Upršaný Badile
(Jamesák 2002/5)

Jaro, ŽP ŠPORT Podbrezová a.s.

James 2001. Upršaný začiatok - nevadí, veď celý týždeň pršať nemôže. Mohlo. Vďaka tomu sme my mohli kuť plány na nasledujúcu sezónu. Náš odborný poradca Duce odporučil Bergel, a tak sme položili základ našej mini expedície.

Zaneprázdnený šofér ostáva na Slovensku aj s autom, takže náklady sa zvyšujú o čiastku na požičovné. Auto ide v pohode až do Rakúska, kde po natankovaní ostávame stáť pri čerpadle. Do konca zájazdu úlohu baterky suplujú naše nohy. V noci dorážame do Bondo a spíme pri aute.

Piatok: Ideme na obhliadku terénu. Vystupujeme na chatu Fura do sedla Vial, neďaleko nachádzame bivak, ktorý sa nám na pár nocí stane domovom. Pokračujeme na chatu Sciora a stadiaľ opäť do Bondo. Večer sa od Mira učíme plieskať bičom. Peťovi sa nedarí, zato mne áno. V zápale radosti z novej zručnosti si odchádzam sadnúť s opuchnutým lícom a zadzujem bič čo najďalej. V záujme odľahčenia ruksakov sme skonzumovali všetku tekutú stravu.

Sobota: Ráno vstávam na karimatke vedľa stanu a nechápem, rovnako Peťo. Potom nás čaká podobná cesta ako včera, ale s 30-40 kilogramovými ruksakmi.

Nedeľa: Vstávame za hlbokej tmy. Skoro ráno nastupujeme do cesty Nord Kante. Trochu nepozornosti a sedím v lane v dĺžke za 4. Podľa behu, ktorým sa rútime k vrcholu, budeme schopní čas uvádzaný sprievodcom v pohode stíhať. Pravda bola taká, že po 27. dĺžke sme na vrchole začali uvažovať, ako chceme v hmle a tme zlaňovať. Pravdepodobne skúsenosti Talianov z tohto vrcholu ich prinútili postaviť hore heliport a tesne pod ním plechový bivak.

Pondelok: Spoza stien bivaku sme tušili, čo sa vonku deje. Po otvorení dverí som vytriezvel z toho, že by sa tu mohol konať letecký deň. Skutočnosť: Vietor okolo 30 m/s, hmla, viditeľnosť 15 metrov, dážď, teplota asi 5 stupňov C.
Kedykoľvek v noci som vyslovil otázku, vždy som dostal odpoveď. Nikto poriadne nespal. Myšlienky som mal rôzne, od tipovania farby našich pohrebných kytíc až po optimistické vidiny zlepšenia počasia. Ani jedno sa nekonalo. Kto sa raz za mesiac vyberie v sobotu po dôslednom preštudovaní pred- povede na nejaké skalky vyliezť si svoje tri ošúchané cesty, ťažko pochopí, čo človeku víri v hlave v takejto situácii. Máme zlanovať 27 dĺžok v tomto počasí výstupovou cestou, alebo neznámou stenou? A na juh či na sever? Po zdĺhavom zvažovaní všetkých za a proti zvíťazil Mirov návrh - zlaniť normálkou na taliansku stranu. Miro objaví staré slučky, čo na 280 metrov dlhom vrchole nie je celkom samozrejmé. Všetko je po chvíli mokré vrátane našich už aj tak ťažko skúšaných trenírok. V daždi občas poletujú vločky snehu, čo spolu s vetrom vytvára na Petrových holých rukách zaujímavé farebné úkazy. Rukavice nemá. My ich máme, no aj tak ich dáme dolu, lebo sú nasiaknuté vodou.
Štvrtý zlaňák - nočná mora. Lano sa zaseklo. Miro žumaruje hore, zlaní, ťahá, nič. Opäť počuť krásne slová. Nastupuje Peťo v teniskách Nike, možno mu prinesú šťastie. Po hodine schádza vyblednutý dole. Našiel medzi lokrami jeden pevnejší zub, aj ten bol vraj mliečny a z toho zlanil. Lano sa pohlo. Ešte niekoľko dĺžok a sme na ľadovci - bez mačiek. Miro, profesionálny záchranár, nás so svojím pátracím inštinktom vedie. Keď sme našli prvého mužíka, asi sme si ani neuvedomili to šťastie. O necelú hodinu sme v chate Gianetti a jeme pastu.
Odtiaľ sme mali cez sedlá Porcelizzo (2962 m) a Trubinasca (2701 m) prísť na chatu Fura (1907 m) a odtiaľ cez známe sedlo Vial do nášho bivaku. To sme ešte netušili, že vďaka nášmu orientačnému nezmyslu nám bude umožnené vidieť aj chatu Omio, čím sme si cestu predĺžili o 5 hodín a asi 600 výškových metrov. Miro - inak stelesnenie pokoja a rozvahy - začal zo seba vypúšťať slová, ktoré vôbec neladili s krásou okolitej prírody a umlčali aj dovtedy bľačiace horské kozy, pasúce sa navôkol. Po zistení chybičky sme opäť na chate Gianetti a stretávame Renátu Rossi. Pozná Adršpach a Igora Kollera, nepozná Tatry. Ukazuje nám správnu cestu a poznamená, že cestou stretneme asi v polovici cesty bivak Vaninetti. Nie, my to chceme stihnúť dnes, lebo už nemáme jedlo. Napriek tomu sa ráno budíme zabalení v dekách tohto bivaku. Nestíhačky.

Utorok: Konečne na Fure. Cukor si sypem nielen do čaju, ale aj do úst. Vlčí hlad. Peter pokračuje bez zastávky do bivaku. Keď za ním dorazíme, má už v sebe sedemdecový pohár segedínu od maminky a balí si cigaretku s úsmevom, aký som na jeho tvári dosť dlho nevidel.

Streda: S vedomím, že do ďalšej cesty Via Cassin budeme potrebovať mačky, si ráno striháme o to, kto pre ne pôjde do auta. Peťo má smolu, ale podáva hrdinský výkon a za 3 hodiny je späť. Zatiaľ Miro hľadá pod stenou nástup do Cassina a ja staviam mužíkov na ceste k ľadovcu. Čo ak bude aj zajtra v noci tma. Večer už vlastne tradične prší - samozrejme, aj do nášho Cassina.

Štvrtok: O 2:05 zvoní budík. Peťo to vidí dobre, ja váham, Miro odmieta. O 4:20 vychádzame z bivaku. Pomedzi trhliny sa cez ľadovec dostávame k nástupu. Čakáme na rozvidnenie. V myšlienkach si predstavujem rok 1937, kedy 5 mužov prvýkrát vystúpilo touto cestou. Trvalo im to hore 3 dni a vrátili sa len traja. Esposito, Cassin a Ratti. Cassin sa sem po 50 rokoch vrátil (78-ročný) a cestu vyšiel za 10 hodín. Pozorujúc oblohu, moje črevá a hnedé fľaky na snehu oznamujem Pe- ťovi nepríjemnú správu - neleziem. Tichý zostup, tichý bivak a tak. Celý štvrtok sa povaľujeme a slnko sa rehoce, ako s nami vybabralo. Celý deň neprší. Prvý raz. Sledujeme lezcov, ktorí sa nedali odradiť a teraz vychutnávajú lúče slnka v platniach Badilu. Ja varím už nespočetný ešus dobrého hostinca od Maggi a počúvam Petrove „kydy" na moju hlavu. Zajtra je posledný deň.

Piatok: Posledný kŕč. Pokúsili sme sa sami s Petrom o cestu Neverland. Po stene steká voda z nočného dažďa. Peťo naťahuje prvú dĺžku po zatečenej špáre. V druhej je platňa a na nej len rajbasy, po ktorých tečie voda. Neostáva nám nič iné, len zlaniť. Ešte si pozrieme, ako sa z Badilu vrtuľníkom znášajú horolezci, večer schádzame k salašom Laret a opúšťame Bondo.

Veľké plány ostávajú a s nimi aj poučenie. Možno nabudúce, pán Cassin...