnutej žuly. Visenie v háčikoch, ktoré nahlodávali našu slabú psychiku a spolulezcovi premietali v hlave film o strašných pádoch, ktoré budú končiť hlboko pod štandom. Zvuk vypadávajúcich skôb a zipsovanie ťažko získaných metrov, ktoré budete musieť znovu vybojovať so zverskou odhodlanosťou. Už žiadna technika, žiadne háčikovačky, lezenie sedemhodinových dĺžok s kŕčmi v nohách a s vysmädnutou papuľou.
Závidím skalkárom, závidím im tú voľnosť s mádžom a desiatimi expresmi. Aj ja chcem konečne cítiť priľnavosť lezečiek a hádzať príjemné držky do krásnych lepených boltov. A namiesto toho mám na sebe navešaného toľko materiálu, ako keby som vykradol všetky lezecké šopy na Slovensku. Sťahuje ma dolu hlbšie a hlbšie a ja nemôžem odolať tejto výzve začatého boja. Tá výzva sa volá Lost in America (VI 5.10R A4). Neodolali sme. Nezostali sme v kľude oddychovať, ale opäť sa chystáme priblížiť tej istej chybe. Potiť sa, trpieť, ale uskutočňovať náš dávny lezecký sen. Nedokážeme nečinne sedieť v údolí plnom granitových stien, cítili by sme sa ako teplí bratia obklopení najkrajšími ženami sveta. Naša duša punkerov sa prebúdza a vyrážame dokončiť rozbehnutý boj.
Nikdy som neniesol pod stenu také ťažké svine a vôbec mi nebolo jasné, ako ich chceme dostať o šestnásť dĺžok vyššie. Jedno krásne poobedie Maťo s odhodlaním gladiátora vyráža do kráľovstva medených hláv. Lezenie je v skutku pestré, strieda sa hlavička za hlavičkou, takže máte dosť času pouvažovať, aké by to bolo hodiť tlamu dolu do sute. Naše svinky sa len príjemne usmievajú zavesené desať metrov od nástupu a očividne ich vôbec netrápi, že s nimi nevieme ani pohnúť. Ale klamal by som - lezenie je skoro brnkačka. Skoro. Miesto odporúčaných dvadsiatich ušiek na rivety máme jedno a aj to mi stihne uletieť hneď v druhej dĺžke. Takže rivety si postupne prepíname, vzdialenosti medzi slučkami sa okamžite zväčšujú a váš mozog sa posúva do hladiny alfa. Túto cestu snáď vyliezli opice s trojmetrovým rozpätím rúk. Niektoré dočahováky medzi isteniami mi dodnes zostávajú záhadou. Chlapci ich snáď osadzovali z výsuvnej plošiny. S postupným naberaním metrov sa rozširuje naša slovná zásoba, Maťo sa snáď nikdy neodnaučí nadávať. Preliezame cez scenéricky nádherné hladké úseky Big country, kde mojich 185 centimetrov nie je vôbec postačujúcich a s vypätím posledných síl dostávam do stropu najmenšiu nožovku. Je to pre mňa najhoršie miesto v ceste a jej otestovanie pohupnutím zostáva iba v teoretickej rovine. S očami zúfalca sa vrhám po nasledujúcej hlave, ktorá pre mňa predstavuje najlepší štand. A2+, bŕŕ,
ďakujem. V nasledujúcej dĺžke sa Maťo ponorí do medenej čierňavy a skoro celú dĺžku po hlavách prelieza iba za podpory kamaráta mesiaca.
Ďaľší deň ráno vyrážam do typickej yosemitskej dĺžky, ktorá obsahuje všetko, čomu by ste sa najradšej vyhli. Slová ako loose, expanding či rivet missing dávajú zasväteným tušiť, že nebudete sedieť pri nedeľnom obede a popíjať chladenú Plzeň. Háčikujem po vypadávajúcich šupinách, občas mi dajaká tá hlavička zostane utrhnutá v rukách, skoby iba tak poťuknem za dunivé bloky a keď sa už konečne chcem cvaknúť aspoň do chorého rivetu, nehrozí, lebo ten tam vážne nie je. Badlands (Zlá Zem), lepší názov si pre takú dĺžku ani neviem predstaviť.

Občas sme však museli vymeniť naše technické vybavenie za lezečky, poriadne sa nažrať mádža a vyraziť do vôbec nie ľahkých dĺžok, kde pády boli kreslené priamo do štandu a nemerali dvadsať metrov. Bolo to naše zoznámenie s výrazom “R” alebo “X”. Takto sa po šiestich dĺžkach dostávame do Bay of pigs (Zálivu svíň). Naše svinky sú z toho celé happy a stále sa na nás vyškierajú. Maťka ale čaká šestková širočina, ktorú však vybácha jedna radosť. Yak and Yetiovské najväčšie camaloty nám tu poskytovali vážny komfort bezpečia. Zaštanduje pod najťažšou dĺžkou a ja sa s radosťou pustím do najdlhšej háčikovačky môjho života. Je to super, zoberiete si sadu háčikov, zaželáte si odvahu a lezecké metre ubúdajú. Po ceste cvaknete jeden šróbik a ani neviete, že ste zrazu o dvadsať metrov vyššie. Zvyšok dĺžky už ničím neprekvapuje, až na občasné skobové kreácie, ktoré pôsobia ako výstava moderného umenia a určite by ste na ne nezavesili ani flisku v krčme. Ráno naše lezecké kroky pokračujú háčikovaním do neznáma, kde Maťo podáva kvalitný výkon vystavujúc svoje členky rozmláteniu o nádhernú poličku, zanechávajúc za sebou namiesto istení iba háčiky cvaknuté za rôzne nezmysly. Občas sa tu nelezie iba smerom hore, ale línia pokračuje traverzami, lezením dolu, čo pre človeka v žumaroch predstavuje neprekonateľnú zábavu, ktorú by najradšej už nikdy nezopakoval.
Milujem večerné ležanie na plošine, ten pocit, keď konečne po celodenných útrapách počujete vrčať varič, nohy máte pichnuté v spacáku a v srdci sa vám rozhostí pocit z ďaľšieho prežitého dňa v týchto vertikálnych pláňach. Tešíte sa na natiahnutie do krásnej horizontálnej polohy, na nekonečné rozhovory o ženách, o dobrom jedle a o tom, ako sa dolu spráskate, ak to tu prežijete.
Nikdy som nezažil takú obrovskú expozíciu, v ktorej vaše exkrementy ešte stále letia dolu a vy už dávno snívate v spacáku. Driemete a rozmýšľate o ďaľšom dni, o povzbudivých názvoch dĺžok, ktoré vás budú mátať ako nočná mora. Možno s týmito pocitmi Maťo zaútočil do exponovanej dĺžky Fly or Die (Lietaj alebo skap), v ktorej sa mi ešte aj v žumaroch krútila hlava. Nádherných A3+. Koncert headmetalu, ktorý nemal konca. Ako väčšina, ani táto neklesla pod poctivých 45 metrov. Je cítiť, že v Yosemitoch zaútočila vlna znižovania klasifikácie, pretože aj táto dĺžka bola znížená z pôvodných A5 na A3+ a malo to svoju logiku. Ako jedna z mála A5 tu zostala iba Reticent Wall od S. Gerberdinga a spol. Nehovorí to však nič o tom, že v úseku C1 si kľudne polámete hnáty. Naše rockové pôsobenie sa pomaličky blížilo ku koncu a v dvanástej dĺžke sme sa prehupli do cesty Zenyatta Mondata. A bolo to cítiť, pribudlo fixného materiálu, kopec skôb, prijemné lezenie a bomben-fest štandy. Zažívame tu poslednú noc na polici, taká malá rozlúčka s týmto krásnym údolím s najväčšou koncentráciou lezcov na stenu štvorcovú. Posledný deň rýchlo vyfrčíme zostávajúce tri dĺžky a poobede sa s úsmevom váľame na hrane El Capa.
Čo povedať na záver? Asi len, že to bola jedna z mojich najvydarenejších akcií s parádnym parťákom, kde sme pod vplyvom okolností načreli hodne hlboko do našich psychických a fyzických možností. Určite sa potešili aj naši priatelia a sponzori, ktorí nám pomohli kvalitným lezeckým materiálom:

TREK SPORT - batohy
YAK A YETI – BD kladivá + železo
ALPHA ŠPORT – topánky GARMONT, statické laná Žilmont
TATRA ŠPORT – Laná a repšnúry EDELRID
TIMUS – slučky a rebríky
SHS JAMES – plošina Black Diamond

Hitparáda:
1. Najlacnejšie pivo: King Kobra
2. Najlepšia vec: Kladivo BD
3. Najväčšia žranica: Garden Terrace
4. Najväčšia hrôza: Cesta Cosmos
5. Najkrajšia cesta: Snake Dike, 5.7 R - Half Dome