„Odkiaľže idete? Zo Stredohrotu?“ čuduje sa chatár. „Veď tam sa už roky nelezie...“ Nasledujúci článok možno prispeje k predstave, ako to dnes vyzerá v tatranskej klasike - Cagašíkovi.

Je opäť jún, slnko príjemne hreje a my sa lopotíme s batohmi smerom k Térynke. V hangu odbočujeme a už len suťoviskom pod Stredohrot. Náš cieľ je jasný - Cagašíkova cesta SV stenou. Stena sa bráni kamennou lavínkou, ktorá padá do žľabu vedľa nás, žeby varovanie? Cesta, o ktorej sme tak dlho debatovali s Marošom je konečne pred nami. Pozeráme dohora, prvá dĺžka nie je bohviečo, striháme si a ja vyrážam prvá. Je to dosť rozbité, plné piesku. Lezenie je ľahké, ale idem ako medzi porcelánom, len nič nezhodiť. Konečne štand. Pokračuje Maroš a ja počujem jeho nadšené výkriky, že bude nasledovať „bohovské“ lezenie v paralelných špárach. Maroš štanduje v rozlámanom komíniku. Štand zďaleka nie je ideálny, a tak ho vylepšuje veľkým friendom. Povinná skúška trhom a dolu stenou sa rúti kameň ako skriňa - nasledovalo len pár varovných pokrikov, rozseknutý expres a iskry. Skobám sa nedá veriť, zliezame. Moje koleno po stretnutí s úlomkom bolo ako melónik, ale mohlo to byť horšie. Ešteže je v žľabe sneh na obklady, ktoré prikladám na koleno cestou späť.

Po dvoch rokoch, v nádherný slnečný deň, sa opäť lopotíme tou istou cestou pod nástup. Mrazí ma pri pomyslení na letiace balvany, ale „pytel" treba zvesiť. V Stredohrote padajú celé veže, lenže horolezec je tvor tvrdohlavý. Asi tu toho popadalo odvtedy viacej, lebo už na začiatku prvej dĺžky zisťujem, že nie je čo založiť, všetky špáry sú zasypané pieskom. Som na štande, meníme sa, ide kamarát. Druhú dĺžku si pamätá ako krásne špáry v relatívne pevnej skale. Robí štand radšej už nad komínom. Idem – obchádzam dieru po „skrini“, krúti sa mi žalúdok, ale prechádza ma to pri pohľade hore. Ďalšie pokračovanie vedie do previsu – smer určuje skoba – akurát celý blok je akosi nakrivo a čaká na správny povel, aby rozšíril suťovisko pod stenou. Vrhám zúfalý pohľad na spolulezca – „experta na lokre v Stredohrote“. Vraj to vydrží... Vydržalo. Kus ľahšieho terénu a ide sa do komína. Znovu a znovu čítame popis - komíny sú dva: jeden rozbitý s naukladanými voľnými kameňmi, druhý je zasypaný do polovice pieskom, pod ním kolmá stena do doliny. Na úpätí z piesku vytŕča riadny balvan vyklonený po smere jazdy von zo steny.

Evidentne sa tu porúčala skalná vežička. Tak si vyberám ten rozlámaný komín – predsa nie som blázon. Naliezam, vraciam sa a zistím, že budem musieť byť blázon, lebo tade cesta nevedie. Maroš robí ešte lepší „štand“ v rámci možností a ja ľutujem, že sa v lete nelezie s cepínmi. Tie by tu našli uplatnenie. Po ubiehajúcom piesku smerom k hlbine sa suniem k uvoľnenému balvanu – chytám sa ho, nedýcham a v stene za ním hľadám nejaké lepšie istenie. A čo teraz? Vidíme, že toto je tá správna pôvodná dĺžka, no treba ju obísť, tak to skúšam ešte viacej doprava. Nakoniec sa dostávam do trojkového terénu a po dvadsiatich metroch som našla pôvodný štand. Dĺžka sa dá obliezť, ak sa nájde rovnaký blázon ako my a dostane sa až sem cez „pieskovisko“. Opäť sa meníme, nasleduje jeden a pol rozlámanej, vyvažovacej, jemnej, miestami aj machom zarastenej dĺžky za V. Vôbec nebola z najľahších. Radujeme sa, lebo po tej hrôze dole začíname konečne liezť. Vyzerá to, že už len jeden krátky úsek a sme hore. Ďalší popis je troška zradný: previsnutou, odtláčajúcou a machom porastenou stienkou do škáry vľavo a ňou na pohodlnú policu. Teraz cez tri skalné stupne mierne doprava až na najvysunutejší bod hrany. Tu sa ťažkosti končia. Vidieť len stienku a tá bohužiaľ dosť presne zodpovedá popisu. Po skúsenostiach doterajších som dosť rozklepaná, ale Maroš ma uisťuje, už len tento kúsok a sme v dobrom. „Kúsok“ bol celých päťdesiat metrov, hoci s odstupom času musím povedať, že táto posledná dĺžka je lezecky krásna, aj keď málo zaistiteľná, lebo kde je puklina, tam je na odchode celý blok a kde nie je puklina, niet poriadneho chytu. Taká pekná VI. V polovičke dĺžky potešia dve staré skoby, nasleduje traverz cez tri skalné stupne – nezaistené, jemné, kolmé a... a na konci je našťastie betónový štand. Potom už len jedno tempo a choďák na vrchol.

Tie vrcholy sú asi vždy najkrajšie z celej cesty. Konečne sa človek položí do trávy a prežije v kľude celý deň ešte raz. Je tu s niekým, kto mu rozumie, má tie isté pocity, podelí sa o čaj a zvyšok chleba. Slniečko sa skláňa za obzor, treba utekať dole. Sme trocha nostalgickí, lebo vieme, že druhýkrát už sem nepôjdeme. Stredohrot je naozaj dosť rozlámaný na to, aby sme pokúšali pani Šťastenu opäť. Ale ktovie? Horolezec je tvor tvrdohlavý.

Ivana a Maroš