Skalky, ľady, Tatry, Himaláje

Igor Koller

Ak som horolezeckú sezónu roku 2001 nazval Chudobným rokom, tak sezóna v roku 2002 takou istotne nebola. Skalky, ľady, Tatry, Himaláje. Tam všade bola lezecká aktivita vysoká a dosiahli sa aj zaujímavé výsledky. Na skalkách zaúradovali dievčatá a posunuli latku v slovenskom športovom lezení na hranicu 8a+ až 8b. V ľadovom lezení bola prelezená doteraz najťažšia cesta v známej francúzskej oblasti Fressinieres. Vo Vysokých Tatrách sme zaznamenali zvýšenú aktivitu v zime aj v lete. V zime sa darilo, okrem mnohých prvovýstupov na Malom Kežmarskom štíte, hlavne mixovému lezeniu, kde sa posunula obtiažnosť na tvrdých M 7+, v lete pokračovala snaha o voľné lezenie hlavne na menších a prístupnejších stenách. Po mnohých rokoch bolo v Himalájach hneď niekoľko výprav. Na vrchole Makalu stál na jar Martin Gablík. Účastníkov troch jesenných výprav potrápilo nezvyčajne chladné počasie a ani jednej sa nepodarilo dotiahnuť svoj cieľ až na vrchol. Napriek tomu je to povzbudivé oživenie himalájskych aktivít, nielen čo do počtu výprav, ale aj čo sa týka výberu cieľov.

Nevelehorské terény

Ako som už napísal v úvode, postup našich dievčat v športovom lezení je jedným z najväčších prínosov minulej sezóny. V roku 2001 sa dostali na stupeň 8a, v roku 2002 sa hneď dvom podarilo vyliezť cesty v stupni 8a+. Najskôr to bola Zuzana Bušfyová, ktorá 26. 4. 2002 preliezla cestu Black Diamond, 8a+, a 29. 6. 2002 známy Nový zákon na Súľovských skalách, ktorý sama ohodnotila ako 8a+, hoci je to všeobecne uznávané 8b. Ako často pri vážnych skalkárskych výkonoch, aj tu sa ozvali pochybovačné hlasy, ktoré však Zuzka komentovala celkom jednoznačne: „Ani v jednej ceste, ktorú som doposiaľ vyliezla, som nesekala a neupravovala ani jeden chyt či stup. Rovnako i moji spolulezci. V Novom zákone som tzv. vysekanú lištu pri preleze vôbec nepoužila.“ Že jej možno veriť, potvrdila aj ďalšími výbornými výkonmi. Vo Višňovom zvládla 25. 7. 2002 Rozprdenú partiu, 9/9+, v auguste Genézu za 9 a nakoniec 7. 9. 2002 Šamana, 9+, ktorý musel byť podľa vyjadrení niektorých lezcov pre ňu ešte ťažší, vzhľadom na jej výške a dĺžku prešahov v ceste.

Svoju výkonnosť ukázala táto doteraz súľovská špecialistka aj mimo Slovenska v Mišej Peči, kde už koncom marca 2002 zdolala Rock´n roll, 7c/c+ a hlavne na jeseň, keď 24. 9. 2002 dala Corto, 7c+/8a a o deň neskôr Gilotinu tej istej obtiažnosti. Suma sumárum, Zuzana Bušfyová má medzi ženami najlepšiu sezónu, ktorú komisia ocenila aj Striebornými karabínami, aj zaradením do reprezentačného B družstva. Lenka Mičicová je druhou ženou, ktorá zvládla 8a+, keď 25. 7. 2002 preliezla Baskervila vo Višňovom. Realizovala sa hlavne v tejto oblasti, kde ešte zvládla 9. 6. 2002 Prijošu, 7b+/7c a 9. 8. 2002 Šamana, 9+. V ostatných oblastiach nevyliezla Lenka tak ťažké cesty, ale je to lezkyňa s najprudším rastom výkonnosti, ktorý keď jej vydrží, máme sa na čo pri jej zanietenosti tešiť. Trochu iste aj za svojimi plánmi zaostali sestričky Čintalové. Obe si zhodne jemne sťažovali, že nie je veľmi s kým liezť, a aj nástup na vysokú školu ich sitáciu nezjednodušil. Katka Čintalová si však napriek tomu posunula svoju hranicu na 8a, keď na marcovom výjazde do španielskej oblasti Rodellar vyliezla cestu Argo. Tu ešte pridala aj Nanuk za 7c. Najlepšou cestou Zuzky Čintalovej bol Hugo, 7c/c+, v slovinskom Ospe, ktorého vyliezla 3. 11. 2002. Obidve tieto mladé a perspektívne dievčatá iste potvrdia svoje ambície v tomto roku. Muži v športovom lezení už druhý rok s prehľadom stagnovali. Z najvážnejších kandidátov na stupeň 8c a vyššie sa o cestu tejto obtiažnosti pokúšal nacvičovaním svojho projektu vo Višňovom len Juraj Repčík. Podarilo sa mu spojiť 18 krokov z 23, takže tento rok by mala vo Višňovom pribudnúť riadna darda, ako zvykne hovoriť Rosťa Tomanec. Inak ale Juraj vyliezol len jedno 8b v marci v Rodellare, v septembri spravil prvé prelezenie Smädného Ivana v Blatnici, tiež za 8b, okrem toho vyliezol jedno 8a+ a štyri 8a on sight, čím len potvrdil svoj potenciál. Ešte skromnejšiu bilanciu má jeho brat Marek Repčík, ktorý prvé mesiace minulého roku strávil v Thajsku.

Bolo tam zbytočne horúco a výsledkom dlhého pobytu bolo len jedno 8b, Cara Canreseso a onsajtovanie cesty Old Chicken, 8a+. Ďalšie cesty okolo 8a sú pre lezca Marekovho formátu len do zbierky, sily venoval hlavne budovaniu steny a vecí okolo v Žiline. Tohto roku by už však mali Repčíkovci oveľa viac liezť a pretekať, ako pracovať, tak to bude s výsledkami istotne lepšie. Ďalší protagonisti minulých rokov ako Tomáš Stejskal či Tomáš Rác sa celkom vytratili. Andrej Chrastina bol v Prahe tiež zavalený hlavne prácou okolo stien, popritom stihol vyliezť viacero ťažkých bouldrov až do stupňa 8a v stupnici FB (na Mlýnskom vrchu Hip-Hop, 8a, Demasiádo, 7c+, Machetas, 8a, na Křižáku traverz Kejvmen, 8a a ďalšie bouldre za 7c a 7c+ na Ostaši, vo Fontainebleau a Švajčiarsku). Aj u Andreja môžeme len dúfať, že si nájde viac času zúročiť svoj lezecký talent. Zaujímavú bilanciu má Rišo Nyéki, ktorý to musí mať v živote veľmi dobre zariadené, lebo má naozaj dostatok priestoru na lezenie. Svoju hranicu posunul na stupeň 8b, aj keď zatiaľ ojedinele. Bolo to v ceste Staroba z krku na Šturci 1. 6. 2002. Urobil viacero ťažkých nových ciest na Kalvárii v Nitre - Nič nie je objektívne, 8a+/8b, Fight club, 8a+, Baracuda club, 8a. Ďalšie cesty za 8a až 8a+ povyliezal v Taliansku, Thajsku, na Beckove či Alternatívke. Uvidíme, kam bude Rišo smerovať, ak by to bolo aj do väčších stien, bolo by to iste zaujímavé. U mužov najviac potešili mladí. Ondrej Švub nemal taký záber, ako v roku 2001, viac sa venoval aj pretekom, ale aj tak dal tento 17-ročný perspektívny borec jedno 8a, Cheep Sunglasses na

Semmeringu, niekoľko ciest v Ospe za 7c/c+, Maňanu dokonca flash, v novej oblasti Jelenec pri Ban. Bystrici vyliezol Pampero párty za 7c+. Najväčší skok vo výkonnosti sa podaril 19-ročnému Marekovi Leitmanovi. Na jar to boli cesty na úrovni 9+ a 10-, ako napr. Hlboká orba v Srbsku, Sci-fi na Hrádku, Maňana, Corto a Gilotina v Ospe. Samsara vo Višňovom už bola za 8a+ a v lete dal Pantera za 8b+! Na jeseň to všetko potvrdil v Ospe, keď vyliezol Mrtvašski ples, 8b a Marionetu, 8b/b+. Skutočný talent na skaly a aj na preteky. V januári sa odišiel pripravovať k Tufimu do Brna, a to je nejaký odborník na tréning, tak držíme palce a tešíme sa na jarné výsledky.

Vysoké Tatry

Sezóna v Tatrách bola zaujímavá a pestrá. Aj v zime, aj v lete. Voľné lezenie aj techniky, zimné klasiky aj moderné drytoolingové mixy. Veľa výstupov a aj pomerne širší okruh lezcov, veľa nových ciest. Proste také veselšie lezecké časy, ktoré by mohli znamenať skutočné oživenie horolezectva. O zime sme písali v Jamesáku 3/2002, tam si môžeze pozrieť všetky podrobnosti a dátumy, takže len to najdôležitejšie. Výbornú zimu má zase Paľo Jackovič, ktorý vygradoval svoje aktivity na Malom Kežmarskom štíte: Psycho-vertical - prvovýstup sólo, Bocek - Kuchař sólo, Ľavá hrana Bieleho kvetu - prvovýstup sólo, Atlantída - prvovýstup s Lenkou Tatranskou, prvovýstupy Gypsi a Kamasútra s Jožom Skokanom boli najťažšie. Ak by tieto cesty boli v nejakej vzdialenejšej severnej doline, Strieborná karabína by ich zrejme neminula. Z ďalších vážnych podnikov treba spomenúť prvé zimné sólo Centrálneho kúta na Galérii Ganku, ktoré v januári urobil Maťo Heuger, slušný výkon je rýchle prelezenie Cesty cez Pavúka na Pustú stráž Dinom Kuráňom a Jožom Santusom. Novú cestu Stupeň ochrany V na Nižnú Mlynárovu kopu urobili Igor Koller a Ivan Žila. Milan a Paľo Packovci preliezli za 2 dni Direttissimu veže K3 v Nefcerke. Hneď vedľa novú cestu Lego na vežu K0 urobil Radek Lienerth a A. Toloch. Boli aj pokusy o reťazovky, ktorých dokončeniu zabránilo zlé počasie. Dodo Kopold s Ivanom Štefanským sa prebehli cez Malý Kežmarák (Bocek - Šádek), Malú Ľadovú vežu (Plšek), Predné Javorové sedlo (Mrozek - Jakeš) až do Bielovodskej, kde premáčaní našli zavretú chatku. Jaro Dutka a Maťo Heuger to zase skúšali na Jariabkovej veži a Nižnej Mlynárovej strážnici, kde po pár dňoch pekného alpinistovania v škaredom počasí skončili v ťažkých rozbitých skalách. Dušan Myslivec a mladý ….. Kmeťo spojili Komín na Prednú Garajovu lávku na Hrubô a Marekovu cestu na K1 v Nefcerke. V zime bolo vo Vysokých Tatrách hlavné nóvum v mixovom lezení. Útokom na špicu hitparády sa prezentovali Dodo Kopold a Ivan Štefanský, keď vyriešili dlhoročnú výzvu Vzdušného ľadu na Holici, klas. M7+, ľad II/5. Tento mix strechou jaskyne zistený nitmi mám viac športový charakter, ale stanovil najvyššiu hranicu obtiažnosti v drytolingu u nás. Treba počkať na opakovanie, ktoré ukáže, či to M7+ nie je príliš tvrdé. Ostatné mixy mali už alpinistický charakter. Druhé voľné prelezenie Ruskej rulety urobili českí lezci Pavel Vrtík a Dušan Janák a hneď vľavo vyliezli novú cestu Matrix, kde je dĺžka za M6+. Ruskú ruletu preliezli voľne aj Milan a Paľo Packovci. Dodo Kopold urobil prvý voľný prelez najťažšej dĺžky v Tatarkovej ceste do Východnej Vesterovej štrbiny a ohodnotil ho za M7, čo by mohol byť najťažší klasický mix v Tatrách. Túto dĺžku liezol v zime 2001 už Dino Kuráň s jednou A0 a označil ju za veľmi delikátnu. Dino Kuráň urobil voľné prelezenie Piačekovej cesty na Vesterovu kopu za M6, ktoré jeho nemecký spolulezec a skúsený horský vodca Hans Hocke označil za ťažšie ako bežných nemeckých M7 a ešte k tomu slabo odistené… Myslím, že rovnako špecifické je mixové hodnotenie Joža Santusa, asi nezodpovedá ani hodnoteniu v Tatrách, ani vo svete, zrejme je tvrdšie, čo je však celkom zbytočné, lebo pre dobrú informáciu ide hlavne o to, aby to hodnotenie bolo rovnaké. A to sa dá len dohodou a vzájomným preliezaním ciest, ktoré stále chýba. Santus najviac zabojoval s Ivanom Žilom v Tuláckej balade na Malej Žltej stene, ktorej prelez dokončili na druhý pokus po zahojení Jožových rebier, klas. M5!!!, 6-, A1, ktoré pán Santus označil ako svoje „NAJ“. A ideme na letné Tatry. Aj tu bola aktivita oproti minulosti zvýšená, škoda, že nebolo lepšie počasie. Zaujímavé výkony by som rozdelil na prvovýstupy, voľné prelezy a lezenie na Galérii Ostervy a podobných ľahšie prístupných stenách. Najväčší previs v Tatrách v Z stene Pyšného štítu vyliezli Paľo Jackovič a Miro Mrava 30. 6. 2002, klas. VII, A4. Cesta vedie cez 20 metrovú strechu jaskyne vpravo od Ostravskej cesty. Peknú novú cestu v Západnej Lomnici majú na svedomí Rado Staruch a Martin „Meďa“ Medvec. V daždivom auguste 2002 potrebovali na vytýčenie novej línie čiastočne odistenej nitmi niekoľko pokusov, klas. 8, cesta zrejme nemá súvislé RP-prelezenie, pozri Jamesák 5/2002.

Maťo Heuger a Paľo Packo doliezli 30. 8. 2002 starý projekt na Jariabkovej veži, ktorý som pred asi 15 rokmi skúšal s Andrejom Belicom. Vtedy sme skončili pre zlé nástroje na osadenie nitov, Maťo a Paľo ich mali, výsledkom je pekné lezenie v pevnej skale za 8/8+ nazvané Igorovi k 50-tke. Ako tie roky bežia, človek sa musí poďakovať aj za to, že mu kamaráti dolezú cestu… Aj prvé voľné prelezenie cesty Platňami pravého piliera na Rohovom hrebeni sa týka cesty Belica - Koller zo zimy 1978. Štýlom OS to 13. 7. 2002 zvládla trojica Dino Kuráň, Paľo Packo a Jožo Santus, klas. VII-. Paľo Packo mal ešte ďalšie dobré záťahy na Malom Kežmaráku, kde 6. 7. 2002 dali OS Diretku Bocekovej veže, VII/VII+ a ešte ten deň pridali Weberovku po Nemecký rebrík a 27. 8. 2002 preliezli voľne Tuláka z nížin, VIII+, za 12 hodín po Nemecký rebrík. Všetky najťažšie dĺžky OS, prvé dve spojil Paľo do jednej a odsadol v poslednej dĺžke za VII-. Na Osterve bolo opäť veselo, na tejto prístupnej stene sa dá liezť aj v horšom počasí, je to taký prechod medzi skalkami a alpinizmom, ale mnohé cesty sú so slabším istením pekne morálové a kľudne znášajú obľúbený prívlastok „Ďuro alpinismo“. Veľa sa o tejto stene písalo aj v Jamesáku hlavne vďaka Braňovi Turčekovi, ktorý s partiou kamarátov nielen voľne prelieza jednu cestu za druhou, ale aj píše a prekresľuje nákresy. Pribudla nová cesta Galaxia, VI+, A1, P. Jackovič a M. Mrava, 4. 5. 2002. Z mnohých prelezov, kde je niekedy dosť ťažko hovoriť, kto čo vyliezol prvý voľne či RP, spomeniem Šibenicu, VII, V. Pšenko a I. Žila, OS, cesta Stejskal - Drlík, VII, J. Santus - I. Žila , OS, Pietní, VIII-, D. Kuráň, OS a J. Santus, predtým Pietní vybavili novým nitom V. Dzuroška, S. Mitro a „Luky“ Rado Lukáč, ktorý dal kľúčovú dĺžku RP, Akuriabe, VIII-, sólo Dodo Kopold, 1. RP. Istotne tu niečo chýba, ale definitívny poriadok v prvých prelezoch na Ostrve je práca pre detektíva. Aktivita v Tatrách bola jednoznačne potešujúca a pozitívna. Objavujú sa noví mladší lezci ako napr. Miro Mrva, Martin Medvec (títo dvaja vyliezli spolu napr. aj Via Verona, VI+, A3, A4 na Lomnickú vežu, Direttissimu na Prostredný hrot V1, A4, Jetstream na Jastrabiu vežu, VI+, A3+), Braňo Turček, … Kmeťo, Gabo Čmárik, ktorí sa aj vďaka skúseným alpinistom Jacovi, Ducemu či Duškovi Myslivcovi dostávajú dopredu, a to je paráda.

Stredné veľhory

Ako ste si všimli, v krátkom úvode k minuloročnej sezóne chýbajú Alpy. Veľakrát som už v minulosti zdôrazňoval, že Alpy sú základom horolezeckých úspechov, zhodli sme sa na tom aj s našimi najlepšími lezcami. Vynikajúca úroveň československého alpského lezenia v 70-tych a 80-tych rokoch bola stimulom k výborným výkonom v najvážnejších svetových oblastiach a v Himalájach. Naše horolezectvo sa vtedy hlavne vďaka alpskému lezeniu zaradilo do svetovej špičky. Alpské lezenie bolo aj základom k osobným horolezeckým úspechom. Aj dnes stále platí, že vynikajúci alpský výkon si všimnú odborníci, časopisy, sponzori. Vedia to aj dnešné svetové spičky ako bratia Huberovci, Babanov či Mauro Bubu Bole. Napriek tomu sa naši lezci v Alpách za posledné roky výraznejšie nepresadili a táto posledná sezóna to okato potvrdila. V zime bol najúspešnejší výjazd na zimný míting do Argentiere le Bessee, Jamesák 2/2002. Aj keď neboli ideálne podmienky, vyliezlo sa viac veľmi ťažkých ľadov. Sergio, V/6, v ľahších podmienkach, Dodo Kopold, Ivan Štefanský, Ivan Doskočil, Peter Matura, Dino Kuráň a Igor Koller. Vážnejší už bol Toutenglacon, IV/6, ktorý vyliezli Kopold a Štefanský a potom aj Kuráň s Edom Mrázekom. Najlepší výkonom bolo ale prelezenie cesty Central Scrutinizier, V/6, 300 metrov v stene Gramusatu, ktorý bol v daných podmienkach ťažší, ako udáva klasifikácia. Bola to nielen asi najťažšia cesta vylezená počas tohto medzinárodného mítingu a jediná v stene Gramusatu, ale aj doteraz najťažší ľad vylezený našimi lezcami, za čo dostali Kopold a Štefanský Strieborné karabíny. Táto dvojica mala v zime plány aj v Chamonix, ale podaril sa im v apríli len Gabarrov kuloár, IV+/5 na Mont Blanc du Tacul. V lete bolo aktivity v Alpách trochu viac, ale bez nejakej naozaj veľmi ťažkej cesty.

Na známom Piz Badile pribudla vďaka Vilovi Jakubcovi a Janovi Mierkovi 28. 7. 2002 nová pekná cesta Storia Lunga za VI+. Už názov hovorí, že to nebolo na prvý pokus a info v Jamesáku 6/2002 aj o tom, že sa tam ešte oplatí vrátiť. V oblasti Chamonix sa ťažko triafalo dobré počasie, aj partia pôsobiaca z juhu Mont Blancu vymákla v auguste len pár dobrých dní na lezenie. Výsledkom boli skalné cesty, Aiguille Croux, J stena, Vifité guideé, 6b, ED, Vlado Ceniga a Peter Matura, OS, Aiguille Croux, J stena, Euroteam, 6c, ED-, D. Kuráň a I. Žila, OS, V. Ceniga a P. Matura, OS. Najvážnejšou cestou bola „L´equipée des bras cassés“, 6c+, ED, v Z stena Aiguille Noire de Peuterey, Punta Brendel, 500 m, ktorú vyonsajtovali Kuráň so Žilom. Liezlo sa aj v Paklenici a na Tre Cime di Lavaredo, nikde však nepadla žiadna bomba. Kopold so Štefanským nedoliezli Superdirettissimu na Cima di Lavaredo, Direttissimu v tej istej stene preliezli 16. 8. 2002 Milan a Paľo Packovci, keď všetky dĺžky dali voľne na prvý pokus okrem dvoch mokrých, ktoré boli za VIII a VIII-. V Arcu stojí za zmienku OS prelez Zanzary, 7a+ (VIII+) v stene Colodri dvojicou Kuráň - Žila. Táto 13 dĺžková cesta v naozaj zvislom múre je vkuse celkom namáhavá. Ale ako som už povedal v úvode, naše alpské lezenie má dnes ďaleko k tomu, čo by sme chceli a čo by zrejme chceli aj naše horolezecké špičky.

Najvyššie veľhory

Sezóna v Himalájach bola nezvyčajne pestrá. Štyri výpravy mali odlišné ciele. Na jar sa medzinárodnej expedície na Makalu (8 463 m) vedenej skúseným poľským himalájistom Piotrom Pustelnikom zúčastnili aj Peter Frankovič, Vlado Štrba a Martin Gablík. Ich cieľom bol výstup Francúzskou cestou cez sedlo Makalu La ľahkým expedičným štýlom a podrobnosti sa môžete dočítať v Jamesáku 4/2002. Na vrchol sa 16. 5. 2002 dostali postupne P. Pustelnik, M. Gablík a G. Velez z Portugalska. Pre Gablíka to bola prvá osemtisícovka po troch predchádzajúcich pokusoch na Evereste, Kančendžonge a Broad Peaku. Vo veku 49 rokov je pre Gablíka dosiahnutie vrcholu vysokej osemtisícovky výborným osobným výkonom.

Ako sám hovorí - Vyhovuje mi zima i výška, je mi tam dobre… Výstup na Makalu prispel aj k propagácii horolezectva v širšej verejnosti, ukázal, že sa aj v dnešných ťažkých časoch dá vycestovať na osemtisícovku bez finančnej podpory spolku či štátu. Na druhej strane treba povedať, že spolok i štát môžu finančne podporovať len špičkový šport v ktorejkoľvek horolezeckej disciplíne, aj to len v prípade, keď na to má. A ak klasické výstupové cesty na osemtisícovky neboli špičkovými podnikmi v Himalájach už pred dvadsiatimi rokmi, nemôžu byť ani teraz a na tomto hodnotení nemôže nič zmeniť ani stále sa zvyšujúca finančná náročnosť týchto podnikov. Mimochodom, ani na ostatné tri výpravy do Himalájí neprispel James priamo žiadnymi prostriedkami, len členovia reprezentačných družstiev mohli na tieto výjazdy použiť svoje dotácie na športovú činnosť. V indických Himalájach v oblasti Miyar Valley pôsobila v septembri a októbri štvorica Jozef Kopold, Vlado Linek, Ivan Štefanský a Igor Koller, podrobnosti sú v Jamesáku 6/2002. K pôvodnému cieľu asi 1000-metrovému bigwallu na nevylezenú šesťtisícovku sa im nepodarilo dostať, k čomu prispelo zlé počasie, nový sneh, ale aj nedostatok skúseností a hlavne stravy, čo ovplyvnilo aj ďalší priebeh výpravy. V dňoch 21. 9. - 31. 9. 2002 vyliezli 500-metrový bigwall na Castle Peak (nevylezený vrchol okolo 6000 m) a nazvali ho Ostrý nôž tolerancie, VIII+, A3. Pre nedostatok potravín nebolo možné ani skúsiť nepríjemný hrebeň na vrchol. V Alpách by to bola parádna cesta, v Himalájach len nedolezený prvovýstup a cenná osobná skúsenosť.

Nezvyčajne chladné počasie so snehom neovplyvnilo iba skupinu v Miyar Valley, ale aj obe výpravy v Nepále. Na Talungu (asi 7 500 m) pôsobila česká a slovenská výprava, ktorej členmi boli zo Slovenska Tibor Hromádka, Pavol Jackovič a Jozef Skokan. Hlavným cieľom bol prvovýstup S pilierom, kde však dala pokus len dvojica Alena Čepelková - Petr Kolouch. Na vrchol sa novým smerom v Z stene vpravo od Slovinskej cesty dostal P. Kolouch, keď sa Paľo Jackovič a Tibor Hromádka rozhodli pre návrat pre začínajúce omrzliny a žalúdočné ťažkosti.

Najvážnejší cieľ mala v Himalájach dvojica Jaro Dutka a Martin Heuger. Pravý severný pilier na Teng Kang Poche (6 500 m) v oblasti Solo Khumbu je už roky považovaný za veľkú alpinistickú výzvu. 1800 m steny, z toho 1400 m miestami krajne ťažkej skaly, je tvrdým orieškom aj čo do správne zvolenej taktiky, aj čo do nárokov kladených na samotných aktérov takéhoto výstupu. Dvojici sa za 10 dní podarilo vyliezť 600 m steny a dolu ich zahnalo neustále veľmi zlé počasie. Podrobnosti sú práve v tomto Jamesáku. V každom prípade všetky štyri výpravy do Himalájí ukazujú, že sa snáď už v skorej budúcnosti môžeme aj v týchto horách dočkať ďalších zaujímavých úspechov.

Ocenené výstupy za rok 2002

Komisia alpinizmu SHS JAMES ocenila štyri výstupy Striebornou karabínou s finančnou odmenou po 5000.- Sk aktérom týchto výstupov:

- Strieborná karabína - Gramusat v doline Freissinieres, Francúzsko, cesta Central Scrutinizier, V/6, 300 metrov, 11. 1. 2002, Jozef Kopold, Ivan Štefanský (doteraz najťažšia ľadová cesta vylezená slovenskými lezcami, keď počas medzinárodného horolezeckého mítingu len táto dvojica dokázala zdolať stenu Gramusatu vo veľmi ťažkých podmienkach)
- Strieborná karabína - Súľovské skaly, cesta Black Diamond, 10-, 26. 4. 2002, Zuzana Bušfyová
- Strieborná karabína - Súľovské skaly, cesta Nový zákon, 10-/10, 29. 6. 2002, Zuzana Bušfyová
- Strieborná karabína - Višňové pri Žiline, cesta Baskervil, 10-, 25. 7. 2002, Lenka Mičicová

Reprezentačné družstvá v alpinizme pre rok 2003

Reprezentačné A družstvo (dotácia 40 000.- Sk na člena): Kopold Jozef, Kuráň Dionýz, Štefanský Ivan
Reprezentačné B družstvo (dotácia 20 000.- Sk na člena): Bušfyová Zuzana, Jackovič Pavol, Heuger Martin, Mičicová Lenka, Packo Pavol, Repčík Juraj
Reprezentačné družstvo juniorov (dotácia 10 000.- Sk na člena): Čintalová Katarína, Leitman Marek, Švub Ondrej

Ako ste si všimli, v tomto krátkom úvode k minuloročnej sezóne chýbajú Alpy. Veľakrát som už v minulosti zdôrazňoval, že Alpy sú základom horolezeckých úspechov, zhodli sme sa na tom aj s našimi najlepšími lezcami. Vynikajúca úroveň československého alpského lezenia v 70-tych a 80-tych rokoch bola stimulom k výborným výkonom v najvážnejších svetových oblastiach a v Himalájach. Naše horolezectvo sa vtedy hlavne vďaka alpskému lezeniu zaradilo do svetovej špičky. Alpské lezenie bolo aj základom k osobným horolezeckým úspechom. Aj dnes stále platí, že vynikajúci alpský výkon si všimnú odborníci, časopisy, sponzori. Vedia to aj dnešné svetové spičky ako bratia Huberovci, Babanov či Mauro Bubu Bole. Napriek tomu sa naši lezci v Alpách za posledné roky výraznejšie nepresadili a táto posledná sezóna to okato potvrdila.