| Live the Moment (Jamesák 2003/1) |
Rozhovor pripravila: Denisa Šulcová
|
|
|
|
|
Mauro „BUBU“ Bole (34 r.), lezca známeho svojimi výkonmi na skalkách, big wall-och, ľadovom lezení, či v mixoch hádam netreba predstavovať. Naposledy sme sa o ňom dočítali v Jamesáku (č.1/2002) a tohto roku bol čestným hosťom X. ročníka Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade (9.-13. 10. 2002). Prednedávnom ako prvý zopakoval Huberovu cestu „Bellavista“ (8c). O dva týždne po festivale sa s ním po dohode opäť stretávame na skalách v Mišej Peči a okrem lezenia tu vzniká aj tento rozhovor:
Bubu, ako sa ti páčilo na festivale v Poprade?
Bolo to veľmi milé, bolo mi tam naozaj veľmi dobre a ľudia boli priateľskí. Bol som prekvapený výbornou organizáciou festivalu, je vidieť, že ľudia, ktorí ho robia, majú túto prácu veľmi radi. (diki Bubu, ja tam pracujem tiež)
Pochádzaš z lezeckej rodiny?
Nie. Celá rodina nevie, čo je lezenie...
Máš súrodencov?
Som jedináčik. Ale vždy som túžil mať nejakého súrodenca. Rodičia chceli zo mňa normálneho človeka, ktorý bude mať dom, ženu, deti. A ja som úplný opak... Ak by som nejakého súrodenca mal, asi by som bol normálnejší (smiech). Možno.
Akým športom si začínal?
S rodičmi som začal ako 4-ročný lyžovať, keď som mal desať, začal som trénovať karate a zároveň aj športovú gymnastiku. Potom lezenie a v tom istom čase som začal aj s jaskyniarstvom, ale s tým som po dvoch rokoch prestal. Zistil som totiž, že potrebujem vonku veľký priestor. To, aký šport budem robiť, bolo moje vlastné presvedčenie a rozhodnutie. Vždy to bol však nejaký šport pre jednotlivcov...
Poďme k lezeniu. Kedy si začal vôbec liezť?
Ako 13- ročný. Už som sa nudil lezením po stromoch, tak ma môj kamarát zobral na stenu Napoleonica (pri Terste), kde som po prvýkrát videl niekoho naozaj liezť a veľmi som chcel zistiť, čo to nosia za vrecúško na chrbte. Nenápadne som sliedil, čo si tam odkladajú. A až potom som zistil, čo je magnézium. Liezli sa tam len traverzy a používal som gymnastické cvičky. Potom mi kamarát podaroval staré, veľké lezečky, do ktorých som si ešte obúval hrubé ponožky.
Kde boli tvoje lezecké začiatky?
Najprv skalky v Napoleonice. Ale hneď som prešiel do veľkých hôr. Ako 16- ročný som začal liezť big wally a mojou prvou cestou bola Modern Time na Marmolade, ktorú sme vyliezli za 8 hodín. Vtedy som takisto začal aj so skialpinizmom a zlyžovaním rôznych náročných dolín. Potom som začal s lezením v ľade.
Mal si, prípadne máš nejaký lezecký vzor?
Vždy som mal nejaký vzor, mám a budem mať. Mojou silnou stránkou je, že lezcov rešpektujem a vážim si ich, nechcem sa s nimi porovnávať, chcem sa s nimi stretnúť a byť kamarátom, pretože ťa vždy môžu niečomu naučiť. Aj keby som bol silnejší ako môj vzor, vždy budem mať pocit, že som niečo menej. Jednoducho si ich veľmi vážim.
Máš nejaký špeciálny tréning?
Nič špeciálne. Snažím sa čo najviac liezť vonku. Hlavne v previsoch v Mišej Peči, veľmi nerád totiž trénujem na umelých stenách. Zatvoriť ma do nejakej miestnosti a tam trénovať je hotové umenie.
A čo výživa?
(smiech) Zjem všetko medzi nutellou a majonézou. Neviem existovať bez dobrého vína a piva. Teraz už aj slovenského.
Preteky?
Hmm. Prvýkrát som bol na pretekoch v športovom lezení v r. 1985, a v r. 1986 v Arcu. Ale preteky nemám rád. Strácam na nich všetku silu, ktorú potom zúžitkujú všetci moji súperi. Problémom je, že leziem veľmi pomaly a na pretekoch hrá čas niekedy proti vám. Pred 3-4 rokmi som bol na pretekoch v ľadovom lezení, bolo to ako stretnutie starých známych. Teraz je to však už iné.
Akú najťažšiu cestu si vyliezol?
Bellavista (8c). Predtým som žiadne 8c nevyliezol. Bol som neuveriteľne motivovaný. Keby som mal o 10 rokov menej, určite by som vyliezol aj niečo ťažšie. Teraz však musím mať na ťažké cesty veľkú motiváciu a potrebujem vždy zmenu. Športové lezenie je mojím tréningom pre veľké hory.
Čo považuješ za svoj najhodnotnejší výkon?
Vylezenie cesty Couzy na Cima Ovest. Je to stará cesta, ktorú urobil Desmaisson a Mazeau a vylezená bola pred štyridsiatimi rokmi. Skúšal som ju päť rokov, ale vždy som zlanil z druhej dĺžky, pretože tam bolo veľa nebezpečných miest, voľných kameňov a o isteniach ani nehovorím. V roku 1999 som tam dal nové istenia len na štandy a liezol som po starých skobách a drevených klinoch. 11. augusta som ju pri zatmení slnka celú vyliezol. Prvá časť (300 m) je previsnutá, žltá skala a posledný previs je za 8b.
Túto cestu považujem za Peacemaker v alpskom lezení. V čase, keď ju urobili a vyliezli to bol neuveriteľný krok vpred. Použili iba 15 umelých istení, pretože Desmaisson – majster istenia vie na zaistenie využiť úplne všetko... V roku 2001 som ho stretol na festivale v Trente, kde som mu dal ich starú skobu z tejto cesty. Bol to veľmi emotívny okamih, objal ma ako malé dieťa. S obavou som sa mu ospravedlnil, že som dal na štandy nové istenia a on mi povedal: „To je v poriadku. Život je dôležitý a tieto istenia takisto.
Nové projekty?
Po Women and Chalk by som chcel skúsiť nejaký big wall spojený s dry toolingom. Nájsť nejaké kolmé a previsnuté miesta pre dry tooling je veľmi ťažké. Blízko vrcholu Women and Chalk som našiel previsnutý komín, z ktorého vytekali ciagle, ale na ich lezenie sme boli veľmi unavení a nemali sme výstroj. Bola by to však priamejšia línia.
S kým najčastejšie lezieš?
Leziem s kýmkoľvek. Myslím tým s ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre a mám si s nimi čo povedať. Rád sa pri lezení rozprávam. Mám dokonca kámoša z Terstu, s ktorým sa na skalách rozprávame iba o ženách.
Ktorá je tvoja najobľúbenejšia oblasť?
Mišja Peč. A miesta, kde môžem zároveň aj surfovať. Takže Sardínia, Francúzsko, Španielsko.
Mal si nejaké úrazy?
Veľa. Ale najvážnejšie – dvakrát v lavíne, zopár nebezpečných pádov pri ľadovom lezení. Ten najvážnejší úraz som utrpel v roku 1990, kedy som spadol 500 metrov cez ľad, kamene na severnej strane Grossglockneru. Chceli sme zlyžovať novú líniu. Liezol som s mačkami a cepínmi, na vrchole bol čierny, tvrdý ľad a potom si už nepamätám. Zlomil som si jabĺčko v kolene a 5 hodín som sám ležal pri vedomí na ľadovci. Potom už len helikoptéra a nemocnica. Po tomto úraze sa moje lezenie zmenilo. Som viac citlivý a opatrnejší. Ak pri lezení cítim niečo zvláštne, radšej ustúpim a idem na pivo.
Mal si nejakú lezeckú krízu, kedy si chcel s lezením skončiť?
Veľakrát som chcel s lezením skoncovať. Nie kvôli lezeniu, ale kvôli ľuďom. Teraz, keď som populárny, závidí mi mnoho ľudí a chcú ma nejakým spôsobom potupiť. Táto časť lezeckého života je veľmi ťažká. Na takéto veci som veľmi citlivý a je ma veľmi ľahké zraziť na dno. Ľahšie mi je preliezť nejaký ťažký boulder ako vzdorovať takýmto ľuďom. Teraz by som mohol poďakovať kamarátom ako je Riccardo (takisto navštívil náš festival spolu s Bubum), ktorý mi v zlých časoch veľmi pomáha.
Sponzori?
La Sportiva, Beal, Montura, Grivel, Kong, Ferinno. Lezecký svet je veľmi malý. Najlepšie by bolo mať sponzora ako napríklad Nestlé, či nejakého výrobcu piva – pretože ich produkty používajú, nakupujú ľudia bez toho, či lezú alebo nelezú. Ale tým najlepším sponzorom je podľa mňa výrobca kondómov. Naozaj! Sú v tom veľké peniaze a takmer všetci ich používajú. Nechcel by som byť sponzorovaný kvôli ich výrobkom... To nie! Ja ich totiž neznášam a vôbec nepoužívam. (smiech)
|
Čo okrem lezenia robíš?
Windsurfing. Je to môj druhý život. Robím to už ôsmy rok. Vietor a vlny sú tou najlepšou kombináciou na oddych od lezenia.
Späť na Slovensko. Chcel by si sa sem vrátiť kvôli lezeniu?
Áno, rád by som chcel spoznať lezenie vo Vysokých Tatrách. Takisto by som chcel ukázať ľuďom viac z môjho lezenia prostredníctvom mojich filmov a diapozitívov na ďalšom popradskom festivale. A možno si tam aj založiť rodinu...(smiech)
Chcel by si odkázať niečo mladým lezcom?
Myslím, že by mali veriť sami v seba. Veriť v samotné lezenie, aby vedeli, že lezenie je pre človeka prirodzené. Mali by nasledovať to, čo skutočne chcú. Dôležité je naučiť sa, že v lezení neexistujú žiadne pravidlá a dôležité je rešpektovať jeden druhého a prírodu. „Live the moment!“ Žite naplno! Žite ako to cítite, dajte tomu všetko. Láska je najlepšia vec na svete, je prirodzená, dokáže zmeniť svet, život a smrť!
Bubu, ďakujem za rozhovor, do skorého videnia v Poprade a v Mišej Peči.
