Moj clanok

Po pôstnych rokoch slovenského pôsobenia v Himalájach sa tohto roku s expedíciami priam roztrhlo vrece. Už v máji stál na vrchole Makalu, piatej najvyššej hory sveta, Martin Gablík ako člen medzinárodnej expedície. Začiatkom septembra odcestovali do Indie do oblasti Miyar Valley za nevylezenými šesťtisícovkami Igor Koller, Dodo Kopold, Vlado Linek a Ivan Štefanský. O niečo neskôr ako účastníci česko-slovenskej výpravy vyrazili za vážnym cieľom, pilierom na sedemtisícovku Talung v oblasti Kančendžongy, Pavol Jackovič, Tibor Hromádka a Jozef Skokan. A nakoniec Jaro Dutka a Maťo Heuger odleteli do Nepálu s cieľom vyliezť prvovýstup na šesťtisícovku Teng Kangpoche. Z týchto jesenných výprav sa ako prvá vrátila štvorica z Miyar Valley, o ktorej pôsobení si môžete prečítať tento „skutočný príbeh" od Doda Kopolda. O ostatných nabudúce, ale stručné info nájdete už v tomto Jamesáku.

alebo s toleranciou na ostrie noža ...snívali sme o ceste. O cheese tomato a o teple. Tak ďaleko zavesení v žulovej stene, niekde pri hraniciach s Kašmírom... Opäť si vyberám vitamínový šumák. V nádeji, že sa z neho aspoň trocha najem, si ho nechávam pomaly rozpúšťať v ústach. Najbližšie jedlo bude o osem hodín. Tak a rekreácia sa môže začať…

Predstavovali sme si lezenie na vyhriatej skale, slniečko v pozadí, nejaké tie kulisy v okolí. Rozprávali sme o chytavej žule preseknutej špárovými líniami a celý ten gýč, čo k tomu patrí. Krátke tričká, opaľovacie krémy a veľa magnézia. Dokonalý piknik v stene, trocha samoty... S takouto predstavou opúšťame Bratislavu a v zostave Igor Koller, Vlado Linek-Kazo, Ivan Štefanský a Dodo Kopold letíme do Indie.

Trocha priteplo a pridusno na náš vkus, ale pravdepodobne si nepomôžeme. Je ráno, úspešne sme s Ivanom prežili noc na letisku, odohnali všetkých otravných Indiánov a čaká nás prvá bojová úloha – vybrať 110 kíl karga. Po štyroch hodinách s nasadením všetkých síl a množstva trpezlivosti sa Ivan s Kazom vracajú tak trocha spotení, ale našich 13 batožín sa môže i s nami krásne prepravovať ďalej.

Sklopené zadné zrkadielka na taxíku v Dillí patria k premávke, na akú sa dá čumieť len s vyvalenými očami. Divoká jazda nás na chvíľu preberie, no šofér má všetko pod kontrolou a zavedie nás priamo do turistického centra - alebo miesta, kde turistov majú v hrsti. Prichádzajú na rad šikovní Indiáni a namiesto lacným autobusom pokračujeme do Manali jeepom. Z prostej dovolenky sa stáva buržujský výlet. Chudobnejší o pár stovák dolárov, no presvedčení, že viac nás už neoklamú. Ale to už sme v hoteli. V tomto Smokovci, kde vo veľkom robíme nákupy a z čísla 13 máme 300 kíl. Od bandasiek na vodu po fazuľu, je tu všetko na cestu. Ešte nezožrať nijakú hovädinu a ďalší deň môžeme ísť do Tingratu. Tam, kde končia cesty i pre dopravu.

Krásna krajina. Ťažko nezmačknúť spúšť foťáka. Pestré farby, zasnežené kopce v pozadí. Asfaltéri cestu udržujú a všetko funguje tak, ako má.

Materiálu máme skutočne veľa. To vidíš, keď sa nosiči zbehnú a oťažkávajú pripravené batôžky. Len nám ostali svine. To pre zachovanie morálky, že sa neflákame.

Roztrúsená karavána, počasie perfektné a Miyar Valley pred nami. Tridsať dní rekreácie... Aký je to super pocit. Po premostení rieky striedajú nosičov zdatné kone, nech sa chudáci netrápia a my, len s nenápadnou váhou na ramenách, pokračujeme do vnútra Himalájí. Len 60 km do BC.

Tretí deň pochodu. Cez noc nasnežilo. Veď prečo nie. Nesnežilo od zimy. Ráno klope koniar do stanu - We are going down – Ideme dolu... Neviem, či sme zaspali, alebo si neuvedomili situáciu, no kone odcválali. Nemali čo žrať. Veľký prúser. No čo, ostali sme v Gompe sami, zavalení snehom. Okolo nás tri tony materiálu. Nič krajšie si nevieme predstaviť.

Vybaľujeme zimné boty zo spodkov všetkých svíň, odhrabávame sneh lopatou, čo sme mysleli, že ju ani nepoužijeme. Dokonca si myslíme, že do BC je to kúsok. Do večera názor zmeníme... Popri čakaní na spasenie sme uvideli chlívakov. Taká zmes Nepálčanov, asi meter päťdesiat, žijúcich v doline z lásky k prírode úplne legálne. V nádeji, že nás vyslobodia zo zákernej situácie, sme boli len krátko. Chlívak nepomôže. Čo tak osedlať koňa? Na drzovku! Koňa sme nechytili, ale sviňu na ramená áno.

Dni sa krátia, síl ubúda, materiálu je však stále dosť. Počasie už rozdeľujeme do periód dobrých a zlých. Prechádzame sa dolinou niekoľkokrát denne s takými malými batôžkami, o ktorých sa nám už sníva. Žijeme pod previsom, kde na rozdiel od stanov nezateká, okolo nás šialené bouldre - neaktuálne. Varenie ranného čaju prischlo najmladšiemu, ešte že Igor vymyslel nenáročné pranie v potoku.

Na x-tý deň Kazo s Igorom navštívili base camp. Hádam ďalej to ani nemohlo byť. Čiže ešte 12 km. Môžeme znova pokračovať. Vyhoď mi ju na ramená, ďalšia zastávka za rohom... Príroda je taká krásna a krutá.

Konečná. Nasťahovali sme sa do BC. Od dneška nenávidím kone. Týždeň som ich suploval. Potôčik, jazierka, super steny dookola, ale naša tam nie je. Vraj osem hodín do kopca. To kto povedal? Ten, čo tam nikdy nebol. Plní entuziazmu nosíme batôžky. Nejakých 500 výškových do ABC nás nemože rozhádzať. Otočíš však raz, máš dosť. Lýtka zaraďujem do stupnice tvrdosti. Stále je tu pekne, veľmi pekne...

Konečne vidíme našu stenu. Nebudem predbiehať, bolo to ešte 400 výškových metrov po niejakých starých fixoch, trochou lezenia na ľadovec a samotný ľadovec, na ktorom teraz stojíme vo výške 5000 m. V duchu cítime radosť, nie však zo zasnežených trhlín, snehu a vzdialenosti pod ňu - 12 km. Je polovica septembra. Vyniesli sme sadu friendov, lano a samých seba. Ďalšia stovka kíl je stále dole...

S Ivanom pripravujeme dlhoočakávané balíčky s proviantom. Je ich 15. Ale pre dvoch! Kazo s Igorom medzitým dobývajú cestu pod stenu. Až tam sa, žiaľ, nedostali. Holt, je to ďaleko. Otázka stotožnenia cieľa sa mení s konštantou množstva jedla, času, situácie. Na druhý deň balíme kufre a presúvame sa o dolinu vedľa. Zvíťazil zdravý rozum nad rizikom možného neúspechu. Teda nový ABC. Proste opäť nosíme, až si už pomaly začíname myslieť, že sme sem prišli len nosiť a nie liezť. Máme však nový cieľ – skalný pilier a Igor s Ivanom už čoskoro otvárajú cestu založením prvého istenia. Nosilo sa naďalej. Litre vody, kilá železa, metre lán a dokola sa nosila i brašna s foťákom a denník.

Čo sme komu urobili, že to ide tak pomaly? Zvárame v rajbasoch v celkom slušnej kose, lezečky držia, prsty trpia a istič na štande nedobrovoľne rozkopáva najteplejšie boty a trávi plnohodnotný čas na kúsku skaly. Dúfa, že jeho služba sa rýchlo skončí a čoskoro zaľahne do spacáku. Myslí na kadečo a robí čokoľvek, len aby sa zahrial. Trebárs upratuje skobičky, čočíky, háčiky. Verí, že nič teplejšie od páperky už nemáme, a tak šetrí s vlažnou vodou v termoske. Praje si, nech vyjde slnko spoza rohu a prestane fúkať. Drsný severozápad. Aspoň šetríme opaľovacím krémom...

V lezení sa striedame po dňoch. Igor s Ivanom a ja s Kazom. Línia je jasná a ťažká. Klasifikácia od V do VIII. Spôsob: čím menej použiješ kladivo, tým menej sa nadrieš. Nity pre dobré pocity nedávame. A bathooky - krása bathookov spočíva v tom, že ich použiješ len vtedy, keď musíš. Takto sa po štyroch dňoch sťahujeme do steny na plošiny. Tých pár balíčkov a 30 litrov vody. Medzitým nás ešte zastihne snehová smršť a prvá dvojka už bivakuje bez jedla a vody na polorozostavanej plošine, no a ja s Kazom trávime romantický večer pod nástupom v duchu tvrdých alpinistov. Do rána sa vyčasí, len kulisy sa zmenili. Vŕšky zahalil sneh. Ešte že spodný rajbas máme za sebou.

Prvá spoločná noc na plošinách a nosné švy povolili. Nepodľahnúť panike a neskákať von. Šesťmilimetrová repka do rána vydrží. To bolo po 12 hodinách v žumaroch. Tvorivý deň za nami... Nad horizontom visia dve portaledge a každý si našiel svojho partnera do postele. Skončila sa epizóda nosenia, budeme žumarovať a aj liezť. Budeme držať diétu a tváriť sa, že sme sýti. Snívať o buchtách – i parených a do noci si tíško hrkútať...

Po snehovej búrke šplháme na koniec fixov.	Vlado lezie 8. dĺžku za 7+.	Igor na nástupe 11. dĺžky.
Ivan istený Igorom sa púšťa do 5. dĺžky.	Naše police v akcii.	Dodo v poslednej silne previsnutej dĺžke.
Dodo na vrchole steny.	Zostup z plutvy, len ten vrchol nám chýbal.	Sharp Knife of Tolerance, 8+ A3.

Nasledujúci deň sa všetko napraví. Systém čurania je však rovnaký. Opretý o stenu, či hrnček nerezový. Prvá dvojka vyrazila liezť, druhá má rest – čiže zaťať sa a nič nejesť. Strážiť plošinu, aby ju neodfúklo, čumieť do doliny a zbierať sneh.

Chlapci lezú ako o život – 50 metrov denne. Štand na dvoch nitoch – hodina, upratať matroš, natiahnuť fix a večer zlaniť do postele. Polhodinka drkotania, kým uvidíš prvú teplú polievku. Potom hodiť reč, posťažovať sa na celý svet, tvrdú žulu a i Otčenáš sa patrí dať.

A teraz niečo zo dňa, keď predo mnou stála monolitická platňa a lezecké pohyby sa uskromnili z háčika do háčika na vzdialenosti tridsiatich metrov. Zo dňa, keď na mňa Kazo kričí, nech už pod seba strčím nejaké istenie. Technické lezenie je na programe s delikátnym bouldrom na obed. Na snehovú policu z háčikov doliezť a medziistiaci bathook si na pamiatku odniesť. Kým nit míňam päť metrov vpravo, pred sebou mám ešte osem metrov vľavo. Osmičkový dolez a osem hodín za nami. Brána do špárových systémov je otvorená. Ostáva sto metrov na vrchol plutvy. Fuj, to bol deň – lýtka sa opäť ozvali, bandasky navreli.

Prebúdzame sa do studeného rána. Všade ticho, len mráz vo fľaške s vodou dáva o sebe vedieť. Naštartovať varič, vybrať ľad a pár tyčiniek. Teplo sa obliecť a šou sa môže začať. Špárový špecialista, zarastený Igi, päťdesiatnik, ktorý je vo forme aj po tejto biednej strave, človek – alpinista, proste vedúci, čo nás morálne i kadejako drží pohromade, vyráža do obávanej širočiny. Určite myslí na XXL friendy, ktoré sme spokojne nevyniesli a teraz ležia stovky metrov nižšie, kým my ich potrebujeme tu. Bravúrne však ukrojil opäť kus steny, o čom svedčia jeho krvavé prsty. Surová žula je surová žula...

Stotožňujeme sa s cieľom. Zase! Štandardná porada bez prítomnosti piva je pre nás asi ťažká. „Nebuď zlý, Ivanko,“ padlo častokrát. Ale on nebol zlý. Len trocha tej diplomacie mu chýbalo. Mal však pravdu! A možno práve preto sme neschudli až do osvienčimských rozmerov. Problém bol s vodou a proviantom. Bolo toho vskutku málo. A to človeka dokáže nasrať, keď si spočíta 2 plus 3 a zistí, že nebude jesť ďalšie dni. A kto neje, slabne! Cieľ bol teda jasný. Tečnúť horné madlo vrcholu plutvy. Aké jednoduché napísať takúto vetu...

Znova chladné ráno. Tuším ešte chladnejšie ako včera. Vodu už nemáme druhý deň, tak topíme sneh, čo nájdeme. Žiadna sláva, je ho málo. Dnes lezie Kazo. Dnes nebude nacvičovať, búšiť desiatky. Len opatrne dýchať okolo blokov. Precvakávať sa z friendu do friendu až do skromného štandu na jednom nite. Štyridsať metrov do konca. Záverečná previsnutá špára. Obúvam zateplené lezečky Mega Max od La Sportivy, ktoré ma sprevádzajú celou cestou, do rúk friendy a pokračujem v práci. Viac-menej posúvam tri najväčšie friendy a keď môj možný pád by mohol skončiť niekde pod Kazovým štandom, obetujem jeden na istenie. Aj 40 friendov je niekdy málo! Možno to raz niekto pochopí a ceny istítok klesnú. (Hej, je to blbý pocit tĺcť do skoby za päť kíl – pozn. autora.)

Hodina do západu slnka. Rebrík si už necvakám do friendu, ale o založenú žabu. Ruky sa tak postupne menia na akési krvavé mleté mäso. Mám rád krv...

Posledná skoba z nemožnej polohy a hánky na ľavačke sú na šrot. Ale to už stojím na vrchole. Cítim sa a vyzerám ako Jack Rozparovač, ktorý práve rozpitval svoju obeť. Už len čakám na Kaza, nášho dokumentaristu, kedy ho zožeriem...

Žiaľ, vlajkosláva sa nekonala. Boli sme na kosť premrznutí, smädní a hladní. Až neskôr, keď Igor s Kazom vyliezli na JAMES Point a hrdo vztýčili vlajku za všetkých jamesákov.

Jedenásť dní v stene. Máme toho plné zuby. Ivan cvaká na seba všetko, čo mu príde pod ruky a zlanuje. Igor s Kazom ešte sťahujú seknuté laná zo včerajška a balia fixy. Na obed už opäť používame nohy na chodenie a pri najbližšom potoku dopĺňame nejaké tie litre tekutín. Cesta dole je však ešte len pred nami. Stále množstvo materiálu a 40 kilometrov do najbližšej osady...

Yak Yeti za oblečenie z NO WIND-u, GORE-TEX-u a spacáky z DRY LOFT-u,Yak Steamu za lezečky Mega Max, TREK SPORT-u za batohy a tropiká, OUTDOOR-u Patagónia a Bushy Parku (Nový Zéland) a HK Filozof Bratislava za finančnú podporu.