Nároky na výživu pri telesnej aktivite vo výškach medzi 2000 a 4000 m závisia hlavne od objemu a intenzity vynaloženej námahy a sú porovnateľné s podobnými nárokmi na úrovni morskej hladiny. Nepochybne však treba zohľadniť niektoré špecifické faktory. Obmedzená dostupnosť tekutín môže spôsobiť včasný rozvoj dehydratácie spojený s poklesom výkonu a vzostupom zdravotných rizík. Preto rovnováha v bilancii tekutín je veľmi dôležitá.

Dlhotrvajúci namáhavý pohyb vedie k vyčerpaniu zásoby sacharidov v tele a predčasnej únave. Ak nie je dostatočný prísun živín, môže sa dostaviť hypoglykémia. Čím vyššia je intenzita pohybu, tým je naliehavejšia dostatočná dodávka sacharidov, ktorá usmerňuje i tvorbu hormónov regulujúcich hladinu cukru v krvi, udržiava dobrú imunitnú odpoveď a urýchľuje regeneráciu po výkone. Je evidentné, že vysoká dodávka sacharidov počas aktivity v stredných a veľkých výškach je účelná.
Význam dodávky tukov (reťazcov triglyceridov) nie je natoľko preskúmaný, hlavne pokiaľ ide o ďalší energetický prínos pri organizme neprispôsobenom na vysokotukovú diétu. Avšak pri značnej fyzickej námahe netreba významnejšie redukovať tuky ani pri vysokej dodávke sacharidov. Ich prísun nadobúda na význame počas viacdenných a týždňových aktivít a pri dlhodobej expozícii chladu.
Telesná aktivita vo výške a chlade je spojená s nárastom oxidatívnych škôd, ktoré možno čiastočne kompenzovať antioxidantne pôsobiacimi vitamínmi C a E, aj prvkov zinku i selénu. Ich užívanie stojí za uváženie, lebo nie je spojené s výskytom vedľajších účinkov a môžeme očakávať aspoň nejaký efekt.

Dostatok tekutín
Straty tekutín nastávajú tvorbou potu, vydychovaním v pľúcach zvlhčeného vzduchu a vylučovaním moču. Spravidla však za nadmerné straty najviac zodpovedá potenie (pokiaľ nie je prítomné vracanie a/alebo hnačky). Presnejšie údaje o týchto stratách počas alpinistických podujatí nemožno podať. Spektrum vplyvov je totiž príliš rozsiahle: intenzita zaťaženia, trvanie, viaceré klimatické faktory. Aj na rovine evidujeme individuálne rozdiely pri rovnakej miere zaťaženia. Napríklad počas triatlonu-maratónu zistili hodinové množstvá potu od 0,85 do 1,66 litrov (Zapf 1999). Kombinované túry s priemernou spotrebou energie asi 500 kcal/h predstavujú o niečo nižšie straty vody. Z ďalších dostupných dát možno pri dlhotrvajúcom zaťažení podobnej intenzity odhadnúť potrebné množstvo tekutín na 0,7 litra za hodinu. Pri pomalom tempe a nízkych teplotách vzduchu je potreba nižšia. Počas 12-denného treku vo výškach 2800 až 5000 m treba počas chôdze rátať s dodávkou tekutín asi 0,4 - 0,6 litra/h. Ale v extrémnych podmienkach (horúčava, veľká vlhkosť vzduchu, veľká miera zaťaženia) môžu množstvá potu dosiahnuť až 2 a viac litrov za hodinu. V horách sú obmedzené možnosti na dostatočné zásobenie tekutinami (napr. pri lezení na skale), riziko dehydratácie je značné aj pri menej intenzívnom potení. Práve pri takomto lezení sa úbytok tvorby moču (so zriedkavejšími „cik-pauzami“) javí ako vítaný. Je to ale veľký omyl! Nedostatok teku-
tín toleruje organizmus zle. Už deficit 2 % telesnej hmotnosti (stratou 0,8 - 1,5 l vody) vedie k významnému poklesu výkonnosti (Gleeson 1996). Ak dehydratácia pokračuje, dochádza nielen k ďalšiemu poklesu výkonu, ale aj k poruchám výdaja telesného tepla. Oba procesy sa vzájomne potencujú, zvlášť pri vysokej teplote, prípadne aj vlhkosti vzduchu. Vzniká začarovaný kruh. Dôsledkom je dramatický pokles výkonu, svalové kŕče, poruchy koordinácie pohybov, znížená schopnosť rozhodovania a vážne ohrozenie zdravia. Vyčerpanie z tepla, kolaps, úpal, porucha funkcie ľadvín.

Riadny príjem tekutín
je pri alpinistických podujatiach prioritou. Zásadne na to treba myslieť už pri plánovaní túry. Správne stanovisko je, že „tie 2 kg (2 litre vody) navyše, ktoré treba spočiatku vláčiť, sa napokon môžu veľmi vyplatiť.“ Tekutiny treba piť pravidelne už od začiatku túry. Veľký smäd je známkou pokročilej dehydratácie. Cestou treba využiť každú príležitosť doplniť fľašu, alebo napiť sa. Ani v chladnom počasí neslobodno podceniť straty telesných tekutín. Potenie je síce menej výdatné, avšak zvýšená tvorba moču podmienená chladom a suchší vzduch, ktorý odoberá v pľúcach viac vodnej pary, vedú k negatívnej bilancii tekutín. Nosenie teplých nápojov v termoskách je potrebné napriek ich vyššej hmotnosti, lebo v takýchto podmienkach chladné nápoje horšie znášame a nemožno ich piť v dostatočných množstvách. Večerný pobyt na nejakej chate vytvorí spravidla možnosť vyrovnať denný deficit tekutín. Vhodné sú najmä osladené nápoje (40 - 80 g cukru na liter) s obsahom sodíka napr. vo forme kuchynskej soli (400 - 800 mg na liter, Zapf a spol. 1999).
Treba zdôrazniť, že alkoholické nápoje sú zdrojom „pôžitku“ a nie rehydratácie. Alkohol zvyšuje vylučovanie tekutín, brzdí resyntézu glykogénu v pečeni a vo svaloch, má tlmivý účinok na nervový systém a tým znižuje aj citlivosť dýchacieho centra. Je zvlášť nevhodný pri regenerácii a aklimatizácii na výšku. Aj káva a čierny i zelený čaj zvyšujú vylučovanie moču a nemali by sa konzumovať v enormných množstvách.
Ráno pred nástupom na túru je účelné vypiť postupne 3/4 až 1 liter tekutín, aby sa zamedzilo dehydratácii v prvých hodinách postupu. Nadmerné pitie v predstihu však neprináša žiadne výhody, človek nie je ťava a nedokáže v tele hromadiť tekutiny do zásoby. Dokonca to môže privodiť poruchu rovnováhy elektrolytov v telesných tekutinách s náchylnosťou ku kŕčom a žalúdočno-črevným ťažkostiam. Deti sú na straty tekutín citlivejšie ako dospelí. Dobrá chuť nápoja prispieva najmä u nich k dostatočnému pitiu.

Hospodárenie s tekutinami
Riadne vylučovanie bikarbonátu sodného je podstatným faktorom aklimatizácie na výšku, aj preto sa tam odporúča výdatné pitie. Lenže to priamo nechráni pred vznikom akútnej horskej choroby (AMS), ktorá sa vyskytuje nad 3000 metrov. O náchylnosti na AMS rozhodujú iné individuálne dispozície (Bärtsch a spol. 1993).
Zistilo sa, že extrémne suchý vzduch sa v podmienkach chladu a výšky predsa len nenasycuje vodnou parou v pľúcach úplne. Straty vody vydychovaním sú podstatne menšie, ako sa skôr predpokladalo. Kayser (1994) ich určil na cca 1 liter za 24 hodín vo výške 5570 m pri minútovej výmene 40 litrov vzduchu. (Viacnásobne vyššia ventilácia ako je v bežných podmienkach. Pri 100 - percentnom nasýtení vydychovaného vzduchu vodnou parou by strata činila až 3 litre vody za 24 hodín!) Zvlášť v stredných výškach od 1500 do 2500 m sa pre vyšší obsah vodných pár vo vzduchu tieto straty výraznejšie neuplatňujú.

Podľa: Juergen Zapf, Aspekte zur Ernährung bei alpinen Unternehmungen in Hoehen zwischen 2000 und 4000 m
pripravil Igor Miko