Biela smrť
(Jamesák 2002/6)

Dušan Myslivec

Na príchod zimy sa teší veľa horolezcov. Na prvé ľady, zasnežené skaly, na zamrznuté trávy, na prvé šliapanie na pásoch. Fascinovaní snehom, ľadom a mrazom vyrážajú prvý raz do dolín a stien. Do vyššie položených a severných častí Tatier prichádza zima skoro, už v októbri. Tá tohtoročná prišla veľmi skoro a nezačala dobre. Prvé snehy boriace sa až na podklad boli prekvapujúco nestabilné. So snehom prichádzajú lavíny. Biela smrť.

V nedeľu 10. novembra 2002 sa dvaja horolezci ocitli v lavíne na Ďumbieri. Skúsení lezci, najlepší domáci znalci pomerov. A predsa Milan Packo skončil v nemocnici so zlomenou nohou a Dušan Myslivec má vytknuté obidva členky. Mali šťastie, mohlo sa to skončiť oveľa horšie. Práve tá štipka šťastia chýbala o dva dni neskôr Karolovi Jakešovi, ktorého zmietla lavína pri skialpinistickej túre v Predných Meďodoloch. Na túre bol sám, ostal pod metrovou vrstvou snehu a chlapci z Tatranskej horskej služby ho na druhý deň našli bez známok života. Karel, skúsený horolezec, jeden z najlepších v 80. rokoch, v poslednom čase špičkový skialpinista. Lavíny si nevyberajú, útočia prekvapivo, s neuveriteľnou silou. Netreba ich podceňovať. Ako píše Dušan Myslivec o svojich zážitkoch spod Ďumbiera, poučme sa z týchto zlých príhod a tragédií. Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu!

Je nedeľa ráno. Pachovci práve dorazili na Štefáničku. Vonku je nečas, ako sa patrí. Víchrica, sneženie a desaťstupňový mráz. Je síce len začiatok novembra, ale nevyzerá to tak. Pred dvoma týždnami sme s Milanom volali, že by bolo už zahodno v Ďumbieri motyky odskúšať. Chlapci potom vyliezli dve cesty a boli úplne nadšení. Sever je dobre vyľadnený a trávy perfektne držia. Akurát to počasie…

Po povinnom čaji stúpame popri tyčiach až do sedla nad Huťkovým žľabom. Juro s Ľubom to kvôli víchrici otočili späť na chatu. Obúvame mačky a schádzame žlabom pod stenu s nádejou, že tam bude aspoň trochu lepšie počasie. Včera tam boli chlapci liezť a pochvaľovali si podmienky. Na severe vietor nefúkal a žľab pod stenu zbehli po zadkoch. Paľo na jednom mieste váha v ďalšom zostupe v hlbokom nafúkanom snehu. Závej vyše pása sa nám nezdá, ale Milan je už hlboko pod nami, a tak opatrne zbiehame až na koniec žľabu.

Chvíľu rozmýšľame, či vôbec liezť v takomto nečase. Padne rozhodnutie: Paľo ide liezť sólo Baníkov pilier a ja s Milanom dáme niečo na Štiavnicu. Sme naviazaní, začíname liezť. Stojím pod stenou a Miňo o štyri metre vyššie čaruje s motykami. Zrazu je svah nado mnou posiaty množstvom trhlín a celá masa snehu sa rúti smerom ku mne. Snažím sa pevne stáť na nohách a zapichnúť čakan do svahu. Tony snehu s neuveriteľnou silou narazili do mňa a ako pierko ma začali nezadržateľne brať so sebou. Stihnem len zakričať: „Miňo, drž sa!“ Som ako v mlynčeku na mäso. V saltách a neskutočnou rýchlosťou sa rútim dolu svahom v hore snehu. Mysľou mi ešte blysne ,,tak toto je tá lavína“. Skúšam brzdiť čakanom a dúfam, že Milan zasekne lano a zastaví túto šialenú jazdu. Slabé trhnutie a pokračujeme vo dvojici. Uvedomujem si, že sa nedá dýchať a dusím sa. Prachový sneh sa tlačí do nosa a úst. Je to strašný pocit. Pred ústa si dávam ruku v rukavici a snažím sa cez ňu nadýchnuť. Ďalšia rana do hlavy a boku. Tie kotrmelce sú nekonečné. Už je toho dosť a čakám, že sa to čoskoro skončí. Odrazu stojím a reflexívne sa vyhrabávam zo snehu. Lano sa tiahne nahor ku kamarátovi. Tiež je už von zo snehu. Naša jazda bola dlhá asi tristo metrov. Našťastie sme obaja v poriadku, až na výron členka, ktorý cítim na nohe. Som bez čakanov, rukavíc a mačiek. Miňo zbehol ku mne a dokonca sa nám darí nájsť jedného Charleta. Sme šokovaní, ako rýchlo sa to zomlelo. Paľo zostal stáť hore na kameni, len pár metrov od miesta, kde nás lavína strhla.

Pomaly stúpame k nemu. Čo ďalej? Ísť hore žľabom, z ktorého nás časť snehu zmietla, neprichádza do úvahy. Chceme vyliezť všetci traja bezpečnejším a chráneným Baníkovým pilierom na hranu steny. Milan traverzuje k pilieru a ja idem asi desať metrov za ním naviazaný na lane. Nedôverčivo sledujem svah nad nami.

Zrazu to ruplo znovu a v desatine sekundy vidím kamaráta, ako letí neuveriteľnou rýchlosťou v masách snehu dolu svahom. Snažím sa obmotať lano o kameň trčiaci zo snehu v nádeji, že tentoraz sa mi podarí Milana ubrzdiť. Lano sa naplo, kameň povolil a ako katapultovaný letím hlavou vpred šípkou do doliny. Pocity ako pred pol hodinou. Všade sa tlačiaci a dusiaci sneh a uplná bezmocnosť. „To je už ozaj smola, dúfam, že to dobre dopadne,“ preletí mi hlavou. Tentoraz sme preleteli cez balvany trčiace zo snehu a po dvesto metroch ostali stáť. Lano medzi nami je napnuté, pod sebou vidím Milana, ako sedí na svahu. Obzerám sa po Paľovi. Našťastie opäť ostal mimo. Až na bolestivý výron som v poriadku. Snažím sa čo najrýchlejšie zbehnúť k Milanovi. Kŕč v tvári a neprirodzene vykrútená noha neveštia nič dobré.

Kričím na Paľa a snažím sa racionálne uvažovať. Sami odtiaľto Milana ťažko dostaneme. Po krátkej inštruktáži o obsluhe mobilu sa snažím dovolať pomoc. Vondo nedvíha, nechávam odkaz. Signál je mizerný. Juro na chate nezdvíha. Skúšam Era. Telefón vyzváňa. Dvíhaj, dvíhaj, dvíhaj, preboha dvíhaj! Konečne. V hučiacom vetre a víchrici mu v skratke objasňujem našu situáciu. Paľo medzitým zbiera po okolí rozhádzané veci. Za pomoci dvoch čakanov a slučiek, ktoré nám ešte zostali, fixujem za bolestivých výkrikov zlomenú nohu. Sme stále v spádnici dalšej možnej lavíny. Snažím sa Miňka dostať aspoň sto metrov vyššie. Leží na chrbte a po pár centimetroch sa sunieme hore. Pridáva sa aj Paľo. Po hodnej chvíli máme chlapa o sto metrov vyššie. Až odtiaľ ho na lane spúšťame pod skalnú bariéru mimo dráhy lavín. Trvalo to takmer dve hodiny. Kopeme záhrab. Naivne si myslíme, že sa nám podarí vo víchrici urobiť závetrie.

Medzitým skúšam byť v kontakte s Horskou službou a Jurom, ktorí na druhej strane kopca organizuju záchranku. Miňa balíme do fólie a dostáva čaj z termosky. Lomcuje ním zima. Paľo chvíľami olamuje bratovi z okuliarov a tváre ľadovú glazúru a ometá z neho sneh, ktorý sa neustále sype z oblohy. Chalanom cez telefón vysvetľujem, kde nás nájdu. Milosrdným klamstvom o ich postupe sa snažím navodiť optimistickú náladu o skorom príchode pomoci.

Po štyroch hodinách sa konečne zhora začínajú sypať hrudy snehu, neklamný dôkaz blížiaceho sa príchodu predvoja pomoci. Juro s Ľubom priniesli lieky proti bolesti, dlahy, čaj a spacák. Ba aj fajočka na vytvorenie domáckej atmosféry sa našla. Výron sa začína hlásiť. Ak sa tu budem dlhšie zdržiavať, tak nastanú problémy s dvoma pacientmi. Porúčam sa a so strachom z ďalšej lavíny stúpam hore tým čertovským žľabom na hrebeň, kde ma Juraj ešte na kuse odprevadí. Do sedla práve prichádzajú chlapci z Horskej služby. Asi 15 chlapov s lanami a saňami pripravuje spust Gramingerom dole žľabom. Až teraz verím, že všetko dobre dopadne.

Snažím sa šoférovať s dvoma výronmi na členkoch a vyvrtnutým kolenom do Nitry na chirurgiu. A zrazu správny telefonát: Paľo oznamuje, že brat je na ceste do nemocnice. Chvalabohu. O dva dni mi volal Igor a priateľsky ma hrešil, čo sme to vystrájali. Nakoniec sme ešte dobre dopadli. Nie tak náš priateľ Karel Jakeš, ktorý v takmer tom istom čase zahynul v lavíne vo Vysokých Tatrách...

ĎAKUJEM za Miňa, Paľa a za mňa všetkým, ktorí sa pričinili o šťastný koniec príbehu. Miňovi prajem skoré uzdravenie po operácii nohy a všetkým čo najmenej takýchto zážitkov v horách.