alebo ako otec rodiny – skalkár – rekreačník do Tatier ťažké prásky preliezť vyrazil

(Súbor pocitov, myšlienok, nadávok a jedno jesť kde a kedy - september 2002, JZ Javorák)
Ženatí, detní a zamestnaní to poznajú a slobodnému ťažko človek vysvetlí, čo vypukne doma, keď hlava rodiny zahlási, že opäť cíti potrebu pozdvihnúť svoje ego a toto pozdvihnutie by malo prebehnúť v Tatrách. Večere sú náhle studené a manželské lože tiež. Lenže ego je ego. A tak dvaja vyrážame smer naše veľhory.

V prvý deň sme sa rozhodli rozliezť v ľahkej ceste v JZ Javorákoch. Vyberám V A1, A2. Potom mali nastať egopozdvíhujúce výčiny. Hmm. V A1, A2. Prvá dĺžka naozaj stojí za to. V pätiJesíatpäfmetrovej položenej a vodou vyhladenej skale človek ťažko založí nejaké istenie. Nič na tom nemení fakt, že lezenie je obtiažnosti IV a posledných 5 m asi za V. Sólovanie s batohom v Tatrách je fakt fajn. Druhá dĺžka, pôvodne A1, je príjemný traverz popod rozbitý previs s tým, že práve to rozbité človek musí chytať. Nasleduje nádherný odlez do štandu v platničke, celá dĺžka asi za V. Len ten štand je tak za 8-.

Čok veľkosti 1 a friend 0,5 za odštiepený lokrík. Veselo sa v tom húpem, kým mi kolega nevysvetlí, že tá pätka pod previsom je tak za šesť a s batohom to nedá a odsadne si. Odštiepený lokrík nevydržal, ale friend, neviem ako, áno. Kolegu minul kamienok rozmerov 1,2 x 0,3 x 0,3 m asi o dvadsať čísel. Tento fakt mal dva pozitívne následky: kolega vyliezol 10 m do štandu aj s batohom šestka -nešestka bez sedenia asi za 30 sekúnd a po vylomenom lokri vznikla v platni parádna špára na friend č. 4. Tretia dĺžka by mala byť za A2. Nado mnou je previsnutá 10- metrová platnička s totálne (sorry) rozjebaným kútikom. "Zlaňujeme?“ pýta sa ma kolega s nádejou v hlase. "Póóčkaj chvíľu", odvetím a pokukujem hore. Než sa spamätám, som nalezený v kútiku, štand hlboko pod nohami, a veru aj skobku by som si zatĺkol. Pekne to vykozím a zaprem sa hlavou do kútika (tá prilba je fakt skvelá vec). Pravou stojím na drne trávy a ľavou sa odtláčam od steny. Vtom cítim pod chrbtom poriadny pohyb, luft a prievan.

Do prdele, pomyslím si a už vidím prilietať vrtuľník. Lenže vdáka nočnému stolíku, čo mi vypadol spod chrbta, tam vznikla super diera, do ktorej mi batoh zapadol ako špunt do fľaše. Ešte turisti o 400 m nižšie utekali sťa tatranské kamzíky, ktorých už v Tatrách temer niet. Skobku som zatĺkol, nožovku, skoro dva centimetre. Dal som expres, zavrel oči a celý sa pretočil vľavo. Chytať na stisk mokrý žulový ako sud duniaci odštep, meniť si na ňom ruky a prehupnúť sa z kútika vpravo von pod previs mi pripadá ako najbrutálnejší brutus na celom svete. Nepo..al, som sa len preto, že toaletný papier mám až na spodku batoha a aj to len možno. Pod nohami zo 15 m luftu, istení, že môžem vyberať, koľko vypnem a tu prichádza previs. Na začiatok je to dobré, špára na pol dlane, poctivé šestkové kroky. Akurát že už mám bandasky a strašný strach. Normálne som chcel dať istenie, lenže pusti sa, frajer. Našťastie po pár krokoch sa previštok láme do položeného a špára je zrazu horizontálna. S nohami na trenie dávam do špáry všetky dvojky friendy (tri) čo mám a vyklepávam Pepka Námorníka. Funím tak, že aj kolega na štande o dvadsať metrov nižšie to počuje. "V pohode?". No to veru neviem. Prilbou mlátim do posledného previsčoka. Ľavou rukou chytám stisk v mierne položenej platni nad ním, pravou stisnem hranu previsu, ľavú nohu čo najvyššie, a skočím. Priznám sa, že neviem, ako som to urobil. Zrazu som nad previsom v hnusnom žulovom rajbase, pod nohami vidím suť o pár stovák metrov nižšie a plazím sa asi tisíc metrov k štyri metre vzdialenej plošine, na ktorej by sa s kľudom otočila oktávka kombi. Je tu perfektný štand, a preto žiadny nerobím. Ľahnem si na zem, nohy zaprem do šutra a istím. Zaskočil ma len výkrik "Kúúúúúrv......." a "Daj modré na fix, žumarujem". Pretože som žiadny štand nemal, modré na fix bolo na mojom sedáku, a zelené som pekne doberal. Už nikdy neurobím takúto chmuľovinu. Po doleze na štand ma kolega pochválil krásnym záhoráckym výrazom "Ty teloňu tupý" a pridal, že v Tatrách žumaroval prvýkrát v živote. Potom uvidel štand. Naštastie začalo brutálne krupobitie, ľadové cukríky veľkosti ping-pongovej loptičky neboli nič výnimočné. A naozaj to bolelo. Modriny som mal ešte po dvoch týždňoch, a to nie som nejaká padavka (čosi tu smrdí). Po dvoch hodinách valenie vody ustalo. Doliezanie cesty po uklonených zľadovatelých a mokrých platničkách okolo V. stupňa a rozličnými kútmi a komínmi s vodopádikmi okolo tri, nás pobavilo dálších pár hodín, a tak nočný zostup suťoviskom je naozaj fantastickou bodkou za príjemným lezeckým zážitkom. Po piatej Demänovke na chate sa dohadujeme na klasifikácii prelezu. Po dolezení tretej dĺžky som si myslel, že je tak za 8-. Potom som si uvedomil, že na 30 metrov fekalít som dal iba jediné istenie, takže veľa urobil morál, 7+. Cestu som liezol OS a s batohom na chrbte (foták NIKON F-80 s 300 objektívom, Sportivy Himalaya goráčové a kopa somarín), 7-. A pretože sme v Tatrách a je tu tvrdá klasifikácia a Tatranci sú borci, tak si myslím, že to bude 6+. Kolega povedal, že už nikdy v živote so mnou nepolezie (porušil to hneď na druhý deň) a ceste navrhol klasifikáciu Magor. Ja sa už tiež nemienim napráskať do podobných sprostostí, skrátka Nikdy viac, nech žije JZ Jastrábka. Aj moje ego dostalo zabrať a tak sme ešte dva dni dobrého počasia strávili lezením ciest okolo VI, ale musím povedať že tá VI+ je naozaj zaslúžená. Až na chate na druhý deň ráno sme s opicou zistili, že cesta je vyslovene zimná, a preto ani neodporúčam jej opakovanie. Naozaj nestojí za to.