Bezpečné zlanovanie pomocou ľadovcových skrutiek
(Jamesák 2002/6)

Peter Kostelanský
(bezpečnostno-metodická komisia SHS JAMES)

Dôležitou súčasťou pri plánovaní túry sú aj informácie o zostupových cestách po dosiahnutí cieľa, resp. únikové cesty v prípade, že sa rozhodneme vrátiť už pred dosiahnutím cieľa. Niekedy môžeme zostúpiť turistickými chodníkmi alebo po vopred pripravených zlanovacích stanovištiach. V ostatných prípadoch, ak odhadneme, že zostup voľným schádzaním by nebol bezpečný, použijeme namiesto schádzania zlanovanie.

V skalnom teréne z toho vyplýva nevyhnutnosť zanechať v zostupovej ceste nejaký materiál, pomocou ktorého budujeme zlanovacie stanovištia. Problémové je aj hľadanie ďalšieho zlanovacieho stanovišťa. Od toho závisí vzdialenosť zlanovacích stanovíšť, teda aj ich počet a tým samozrejme množstvo zanechaného materiálu v zostupovej ceste. Pri lezení v zimných podmienkach môžeme na budovanie zlanovacieho stanovišťa využiť ľad. Oproti skalnému terénu má zlanovanie v ľade dve veľké výhody:

• nasledujúce zlanovacie stanovištia môžeme budovať skoro vždy až na konci lana, čím znížime ich počet
• zlanovávať môžeme aj bez zanechania materiálu v zostupovej ceste.

Z toho vyplýva, že pri výbere zostupovej cesty (v prípade, že sa zlanovávaniu aj tak nevyhneme) môžeme považovať výskyt ľadu v nej za výhodu.

Predstavovaný spôsob zlanovania je zdokonalenie dnes už klasického spôsobu zlanovania z ľadovcovej skrutky, ktorú po zlanení vytočíme pomocou ťahu lana z istiaceho stanovišťa na konci zlanenia (oproti tomuto spôsobu predstavuje nový spôsob úsporu použitého materiálu, predĺženie zlanovania a posunutie ťažiska bližšie k ľadu). Materiál, ktorý budeme potrebovať, je ľadovcová skrutka, ktorá sa bežne používa pri lezení vodných ľadov a repšnúrka. Dĺžka ľadovcovej skrutky musí byť min. 220 mm (v homogénnom ľade) a časť tela ľadovcovej skrutky pri očku, na ktorom bude natočené lano a repšnúrka, musí byť bez závitu. Dĺžka repšnúrky je závislá od dĺžky skrutky (približne 2 až 3 metre) a na danú činnosť nám bude stačiť priemer repšnúrky 3 mm.

3. Po naviazaní zlanovacej osmy alebo iného zlanovacieho zariadenia si musíme označiť prameň lana, ktorý budeme sťahovať dole (ten, na ktorom je naviazaná repšnúrka). Môžeme to ľahko zabezpečiť napríklad „cvaknutím“ expresky na požadovaný prameň lana. Sťahovanie opačného lana môže mať za následok vytvorenie slučky na repšnúrke a jej zauzlenie o skrutku! Skontrolujeme, či obidva uzly na repšnúrke správne „držia“ a môžeme zlaniť (dodržujeme tie isté pravidlá bezpečnosti ako pri normálnom zlanovávaní).

4. Po zlanení, vybudovaní istaceho stanovišťa a sebaistenia môžeme stiahnuť lano, a to ťahaním za označený prameň lana. Ťahová sila z lana sa prenesie na repšnúrku, ktorá začne skrutku otáčať a skrutka sa začne vyskrutkovávať.

5. Skrutka po vyskrutkovaní tesne pred pádom dole.

Zaťaženie skrutky je priamo úmerné jej dĺžke a kvalite ľadu. V prípade, že kvalita ľadu nie je dostatočná, môžeme vybudovať zlanovacie stanovište z dvoch skrutiek zavŕtaných nad sebou (ako pri budovaní istiaceho stanovišťa). Postupujeme tak isto, ako v predchádzajúcom prípade. Zlanovacie lano omotáme jedným závitom okolo každej skrutky zvlášť, pričom budeme potrebovať ešte jednu repšnúrku. Platí tu však dôležitá zásada. Skrutka, ktorá je prvá v smere ťahu lana, sa musí vyskrutkovať skôr ako vzdialenejšia! V opačnom prípade hrozí, že vyskrutkovaná skrutka ťahaná lanom sa aj so šnúrkou zamotá do ešte nevyskrutkovanej. Z toho môžu vzniknúť nepríjemné situácie, ktorým sa môžeme vyhnúť tým, že prvú skrutku použijeme kratšiu alebo ju zaskrutkujeme o dva centimetre menej hlboko ako druhú.