Naprieč svetom hôr
(Jamesák 2002/6)

Mira Kováčiková
Foto: Martin Cibula

Bez pozlátka, slávnostných fanfár, lesklých rób a ministerských limuzín sa zaobišiel jubilejný 10. ročník Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade (9. - 13. októbra 2002). Ľuďom, ktorí milujú svet hôr, úplne stačilo filmové plátno, cez ktoré zas spoznali o kúsok sveta viac a videli drámy ľudí, ktorí svoje životy zasvätili horám. To im festival v hojnej miere poskytol. Hoci sa minul s masívnou pozornosťou médií a stretol so skromnou podporou sponzorov, predsa len neprišiel o divákov. Do Popradu za horským filmom sa ešte stále cestuje. Z celého Slovenska. Tento fakt hádam stačí ako argument, prečo má zmysel podobný festival robiť. Ale hrozivé otázniky nad jeho existenciou visia výraznejšie, než v minulosti.

POZADIE

Keď v roku 1993 začínali manželia Rečkovci po prvý raz s festivalom, nemali to ľahké. Vedenie mesta však pochopilo, aká šanca na propagáciu Popradu sa skrýva v tejto akcii. Preto ich podporilo. A podpore zostalo verné dodnes. Nebyť tejto ústretovosti, ktovie, či by festival už pred rokmi nemal za sebou poslednú kapitolu. Bývali etapy, keď okrem zakladateľov Nadácie horský film výdatne pomáhal aj štát z fondu Pro Slovakia, ba našli sa aj väčší sponzori. Postupne sa však nadšenie vytratilo a začal sa boj o každú korunu. Festivalu dokonca pribudol konkurent v podobe podobného podujatia v Bratislave. Upustilo sa od niektorých nákladnejších položiek, dnes si už festivaloví hostia veru len tak na organizované výlety nechodia, striedmejšie sú viaceré prípravné a organizačné fázy. Ale späť: v čase, keď Poprad rozbiehal kolotoč prvých festivalových príprav, vo svete už fungovali desaťročia zabehnuté podujatia rovnakého druhu. Nebolo ľahké vsunúť sa medzi ne. Upútať. Vyrovnať sa v kvalite. A predsa sa to podarilo. Hneď po prvom ročníku sa v brandži horskej kinematografie začalo skloňovať slovo POPRAD, po ďalších sa podtatranský festival prepracoval do vtedajšieho „elitného klubu siedmich“. Šlo o najvýznamnejšie festivaly horských filmov vo svete. Poprad nasadil vysokú latku a ušil si istým spôsobom na seba „búdu". Túto latku už totiž nemohol podliezť, len preskočiť - stále lepšou úrovňou festivalu.

Základným meradlom úspechu popradského festivalu bol vždy divák. Samozrejme, prvé ročníky bývali preiskrené nadšením, fantastickými stretnutiami ľudí, spontánnou radosťou z diskusie o každom filme. Príznačné bývalo vďačné i kritické publikum, ktoré vedelo oceňovať kvalitný film potleskom, nudný hromadným odchodom. Tradíciou sa stali besedy s osobnosťami horolezeckého sveta - okrem legendárneho Sira Edmunda Hillaryho tu bol napríklad Kurt Diemberger, Krzsystof Wielicki, Alain Robert, Catherine Destivelle a iní. Tento trend sa zachoval. Jediné, čo za desať rokov trochu vyprchalo, je tá spontánna kuloárna atmosféra. Tým, že záujem o festival presahoval možnosti jedného kina, organizátori už tretí rok napĺňajú dve popradské kinosály. Tým sa čiastočne rozbila divácka komunita a tradičná atmosféra festivalových stretnutí sa presunula – do kaviarní a krčiem. Ale mesto naďalej päť dní žije festivalom a diváci filmami. Ešte aj dnes zahraniční hostia, zväčša celebrity z iných svetových festivalov, Popradu závidia mladé, nadšené publikum a najmä - plné sály.

FILMY

Do súťaže sa z prihlásených 111 filmov prepracovalo 41 zo 14 krajín sveta. V nesúťažnom bloku si diváci mohli pozrieť deväť filmov, víťazov doterajších ročníkov popradského festivalu. Ako bonus mali ešte nemecký film Rozhodnutie, ktorý ocenila Aliancia horských filmov špeciálnou cenou. Dohromady teda videli okolo 29 hodín filmového pásu! Malá hŕstka nadšencov, ktorí pomáhajú pri príprave festivalu, mala čo robiť. V praxi to znamenalo nekonečné preklady textov, ich korektúry, dabing 16 filmov a titulkovanie 24 filmov. Pritom dabing jedného hodinového filmu sa niekedy natiahne aj na štyri hodiny! Pri titulkovaní sa v jednom hodinovom filme objaví text zhruba 550-krát. Za tým všetkým sú hodiny ľudskej roboty, energie a (predovšetkým) nadšenia. Veci divákovi síce neviditeľné a ľahostajné, alebo skôr samozrejmé. Lenže bez nich by vnímal len obrázky s cudzím jazykom.

Keďže celý 10. ročník sa niesol v znamení Medzinárodného roku hôr, zelenú mali filmy predstavujúce súžitie človeka s horským prostredím. Nechýbali poetické pohľady na prírodu ani ekologické apely. Tematicky dominovali snímky z horolezeckého sveta, ale priestor si našli aj vodáci, vyznávači kaňoningu, či milovníci horolezeckej histórie. Väčšina filmov však mala spoločného menovateľa – ukázať výnimočnosť prostredia a kdesi v pozadí klásť otázky o zmysle nášho konania. Niektoré dokumenty priblížili nevšedné športové výkony, iné priblížili osobnosti horského sveta. Našli sa aj vtipné filmové úlety, ktorým nechýbala irónia a sarkazmus. Azda každý divák si prišiel na svoje. Aj keď päťčlenná medzinárodná porota nariekala nad úpadkom horskej kinematografie (vraj sa objavujú stále len priemerné filmy), medzi štyrmi desiatkami filmov sa dali nájsť aj vyslovené lahôdky.

HOSTIA

Mauro Bubu Bole je typický temperamentný Talian. Hoci ho Popradčania „lámali“ na návštevu festivalu už v minulosti, aj keď sľúbil účasť, lezecké zámery mu to neumožnili. Tentoraz už stál za svojím slovom. Prišiel. Po jedenásťhodinovej ceste sa vypotácal z auta a rovno sa postavil pred publikum. V dobrej nálade, s úsmevom, šarmom a chuťou debatovať o pive a ženách. S horami sa začal kamarátiť najprv ako lyžiar, ako 13-ročný pokukoval po skalkách, po oficiálnom veku dospelosti už začínal s extrémnym sólovaním a náročnými zimnými výstupmi v Dolomitoch. Dnes má 36 rokov, za sebou skúsenosti so šialenosťou zvanou dry tooling, prvý voľný výstup cesty Couzy na západnom vrchole Lavareda. V stenách Dolomitov lezie „desiatky“. V južnej stene Esfinge v peruánskych Kordillerách urobil novú cestu so stupňom obtiažnosti deväť - vo výške nad 5000 metrov! Na veži Shipton Spire otvára novú cestu -po prvý raz v histórii horolezectva lezie desiatku vo výške nad 5000 metrov! Celkom dobre si vedie aj v súťažiach SP v lezení na ľade a meno Bubu sa tak stáva čím ďalej tým významnejšie. Napriek tomu nemá maniere hviezdy. Aspoň v Poprade človek z neho nadobudol dojem, že je to jeden príjemný „člen“ so zmyslom pre humor a obrovskou pokorou k prírode.

„Ja už ani neviem, ako to vzniklo, že mi začali hovoriť Bubu, ale základ bol v komiksoch o medvedíkoch, jeden bol Bubu, druhý Yogi a ak sa nemýlim, tak Bubu bol ten múdrejší! A ešte by som chcel dodať, že nie som ženatý," predstavoval sa publiku a pozeral po mladých babách vysmiaty Bubu. Porozprával, ako robil inštalatéra a 15 rokov si liezol len tak pre potechu. Potom si jedného dňa povedal, že ako inštalatér vskutku nemá čo stratiť a skúsil kaskadérsky kúsok - živiť sa lezením. Zatiaľ mu to vychádza. „Momentálne sa cítim vo forme, mám chuť robiť technicky ťažké veci, možno jedného dňa pôjdem do Himalájí na nejakú osemtisícovku, alebo sa rozhodnem pre plavbu loďou... určite však teraz v novembri odchádzam do Patagónie, chcem urobiť novú cestu na Cero Torre," uviedol. Priznal sa, že obľubuje surfovanie, každý deň lezie, neznáša telocvične a ani umelé steny už nemajú príťažlivosť ako kedysi. K úspechu v horolezeckom svete vraj treba v prvom rade veľa húževnatosti, ešte viac lezenia a šťastie. „Dlho o mne nikto nič nevedel. Som známy možno štyri roky a vyrovnať sa s popularitou je tá najťažšia časť úspechu. V tomto svete je veľa závisti, mal som chvíle, keď som chcel nechať všetko tak, ale našťastie mám priateľov, ktorí ma v zlých časoch podržali," vyznal sa Bubu na diváckej besede. Rýchlo sa skamarátil s popradským publikom a nedržal si ani na chvíľu dištanc celebrity. Rád prijal pozvanie na nočné pivko. Na „tlačovku“ prišiel na druhý deň mierne unavený, ale spokojný, že v Poprade sú fajn ľudia. „Súťaže? Na ľadových stenách som začal asi pred tromi rokmi, tam som sa vlastne zoznámil s horolezeckým svetom. Získal som tam kontakty, ale už som inde. V prvom rade musím cítiť slobodu. Problémom pretekov je stres. A ten mi odoberá energiu. Ak som v súťaži obstál, tak len preto, že som sa na cestu maximálne sústredil a energiu som čerpal z publika, vnímal som to nadšenie, podporu, povzbudzovanie. Každá etapa lezenia má svoj čas a už som asi inde," uzavrel temperamentný južan.

Sympatie publika si získal aj ďalší hosť festivalu, poľský himalájista Piotr Pustelnik. Na pódium vyšiel so slovenskými kamarátmi, ktorí ho sprevádzali nedávno pri výstupe na Makalu. Dnes patrí k ľuďom, ktorí sa snažia dosiahnuť vrcholy všetkých štrnástich osemtisícoviek, chýbajú mu ešte tri. Okrem toho má rozpracovaný aj projekt Tri koruny, teda okrem himalájskych velikánov dosiahnuť aj najvyššie a druhé najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. V žiadnom prípade sa však nepredstavil ako nejaký „zberateľ" vrcholov. Veľmi citlivo popisoval správanie horolezcov v horách, kriticky sa pozeral najmä na nerozvážne hazardy, ktoré napokon ohrozujú nielen život riskujúceho, ale aj ostatných členov výpravy.

SPRIEVODNÉ AKCIE

Okrem besied s osobnosťami svetového horolezectva počítal program jubilejného festivalu aj s ďalšími akciami. Jednou z nich bola súťaž Hory vo fotografii netradičným pohľadom, ktorú pomohol zorganizovať popradský Dom fotografie. V kategórii krajina, dokument - hory a ľudia a dokument - horské športy súťažilo spolu 22 autorov s 57 prácami. Ďalšie fotografie z horského prostredia priniesla výstava Laca Gulíka vo vestibule festivalového kina. Predstavil kráľovstvo Mustang, naviažuc tak na vlaňajší víťazný film Paľa Barabáša o tejto atraktívnej horskej krajine.

Keďže popradský festival slávil 10. narodeniny, prišli mu poblahoželať aj riaditelia z ostatných svetových festivalov. V Poprade sa ich zišlo 11. Sú združení v Aliancii horského filmu a túto príležitosť využili na pracovné rokovanie. Cieľom medzinárodnej Aliancie, ktorej členom je spolu s ďalšími 12 festivalmi aj Poprad, je pozdvihnúť, podporiť a zachovať horskú kinematografiu. „Nielen u vás, aj vo svete sú festivaly, ktoré majú finančné problémy. Spoločne môžeme dokázať viac. Teraz pripravujeme projekt, s ktorým chceme získať financie na podporu horského filmu z Európskej únie.

Členovia Aliancie sa na požiadanie riaditeľky popradského festivalu rozhodli udeliť aj tzv. Cenu desaťročia. Z doterajších ročníkov vybrali najhodnotnejší film, aký v Poprade získal Grand Prix. Spomedzi 9 kandidátov získal Cenu desaťročia film austrálskeho režiséra Michaela Dillona Everest: Sea to summit. Príznačné je, že film zabodoval už na 1. ročníku a predurčil tak kvalitatívne smerovanie popradského festivalového snaženia.

NAJLEPŠÍ

Úroveň filmov posudzovala a najlepšie z nich ocenila päťčlenná medzinárodná porota. Predsedal jej riaditeľ Národného horského múzea v Turíne Aldo Audisio, ktorý má skúsenosti aj s prácou na filmových horských dokumentoch. Za športovcov si výkony vo filmoch všímal cyklotrialový majster sveta Štefan Pčola, umeleckú kvalitu bedlivo strážil herec Martin Ťapák, prísnym okom odborníka na snímky pozerala filmová historička Věra Matrasová-Engler a formálnu úroveň hodnotil filmový producent, člen švajčiarkeho horolezeckého zväzu Pierre Simoni.

Porota sa rozhodla vyzdvihnúť filmy Salathé: Krv, pot a žemle z Veľkej Británie tvorcu Richarda Heapa, taliansku snímku Horolezkyne režisérky Ingrid Runggalider a Vetikálne míle režiséra Cristiana Furlana tiež z Talianska. Porota udelila špeciálnu cenu filmu Gusa Gusciona (USA) za titul Jajbolito v akcii. Zaujal rafinovanou komickosťou. Tri ceny rovnakej hodnoty porota udelila filmom: Krátky príbeh o kaňoningu (Kanada, réžia Cimon Charesta), Horolezci: Duchovia K2 (Veľká Británia, Mick Conefrey), Králik sediaci na plote (Kirgizstan, Evgen Kotlov). A konečne - Grand Prix X. ročníka Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade získal domáci tvorca Pavol Barabáš za dokumnet OMO - cesta do praveku.

„Na najlepšom filme sme sa zhodli úplne jednoznačne, bez veľkých diskusií či pochybností," dodávali porotcovia. „Je pravda, že horská kinematografia je v ostatných rokoch v útlme, stráca nápady. Horský film je výnimočný a škoda, že nie je dostatok talentovaných tvorcov. Našťastie špeciálne u vás na Slovensku jedného takého máte. Pavol Barabáš je novou hviezdou v horskej kinematografii. Ešte pred 5 rokmi jeho meno vo svete nikomu nič nehovorilo. Sledujeme pozorne jeho vývoj a teraz tvrdím, že každý z jeho posledných filmov je výnimočný. Vidieť u neho obrovský pokrok. Je to výnimočný talent. Námet filmu -splavovanie rieky - je v podstate obyčajný príbeh, ale on ho dokázal prerozprávať s precíznosťou, premyslenými zábermi, s profesionálnym strihom i zvukom, urobil z neho ozajstné filmové umenie. Škoda, že vo svete nie je viac takýchto talentovaných tvorcov," uzavrel Pierre Simoni.

S verdiktom poroty bolo zrejme spokojné aj publikum. Veď po premietaní Barabášovho Oma sála burácala potleskom, film získal tiež divácku cenu. Pre úspešného slovenského tvorcu to bolo v poradí už 5. víťazstvo v diváckej ankete. Za doterajšiu históriu popradského festivalu tu uviedol 14 filmov. Tohtoročná Grand Prix z Popradu je v poradí tretia (118 dní v zajatí ľadu, Mustang). Počas záverečného ceremoniálu premietol ukážky z pripravovaného filmu o Tatrách. Podľa reakcií publika sa zdá, že to môže byť zasa favorit na ďalšiu cenu... Nuž, ak sa v internetovej diskusii objavujú názory, že „dosť bolo Barabáša", nasleduje otázka - a kto iný, keď dobrých filmov a schopných tvorcov niet? A to nielen u nás!

PERSPEKTÍVA

Žiadalo by sa povedať: Festival skončil, nech žije festival! Lenže či po jubilejnej desiatke bude nasledovať prozaická jedenástka, to je viac než otázne. Problémom sú - ako inak - financie. Na prípravu festivalu treba asi 1,5 milióna korún. Tesne pred začiatkom sa tento rozpočet podarilo naplniť na polovicu. „Upustilo sa od mnohých dobrých nápadov, lebo sme na to nemali. V tomto regióne sa neskutočne ťažko zháňajú peniaze. Keby nepomohlo mesto, vôbec by sme sa do príprav nemohli pustiť. Za tri roky sa snažím držať úroveň, ale nezáujem zo strany veľkých sponzorov, ktorí preferujú iné akcie vo veľkých mestách, mi nedáva veľa optimizmu do budúcnosti. Keďže festival je apolitický a ja sa nemienim predávať žiadnej strane, nemáme dostatok finančných injekcií. Bola by škoda, keby festival skončil, ale dnes neviem povedať, čo bude ďalej. Uvidíme po účtovnej uzávierke a s odstupom času, keď opadnú emócie. Inak na jar by sme mali oslovovať filmových producentov, takže dovtedy musí byť jasné, či festival pokračuje, alebo sa ho vzdáme," uviedla riaditeľka festivalu Mária Hámorová.