Katka Hitková

Trápna Marika-Amerika, som si dlho vravela. S tvrdohlavosťou mne vlastnou som opakovala, že je to jedna veľká komercia, ktorú si na svojej koži vyskúšať nepotrebujem. No nie všetko vychádza podľa našich predstáv. Jednu jesenno-zimnú noc som sa prebudila a bolo mi jasné, že do Ameriky pôjdem. Napriek všetkému. Vymyslela som si ospravedlnenie, ktoré malo zvedavému okoliu vysvetliť radikálnu premenu môjho presvedčenia – idem tam kvôli lezeniu. Toto tvrdenie sa rozrástlo na tri hlavné ciele: liezť, zarobiť a ešte jeden, o ktorom sa nehovorí. Rozrástol sa aj počet mojej (a teda vlastne našej) družiny. Zrazu sme boli dve, ja a Andrejka. Geografický cieľ mi bol jasný a nebola som ochotná ho meniť – na východe isto ničoho niet a Yosemitky sú len jedny. Andrea súhlasila.

A tak sme sa v polovici júna ocitli v Kalifornii, v Berkeley. Niežeby prvé tri mesiace neboli hodnotnou skúsenosťou, no čosi mi vraví, že toto tu nie je vhodné miesto na ich pretras. Preskočíme teda obdobie plné osožnej práce s cieľom naplniť už plné americké žalúdky, obdobie, keď sa zo mňa, odporcu večných umelých stienok, stala na moje prekvapenie slečna preglejkárka, obdobie, keď sme pochytili nemorálne základy lacného prežitia a mnoho iných zaujímavých vecí a presunieme sa do polovice septembra. Vtedy všetkým leto končilo a nastala doba seriózna, no nám sa zábava len začínala. Vedeli sme čo, vedeli sme kam, vedeli sme na koľko, no nebolo isté ako. Spomínané „čo“ bolo lezenie, „kam“ zahŕňalo Yosemity a okolie Bishopu, „koľko“ malo trvať šesť týždňov pre mňa a tri pre Andrejku a jedinou istou odpoveďou na „ako“ bolo - lacno. Pseudostopom sme sa dopracovali do vysnených Yosemitov, kde po nás, na rozdiel od všetkých lezúcich, čo sa tam vyberú, žiadne výstupy neostali (okrem dookola obehnutého El Capa a po káblikoch vyštveraného Half Domu). Bývanie a strava zdarma - ako sa na správne vyžírky patrí, jeden neúspešný pokus o lezenie, čo skončil skôr, než začal, lebo zblízka bolo zrazu jasné, že pre nás tak potrebné boltíky tam človek veľmi rýchlo zráta. V nestráženej chvíli sme sa vytratili a radšej si v ďalších dňoch prešli klasické túry v doprovode turistov, ku ktorým sme mali zrazu bližšie než k obyvateľom Campu 4. A potom sme mohli začať liezť aj my. Naším rajom sa stal Owens River Gorge (pár míľ na sever od Bishopu), asi 6 km dlhý kaňon prepadnutý do púšte medzi Sierrou Nevadou a White Mountains, ktorý všetci klasifikujú ako najlepšie kalifornské športové lezenie. Z naivnej predstavy, že spať budeme priamo v kaňone, sme rýchlo vytriezveli a nechali sa odviezť do kempu. Vďaka tomu, čo nás stále sprevádzalo a hovorilo si šťastie, sme sa pridali k postarším chlapíkom, z ktorých sa vykľuli správcovia kempu, a tak až do konca pobytu sme mali postarané o základné životné potreby typu pitná voda a často aj jedlo. O lezenie sa nám starali ostatní. Stačilo sa ráno postaviť na začiatok kempu, nezriedka plného lezcov, premôcť pocit, že zas ideme kohosi otravovať a mávať rukou na okoloidúce autá. To isté sa opakovalo na konci dňa a ozaj to nebol problém.

Aké je tam lezenie? V prvom rade si možno vybrať medzi cca 600 športovými cestami v Owens River Gorge a medzi šialeným množstvom bouldrov v okolí Bishopu. Veď to je napokon to, čím sa Bishop preslávil. Teraz jeho hlavnou ulicou kráča viac lezúceho tvorstva než toho iného. Najznámejšie bouldrovanie je v Buttermilk Country (lezenie podobné tomu vo Fontainebleau - čosi medzi pieskom a zlepencom, občasná „mramorová poleva“, obliny a ťapkačky, prosto nádhera, čo zničí kožu) a v Happy a Sad Boulders (hnedá skala s veľkými, ostrými, boľavými chytmi do previsov). Kvôli hrozbe erózie sú pieskom vedené cestičky, slobodne mysliaci bouldristi zväčša dodržiavajú žiadané pravidlá typu „neserkaj všade naokolo, nerob mádžové značky, nerob si svoje ohníčky a chodníčky“ a pod., vediac, že inak by tamojšie lezenie rýchlo skončilo.

Lezenie v Owens má tiež svoje čaro. Stredom preteká riečka, uprostred je elektrárnička, rozpadnuté domy a nejaký ten elektrický odpad, jedna časť kaňonu je vždy v tieni, týždeň sľubuje neosamelú lezeckú samotu, niekoľko áut pribudne cez víkend, no človek rýchlo zistí, ktoré zo stien sú tými najobliehanejšími (Negress Wall, Warm Up Wall, Great Wall of China) a v čase dopravnej špičky sa im vyhne. Cesty sú dlhé, poväčšine okolo 27,5 m, niet problému zaliezť si 35 - 45 m, nájdu sa dvojdĺžkové a jeden 5-dĺžkový bonbónik, z ktorého však každý odporúča len tie prvé dve. Obtiažnosti od 5.7 po 5.13c, kolmé, jemnunko previsnuté steny z čohosi, čo má byť vulkanického pôvodu, pozitívne chyty, cvakanie ani pričasto ani zriedka, čo môžeš viac chcieť?

A tak sme liezli. Andrea si trénovala lezenie v sandáloch, pretože potvorky lezečky jej nohu odrali, ja odskakovanie. Začiatkom októbra som jej mávala. Odvážalo ju auto smerom k lietadlu a predo mnou boli tri týždne. Ozaj nie je problém nájsť spolulezcov. Zvlášť, keď ti stačí, že lezieš. Doma síce neuspokojíš otázky typu „čo si vyliezla“, ale veď odo mňa sa žiadna svetoborná odpoveď nečaká. Tak som sa ďalej hrala v mojom zamilovanom kaňone, tešila sa v päť-desiatkach a jedenástkach. Raj som na chvíľu opustila pre iný raj a na dva dni odbehla do Yosemitov bouldrovať. Okrem spoznania, že s veľkým kusom šťastia to tam ide aj zadarmo a že i tamojšie bouldrovanie mi prerastá cez hlavu, som sa dopracovala k rozhodnutiu, že sa musím naučiť liezť a potom sa zaradím k vyvoleným, čo sa na vrchol El Capu dostanú aj inak ako okolo. Koža postupne strácala obnovovaciu schopnosť, začalo sa hlásiť rameno a víza sa chýlili ku koncu. Napokon mi prišiel dohodnutý odvoz a nebolo cesty späť. Ale k predošlým lezeckým rajom pribudli ďalšie dva.

Keď tam pôjdete, tak nezabudnite, že:
- najlepším obdobím na lezenie bude jar a jeseň
- k lezeniu postačí kopec expresov a lano (60 m) a na bouldre samozrejme ani to
- k najkrajším a najzaujímavejším "leziteľným" cestám patria určite: Clip Jockeys 5.9, Heart of the Sun 5.9, Gorgeous 5.10a, Fear of a Black Planet 5.10a, Ambassadors of Funk 5.10b, Holocaust 5.10b, Sendero Luminoso 5.10b, Hardly Wallbanger 5.10c, Blood Sugar Sex Magik 5.10d, Towering Inferno 5.11a (prvá dĺžka), C´mon Knucko 5.11a, Knucko´s Pride of the North 5.11b, Expressway 5.11b, Mandarin Orange 5.11b a spústa iných
- pitnú vodu si budete naberať v Bishope (naj miesto je pri kasíne), či prosiť o ňu nešťastníkov, čo sa vám pripletú do cesty
- zdarma môžete fungovať 2 týždne v Pinion Site, Horton Creek Campground (máj - november) a BLM Climber´s Campground (november - máj) alebo v oblasti Buttermilks
- k čistote napomôže buď studená vodenka v potokoch, neďaleké horúce pramene, sprchy v Bishope za 4 USD alebo napr. záchod pri thajskej reštaurácii
- v bishopskej knižnici udržíte kontakt so svetom cez internet zadara
- je tam galéria Rowellovcov, majú skvelý gauč a neskutočné fotky
- spústu vecí som sem nenapísala, bo už aj tak je toho priveľa