Marka Dutková

Marka Dutková skončila na 2. mieste. Foto: Juraj Ondriška.

Predvianočné stresy a nervy určite zasahujú iba tú krajšiu, lepšiu a dokonalejšiu polovičku ľudstva. Tí naši dobrí, múdri, spravodliví nám síce držia palce, ale príliš hlboko ich to nejazví. No a v tomto pre ženu tak „pohodovom“ období som súhlasila s tým, že sa zúčastním klubových bouldrových pretekov. Veď prečo sa na chvíľu nepreniesť do toho kúzelného sveta dosiek a chytov? Prečo si myseľ nezamestnať tou šteklivou súťažnou atmosférou? Prečo si neskontrolovať výkonnostnú pozíciu v klube? Prečo si nezaliezť, nezasmiať sa a nepokecať?? Takže bolo rozhodnuté. 21.decembra 2002 sa to u nás - na 007 lezeckej stene v Trenčíne - všetko zomlelo. Ono to samozrejme pokračovalo do ďalšieho dňa, ale mala by som to začať opisovať postupne. Ak môžem a smiem (chlapi to niekedy nemajú radi), tak by som pochválila Gaba Čmárika za bravúrne zhostenie sa svojej úlohy. Veď zvládnuť organizátora,“traťmajstra“, rozhodcu, vybavovača cien, moderátora, nákupcu, zabávača..stálo určite veľa drahocenného času, a ešte drahocennejších nervových buniek. Veď, ruku na srdiečko, kto už dnes robí niečo LEN TAK, pre potešenie?

O druhej popoludní, keď už stena bola pripravená prijať prvých lezeniachtivých borcov, borkyne a borčuliatka, nám bolo povedané, že tak-a tak, že to-a to, a odtiaľ-potiaľ. Každý v tú chvíľu znervóznel, zvážnel (ale iba v duchu), ešte viac stuhol a ešte väčšmi ubezpečoval ostatných, že za posledné tri týždne sa k lezeniu absolútne nedostal. Keď hovorím KAŽDÝ, znamená to, súťažiaci, pretože okrem týchto hlavných postáv, tam bolo ešte kopec vedľajších (neznamená nedôležitých) - frajeri, frajerky, manželky, milenky, otcovia a mamy, tety a pratety...Je pravda, že lezenie je činnosť na pozeranie pútavá a osobitá, ale sledovať tri hodiny stále ten istý boulder je trošilinku nudné. Preto sme vymysleli sprievodný program: výstavu lezeckých fotografií, voňavé varené vínko, horúci čaj, klobásku s horčicou. Týmto som sa chcela dostať k ďaľšej pochvale. A síce môjmu manželovi Ducemu, ktorý nám to všetko dovolil, schválil, pomohol, a ktorý, aj napriek seknutej chrbtici rozdával všetkým okrem úsmevov a milých slov, aj tú dôležitú poživeň.
Takže: hlavné postavy - nervózne, vedľajšie – nasýtené a veselé, opona, začíname. Spustili to lezkyne. Desať kusov, vrátane detí. Tri kvalifikačné bouldre. Tým, že zámer bol jasný – aby si všetci zaliezli – obtiažnosť jednotlivých krokov postupne narastala. Využívali sme všetky dosky, od najmenej previsnutej, cez štyridsaťpäťku až po brucho. Keďže som bola jednou z tých spomínaných hlavných postáv, nemohla som reálne vnímať tú očarujúcu atmosféru, ale viem že, tam bola. Bambuľky sa snažili a padli dva krát dva topy.

Druhé dejstvo začali chlapi – 24 ich bolo. Svoje trate mali postavené na tých istých doskách ako my. Museli však preukázať oveľa viac sily, aby sa priblížili k svojim cieľom, vlastne topom. Podarilo sa to iba trom z nich.
Deň prešiel do večera, náladička vzrastala, vínko stúpalo, blížila sa zápletka – finále. Okruh účinkujúcich sa zúžil na šesť za nežnejšie pohlavie a na deväť za silákov a tvrďasov. Finálové bouldre boli len dva (našťastie). To už chytalo príchuť tých pravých pretekov, so všetkým čo k tomu patrí: izolačka, studené spotené ruky, búšenie srdca..Cesty boli o hodne ťažšie a úmerne k tomu sa zvyšovala aj tréma a nervozita. Saši sa podarilo dať top prvého bouldru hneď na prvý pokus, ja som sa dostala na predposledný. V previse sa všetky finalistky predrali po rovnaký chyt, z ktorého sa bolo treba dynamicky dostať k ďaľšiemu, a to bol problém. Zvládla som to iba ja (neviem ako), dokonca som na ňom ešte trochu cvičila, ale to bol záver môjho účinkovania.

Naši tvrďasi to mali drsnejšie, keď väčšina finalistov vypadla hneď v treťom kroku. Pri tých gymnasticko-akrobatických polohách sa ani nečudujem.Chcelo to veľa, veľa sily a naklonené božstvá. Tie asi podplatil Marek (sily má dosť), pretože v obidvoch bouldroch sa dostal najďalej. Pekne zabojovali aj Juro a Juro, z ktorých ten prvý bol predsa len trochu lepší.

No a to už sa dostávame k rozuzleniu: výsledkom finále.
Ženy
1. Saša Tvrdoňová
2. Marka Dutková
3. Diana Švančarová
Muži
1. Marek Šedivý
2. Juro Ondriška
3. Juro Navrátil

Nie, netešte sa, nie je to konie. Keď ste už vydržali v čítaní až sem prenesieme sa pomaly záverom.
Vyhlásili sme výsledky. Rozdali ceny, tu opäť idem ďakovať, lebo T-ŠPORT, Novošport, Polar Alpin Šport a Porcelán a Kryštál sa postarali o to, že pár ľudí malo štedrejšie Vianoce. A začali sa zabávať. Vlastne ešte nie. Takmer by som zabudla na ďaľšie ocenenia: najlepšia lezecká fotka – autoportrét Peťa a Riša Kuzmovcov z vrcholu Kežmaráku. A úplne super cenu, od nášho ozajstného umelca Jana-Sochára, mramorový fotoaparát pre najvšestrannejšieho lovca záberov Jura Ondrišku. Ale ani to nebolo všetko. Vrcholom nášho kultúrneho podujatia bolo zlosovanie vstupeniek. Víťaz síce dostal cenu – krásne oranžový gymnastický dres, ale s podmienkou: v tomto preoblečení prebehnúť od steny k hlavnému námestiu /asi 300m/ a späť za prítomnosti svedkov. Bolo okolo polnoci, mínus desať, a Marek túto podmienku prijal úplne samozrejme. Mal len fakt vážny problém dostať všetky tie chlapské veci do tých tanga-nohavičiek! Ale zvládol to, čím vlastne potvrdil, že tá cena je naozaj v správnych rukách.
Koniec.Bodka. Opona.
O rok snáď znova.