Prázdniny s Markou
(Jamesák 2002/5)

Marka Dutková

TOTO JE DOVOLENKA?? TOTO JE DOVOLENKA!!
Júl 2002, Paklenica, Chorvátsko

Ja viem, mohla som ísť na dovolenku s Fischerom! Leňošiť v klimatizovanom hoteli, zísť si ráno k bohatým švédskym stolom a večer si pochutnávať na langustách a chobotničkách. Medzitým si užívať vlny Atlantiku, poprípade - s pohárikom chladeného vína v ruke - obdivovať svalnaté mužské telá pri bazéne.

Lenže JA som išla na dovolenku s Gabom a Ďurom! Vlastne aj s Labuťom (prepáč Marek). Potila som sa v stane - bojujúc s komármi - a každý deň som mala cestoviny na jeden z 280-tich spôsobov. Ráno čo ráno som vstávala o piatej (!!), automaticky robila naučené pohyby - zbaliť stan, spacák, karimatku, sadnúť do auta, prejsť do parku, výjsť z auta, obliecť sedák so všetkými lezeckými serepetičkami, hodiť do žalúdka kúsok suchého chleba a - šliapať. No fakt - to šliapanie pod nástup bolo mojou nočnou morou! Ale som kus romantika, tak ten pohľad na Aniču ma vždy presvedčil, že to vlastne stojí za to. Tá lezenica bola úžasná! Mám rada, keď možem liezť viacdĺžkové cesty. No a tie na Aniči sú ešte aj prefektne odistené. Čo viac si mohol môj pošramotený morál priať?? Napríklad taký Albatros (7+). Po prvej dĺžke som síce prišla na štand spotená a mokrá ako po sprche, ale tie krásne dĺžky v komíne s brečtanovým porastom, umocnené celkom slušnou expozíciou boli nezabudnuteľné. S Gabom sme sa poslušne striedali v ťahaní dĺžok a vyšli mi naozaj nádherné. Dokonca aj spolupráca s ním bola na nebývalej úrovni. Aj so mnou verbálne komunikoval a párkrát sa usmial. Samozrejme bez skratu to nešlo - zabudla som mu v jednej dĺžke JEHO oranžovú slučku! Predýchal to. Po desiatich dĺžkach skutočne pôžitkárskeho lezenia som “dosiahla vrchol“ (aj bez Jarka - nebolo to ono) a na hlave mi pristálo pekelne horúce paklenické slnko. To sa mi tam vyhrievalo ešte dobrú hodinu, kým som po žiletkách (tí, ktorí na Aniči liezli, poznajú) zcupitala až pod stenu. Únava a teplo vždy urobili svoje a pohyby sa stávali lenivejšími, ústa suchšími a pohľady letargickejšími. Každý z nás mal v mysli iba jeden záchytný bod - MORE. Takže až po tejto „šichte“ som si mohla povedať, že som na dovolenke! Vychutnať plávanie, vymeniť na svojom tele vlastnú soľ za morskú, konečne sa najesť (nechcete recept na výborné cestoviny?), položiť svoje znavené telo na karimatku a nachvíľu si užívať sladké ničnerobenie. Bolo treba samozrejme vymyslieť čo budeme liezť zajtra, lebo ráno o piatej...

Práve ste prežili so mnou jeden lezecký deň, ale tie ostatné sa líšili len v detailoch. Mohla by som ešte hovoriť o búrkach, zlaňákoch, o 3 cestách za deň na Aniči, zlomenej tyčke na stane, ježkoch, o (t)rest day-i....,ale - nebuďte zvedaví! A keď predsa, tak príďte na Radlinského 9 do Trenčína s fľaškou červeného vína a ja vám o tom všetkom porozprávam. A rada. Veď kecanie mi ide.

POHODIČKA
Júl 2002, Hollentall-Semmering, Rakúsko

Lezenie mi veľmi imponuje aj tým, že ho pokladám za jeden z nevyčerpateľných zdrojov zážitkov. A tie si ja viem znamenite vychutnať-lebo-no,čo už mi v tej potvorsky sa blížiacej starobe zostane, keď nie oni! Tak som sa teda rozhodla zasa nejaké nazbierať. Tentokrát u susedov na juhu – v Hollentalle. Predstava bola jasná (predstavy vždy bývajú jasné) - Jarko s Gabom pojdu do veľkých stien a ja s Ďurom si zaclimbujeme na krátkych športových. V čom by mal byť problém, však? Cesta šup-šup ubehla a už sme civeli na všade sa vystrkujúce, vcelku vysoké vápnové skaly. Videla som na Ďurovi, že tak takéto nástupy si on nepredstavuje, a vobec, keď tam nebol previs „jak sviňa“, tak som na úsmev na jeho tvári mohla len spomínať. Našli sme si kus pseudošportovej skaly a dačo poliezli. Opiercingované to bolo statočne (ja som si krochkala), ale iskra v očiach žiadna. Možno predsa len čosi – dala som RP jednu 8-, aj mi to dobre spravilo, ale Ďuro bol odporný a povedal, že sa z toho teším ako keby to niečo bolo!! Na druhej strane – moj zákonitý a G5 si vcelku užívali. Dlhé nástupy, dlhé zostupy, lezenie v rozbitej skale, lezenie v pevnej skale, všade nebezpečie, celkom seriózny úlovok – boli skutočne nad mieru spokojní.

Zabudla som poznamenať, že vzhľadom na „nezadržateľne“ sa rozširujúcu lezeckú základňu nášho klubu sa tejto akcie zúčastnili ešte ďaľší štyria borci: Feri, Karol, Elvis a Mišo-Hulič. Nasledujúce dva dni našej výpadovky-rýchlovky sme už trávili skutočne športovo- v Semmeringu. Tu nám už aj očká svietili a ústa sme mali naštelované do podmanivých úsmevov. Veď tie cesty stáli za to. Do pohody som onsajtovala 6a-a+-ky, flashovala 6b-čka a padlo aj jedno 6c flash, čo ma dodnes vcelku hreje. Ďurimu zasa o kúsoček-kúsilinček uniklo jedno 7b flash, ale fakt MAL NA TO!! Tak si to aspoň rozdal s King-Kong-om (8), jednoznačne v jeho prospech. Zvyšok posádky auta sa posledný deň vybral znova „do tých vysokých kopcov“, zasa sa vybláznili, vyšantili, topánky zodrali a tuším aj dačo vyliezli. Ozaj, počko. Bolo nanič, ale veď komu vyhovie? Teplo-pohroma,zima-pohroma! Aj dážď bol, aj vetrík pofukoval... Skrátka – pohoda.

Sú síce prázdniny, a ja ako učiteľka by som mala vypnúť, ale nedá mi to celé ohodnotiť inak ako známkou „výborný“.

TRE CIME
August 2002 Dolomity, Taliansko

Obloha bola zatiahnutá súvislými mrakmi. Celú cestu z rodného Trenčínika až do Misuriny pršalo tak, že sa už aj naša stará dobrá mazdička vzoprela a dala nám najavo, že sme cvoci, lebo sa v takom nehoráznom počasí trepeme niekam vysoko do kopcov. Tam „vysoko v kopcoch“ totiž už nepršalo, ale snežilo! Neviem aká sila nás hnala ísť tým smerom a nepozerať na počasie, ale zrejme to bolo velice rozumné, pretože hneď na druhý deň po zakempovaní sa ukázalo to „veľké žlté guľaté“ a svietilo furt – celý pobyt. A nám sa zdalo absurdné, že tu, takmer v 3 tisícovej výške, je nádherné slniečko a u nás v nížinách sa valí jedna záplava za druhou. To slnko žiarilo úžasne, ale spolu s neuveriteľne /pre mňa/ silným vetrom dávalo celkom fest kosu.

Hneď úvodný deň nášho pôsobenia bol taký srandovný. Keď ako-tak obschla skala (o 14-15 hod) vybrali sa Jarko s Gabom okúsiť „zač je toho loket“ a určili si nejakú dlhú šestku na Cima Ovest. Medzitým zvyšná posádka (Pacho, Peťo a ja) ratovala mladého Pacha, lebo celú noc preblinkal, a vôbec sa to nezlepšovalo ani počas dňa. V lekárničke sme mali lieky proti bolesti, kašľu, sopľu, zápche, ale ako na potvoru nič, čo by upravilo jeho totálne rozvrátené vnútorné prostredie. A tak, keď z Paľových pôvodných 35 kg živej váhy viditeľne rýchlo ubúdalo, pokožka priesvitnela a pohľad temnel, rozhodli sme sa konať: nazbierame materinu dúšku a podľa „pôvodnej receptúry“ mu pripravíme čaj, ktorý ho určite postaví na nohy. Aj sa nám to podarilo, aj sme mu to do hrnčeka naliali, a – aj nám to odmietol so slovami: “Fuuúj, veď tam je alkohol!!!“ Mal pravdu, beťár. Ono totiž ten zdravý čaj z dúšky nebol robený z čistej pramenistej, ale z malinovicovo pramenistej, ktorá vždy býva dobre maskovaná v plastikovej fľaši. Druhý pokus bol pre Paľa úspešný a my sme tiež nevyšli zkrátka – no hádam to nevyhodíme len tak?! Deň pomaly ubiehal, maródovi sa nachvíľu polepšilo, ale fakt len na chvíľu, aj sme dáke treky opáčili, ale po našich lezeniu-chtivých alpinistoch stále žiadna stopa. To sa už stmievalo a vo mne sa ozývalo ustráchané srdce manželky. Starý Pacho sa obetoval a pri čelovkách sme sa vybrali smerom k zostupu. Keď sme sa lepšie zahľadeli na tie vysoké tmavé čudá, uvideli sme na chvíľu blikot čeloviek. Lenže ten sa stratil a dlho-dlho sa neukázal. Asi po 20-tich minútach sa nám scéna zopakovala, ale to svetlo bolo stále v rovnakej úrovni - kúsok pod vrcholom! To mi už Pacho vysvetľoval, že zrejme hľadajú zlaňák, a zrejme stále neúspešne. Tak sme počkali daľšiu hodnú chvíľu, až kým rýchly pohyb svetielok nadol nenaznačoval, že ho konečne našli. Boli síce o 30 metrov nižšie, ale ešte ich čakal dlhý zostup po suťových policiach s občasným zliezaním. To sa mne zdalo v tej tme, kose a vetre úplné nemožné, a tak som to „zabalila“ a utekala sa „zabaliť“ do mojho nového teplučkého spacáka, kde mi aj tak bolo stále zima! Až okolo jednej po polnoci som počula štrngot matrošu a spokojne vydýchla: nebudem vdova, ani o omrznutého muža sa nemusím starať!

Paľovi sa nepolepšilo ani na ďaľší deň a nechali sme ho napospas osudu a pasúcim sa kravám. Vytvorili sme dve lezecké družstvá: ja, Jarko a Pacho a Gabo s Peťom. Všetko bolo pre mňa uchvacujúce, lezenie sa mi páčilo, len strach sa mi stále motal za ušami. A možno to bol viac rešpekt ako strach. Ktovie. Podľa čísla cesta vobec nebola ťažká, len v tej výške... Istení bolo poriedko, a niekedy aj nič. Zvykla som si. Jednoznačne to však bola paráda. Pochvaľovali si všetci.

Pod tými Troma vežami mi bolo naozaj lahodne. Neumárala ma myšlienka, že som sem prišla len kvôli lezeniu a vôbec mi nevadilo, že som si trebárs celý deň obkukávala okolité krásy, pozorovala hlučných, temperamentných, talianskych turistov, kráčala rovno za nosom a stále čosi objavovala alebo len tak nerobila NIČ. Za nejaký čas som ešte vyliezla jednu cestu – Žltú hranu, ktorá musí udrieť do očí každému, kto ide okolo. Bola to asi 300 metrová lezenica v pevnej, ale vzdušnej skale, väčšinou do kopca. Ale s úsmevom.

Chlapci boli činorodejší a motkali sa v tých vertikálach o čosi viac. Zbierali zážitky, matroš, modriny i svalovice, a ja som ich čakala, uvarila teplý čaj a večeru, a dali sme si za jeden, a boli sme šťastní. A aj budeme, až kým neumrieme!

A na Cima Grande bol zvonec a mojim prázdninovým rozprávkam (alebo rozprávkovým prázdninám) je KONIEC.