Ako každý rok (aj tento) si kladiem otázku, kam na trek? Odpoveď mi tentoraz pomohol nájsť Marián: západná Čína, provincia Xing Jang, čínsky Pamír, Muztagh Ata – otec ľadových hôr. Hora - opuchlina 7546 m vysoká, kde svah nedosahuje 40 percentný sklon, so stabilným, pekným, slnečným počasím, s minimálnymi objektívnymi nebezpečenstvami, kde sa dá na vrchol vytrepať na pásoch. A čo sa týka Česka a Slovenska – nepreskúmaná.

Sú tri možné prístupy pod kopec a to z Tadžikistanu, z Pekingu, alebo z Pakistanu cez povestnú Karakoram Highway. Samozrejme, rozhodnutie padlo na tretiu možnosť, ísť starou Hodvábnou cestou z Islamabadu do Kašgaru, popod Nanga Parbat, údolím Indusu a Gilgitu, kde sa stretajú tri najväčšie pohoria sveta: Hindukúš, Himaláje a Karakoram.

A tak sa stretávame 29. VII. na letisku vo Schwechate, Vlado Ceniga, Rasťo Horňák, Marián Lipták, Adam Matušny, Michal Parocki, Alino Vojček a Jano Zaťko. Každý aspoň s 25 kg nadváhy a s malou ritkou, ako to dopadne (tá nadváha). Dopadlo to dobre, prešli sme bez extra poplatkov.

Tridsiateho júla sme pristáli v Islamabade a čuduj sa svete, ani batožina nezablúdila. Ešte v ten deň nakupujeme proviant do base campu. Ďalší deň už vyrážame na Karakoram Highway. Postupne ryžové polia vystriedali stále väčšie a väčšie kopce. Je oblačno, takže z Nanga Parbatu vidíme iba kúsok. Aj sedemtisícovky ako Haramoš, či Rakapuši sa ukázali iba čiastočne. Ani pohľadom na krásnu devu si nemôžeme oko potešiť, lebo tu dievčat a žien niet a keď sa náhodou nejaká vyskytne, tak je správne moslimsky zababušená. Alebo to boli bankoví lupiči?

Jazda naším mikrobusom po úzkej ceste bez zvodidiel nad 500-metrovou priepasťou nám dvíha adrenalín. Ale vodič Arašid verí svojmu busu a jeho brzdám, ako keby mal Audinu A8. Cesta je sem-tam prerušovaná závalmi kamenia alebo podmletá vodou.

Druhého augusta prechádzame cez pakistanskú colnicu, za ktorou nás čaká 200km cesty do čínskej colnice. Hranica medzi Pakistanom a Čínou prechádza cez sedlo Kundžerab (4700 m) a je to najvyššie položené sedlo na svete, kadiaľ prechádza asfaltka. Je tam tiež plot a brána medzi Pakistanom a Čínou.

Tretieho augusta sme dorazili k jazeru Karakul, kde sme batožinu naložili na ťavy a 2 hodiny šlapali do base campu vo výške 4547 m. Ďalší deň sme venovali zveľaďovaniu spoločenského stanu, ktorý sme mali prenajatý a dopredu zaplatený, ale - a to sme sa dozvedeli až tu - bez stoličiek a stolov. Tie sme si mohli rentovať na mieste za púhych 180 $. Takže kreslá, gauč a konferenčný stolík sme si postavili z plochých kameňov, ktorých tu bolo dosť, na počudovanie zadarmo a tešili sme sa, ako tých 180 doláčov prepijeme a ako sme s tými sympatickými čínskymi filantropmi vy... Radosť nám poniektorým kalila tá skutočnosť, že sme z tej čínskej stravy začali mať problémy.

Nadopovaní tabletkami ukľudňujúcimi črevá sme 5. 8. urobili prvú vynášku do jednotky a postavili tam dva stany. Nadmorská výška tu je 5550 m. Počasie bolo stabilne polooblačné a teplé. Vrátili sme sa do BC, aby sme na nasledujúci deň urobili druhú vynášku. Kvôli aklimatizácii som ešte vyšliapal kúsok nad tábor a trošku si zalyžoval. V jednotke som zostal spať a ráno potom zišiel do BC pre tretiu vynášku. Opicu, ktorá si mi sadla v BC na plece, som spolu s vynáškou zložil v jednotke. Počasie sa pokazilo, v noci snežilo. Na chvíľu sa vyčasilo, tak sme vyrazili vyššie. Kľučkovanie pomedzi trhliny a druhý tábor sme postavili spolu z Mariánom 10. 8. vo výške 6300 m. Pri šliapaní som stratil teleobjektív, tak som sa 200 výškových metrov vrátil, či ho náhodou nenájdem – nenašiel som. Riadne ma to vytočilo. O to bola väčšia moja radosť, keď Francúz Bertran, ktorý prišiel hore, priznal, že ho našiel a vrátil mi ho. Marián šiel dole a ja som prespal v dvojke sám a čakal, kto tam príde za mnov, aby sme spolu vyrazili na vrchol. Už vtedy som bol rozhodnutý nestavať trojku, ale tých 1250 výškových metrov prejsť na jeden šup. Prišiel Adam.

Do rána napadlo asi 40 čísel čerstvého snehu. Vyrážame, ale asi po 100 výškových metrov to vzdávame, lebo okrem únavy je aj zlá viditeľnosť a zle sa orientujeme medzi trhlinami. Zlyžovali sme až do BC vyčkať na lepšie počasie. Sneh napadol už aj BC a potok, skadiaľ berieme vodu, v noci zamrzol. Časť tímu to psychicky nevydržala a odchádza do Kašgaru vyhriať si kosti a obzrieť Číňanky.

Po dvoch dňoch sa ukázal oskar, tak sme popoludní spolu s Adamom vyrazili hore. V jednotke sme roztopili sneh, napili sa a pokračovali do dvojky. Prevýšenie 1700 m nás dosť vytrápilo, tak sme ani nevarili, ale okamžite zaliezli do spacákov. Ráno bolo stále pekné počasie. Varíme a niečo po 10 hodine štartujeme na vrchol. Obyčajne sa stavia ešte tretí tábor vo výške 6800 m, my sme však rozhodnutí ísť až na vrchol. Kempovanie v tejto výške nie je nič príjemné. Ide sa nám však veľmi zle, v hlbokom snehu prešľapujeme z nohy na nohu a ešte mi pritom omŕzajú. Keď sme dorazili k trojke, čo tam mali postavenú Bavoráci, ktorí už expedíciu ukončili a nestihli zniesť stany dole, bolo nám s Adamom jasné, že tu prenocujeme. Spacáky sme nemali, ale v stanoch boli karimatky, varič aj nejaké jedlo. Keď sme sa v BC s Nemcami rozprávali, nemali nič proti tomu, aby sme ich tábor použili. Tak sme sa tam usalašili, navarili a pomaly zaspávali. A tu zrazu sa vo vchode stanu objavila hlava anglicky zle hovoriaceho Nemca, ktorý tam aj s partnerom chceli tiež prespať. Chudáci, šlapali z BC až do trojky a boli riadne zmordovaní. Stany tam boli dva, to nebol problém, ale karimatky tiež iba dve a my štyria. Predstava spať na ľade len tak, to nebolo nič moc. Aj varič si zobrali. Či sa nám chcelo, či nie, museli sme zísť naspäť do dvojky. Pri odchode nám ponúkali druhý varič, s tým by sa dalo do rána vydržať, ale my sme už boli rozhodnutí pre zostup.

V dvojke už boli nasáčkovaní Jano z Mariánom. My s Adamom sme obsadili voľný northface, asi patril Francúzom. Ráno Jano s Mariánom vyrazili hore postaviť svoju trojku a prespať tam. My s Adamom vegetujeme a pripravujeme tekutiny na zajtrajší výstup.

Ráno sa zobudíme do polooblačného dňa. Je 18. augusta a ja mám narodeniny. Na oslavu však moc nepomýšľam. Je cca -20° C, namrzli mi pásy a nemohol som ich prilepiť. Našťastie Adam má náhradné a tie chytili. Šliapať sme začali niečo po 7 hodine a pred desiatou sme boli v trojke. Marián s Janom sa ešte len chystali. V noci sa starali o nejakých Francúzov, ktorí dorazili do ich trojky a boli úplne grogy. Od našich chalanov dostali teplú stravu, nápoje a ubytovanie. Mne omŕzali nohy, snažil som si ich rozmraziť, ale nič moc. O pol jedenástej pokračujeme na vrchol. Počasie sa zhoršilo. Je hmla a padá sneh. Sem tam stratíme stopu, ale vždy sa nám ju podarilo nájsť. Na vrchol sme dorazili o tretej a som rád, že to máme za sebou. Dal som si k narodkám pekný darček. Bohužiaľ stále sneží, takže fotiť nieje čo.

Strhneme pásy, obujeme lyže a vrčíme dolu. "Frčíme" je však silný výraz, skôr pluhujeme v mäkkom snehu s kôrou na vrchu. Vo výške asi 7200 m stretávame Jana s Mariánom ktorí to vzdali a idú tiež dole. Dohodli sme sa, že sa počkáme v trojke. Dorazili sme tam s Adamom ako prví a asi hodinu sme na nich čakali. Dôvodom ich pomalého zostupu bolo, že Jana drapla výšková choroba. Okamžite sme zbalili veci a začali s Janom pomaly zlyžovávať dole. V dvojke sa už zlepšil, ale pokračovali sme až do jednotky, kde bolo oveľa príjemnejšie. Na ďalší deň už v BC oslavujeme vrchol aj moje narodky.