Ako je na ZHK?
(Jamesák 2002/5)

Kaťa (Fifi-háčik) Vajdová

Ešte pred pár týždňami som držala v rukách plán horolezeckej školy JAMES a možno trochu snívala o tom, ako budem prežívať tie nádherné chvíle v horách. Vybrala som si základný kurz. Asi preto, že sa mám ešte veľa čo učiť a najlepšie je začať od základov, i keď leziem už dva roky v Tatrách. Dnes opäť držím v rukách plán horoškoly a s úsmevom sa dívam na tohtoročné ponuky. Teraz už viem, aký bol ZHK v druhý júlový týždeň. Tak sa na to pozriem ešte raz. Spomienky totiž ešte stále žijú...

Kurz sa nám začínal až v nedeľu, ale chcela som spoznať dolinu, ktorá ma bude obklopovať celý týždeň, a tak sme spolu s otcom a sestrou vyrazili už v sobotu. Na chatu sme sa dostali chodníkom z Bielej vody. Cesta, ktorá trvala asi 2 hodiny, bola trochu nezaujímavá, ale hneď ako sme došli na chatu, ovalil ma jasot stien - veľkých, mohutných, stien, ktoré živili horolezecké legendy a ukradli si obdiv každého človeka milujúceho ich tvar a tajomnosť.
Na druhý deň sme i napriek premenlivému počasiu vyrazili na Jastrabiu vežu, ktorá sa vysoko týči nad chatou pri Zelenom plese. Dážď nás chytil blízko pri vrchole, a tak zostup nebol veľmi príjemný. O tretej hodine sa začínal náš kurz. Všetci ma strašili a uťahovali si zo mňa. Vraj na kurz prídu len samí dôchodcovia a ja si neužijem srandy. Ďalší mi tvrdili, že tam budem jediná baba. Tak som im povedala nech si trhnú a ja si to už nejako zariadim. A tak i bolo. V stanovený čas sme teda sedeli v spoločenskej miestnosti a počúvali pokyny nášho hlavného inštruktora Martina Raka. Zatiaľ nás bolo asi sedem. Všetko chalani a dve baby: Katka a Katka.
Tak sme sa odobrali do našej päťhviezdičkovej podkrovnej izbietky. A o piatej sme mali prvú prednášku. Tú viedol Martin Rak a prvou témou bola technika lezenia, zaisťovania a istenia. Dostali sme učebné texty a Martin nás všetkých previedol spolu s hahaha a bububu cez tri hodiny teórie. Medzi tým len ham-ham a potom mňam-mňam. Záver dňa sa mi vždy páčil najviac (aspoň tohto). Všetci sa zišli v bare na dobré pivo a kofolu, potom len komfortné penové matrace a...
Ráno bolo celkom pekné. A čo je to vlastne pekné? Tak ja to prezradím. Jednoducho krásny plech a sem-tam modré záblesky. O siedmej boli výborné raňajky. Okolo ôsmej sme už vyrážali na balvan, ktorý bol od chaty asi na päť minút cesty. Len tak mimochodom: cesta chodníkom bola veľmi vyčerpávajúca, hlavne z dôvodov tzv. bar-ových. Tam sme si našu teóriu predviedli v praxi. Najskôr sa naväzujeme na lano, potom nám Martin predviedol správnu a nesprávnu techniku lezenia a nakoniec i ukážkový postup lanového družstva. Neskôr bol rad na nás. Ja leziem s Milanom a ide nám to celkom fajn. I ostatní prežívajú vzrušujúce chvíle, keď majú v rukách svojich spolulezcov a kedykoľvek ich môžu stiahnuť dole. Tak sme teda istili, liezli, zlaňovali a popri tom kričali povely, nacvičovali silu hlasu, aby sme si ju hneď v ten deň vyskúšali.
Po obede lezieme na cvičnej stienke blízko jedného z vodopádov, ktoré sú výsledkom stále topiacej sa masy snehu. To bol hluk. Tak preto sme sa učili kričať. Dopredu bolo vyslané priekopnícke družstvo (Orol 4). Ja a Maťo teda ohmatávame terén a celkom je leziteľný, lezie i ďalší inštruktor Miro s iným žiakom. My zlaňujeme. Na to si budem naveky pamätať. Hlavne nezabudnem na nádhernú kleč, kde sme boli bezpečne zaistení. Neskôr si všetci vyskúšali postup lanového družstva. Lezenie, kde štand bol o niečo vyššie, tým sa zväčšuje riziko a nároky na našu pozornosť i dôslednosť v postupe družstva. Inštruktor Miro bol hore, kde dával pozor na to, ako sa zaistíme a vyrobíme štand a Martin bol dole, aby sledoval istenie prvolezca. Pred piatou však schádzame na chatu, lebo nás opäť čaká prednáška.
V tento deň viedol prednášku Miro Čermák. Zaoberali sme sa špeciálnym horolezeckým materiálom a spôsobmi jeho použitia. Prednáška opäť po večeri pokračovala. Večer sme znovu strávili v bare, kde sa pomaly začínali naše priateľstvá.
Ráno je znovu plechového typu a Maťo rozhodol, že ideme na Koziu kôpku. Tak sme sa zbalili a vyrazili. Dnes leziem opäť s Milanom a Maťo s Tiborom. Z Červenej dolinky od Červeného plieska sme prešli po chodníku až na miesto nástupu. Liezli sme J stenou po pravom pilieri klasifikácie asi II/III. Bol to veľmi pekný výstup. Dosť sme sa obávali, že bude pršať, ale počasie nakoniec vydržalo a my sme sa len sem-tam ocitli v hmle.
Na chatu sme prišli dosť skoro. Boli sme medzi prvými a u mňa nastupovala mierna nuda. V tento deň sa prednáška začínala až po večeri (aspoň myslím). Tak sme si zahrali človeče. To bola sranda. Najprv nekompromisné a presné pravidlá a potom samotná hra plná smiešnych poznámok, podpichovania.
Prednášku po večeri viedol Vlado Paulík a išlo o názvoslovie horských a skalných útvarov a o spôsoby ich prekonávania. Myslím, že o závere toho dňa nemusím moc rozprávať. Samozrejme bar, ale ešte predtým som spoznala pár chalanov z radov horolezcov, čo vo mne rozprúdili šialenú náladu.
Ráno sa dosť ťažko vstáva, najmä ja som mala problém po tých dvoch hodinách spánku. Ale netreba predbiehať. Po raňajkách vyrážame. Tentoraz na Kozí štít. Už mi z tých kozích názvov začína mierne preskakovať. Ale to nič. Na chate ma musia strpieť. Tak sme teda liezli nádherný južný pilier kl. V. Maťo prvý - menovaný na funkciu nosiča materiálu do výšky 2107 metrov, ja druhá - menovaná za stredného ťahača a precvakávača, Tibor tretí - vytĺkač a zberač toho, čo tam ostalo. Tak sme to teda vyliezli, bez väčšej námahy, proste pohodlne. A keďže nám ešte nestačilo, Maťo navrhol, že si dáme prvú dĺžku Čepelovej cesty, myslím, že na Západnú Žeruchovú vežu. Aj to sme v pohode vyliezli a bolo to fakt krásne.
Večer opäť prednáška. S Dušanom Zajacom sme mali orientáciu v teréne. Už ma pomaly začínali tie prednášky nudiť, ale Dušanove poznámky to nedovolili. Tak sme teda študovali tie čudné hierogliyfy, čo v horolezectve naozaj niečo znamenajú. Párkrát sme si to vyskúšali live a je to. Myslím, že o večere netreba ani hovoriť. Okolo tej deviatej sa však spustil riadny lejak. Z Kežmaráku padali skaly a poniektorí padali ako tie skaly aj do postele. V každom prípade na ďalší deň sme mali zaručený plech nad hlavami. Tak čo teraz? Ale inštruktori mali pre nás super program. Samozrejme asi dve prednášky a poobede sme vyrazili opäť na balvan nacvičovať záchranku. To sme sa teda nadreli. Pripadalo mi to ako ťahanie kravy na bitúnok, ktorá medzitým sem-tam niekde zakopne. Pri záchranke nebolo dobre ani tej kravke, ani tomu ťahačovi. Ale naše „polámané" nohy a ruky sa na chvíľku občas zrástli a mohli sme si pomôcť. Horšie to mali tí, ktorí mali ťahať akože mŕtveho. Ale platí: bez práce nie sú koláče (ani neboli), takže bez práce nie je drina a bez driny nie je slina (tak tá bola).
Piatok bol ale znovu nádherný. Raňajšie pohľady na chatu a okolie boli ako stvorené na fotografovanie, naozaj krásne zábery. Tak sme teda i my zabrali na Čierny štít. Bol to trochu dlhší nástup ako obvykle - asi jeden a pol hodiny. Stena Čierneho štítu vyzerala od spodku dosť hrôzostrašne, no ten pohľad stál za to. Cesta bola v dolnej časti trochu exponovaná, ale môj komentár znie: nádherné lezenie, super spolulezci a počasie. Liezli sme Puškášovým pilierom klasifikácie asi V. Ten zážitok stojí za to.
Okolo štvrtej sme zišli dole, kde sa objavila moja obľúbená keltská skupina. Koho človek v tých horách nestretne? Hory proste priťahujú skoro každého aj hudobníkov a horolezcov z Írska. Večer asi nebola prednáška, alebo len taká menšia, lebo si na ňu nepamätám. Ale rozlúčka v bare určite bola. Ráno nejaké testy (ešte dnes sa hanbím, keď si spomeniem na komíny), ale vskutku nás priveľmi netrápili.
A ako by som zhrnula celý týždeň? Už som použila takmer všetky krásne slová, o ktorých viem. Takže nebudem sa opakovať. Pre mňa to bola veľká skúsenosť a hlavne som sa opäť naučila vnímať hory. Znovu mi učarovali a už sa ich nechcem pustiť a nielen ich, ale ani ľudí v nich. Lebo horolezci sú pre mňa ľudia, ktorí majú skutočný charakter, ľudia do pohody i nepohody, v dobrom i zlom. Aspoň väčšinou sú takí. A to ani nehovorím o zážitkoch, o spoločných nociach v horských baroch a ranných rozliezačkách. Proste horolezectvo je o mnohých veciach a každý si v ňom môže nájsť to svoje, čo ho vábi.
Na kurze som sa teda naučila mnoho vecí. Čo sa týka stravy bola fajn, len môj žalúdok nebol na taký veľký objem zvyknutý a tiež nie na toľko piva. A na našich matracoch sa spalo výborne, ani moja postieľka doma nebola taká pohodlná. A horská vôňa, to bolo super, nie ako dýchať vzduch z fabrík. Inštruktori boli tiež veľmi priateľskí a vedeli poradiť v mnohých veciach. V každom prípade, treba si to skúsiť a stále spomínať na to, čo ste zažili. Tak hor sa do lezenia.