Michal Labudík

Stalo sa to v mesiacoch júl a august roku Pána 2002, hoci nápad sa zrodil v našich chorých hlavách už niekedy skoro na jar asi takto: „Kam ideme tohto roku?“ spýtal sa Miro. „Do Álp, nie?!“ odpovedal som. „Tam si už bol, poďme na Kaukaz!“ kontroval Miro. „Čože, veď tam je dusno od banditov, nie?“ bránil som sa. „Chalani tam boli minulý rok a povedali, že je to v pohode,“ tvrdil Miro. „Nooo, veď uvidíme,“ a myslel som si o tom svoje. Lenže červíček bol nasadený, rástol, hlodal a prehrýzol zrejme nejakú cievku zásobujúcu zdravý rozum, lebo som z ničoho nič začal behávať – čo keby náhodou... O pár mesiacov telefonát: „Treba nahlásiť mená na ten Kaukaz, ideš?“ spýtal sa Miro. Odvtedy malo všetko rýchly spád... V deň odchodu ma sprevádzali cestou do Trenčianskej Teplej semdesiatlitrový batoh, potravinová taška a malý batoh. V Brne sme sadli na autobus a cez Poľsko a Ukrajinu tradá do bývalého ZSSR.

Dilatácia času po ukrajinsky
Medzníkom na našej ceste sa stala ukrajinská colnica maľovaná. Hodina za hodinou sa míňali a sem-tam nám prišiel vedúci zájazdu povedať, čo je „nového“ na colnici. Najviac sme sa nasmiali na ukrajinskej zákonodarnej moci, keď nám bolo povedané, že vozík za autobusom ukrajinské zákony zakazujú. Ale aj tak rokovali s nami ďalej. Asi o hodinu už zákony vozík povoľovali. Zrejme má Ukrajina najrýchlejší parlament na svete! Takto sa podarilo zdržať nás na hranici asi 8 hodín. Keď nás konečne pustili, začal sa okolo odvíjať film spred 100 rokov. Ukrajina vyzerá, akoby cez celú krajinu išla jedna cesta a okolo nej boli postavené domy. Pred každým domom lavička, na nej človek a pozeral televízor – náš autobus s modrým prívesom.
Na ruských hraniciach sme najprv pri cúvaní roztrhli previsnutý kábel spájajúci colnícku bunku so stĺpom. Keď to zbadal colník, začal revať, aby sme to opravili. Z autobusu vyskočil Oto z Prahy, vybral nôž, orezal oba konce kábla, zviazal ich dohromady a vyhodil kúsok kábla na strechu, aby ho našponoval. Keď videl toto dielo colník, spokojne sa usmial. Potom sme zavrzli do autobusu priebojnú predavačku pirôžkov, ktorá konvertovala na predavačku rubľov a „kupovačku“ dolárov. Používala kurz s pohyblivou desatinnou čiarkou, bola to zlatá žena. Celý chrup z 23 000 lesklých zubov mala zo zlata a tvárila sa ako z rozprávky o Mrázikovi.

Konečne hory!
Nadránom sme dorazili do tábora Adyl-Su. Rozložili sme stany a zaspali. Keď sme sa zobudili, pobehovali sme ako Somálci v hypermarkete a hľadali sme hory. Rozhodli sme sa, že pôjdeme pozrieť na začiatok nástupu k Ušbinskému plató. Zastavili nás však vojaci, ktorí strážia a zavadzajú na chodníku. Potrebujeme priepustky, ktoré sa vydávajú v meste Naľčik. Po návrate do tábora moji súputníci išli vyskúšať ruský záchod. To ale nemali! Keď mi chceli rozprávať svoje zážitky, povedal som im, že nemusia. Bolo ich z nich cítiť ešte asi 5 minút, kým to nevyfúkal kaukazský vietor. Neskôr sme sa zoznámili s ďalšími ľuďmi, ktorí prejavovali nejaké lezecké ambície. Utvorili sme odtrhnutý slovensko-český tím v počte 8 ks.

Byrokrati všetkých krajín, spojte sa!
Na druhý deň sme sa vydali skúšať šťastie bez priepustky na končiar Džantugan. Vedúci tábora Adyl-Su Rašíd nám povedal, že priepustky nepotrebujeme. Neskôr sa ukázalo, že išlo o podvod. Preto sme ho premenovali na Arašida a nakoniec na Burizóna. Z cesty na Džantugan (3991 m) sa stala aklimatizačná cesta na plató pred kopcom Bžeduch (4270 m).
Po raňajšom vstávaní z predsunutého tábora sme zistili, že prší. Zmenili sme plán po druhýkrát a rozhodli sa neísť na Bžeduch, ale iba na plató pred ním. Na druhý deň sa však zlepšilo počasie a v diaľke sa ukázal Elbrus. Keďže sme nemali priepustky a Bžeduch hrozil lavínami, rozhodnutie padlo na Elbrus (5642 m).
Najali sme si odvoz automobilom Volga až po stanicu lanovky. Pokračovali sme dvoma lanovkami do výšky asi 3800 m. Prvá bola kabínková, druhá oplývala vlastným čarom. Bola sedačková, bezúdržbová alebo bez údržby. S batohom sa na ňu nasadalo tak, že batoh sa upevnil dopredu na brucho. Človek však stále nemal vyhrané, lebo nasadnúť s 80-litrovým báglom na bežiacu sedačku nebola (totiž bola) sranda. Malo to aj ďalšiu vadu – nedala sa zatvoriť bezpečnostná tyčka proti vypadnutiu. A tak držiac sa jednou rukou sedačky, druhou batoha a pohupujúc sa na nenapnutom lane sme stúpali smer chata Prijut 11. Vystupovanie z lanovky bol tiež rituál, užila si hlavne časť výpravy so skialpinistickými lyžami. Do večera sme postavili stany, vystúpili do 4500 m a zišli k stanom nad Prijutom. Na Prijute 11 prebiehali dve akcie. Akcia „Čisté hory“, zdôrazňujem slovo „čisté“ – kde českí turisti zhadzovali zhorené zvyšky chaty do žľabu. Druhým podujatím bola cvičná streľba zo samopalov a guľometov špeciálnych jednotiek trénujúcich na zásah v Čečensku.
Ráno sme vstávali asi o 4. hodine. Bolo trošku primrznuté a riadna zima. Išlo sa nám dobre, no s pribúdajúcou výškou som začal zaostávať. Peter stúpal ako raketa. Miro s Mariánom a česká časť výpravy vyrážali neskôr. Keď sme prišli s Petrom do sedielka, kde svietilo slnko, sily mi začalo cucať namiesto zimy práve ono. Bol som na dne. Srdce mi búchalo v hlave a snažilo sa rozlúsknuť lebku ako orech. Zvalil som sa na sneh, niečo sme s Petrom vypili, zjedli a čakali sme na ďalších z našej výpravy. Vtom sa okolo nás prehnal Miro, že sa mu ide po zázračnej tabletke dobre a nejde ani zastavovať. Za ním prišiel aj Marián. Po chvíli odpočinku, keď mi všetci zmizli z dohľadu, som pokračoval tempom 5 krokov, odpočinok, 5 krokov, odpočinok... Začínal som si myslieť, že Elbrus nemá vrchol. Potom som zbadal ľudí, ktorí okupovali akýsi bod na kopci a nešli už ďalej. Dopotácal som sa k nim, niečo som pofilmoval a začal som dolovať kameň z vrcholu. Všetci okolo sa fotili a nechápavo hľadeli na moju činnosť, keď som sa požičaným cepínom snažil odraziť kúsok podstavca spod pomníka na vrchole. Podarilo sa! Potom som nalepil nálepku KST Brvnište na antikorový samopal, ktorý tam bol ako pomník. Spravili sme ešte pár záberov a začal sa beh do údolia.
Po návrate do Adyl-Su sme začali odpočívať a kupovať lezecký materiál od dedka-skladníka. Náš šofér ho nazval „tajomným hradom v Karpatoch“. Raz som k nemu prišiel a povedal som mu, že by som chcel skoby. Povedal, že nemá. Hovorím mu: „Skalné skoby“. On odpovedal: „Ahá, skalné, tie nemám“. Tak som mu povedal, že prídem o pol hodiny. „Tak príď“. Za 20 minút som tam bol znova a neveril som očiam: skôb plná krabica. Takto nás napínal každý deň. Neviem, kde bral tovar, ale za pár dní nám rozpredal zásoby lezeckého materiálu, ktorý vyrábal sovietsky priemysel asi tak dva roky.

Variant na Džantugan
Ďalšou túrou bol túžobne očakávaný výstup na Džantugan (3991 m). Keď sme konečne dostali priepustky, zbalili sme sa a vyrazili do tábora „Zelený hostinec“ – východiskový bod. Tam sme sa však kvôli problémom s vojakmi dostali až neskoro večer. Museli sme znovu meniť plán. Z Džantuganu bol Gumači (3805 m) v sprievodcovi opisovaný ako ľahká túra vhodná na nácvik cepínovej techniky. Ľadovec bol jednoduchý, lemovaný bizarnými úkazmi vytvorenými ľadovcom a vodou z drobných úlomkov kameňov. A okolo morény naozajstná botanická záhrada – zvončeky, horce, všivce a veľa ďalších mne neznámych rastlín. Po prekonaní ľadovca bolo treba ísť na hrebeň rozlámaným žľabom. Pripomínal Matterhorn – suť a kamenie naukladané na seba. Po tejto „chuťovke“ nás čakalo lezenie v snehu po hrebeni a onedlho vrchol.
Ráno som nestihol dosnívať ani druhý sen a už sme museli vstávať: Konečne nástup pod Džantugan. Balansovali sme po balvanoch, ktoré sa kývali ako zuby pri paradentóze. Po firnoch nasledovalo lezenie v skale, ako inak, rozbitej. Pokračovali sme firnovo-ľadovým žľabom, neskôr bola znova skala a s ňou prišlo aj mixové lezenie. Lezenie po hrebeni bolo veľmi ľahké. Nasledoval vrchol. Suťový vrchol tvarovo krásneho kopca – ihlanu, čo ma trochu sklamalo. Zostup bol zasa po slnku a cez kašovitý sneh, pod ktorým sa skrýval zradný, tvrdý ľad. Vynechali sme jedno zlanenie a trochu riskantne zostúpili k ďalšiemu zlaňáku. Potom bolo treba ešte nájsť cestu cez ľadovec so sérakmi a širokými trhlinami, kým sme sa konečne dostali na položený ľadovec a odštartovali Veľkú pardubickú smerom k táboru „Zelený hostinec“.

Veľka ušbinská hmla
Zbalili sme sa na Ušbu (4710 m), vojenskou kontrolou sme prešli ľahko. Pri prekonávaní ľadovcovej riečky som si myslel, že prídem od zimy o prsty. Potom začalo pražiť slnko kaukazské a dolina nemala konca. Po pravej strane sa vypínali zrázy Šcheldy. Do nemeckého bivaku sme dorazili pred večerom. V noci bolo počuť kamenné lavíny valiace sa zo Šcheldy. Ráno nás čakal ľadovec, spočiatku ľahký, ktorý sa však začal dvíhať a pribúdalo aj trhlín. Dopredu sme pustili českú časť expedície. Argument: „Máte polovičné laná, únosnejšie ako naše dvojčatá“. Martin ako skúsený horský vlk vyhľadával cestu medzi trhlinami. Niektoré preskoky boli dosť nepríjemné. Prišli sme k miestu, kde bolo v ľadovci zanechané červené lano, prusík a o kúsok vyššie plný batoh s hodinkami. Tu zahynuli pred niekoľkými dňami traja ruskí alpinisti… Na istote nám to nepridalo. Po pre-
konaní ľadovca, ktorý sa končil naklonenými sérakmi, nasledoval krátky firnový pochod a mohli sme stavať stany. Začínalo snežiť. V noci na nás s Petrom spadla časť stanu. Museli sme zosypaný sneh odpratať ešusmi. Potom som sa zobudil na nejaký rachot. Nebola to lavína, ale búrka. Dvakrát to švihlo celkom blízko. Ráno mi Peter prezradil, že mal sen, že je doma a sníva sa mu, že je búrka... Okolo nás spústa nového snehu, stavebný materiál na lavíny ako stvorený. Rozhodli sme sa pre ústup. Obávali sme sa podmienok na ľadovci. Našťastie snežilo iba od určitej výšky a zostup sa podaril bez nehôd. Po príchode do tábora sa nám nechcelo nič. Asi sme boli dosť sklamaní, že sme nevyšli taký krásny vrch, akým Ušba je (podobá sa dvojhrbej ťave) a svoje zohrala aj únava.

Nečakaná Čeget Kara
Bál som sa, že niekto vymyslí ešte na predposledný deň nejakú túru. Energiou sršiaci Martin akoby mi čítal myšlienky, zahlásil: „Mám návrh, vylezme Čeget Karu!" V tej chvíli som nevedel, či sa radovať, alebo plakať. Pomyslenie, že sa sem už asi nikdy nedostanem a doma môžem začať banovať, prevážilo lenivosť a únavu. Večer sme si stopli náklaďák a tešili sa, že nemusíme vliecť batohy peši. Do bivaku sme však nakoniec museli po vlastných – auto sa pokazilo, resp. šoférovi sa nechcelo ísť po zlej ceste a ešte do kopca, a tak nás vysadil vraj pre poruchu. S vedomím, že je to posledná túra, prijali sme aj toto príkorie. Postavili sme stany, navarili a chceli spať. Namiesto spánku sme museli počúvať ruský underground v podobe jednej španielskej gitary, jedného speváka a sem-tam sa pridávajúcich amatérskych vokalistov. Zaspali sme... a Martin povedal hroznú vetu: „To doženem!“ A doháňali sme to z ostra. Martin so svojím bratom Ondřejom valili ako rýchlik TGV. Ja s Petrom Chládkom sme fučali za nimi. Leteli sme cez polia bielych rododendronov, stúpali po kamenných chodníkoch a cez suť sme sa dostali až na čelo ľadovca. Naviazali sme sa a pokračovali. Stretli sme rusky hovoriacich alpinistov, ktorí mali rovnaký cieľ ako my. Cestou do sedla medzi Čeget Karom (3667 m) a štítom Germogerova (3993 m) na mňa z tohto štítu zaútočili dva nie veľmi mierumilovne sa tváriace kamene. Predtým ani potom týmto žľabom nič nespadlo. Na úpätí skalného piliera Čeget Karu sme si vyzuli mačky, spratali cepíny do batohov, ovešali sa materiálom a začali liezť. Prvý šiel Martin s Ondrom, druhú dvojku tvoril Peter Chládek a ja. Skala tu bola asi najpevnejšia, akú som na našich túrach zažil. Krásne lezenie asi tak za 2 až 3 UIAA s niekoľkými miestami za 4. Otvoril sa nám výhľad na krásny firnový vý-
švih na štít Germogerova, ktorý však veľmi ohrozovali kamene. Susedná Ullukara (4302 m) tiež riadne sypala. Na vrchole sme niečo zjedli, odfotili a po pár kvapkách tradičného dažďa začali zostupovať a zlaňovať. Zlaňáky boli pripravené zo skôb a slučiek. Z jedného pri Martinovom zlaňovaní vypadla skoba, našťastie bol dostatočne poistený slučkou cez skalný zub.
Keď sme dorazili do tábora Adyl-Su, bola už noc. V stane bol odkaz: „Išli sme do baru, koná sa tam rozlúčkový večierok, šašlik a pivo zdarma!“ Nechceli sme si nechať ujsť takúto príležitosť, a tak sme sa zúčastnili. Ráno sme sa dozvedeli, že dvoch Čechov z nášho autobusu prepadli šiesti násilníci ozbrojení samopalmi a pištoľami. Zobrali si od nich nenávratnú pôžičku v objeme obsahu ich peňaženiek, ktoré im odrezali z krku a naturálny darček v zastúpení fotoaparátov. Rozlúčili sme sa s krčmárkou, ktorá hriechy voči nám odčinila dvoma fľašami vodky. Aby sme mali aj kúpanie, šofér zastavil v jednej dedine pri mori. Podobalo sa na bahenné jazero a bolo studené ako ruská zmrzlina. Žili v ňom ryby, ktoré po osušení smrdeli. Na hraniciach Ruska s Ukrajinou nás vybavili za rekordných 6, slovom šesť hodín. Na našich hraniciach si colníci klepali po čelách, keď sme im povedali, že ideme z Ruska cez Brno. V Trenčianskej Teplej sme si konečne dali pivo a párky v rožku – na domácej pôde.
Keď s odstupom času na všetko spomínam, čím ďalej tým viac sa utvrdzujem v názore, že nie je dôležité, čo človek prežije, ale s kým to prežije. Ak sa na minulosť spomína s radosťou, prežila sa s dobrými ľuďmi. Ja spomínam s radosťou.

Účastníci expedície: Miroslav Ďurovec, Peter Ftorek, Marián Kotrlý, Michal Labudík – všetci SR, Martin Kocum, Ondřej Kocum, Petr Chládek, Pavel Hroch – všetci ČR.