Hurá na stromy!
(Jamesák 2002/6)

Text a foto: Igor Koller

Už sme v Jamesáku párkrát o lezení na suchých stromoch so zbraňami do ľadu písali. Vždy to bolo s troškou recesie a kde-kto, čo má bližšie k vyšším kopcom, sa asi aj uškŕňal popod nos - komu to zase straší v palici. Aj teraz v tom bude trochu recesie, ale aj vážnosť, aj niečo o jednom z najlepších tréningov na mixové lezenie, aj o bútľavých šialenstvách, aj nezvyčajných fotografických pohľadoch, aj o doskách v telocvičniach. Lebo zima sa blíži. Takže hurá na stromy!

Ako sa to začalo? Bolo to s najväčšou pravdepodobnosťou v časoch slávy hornonitrianskeho horolezectva, niekedy na prelome 70. a 80. rokov, keď tam lezeckú muziku tvrdili Gazda Ľubo Fábry a Karol Moravčík. Bolo to v časoch, keď sa spolu s Bobom Mrozekom a zahnutými sekerkami vážne pustili do tatranských ľadov a na tie bolo treba aj trénovať. A ešte zaúčať aj mladých. Gazda vtedy robil drevorubača v lesoch na Vtáčniku, z čoho mali lesáci veľkú radosť. Keď si chlapec zapílil do nohy, prerazil kolená a vypílil posledný chránený strom v miestnom lese, všetci uznali, že by sa mal radšej intenzívnejšie venovať lezeniu. Ale známosti ostali a lezci dostali pridelený strom, na ktorom mohli cibriť svoju ľadovú techniku. Zbrane prekvapujúco držali, mačky nečakane vypadávali, predlaktia bleskovo tvrdli. Čo viac si mohli adepti ľadových cencúľov priať?

Mňa pochytil čistý ľadový ošiaľ s väčším časovým odstupom. Zbrane sa medzitým úplne zmenili, umožnili liezť vyzývavejšie ľady, ale aj obtiažnosť sa posunula o pár stupňov vyššie. Lenže ani high-tech za teba strminu nevylezie, ani nenahradí silu a lezeckú techniku. Takže treba liezť. Na dolniakoch je však viac ľadu v chladničke, kde sa síce dajú testovať ľadovcové skrutky, ale s lezením je to už horšie. Aj preto ma na jeseň 1995 zaujal asi osemmetrový pahýľ po odlomenom buku. Bol stopercentne pevný, prekvapujúco tvrdý a bol som na jeho vrchole istotne prvý. Tento „skvelý" úspech som samozrejme musel zdokumentovať v našom časopise, ale po srande prišli hodiny dobrého lezenia a tréningu mnohých bratislavských lezcov. Napriek zaveseným slučkám, alebo možno práve pre ne, nám čoskoro drevorubači náš skvostný pilier premenili na palivové drevo. Ale to je aj tak ten lepší prípad, pretože si treba dávať pozor, aby ste neskončili so stromom v náručí vo vodorovnej polohe. To by sa asi ťažko rozchodilo.

Recesia sa čoskoro zmenila na výborný tréning. Suchý buk na Ahoji zažil vážne lezby, prišli ďalší lezci a ďalšie stromy na Kolibe, na Kukle, ale aj priamo v meste. Tie sú najlepšie - čím lepší prístup, tým viac času na trénovanie. Už sa na suchých stromoch nelezie len na dolniakoch, ale aj na Horehroní či Považí a na ľady či drytooling asi niet lepšej prípravy.

Technika lezenia

Samotné lezenie na suchých stromoch sa veľmi nelíši od lezenia v ľade, čo je dobre. Takže techniku lezenia nechám radšej na iných expertov. Pridám len pár poznámok o niektorých špecifikách lezenia po dreve: Zbrane držia lepšie ako v ľade, naozaj sa málokedy stáva, že by hrot, čo ako málo zaseknutý, vypadol. S mačkami je to horšie, predné hroty stúpacích želiez hlavne v strmých úsekoch radi vyletujú, čo však len zvyšuje intenzitu tréningu a hladinu adrenalínu. Treba si zvyknúť a mať ostré hroty na zbraniach i mačkách, kde sú najlepšie jednohroté mačky. Strom je okrúhly a čím tenší, tým viac to ovplyvňuje lezenie. Nemyslím tým teraz na skutočnosť, že s tenším stromom môžeme rýchlejšie odísť do doliny ako celkom. Okrúhle kmene stromov sú totiž ako najťažšie visiace ciagle. Neposkytnú vám možnosť klasického rozkročenia nôh a zaujatia stabilnej pozície ako na širokej ľadovej doske. Zaseknutá zbraň, ťažisko vlastného tela a noha je v spádnici, preto treba oveľa viac vyvažovať, rozmýšľať a pracovať s nohami. Často je výhodné stáť len na jednej nohe, opačnej ako je zaseknutá zbraň (zo skalného lezenia to poznáme ako postavenie nohy kantom na malíčkovú stranu chodidla), druhou nohou vyvažujeme voľne vo vzduchu.

Čo sa týka zbraní, už som povedal, že veľmi dobre držia (nechytajte ma za slovo, ak sa niekomu vytrhne). O to ťažšie sa však vyťahujú, čo je veľmi zábavné, ak zbraň zle zaseknete a snažíte sa ju v najväčšom príťahu vybrať. Kyvoce sa ako posledný jesenný list, ale von nejde, zatiaľ čo vám plynule nateká a tvrdne predlaktie na druhej ruke. To isté a hlavne celkom pravidelne zažívate pri zliezaní, pretože tu vždy vyberáte hornú zbraň vystretou rukou, čo ide ťažšie, kým druhá ruka je celý čas v plnom príťahu. Práve preto je zliezanie veľmi dobré na tréning a ak trénujete bez lana pár metrov nad zemou, budete prekvapení, aké bandasky aj adrenalín si dokážete za malú chvíľu nahnať. Pri lezení hore v strmých drevených terénoch je najefektívnejšia jednoručná technika - podobne ako v strmých ľadoch. Tu sa ju môžete dobre naučiť, najlepšie najskôr s horným lanom a potom všade efektívne využívať. Takže zaseknem čo najvyššie zbraň, visím na nej na vystretej ruke a v tejto pozícii vyberám spodnú zbraň. Potom stále na vystretej ruke premiestnim vyššie nohy, väčšinou zaseknem len jednu mačku. Voľnú zbraň môžem zavesiť za zaseknutú zbraň, nasleduje príťah a zaseknutie druhej zbrane. Pri tejto technike sme minimálny čas na pritiahnutej ruke, čo šetrí sily. Ešte spomeniem druhú možnosť použitia voľnej zbrane pri príťahu, ktorá sa dá veľmi dobre využiť aj v ľade, keď máme obavu zbrane zavesiť cez seba. Keď už mám spodnú zbraň takmer úplne uvoľnenú, nechám ju v mieste zaseknutia a využijem pri príťahu. Hlavná sila je síce v hornej naplno zaseknutej zbrani, ale nemusím robiť zhyb na jednej ruke, no po príťahu môžem spodnú zbraň bleskovo vytiahnuť a zaseknúť vyššie. Chce to cvik – na stromoch ho môžete získať.

Aj pri zbraniach si vychutnáte okrúhlosť kmeňov. Akonáhle zasekávate trochu mimo spádnice, musíte zbraň silno vyhnúť, aby išla do kmeňa kolmo. Niekedy je to veľmi nepríjemné, pohľad na hrot zaseknutý šikmo do dreva či vyschnutej kôry je dosť deprimujúci, hlavne ak ste na prvom konci lana. Skúste si vodorovne obtraverzovať kmeň, alebo ešte lepšie dostať sa z previsnutej na opačnú položenú časť kmeňa. Nepôjde vám niekedy do hlavy, aké je to nepríjemné. Zbraň je už za rohom, ale telo v previse a vyletená mačka vo vzduchu... skutočné lezecké orgie. Záverečná poznámka: nelez na tenšie kmene, ako si schopný zbraňou trafiť, lebo to je už fakt nebezpečné…

Istenie

Väčšinou musí niekto na strom vyliezť odspodu. Nahadzovanie lana za konár či do rázsochy nebýva veľmi efektívne. Ak lezieme vyššie, treba sa istiť a na stromoch sú na to najlepšie slučky. Dajú sa založiť za konár, keď je dostatočne hrubý, ale najlepšie okolo celého kmeňa. Na to treba slučku väčšinou dosť dlhú a obhadzovanie kmeňa býva niekedy tiež veľmi zábavné. Pri zakladaní istenia si lezec musí väčšinou odsadnúť do zbrane. Je dobré v jednej zbrani sedieť a v druhej byť zaistený. Ja to robím tak, že jednu zbraň mám priviazanú do úväzu, tou sa istím. Slučku treba dávať tak, aby sa zaťahovala, najlepšie v mieste, kde je čo aj len slabý konár, hrča či nejaké rozšírenie, aby sa slučka nezošmykla dolu. Kmene sa však smerom dolu rozširujú, a tak možnosť zošmyknutia dobre založenej a zatiahnutej slučky aj na voľnej a hladkej časti kmeňa je prakticky nulová. Na stromoch, kde chodíme liezť častejšie, nechávame stále istenia. Na pahýli pod Pajštúnom som dokonca dlátom vysekal do dreva hodiny, ale to nebol dobrý nápad. Najlepšie je nechať slučky, hlavne na zlanenie. Ale najväčší experti už osadzujú do stromov aj nity upevnené skrutkami do dreva, dĺžka stačí 10 cm, priemer 8 alebo 10 mm. Dieru treba vyvŕtať vŕtačkou. Strom má tú výhodu, že ak je na jednej strane previsnutý, na druhej je položený a tam sa dá ľahko vyliezť, založiť lano do zlaňáka a trénovať s horným lanom. A ešte jedna technická finta, ktorú používam, ak lezieme nejakú jednorázovku, napr. len pre fotografovanie a potrebujem zlaniť v mieste, kde sa nedá lano dať priamo za dostatočne hrubý konár. Vtedy si môžem pripraviť slučku na holý kmeň tak, aby mi ju zaťahovalo priamo zlanovacie lano. Čiže oká kvalitne dotiahnutej slučky nechám od seba asi 5 cm, napr. na jednu zapnutú karabínu, potom do nich prevlečiem zlanovacie lano a stále zaistený v ďalšom istení si doňho sadnem. Do jedného oka slučky dám pomocné lano, ktorým po stiahnutí zlanovacieho lana voľnú slučku stiahnem. Treba byť opatrný a všetko urobiť precízne, aby sme sa neocitli na zemi príliš rýchlo.

Keď som už pri istení, nemôžem nespomenúť jeden silný a poučný zážitok. Bol som so Salonkovou partiou prvý raz na Kukle pozrieť ich mohutný dub a niečo nafotografovať a ako hosťovi mi s radosťou dali možnosť vyliezť si tých dvadsať metrov (to je mimochodom strašná výška) na prvom konci lana. Z kmeňa stromu viseli tenké slučky v rozumných vzdialenostiach. Keď som k nim však doliezol, prevrátili sa mi panenky. Tenká repka či plocháč boli obviazané okolo hlavičiek klincov! Takých desiatok, niekedy boli aj väčšie, niekedy aj dva. Bál som sa aj odsadnúť, nie ešte do týchto istítok padnúť, to nemohli v žiadnom prípade vydržať! Liezol som ako o život, nikde som neodsadával a stále som si hovoril, tu nesmiem padnúť, to by som sa určite zabil a tú hanbu by som neprežil. A istotne by som sa ako odstrašujúci prípad ocitol v knihe Pita Schuberta o bezpečnosti pri lezení hneď vedľa takých bláznov, ktorí si mačky robili sami natlčením klincov do drevenej dosky… Prežil som to, ale takto to nikdy nerobte.

Vyber si ten pravý

Je to ako na ozajstných ľadoch. Treba si vybrať správny strom, ktorý sa práve nechystá prejsť do vodorovnej polohy. Suché stromy sú naozaj rôzne, ak sú staré a spráchnivené, tak to nie sú dobré typy. A pravdaže, čím tenší, tým väčšia možnosť zvalenia. Najlepšie sú teda čerstvo vyschnuté, keď ešte väčšinou majú kôru a čím hrubšie, ktoré si vaše lezenie ani nevšimnú. Aj pri veľkých stromoch sa však pri prudkom vyberaní zbrane zvykne strom rezonanciou rozkývať, čo najlepšie pochopíte, keď sa pozriete hore do rozkývaných konárov, na čo sa hneď vyvarujete prudkých pohybov. Kým som toto všetko pochopil, skúšal som to na kdejakých spráchnivených kúskoch a keď som sa z nich šťastne dostal dolu, bolo viac dreva dolu ako na zostatku stojaceho kmeňa. Na prvom čerstvom poprašku bieleho snehu vyzerala tá dreváreň celkom impozantne a ak tam prišiel nejaký lesník či poľovník, tak si asi dlho lámal hlavu nad tým, aký zver to tam vyvádzal.

Suché stromy naozaj padajú. Stačí sa prejsť po lese a vidíte to na vlastné oči, aj stromy s nespráchnivenými kmeňmi si tu spokojne odpočívajú na zemi. Suchému stromu totiž v prvom rade odhnijú korene, takže naozaj opatrne. Každý suchý strom raz spadne. Nelezte na stromy po väčších dažďoch a pri silnejšom vetre. Chce to dobrý odhad a sedliacky rozum.

Z padajúcich stromov sa veľmi zle zoskakuje, to sme si uvedomovali, a tak sme suchár na Ahoji dokonca priviazali lanami o dva vedľajšie stromy. Nepomohlo, keď sa tých pár ton dreva rozhodne ľahnúť, tak aj po čase ľahne. Aj môj dlhoročný tenký topoľ v Prievoze som nakoniec našiel odpočívať v poli a bol som prekvapený, na aký šrot sa rozpadol. Nepočul som ešte, že by sa s niekým zvalil strom pri lezení, ale ak sa to dopočujem, bude to asi zlá správa, tak buďte opatrní, aby som nemal výčitky svedomia, že o tom vôbec píšem.

Aký druh stromu? Čím tvrdší, tým lepšie, duby a buky sú najvhodnejšie, ale zacvičíte si aj na mäkších topoľoch, ktoré rady a hojne vyschýnajú. Ihličnany nie sú veľmi vhodné, mimo iného aj preto, že rastú kolmo a to už dnes na tréning nestačí. Expert Peter Salon začal na niektoré sucháre montovať aj umelé chyty a pre vlastníkov domácich stromov ešte jeden tip. Chceli sme doma vyťať jeden smrek, vraj si potom môžem kmeň niekde oprieť a liezť. Ja som ho však nechal pekne rásť, opílil som mu spodné konáre a v tých miestach som do nich naskrutkoval umelé chyty z preglejky s dierkou na zavesenie zbrane. Leziem na ňom samozrejme bez mačiek len v lezečkách, stromu to vôbec nevadí a mám ho dva metre od domu. Aj tak je to možné len na stromoch vo vlastnej záhrade. V lezečkách a s pripravenými chytmi je dobré liezť aj na všetkých umelých drevách. Len Duce s trojchlapovými kmeňmi vo svojej trenčianskej preglejkárni môže bez problémov povoliť aj ich ničenie mačkami.

Drevený fotografický ošiaľ

Tak to je asi moja poloprofesionálna úchylka. Keď idem po lese, upúta ma každý suchár. Krásny vybielený kmeň svieti na celkom tmavom alebo sýtozelenom pozadí. Hneď si k tomu predstavím lezca v žltom či fialovom tričku… O kúsok ďalej v strede čistinky pahýľ s červenými a bielymi hubami, alebo starý dub s nádhernou štruktúrou koruny. Super kontrasty a spektakulárne pohľady. No ale posúďte sami, či tie zábery nestoja za to. Možno si k ostrým zbraniam pribalíte aj vy fotoaparát. Tak hurá na stromy, lezte, trénujte, fotografujte, ale hlavne buďte zdraví!