| Ľadovcové trojtisícovky (Jamesák 2003/1) |
Presanella a Adamello
Peter Obdržálek
Foto: Marián Drozda
Zdá sa, že moje posledné príspevky do Jamesáka budú akousi kronikou povodní na Slovensku. Minule sme odchádzali do Brenty počas povodní, tentoraz im cestou do skupiny Presanella a Adamello nič netušiac unikáme a o ich existencii sa dozvedáme až na mieste nášho pôsobenia.
|
Už cesta naznačuje, že čosi nie je v poriadku. Štartujeme v sobotu o piatej ráno z Bratislavy a už okolo obeda začína pršať a citeľne sa ochladilo. Napokon prší v kuse až do noci na pondelok. Po trinástich hodinách sme vo Vermigliu, časti Stavel, kde sa pokúšame nájsť správcu kempu. Kempov je tu ako maku, ale zdá sa, že sú pre uzavreté spoločnosti (cirkev a pod.). Pod vplyvom rád v sprievodcoch i skúseností kamarátov (ktorí už boli asi pred desiatimi rokmi nadránom ako čiernonocľažníci takmer chytení políciou) sa snažíme zlegalizovať náš nocľah a obiehame kopu mladých ľudí, z ktorých nikto, až na jedného, nevie vôbec po anglicky. Stávame sa zrejme obeťou komplotu, keď anglicky hovoriacim chlapíkom zohnaný mladý frajer povie, že za 20 EUR si môžeme postaviť naše dva stany na jeho pozemku. Ako styčný dôstojník nasadám do jeho porsche a chvíľu mám pocit, že som sa stal obeťou únosu. Našťastie po 150 metroch zastavujeme a mladík ukazuje ako naše miesto kúsok pokosenej lúky, z ktorého trčia dosť hrubé a tvrdé steblá, ktoré nám takmer prederavia podlahu stanu. Keďže stále leje, nevaríme a vo dvojiciach (sme celkove štyria) zjeme niečo na studeno.
Ráno stále prší, ale vidno akési náznaky zlepšovania viditeľnosti – kopce naším smerom sú slušne pocukrované novým snehom, i keď ich výšku odhadujem tak na 2500 m. Rozhodneme sa na studeno najesť (v krátkej pauze dažďa) a potom v trojke vyštartovať na prieskum k bivaku, ktorý sľubuje mapa. Ivan zostáva pri aute a zbalí stany, Marián berie môj batoh (ktorý je už zbalený na 3 – 4 dňovú akciu) a spolu s Milanom vyrážame. Už na začiatku sú problémy, lebo značka nevychádza od chaty (ako je u nás zvykom), ale asi 300 metrov poniže (ako sa dozvedám od personálu chaty – vraj 200 m). Medzitým zasa začína pršať. Keď po dobrej poldruha hodine prichádzame k nejakému rázcestníku, Milan správne tuší, že bivak je kdesi na odbočke vľavo, ale v lejaku sa nám akosi nechce rozbaľovať batoh a vyberať mapu. Pokračujeme ďalej, miestami do pol kolien vo vode, až na chatu Stavel - Francesco Denza. (2298 m). Sme tu jediní hostia. Po trojhodinovej ceste sme dobre premočení. Ja tu zostávam, a Marián s Milanom po tri štvrte hodinovom oddychu idú naspäť po svoje batohy a najmä Ivana. Kým sa vrátia, chvíľu si pospím, potom postavím na čaj a polievku. Pred deviatou sa objaví prvý, trvá polhodinu, kým príde posledný. Už je tma, najeme sa, potom idem zaplatiť. Nocľah tu stojí 17 EUR, pre člena horolezeckého spolku polovicu. Vidno, že by radi pomohli so zľavou mojim kamarátom, ale vysvetľujú, že každého, kto dostane zľavu, si menovite zapisujú. Dokonca mi ukazujú papier so zoznamom akceptovaných horolezeckých spolkov, ale JAMES tam nie je. V mojom preukaze ukazujem na vetu, že JAMES je členom UIAA a o zľavu mám postarané. Pokus s preukazom Klubu slovenských turistov nemohol úspešne dopadnúť. Aspoňže nám sľubujú (podľa predpovede) týždeň pekného počasia (čo sa aj stalo) a nechcú ani cent za pohľadnicu.
Ráno je skutočne pekne. Vo vstupnej hale zaberáme kopu miesta v policiach vyhradených na batohy a topánky – Milan tu necháva dve malé plechovky piva, aby sa večer s jednou z nich už nestretol. Po včerajšku sme unavení a štartujeme dosť neskoro. Chatár hovorí, že cesta je logicky vedená, čo nám pomáha najmä tam, kde už začína nový sneh. Napriek tomu má naša trasa ďaleko od optimálnej, i keď v celkom dobrom čase prichádzame na Passo Cercen (3022 m) medzi vrcholmi Monte Cercen (3282 m) a Cima Vermiglio (3458 m). Odtiaľ už strmo stúpame naviazaní a v mačkách v novom hlbokom snehu na sedlo Sella Freshfield (3375 m). Idem prvý v desaťkorunových „zváračských“ okuliaroch, s ktorými pramálo vidím pozakrývané trhliny, ktorých má byť pod „Sellou“ habadej. Dávam si ich na čelo a tento okamžik potom tri dni so zápalom spojiviek preklínam. Pod „Sellou“ už nevládzem a Milan preberá vedenie v ešte hlbšom snehu. V sedle je silný vietor, preto schádzame na jeho opačnú stranu do relatívneho závetria. Milan ide filmovať a rukavice položí na sneh, odkiaľ ich vietor o chvíľu odveje do trhliny. Ešteže je tu Marián, ktorý Milana na lane spustí dole a obidve rukavice sú zachránené. Pokračujeme ďalej, ale vytúžený vrchol Cima Presanella akoby sa vôbec nepribližoval. Okolo pol tretej sa dohodneme, že pokračovať nemá zmysel. Z pôvodne plánovaných maximálne štyroch vrcholov, najmä kvôli hlbokému snehu, odolali – všetky. Návrat je ešte krutejší. V „Selle“ nám vietor fúka ostré ihličky snehu priamo do tváre a po našich hlbokých stopách nie je takmer ani stopy. Až v Passo Cercen je pomerne kľud. Zhora vyhliadnutá cesta – aby sme sa vyhli hladkým platniam – nie je zďaleka tak ideálna, ako by sa zdalo. Keď v peknom podvečernom počasí dorazíme na chatu, už je tu ubytovaných zopár turistov, medzi nimi pravdepodobne aj zlodej piva. Opäť varíme vonku, i keď nás personál chaty pozýva najesť sa zo svojho v jedálni. Nakoniec nás prekvapia štyrmi šálkami a kanvicou čaju. Milan vyberá „vrcholovú“ becherovku a ponúka ňou osadenstvo chaty i nás. Načo šetriť „vrcholovku“, keď sme žiaden vrchol nezdolali. Kúpiť si mezzolitro červeného, ako navrhuje Marián, sa už akosi nehodí. Mohli by to pochopiť tak, že ho chceme zdarma.
|
Večer, keď zaľahnem, začnú ma oči štípať, akoby som v nich mal nasypaný piesok. Pri každom ich otvorení sa z nich vyleje prúd sĺz. Zaspím až nadránom a ako posledný prídem medzi kamarátov, ktorí už varia pred dverami chaty. Dívajú sa na mňa ako na zjavenie – nielen krvavé oči, ale aj opuchnuté viečka robia zo mňa určite zaujímavú postavu. Už je tu kopa turistov a skrývam svoj výzor za Mariánove dvojtisícové okuliare. Asi ten dvestonásobok ceny má nejaký význam. Zostup do Stavelu sú pre mňa muky. Všetci mi utečú, len neskôr, asi hodinu od Stavelu, dobehnem hladného Ivana, ktorý dopĺňa energiu. Pri aute sa prebalíme na zvyšok pobytu (Adamello), vypijeme kávu, pivo, ale aj borovičku, ktorú sme zabudli pod Presanellu vyniesť. Taktiež sušíme stany, ktoré ležali vyše dva dni mokré v aute.
Presun autom do sedla Passo Tonale netrvá dlho. Tak-tak stíhame poslednú lanovku na Rifugio Soldanella. Kupujeme si spiatočné lístky po 9,50 EUR netušiac, že nadol pôjdeme po vlastných. Sedačka z Rifugio Soldanella na Rifugio Presena už nepremáva, preto musíme pešo. Od chaty Presena pokračujeme po ľadovci až na sedlo Passo Maroccaro (3049 m). Výstup ubehol ako voda, zostup na chatu Mandrone sa už dobre vlečie. Hneď pod sedlom je snehové pole s kusom lana, ktoré dole voľne visí. V tieni horšie vidím a ďakujem Mariánovi, ktorý sa o mňa stará. Ku chate prídeme okolo ôsmej večer. Majú – ako všade – voľno. Opäť varíme vonku, i keď nás opäť volajú dnu. Ubytovanie zďaleka nie je také komorné ako na chate Denza, kde sme mali pre seba päťposteľovú izbu. Ráno vstávame ako poslední a ja najposlednejší. Plánujeme presun na bivak Zanon-Morelli v sedle Passo Brizio. Cesta od chaty sa neskutočne kľukatí, akosi nás nevedie vpred a napriek nie veľkému prevýšeniu unavuje. Asi to majú na svedomí naše batohy nabalené na päť dní. Nie optimálne schádzame po strmých platniach na ľadovec (kúsok vľavo bol totálny choďák, ktorý sme použili pri návrate). Pripíname mačky, ideme však nenaviazaní, čo asi nie je to pravé orechové. Pred odbočkou na chatu Rifugio Ai Caduti dell‘ Adamello al Passo della Lobbia (Rifugio Lobbia) pod vrcholom Alta Lobbia meditujeme, čo ďalej. Ivan vraví, že aj cez chatu sa dostaneme na bivak. Necháme sa prehovoriť, chata predsa svojím spôsobom vždy láka. Vystúpime hore ľadovcom, pričom prekonáme niekoľko nie širokých trhlín. Chata je učupená v strmom svahu ako orlie hniezdo. Čas je pokročilý a zvažujeme, čo ďalej. Ísť na bivak, vraj tri - štyri hodiny cesty a s neistým výsledkom, alebo tu prenocovať a urobiť nejaké kopce v okolí. Páči sa nám najmä vrchol Cresta della Croce, na ktorom je vraj delo z 1. svetovej vojny. Susedná, tiež trojtisícovka, Alta Lobia nie je síce tak veľkolepá, ale neskôr nám bude z diaľky trošku pripomínať náš Kriváň. Menej sa nám páčia ceny ubytovania. Jediný anglicky hovoriaci člen personálu, sympatický bradáč Stefano, nám vysvetľuje, že ceny sú odstupňované podľa nadmorskej výšky. Preto tých 11,60 EUR na JAMES a o desať EUR viac bez zľavy. Na utešenie žiaľu vypijeme uno mezzolitro červeného a vyrážame nahor. Výstup na Cresta della Croce vedie najprv po ľadovci po ľavej strane hrebeňa, potom sa preklopí na pravú stranu a stáva sa strmším. Miestami je tvrdý ľad a v závere skalný úsek. My kratší to máme ťažšie, preto mi Marián pod vrcholom podáva ruku, aby ma vytiahol. Na vrchole je kamenný kríž, po dele však ani stopy. Veď som ho videl na chate na pohľadnici! Pokúšame sa pokračovať hrebeňom, ale Marián to napokon vzdáva – lezenie nie je úplne bez problémov. Medzitým prídu na vrchol dvaja talianski mladíci účelne vystrojení. Jeden má mačky a druhý slučku. Ten druhý ma nakoniec pri zostupe zaisťuje. Ďalší deň sa chystajú na Canone, t.j. k delu, kam sa ide z opačnej strany kopca. Keď prichádzame späť ku chate, Milan márne hľadá spolulezca a sám sa vydáva na Alta Lobia. Po krátkom oddychu na izbe, kde už máme odložené veci, opäť vonku varíme. Pozývame talianskych chlapcov na vodku a chválime sa počtom akcií v talianskych horách. Večer zasadneme do spoločenskej miestnosti a stiahneme dva litre vína. Naši kamaráti mastia karty. Druhý liter nestihneme vypiť – zatvárajú, a my si náš poklad za 9,50 EUR (t.j. 1 liter) vynášame na izbu.
|
Noc na chate je búrlivá. Žiadne orgie sa síce nekonali, ale hodnú chvíľu som cmukal na dvoch chrápajúcich, aby prestali, v domnienke, že sú to Ivan s Mariánom. Marián mi ráno vysvetlil, že išlo síce o Ivana, ale ten druhý bol jeden tučný Talian. Jeho partnerka sa na mojich pokusoch o ich utíšenie dobre zabávala.
Ráno zaplatíme, všetci s nezvyčajnou zľavou. Asi tá večerná konzumácia prispela k tomu, že sa nad nami zľutovali. Schádzame na ľadovec a stúpame do sedla pod juhovýchodnými výbežkami vrcholu Corno Bianco, pod ktorým chceme odbočiť vpravo k bivaku Zanon-Morelli. Cestou ešte stretávame našich mladých kamarátov, ktorí sa vracajú od „kanónu“. Na skalách nad sedlom sú nejakí ľudia a kričia na nás „pericoloso“. Keďže som už cestoval vlakom, usudzujem, že hovoria o nebezpečenstve. Ešte stále nenaviazaní ideme k nim. Sú to nemecky hovoriaci turisti, ktorí práve vzdali výstup na Adamello kvôli hrozivo vyzerajúcim tmavým oblakom. Upozorňujú nás, aby sme k bivaku nešli, lebo sú tam nebezpečné trhliny. Keď vyberieme lano, ich obavy sa rozplynú a odporučia nám optimálny smer. Medzitým z údolia prichádza 14-členná skupina, z ktorej sa dvaja oddelia a prichádzajú k nám. Je to zájazd cestovky z Čiech. Kým sa naväzujeme na lano a pripíname mačky, rozprávame sa o povodniach v našich republikách. Cesta k bivaku je prešľapaná a preto s obavami očakávame, že ho nájdeme obsadený. Našťastie sme jeho jedinými obyvateľmi. Vybehneme pár metrov nahor na sedlo Passo Brizio, odkiaľ sa naskytne nádherný výhľad ku chate Rifugio Garibaldi. Krajina na opačnej strane sedla je úplne odlišná. Kým na strane ľadovca Vedrettta del Mandrone to vyzerá ako v polárnych končinách, na západe sa rozprestiera malebná krajinka s prevládajúcou zeleňou. Ale neprišli sme sa sem predsa kochať! Rovnako ako včera rozmýšľame, čo s načatým večerom. Ponúkajú sa dve možnosti – výstup na Punta del Venerocolo (od bivaku 1,5 hodiny na vrchol), alebo Corno Bianco (od bivaku 2 hodiny na vrchol). Kým prvý je nižší a od bivaku ho nevidieť, druhý máme ako na dlani a priam nás láka svojou blízkosťou. Je teda rozhodnuté. Najprv kráčame po ľadovci, neskôr prekonáme po spojovacom snehovom moste širokú trhlinu a napokon prichádzame pod strmý svah s obnaženým tvrdým ľadom. Hore to ako-tak ide, mám však obavy zo zostupu. Nasleduje kúsok snehového hrebeňa (výhľad na Monte Adamello) a potom už bez mačiek a cepínov po skalnom hrebeni asi I stupňa obtiažnosti. Z vrcholu nič nevidieť a pribúdajúca oblačnosť nás aj tak prinúti vydať sa na spiatočnú cestu. Na obtiažnom ľadovom úseku nás Marián pri zostupe istí, sám to bravúrne zvládne pri viac-menej symbolickom istení z našej strany.
|
Ráno sa vydávame na náš najvyšší vrchol – Monte Adamello. Ideme po našom osvedčenom chodníčku do sedla pod JV výbežky Corno Bianco a potom po rozľahlom ľadovci občas prerušenom trhlinami. Vpredu vidíme kopu vrcholuchtivých turistov. Cesta pokračuje medzi hrebeňom vedúcim k vrcholovému výšvihu a ľadovcovou trhlinou. Pod skalami odkladáme mačky a cepíny a naviazaní stúpame cez skalné bloky, ktoré si doposiaľ nenašli svoje stabilné miesto. Nemáme radosť zo zostupujúcich, ktorí nás ohrozujú – naše obavy sa napokon potvrdzujú pri zostupe, keď jeden z poslednej skupinky vystupujúcich (nachádzajúcich sa, našťastie, ešte pod nami) uvoľňuje asi tri štvrte metra dlhý balvan, ktorý dopadá až na ľadovec. Na vrchole strávime asi hodinku. Ľutujeme, že sme nevzali „vercajch“ so sebou, lebo skupinka Talianov z vrcholu zostupuje k bivaku Ugolini, odkiaľ možno za hodinku dosiahnuť vrchol Corno Miller (3373 m). Stále pribúdajúce oblaky nás však poháňajú nadol. Práve nad Corno Miller vyzerajú najhrozivejšie. Po návrate do bivaku už nie je chuť na Punta del Venerocolo (3325 m). S Milanom ešte meditujeme nad Cima Garibladi týčiacou sa nad bivakom, ale nebezpečne vyzerajúce skalné bloky visiace nad našimi hlavami a skutočnosť, že nevieme odhadnúť, kadiaľ to vlastne “pustí” na vrchol, rozhodnú o našom návrate. V noci vychutnávame v mohutnej búrke bezpečie nášho útulku.
Nuž čo, všetko má svoj koniec, i my sa musíme ráno pobrať nadol. Najprv po našej osvedčenej stope, potom vľavo. Zdá sa nám, že sa oplatí držať na ľavej strane ľadovca, aby sme mali bližšie k miestu, kde začína značkovaný chodník v skalnom teréne. Cestou po ľadovci nachádzame nábojnice, i ostnatý drôt, pozostatky z I. svetovej vojny. Terén nám však nepraje. Oteplenie spôsobilo, že nový sneh zmizol a odhalil sa tvrdý ľad a trhliny. Sklon ľadovca sa zväčšuje a sme nútení traverzovať vpravo, aby sme sa dostali do miest, v ktorých sme pred pár dňami odbočovali na chatu pod vrcholom Lobbia Alta. Zostup je spočiatku v norme, ale terén vôbec nespoznávame. Napokon, keď sa objavia trhliny, necháme sa zlákať do skál vpravo, ktorými vidíme vystupovať skupinku turistov. To bola asi najväčšia chyba, ktorú sme mohli urobiť. Terén je dosť nebezpečný (hladké platne pokryté sutinou) a to spôsobí, že sa tu zdržíme dobrú hodinu. Milan robí prieskumníka, Marián, ako posledný, prekonáva kritické miesta s nadhľadom. Ide nás šľak trafiť (ako by povedal Satinský), keď vidíme skupinku pohodlne zostupujúcich po ľadovci, ktorí uhádli optimálny smer. Je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Vidina stihnutia lanovky sa pomaly, ale iste, rozplýva. Cestou ku chate Mandrone navyše začína pršať. Pred chatou ešte stihneme niečo zjesť (najmä Milanov rozdrobený a môj plesnivý chlieb). Dvaja mladí Taliani sedia vedľa nás a študujú akýsi záznamník turistického odznaku s približne sto podmienkami. Ako zberateľ takýchto odznakov urobím jeho revíziu a zisťujem, že mladík má splnené len tri podmienky, zatiaľ čo ja sa môžem pochváliť lepšou bilanciou. Dážď nás však prinúti uchýliť sa v chate a „poriadne“ to roztočiť. Keď zisťujeme slušnú cenu litra vína, hneď si objednávame druhý liter a vyzerajúc von dúfame, že naše popíjanie, vzhľadom na priebeh počasia, má svoje opodstatnenie. Súčasne nás potešuje pohľad na mladú usmievavú, až hanblivú čašníčku – brigádničku – stredoškoláčku, ktorú Milan obdaruje ďalším lízatkom (prvé dostala ráno po našom nocľahu na tejto chate pri platení). Z chaty odchádzame za premenlivého počasia, výstup nás však rýchlo zahreje. Po snehu pod sedlom Maroccaro niet žiadnej stopy. Zato ľadovec na druhej strane po roztopení snehu poriadne „stvrdol“. K budove lanovky prichádzame asi dve hodiny po odchode posledného spoja. Chvíľu hľadáme správnu cestu, napokon sa vydávame po drevenom mostíku vysoko nad hučiacim vodopádom. Pohľadom cez medzery medzi doskami odhadujeme náš osud, ak by niektorá z nich nevydržala. Potom nasleduje už len VO (čiže „vyložená onania“) až k nášmu autu v sedle Passo Tonale. Po prenocovaní v campe v mestečku Ossana nás čaká už len cesta domov.