Igor Koller
Foto: Igor Koller, Vlado Linek, Ivan Štefanský

Závesná plošina, alebo portaledge, je pojem neodmysliteľný od bigwallového lezenia. Kto by to nepoznal. Obrázky z El Capa s yosemitskými zarastenými krysami s walkmanom na ušiach, cigárkom v hube a istiacim lanom ledabolo medzi dvoma prstami - bez akéhokoľvek záujmu o spolulezca. Nohy sa kolembajú v zapadajúcom slnku nad tmavnúcou, stovky metrov hlbokou priepasťou. Hotová romantika. Ale ako je to v skutočnosti? A nie v slnkom vyhriatej stene, kde si tropiko dávate ako vankúš pod hlavu, ale niekde v 5000 metroch vysoko v severozápadnej stene v Himalájach? Nuž, prečítajte si moje plošinové zážitky, prežitky, prežitia a pôžitky zo steny Castle Peaku v Miyar Valley.

Sťahovanie. Pravdu povediac pred našou expedíciou do Miyar Valley v Indii na jeseň roku 2002 som na plošine neležal ani raz. V 70. rokoch nám stačila závesná sieť, čo bol niekedy pekný horor, ale oproti bivakom v slučkách záchrana. Teraz som sa tešil na pohodu závesných plošín. Veď som tu s lezcami so skúsenosťami z Yosemitov aj Madagaskaru. Kým však prvý raz zaľahnete na portaledge vo veľkej stene, čakajú vás iné radosti. Najskôr treba niekde vyliezť, čo väčšinou nebýva do výšky prvého poschodia vášho paneláku. Ale to je ešte tá príjemnejšia časť sťahovania. Keď ste už dosť vysoko a rozhodli ste sa zriadiť stenový tábor, treba tam pár vecí aj dopraviť... Tak to bolo aj v našom prípade, keď sme po štyroch dňoch fixovania vyrazili s Ivanom definitívne hore. Neskoro poobede naťahujem z posledného štandu ďalšiu dĺžku a snažím sa nájsť dobré miesto na plošiny. Tých 15 metrov v zasneženej a slizskej skale trvá večšnosť. Konečne vŕtam dierku na háčik, sekám nit, ide príšerne, zasekáva sa, musím ho dokončiť novou hlavou. Druhý nit to isté, je mi na zúfanie, mám toho už plné zuby, stmieva sa.
„Kašli na to, zavesíme aspoň jednu posteľ, chalani prespia nižšie,“ reve na mňa Ivan. Blíži sa sneženie. Kým dolezie na štand, už sa sype. Rozložiť plošinu vo vetre, snežení a s čelovkou na hlave - keď visíte v slučkách - je ozaj veľká sranda. Pomáham Ivanovi veľmi slabo, pred očami sa mi mihajú popruhy, rúrky, spojky. Je to úplne inak ako u Kaza na povale. Chalani zlanujú dole aj s varičom a jedením. Konečne máme tropiko nad hlavou, plošina je malá, nedá sa takmer ľahnúť. Zaliezame do spacákov kompletne oblečení. Jesť a piť budeme asi tak zajtra na obed. Naozaj krásna plošinová premiéra, ďaleko od mojich najhorších predstáv.

Keď tlačí moč… Vyskúšal som si to až veľmi naostro hneď prvú noc. Samozrejme, že som si neodľahčil večer pred zaľahnutím, veď kto by to aj robil vo vetre a snežení. Statočne som bojoval až do polnoci, keď som si definitívne uvedomil, že do rána som bez šance. Lenže naše tropiko nemá výlezový otvor, ako sa mám teda zachrániť? „Odhrň si trochu tropiko a vypusti to vedľa postele,“ poradil mi Ivan. Také jednoduché to ale nie je. Najskôr treba takmer celý vyliezť zo spacáku a kľaknúť si. Nájsť a vytiahnuť zmrznutého pinďúra popri sedačke, cez goráče, nohavice a spodné moirové spodky je úplna katastrofa. Medzitým som už celkom tesne pred pustením do gatí. Potom sa snažím jednou rukou držať odhrnuté tropiko a druhou usmerňovať moč von. Úspešnosť odhadujem na slabých 50 %. Zvyšok ostáva na posteli a oblečení. Táto skúsenosť ma uistila, že v noci je oveľa rozumnejšie vyčurať sa do hrnčeka alebo ešusu a potom to vyliať von. Tu je úspešnosť takmer plná a skutočnosť, že ráno budem z toho slabo umytého hrnčeka piť, je úplne zanedbateľná. Však všetci vieme, že moč je sterilný.
Trochu príjemnejšie je to s močením cez deň, môžete stáť na okraji plošiny a po chytení balancu a objavení zmrzlíka to vypustiť do nádhernej himalájskej prázdnoty. Tento pocit baby nepoznajú. Urobiť stometrový vodopád tiež nie je dopriate bežnému smrteľníkovi. Ale sú tu aj iné možnosti. Ak stenou fúka odspodu, čo je viac než často, tak sa z krásneho vodopádu stáva jemná sprcha. Kým to zistíte, je už neskoro na zavretie kohútika a zastavenie akcie. Akurát môžete trochu odvrátiť hlavu a pozorovať, ako plošinu so všetkými vecami, aj s vami, pokrýva jemná rosa… Ale je to fakt sterilné.
Na veľkú potrebu sa v noci nechodí. Pri strave, akú sme mali v tejto stene my, sa väčšinou nechodí ani cez deň. Len silne vytrénovaní vegetariáni dokážu mať pravidelnú stolicu aj z dvoch jogurtových tyčiniek denne. Ale keď to už na človeka príde, treba sa zavesiť do slučiek medzi naše dve plošiny, zaistiť sa okolo pása a snažiť sa netrafiť visiace laná (tie naše neostali celkom biele). Potom sa použije toaletný papier, ktorý sfarbený ešte dlhú chvíľu jemne poletuje okolo vašich hláv. V Yosemitoch sa to dnes rieši kadením do sáčku, ktorý by sa mal odložiť do kontajnera, ale väčšinou sa hádže pod stenu. Aj s Beckom na Marmolade, keď sme liezli Fram, sme túto situáciu zažili. Rakúski lezci už boli niekde pri Rybe, keď k nám od nich plachtil sáčok. Becko to komentoval: „Rakušákom asi spadla desáta,“ a snažil sa ju zachytiť. „Desáta“ sa rozpleskla pár metrov od neho a bola hnedá…

Obyčajný život. Spíme s Kazom na menšej posteli a sme tam dosť natisnutí. Ja pri stene, Kazo zvonku s hlavou na opačnej strane. Každý si myslí, že spí dolu hlavou a používa vlastnú vodováhu na argumentovanie o vodorovnosti plošiny. Keď sa zatiahne tropiko, rozvešajú všetky nevyhnutné veci, sedačky, foťáky a objektívy, prilby, sáčky s oblečením, tak je problém sa aj posadiť. Ešteže sa varí na druhej väčšej plošine, kde je Dodo s Ivanom.
Varenie je samostatná kapitola. Mali sme pre istotu dva benzínové variče. Indický benzín upchával trysky, ktoré bolo treba pravidelne čistiť, čo je so zmrznutými rukami dobrá zábava. Ani závesný systém varičov nie je taký spoľahlivý, ako v teple v Bratislave. Prevrhnutý varič s vodou je priam katastrofou. Našťastie pre kuchárov a nanešťastie pre naše telá a žalúdky máme toho na varenie veľmi málo. Hlavné je zohriať vodu na šumáky, sójové mlieko či polievku. Lenže ani vo sne nás nenapadlo, že budeme v stene 24 hodín v mínusových teplotách. Nakoniec z fliaš vyrezávame čistý ľad a keď sa aj ten minie, zachraňujeme sa vyškrabkávaním snehu zo škár a puklín. Sneh sa zmení na vodu asi o pol hodiny a výsledok je žalostný – pár deci špinavej brečky s lišajníkmi a kameňmi. Pre navarený ešus sa vždy naťahuje Kazo, na druhej strane podáva Dodo. Plošiny sú od seba asi jeden a pol metra, medzi nimi svine s materiálom a jedením, nad tým na vodorovnom fixe s očkami kopy materiálu. Všetko musí byť priviazané, no aj tak nechápem, že nám takmer nič nespadlo dolu stenou. Najväčší pozor musíme dávať na seba. Expozícia je bezprostredná, stále treba byť niekde cvaknutý. Aj v spánku ostávame naviazaní, síce nie v sedačkách, ale aspoň slučkou okolo pása. Odtiaľto ide slučka k otvoru v spacáku, v mojom prípade potom na druhú stranu plošiny a popod tropiko k nejakému pevnému bodu, väčšinou človek nevie k akému. Aby sme ušetrili materiál, cvakáme si istenia do jednej slučky s pevnou vierou, že tá kamarátova naozaj vedie k pevnému bodu na štande. Občas to treba skontrolovať, aby sa nezapli len pekne do dvojice. No i tak predstava, že by toto istenie malo v prípade havárie plošiny fungovať, je celkom smiešna. Padli by sme o pár metrov nižšie, kým by zabralo, na nás by visela plošina so všetkými vecami, to by bola naozaj veľká sranda.
Rána sú dosť kruté. Na tropiku je námraza, ktorá pri najmenšom pohybe padá za krk a do spacáku. Opatrne sa obliecť, obuť, doráňanými prstami zbaliť spacák… to je dlhá a príšerná operácia. Ak práve neleziete alebo nežumarujete, strávite na plošine sami dlhší čas. Vtedy môžete vychutnať viac priestoru, vyvetrať spacáky, lyžičkou zoškrabať ľad spod karimatiek, ktorý v noci vôbec nehrial, fotografovať, pozorovať okolie i počasie, aj snehový mrak, ktorý sa priženie vždy rýchlejšie, ako si myslíte. Potom je čas sledovať, ako sa všetko pod plošinou mení do biela a vzápätí je čas aj na Otčenáš, aby to nezbelelo nadobro a aby sa chlapci v tej chumelenici šťastne vrátili dolu. Inokedy sa však môžete natiahnuť a čakať na slniečko. Aj keď prísť môže aj niečo iné, celkom nečakané. Ako vtedy, keď lezci nad nami uvoľnili pár kameňov a my sme sa s Ivanom ocitli na frontovej línii bez vyhlásenia bojového poplachu a možnosti nasadiť prilby. Na vedľajšom tropiku ostali dve diery veľké ako päste a všade toľko drobných kameňov, že sme mohli volať technické služby na upratovanie. Ale neftrafili. Našťastie netrafili.
Takže taká je to romantika. Aj keď sa závesnej plošine niekedy hovorí posteľ, je to trochu iné, ako doma pri mamine…