Les plný papradí a...
(Jamesák 2002/5)

text a foto: Ondrej Valentín

(Upozornenie: obsah českých a anglických slovných spojení v tomto článku je presne na hranici znesiteľnosti)

Les bol beznádejne zelený. Rástla v ňom predovšetkým papraď, nejaké stromy a kde-tu aj černice. Viedlo tiadiaľ asi milión cestičiek, po ktorých behali kone, diviaky, ľudia s matracmi, zajace, myši a ďalšia háveď. Pre väčšinu iných lesov by sa tu charakteristika skončila, ale v tomto bolo ešte čosi: Biely prach jemnejší ako sneh a suchší ako tisícročný púštny piesok. Guma čiernejšia než polnoc v Mariánskej priekope. Vzpriamený homo sapiens zoči-voči výsledku tisícročí geomorfologickej činnosti. Lezec verzus pieskovcový šuter. A tento les sa volá Forét de FONTAINEBLEAU.

Za volantom starej dodávky sedí strašne pohodový černoch a vedľa neho ja s Tomom a tonou batožiny nalepenou až na prednom skle. Ručička na tachometri sa pomaly blíži k číslu 150. V jednej ruke cigárko, druhou ladí rádio. Tabuľa s nápisom Fontainebleau sa len mihne v bočnom okne. A sme tu, konečne (a živí!). Nasledujúcich 30 dní už pre nás bude existovať len bouldering a základné sociálne potreby (široký pojem). „We have no free camps here in the forest,“ oznamuje nám s brutálne francúzskym prízvukom miestny ochranár. „Jak, no free camps?“ pýtame sa udivene, ale nakoniec sa našťastie dozvieme, že aj ,,kempy pre chudobných“ sú, len ich volajú bivouac. Vyberieme sa teda jednou z milióna lesných cestičiek, ktoré sú tu vo Fb pomenované normálne tak ako v meste ulice a navečer sme konečne unavení ako kone v bivaku pri oblasti Bas Cuvier. Aj napriek únave v momente vybalíme stan, vysypeme z batohu lezečky a utekáme liezť.

„Ty vole, veď tam nie sú žiadne chyty!“ rukami plácam po hladkej skale a nohy mi plápolajú niekde v nedohľadne pod previsom. Ešte šťastie, že moje brucho na oblej hrane perfektne drží. „Poď, zaber, tlač!“ povzbudzujú ma všetci a ja mám pocit, že rodím (nikdy som to síce nezažil, ale zhruba takto si to predstavujem). Nakoniec sa s pomocou snáď všetkých častí tela na kameň vyplazím. Zatancujem víťazný futbalový taneček a hurá na ďalšie problémy.

Jediné, čo sme vedeli bolo, že chceme ísť v lete bouldrovať. Už ani neviem, kedy nám to napadlo a ako sme sa na tom dohodli, ale už mesiac pred prázdninami nám bolo jasné, že ideme práve tam. Fontainebleau je totiž najznámejšia, najlepšia a prakticky najväčšia bouldrová oblasť na svete. Liezť sa tu začalo už v roku 1908 a v 1946 vyliezol René Ferlet „La Marie Rose“, prvé 6a bloc, čo musel byť v tej dobe strašný „prásk“ - ešte dnes som v tom videl mnohých nabušencov stále dookola padať. Už o sedem rokov bolo vylezené prvé 7a bloc „La Joker“ a to je tiež úplne neuveriteľné, keď si uvedomíte, že obtiažnosť tohto bouldra je na úrovni 9- UIAA a prvé cesty s podobnou obtiažnosťou boli vylezené až o 20 rokov neskôr! Osembéčko malo premiéru v roku 1993 na bouldri Fatman, ktorého bohužiaľ nedávno jeden nepríčetný človek osekal a tým úplne zničil (vraj je to znova prelezené, ale na pohľad je to hrozné).

La Joker: Strašne neistý zdvih na ľavej nohe (bolo teplo a lezečka tam držala asi ako na skle) a pravej ruke za opačák. Dosť hnusné, človek si musel neuveriteľne veriť, inak vždy zletel ako kabela. „So, this is La Joker“ - nesmelo sa pýtal náš kamarát zo žltého kontinentu hneď potom, ako som sa „jak som krátky“ natiahol pri jeho nohách. Odpovedám mu, že asi aj „Yeah“ a on nato či to môže „Try“. Opatrne nastúpil a už z jeho nesmelého postoja bolo cítiť, ako to skončí. Nohy v 2-metrovej výške, na zemi žiaden matrac. Drží opačák, stojí na šmykľavke a opatrne sa zdvíha. Spadol, ako keby ho odtiaľ niekto zostrelil. Keď sme ho po chvíli vyhrabali z piesku, mal na tvári výraz človeka, ktorý práve videl ducha svojej svokry. „No, no, never again!“ celý roztrasený odchádza a nám už ani nepopraje „Good hunting - šťastný lov“.

Kamene v Bleau sú z pieskovca, a preto sa lezie hlavne po strašidelných a ešte strašidelnejších oblinách s úplne najstrašnejším super trením, alebo naopak po desne ostrých a šmykľavých lištách z divného lesklého materiálu (fakt som neprišiel na to, čo to je, no vyzerá to skoro ako biely mramor). Preto ak chcete liezť ťažšie veci, je veľmi dôležité, aby boli dobré podmienky - to jest chladno a sucho. V bouldroch po oblinách je „dobré trenie“ viac-menej podmienkou. Vždy však môžete liezť ľahšie bouldre, ktorých sú tam stovky a aj tak si parádne zaliezť a niečo sa naučiť. Tým, ktorí si nevedia predstaviť, ako sa na tie šutre vlastne lezie, sa to vynasnažím názorne vysvetliť: Takže človek príde pod dajme tomu 4-metrový guľatý balvan a uvidí modrú šípku s číslicou. Kukne do sprievodcu a zistí: aha, toto má obtiažnosť 5c. Nič mu to síce nepovie, ale predstaví si klasickú päťku a s nadšením ide do toho. Následne z toho päťkrát spadne a iba nechápavo krúti hlavou. Nato príde 75-ročný dedulo, hodí si pod kameň starý koberček, očistí Fiveteny a... vy potom už len čumíte a nechápete, kde bol problém.

Ide o to, že v Bleau leziete bouldre, čiže vždy prekonávate problém a sústredíte sa iba naň. Pri normálnom lezení prejdete napríklad 15 metrov a potom príde ťažké miesto, lenže tu leziete iba to ťažké miesto. Obtiažnosť celej cesty je skoncentrovaná do 3-4 metrov. Lezec, ktorý lezie bežne na skalách sedmičky, by v Bleau liezol pravdepodobne tak do 6b. Niektoré, hlavne ľahšie bouldre (do 6a) sú veľmi náročné na techniku a na vymyslenie krokov. Viackrát sa nám stalo, že padlo on-sight nejaké silové 6c+ a vzápätí sme donekonečna padali z 5c. Ale vždy, keď sme prišli na to ako, usmievali sme sa „jako sluníčko“.

Na Bleau je tiež super, že si zalezie naozaj každý a dokonca každý aj niečo vylezie. V celom lese je v súčasnosti približne 6-tisíc vylezených bouldrov a to už musí stačiť aj najväčším nenásytníkom. Lezcov je tam tiež dosť a na kamene lezú mamičky s deťmi, deti bez mamičiek, dôchodcovia s dôchodkyňami, Číňania, Holanďania a ľudia z celého sveta (i keď Holanďanov je bezkonkurenčne najviac). Slovákov sme zastupovali my štyria v zložení traja proti jednej. Všetkým sa nám veľmi páčilo, naučili sme sa trochu liezť a pochopili sme, že nielen „nadupanou silou je lezec živ". A, mimochodom, určite sa ešte vrátime.

Užitočné info:
- Cestovať sa dá v pohode aj stopom, BA-Fontainebleau, 2 až 5 dní, podľa šťastia, na mieste sa dá úplne super stopovať smerom do Hypermarketu, kde kúpite všetko, čo potrebujete a väčšinou aj to čo nie (1 km za dedinkou Chailly-En-Biere)
- ,,Grátis" kemp (bivouac) je na pravej strane cesty N7 z Fontainebleau smer Paríž po 8 km oproti odbočke na dedinku Barbizon, relatívne pitná voda, zelená tráva a inak nič.
- Z kempu je to asi 25 min „by walk“ do oblastí Bas Cuvier (N0 1), Cuvier Rempart (iba „zveriny“), Apremont a asi 50 min do Franchard, kde sú známe veci ako „Karma 8a“ a nepredstaviteľný skok „Hale Bopp“ 7b/8a. Ostatné oblasti sú dostupné len autom (10 až 30 km), najznámejší je masív Les Trois Pignons, kde sa podľa neoverených informácií na parkovisku pri La Rocheaux Sabots zdržuje, vždy cez víkend, obchodník s najlacnejšími lezečkami v Európe (za info neručím, rozprával mi to jeden Maďar - nič proti nim).
- Ak ste prišli na dlhšie, určite si kúpte mapu Forét de Fontainebleau (9 E) a sprievodcu Escalade á Fb (23 E), dá sa existovať aj bez toho, ale nie je to ono.
- Matrac je super, ale ide to aj bez neho.
- A pozor na diviaky, sú ich tam stovky a „jsou hladoví“.

Naj výkony:
Katka M.: Viacero morálových 4-metrových rajbasov do 3a (dosť „hukot" - pozn. Ondro)
Tomáš A.: ,,Cortomaltése ", 7a
Marek M.: ,,Le trou du Simon", 6a
Ja: Viacero 7a a 6c+ OS, asi najťažší bol „La Joker". Nechcem sa vyhovárať, lež keby nebolo tak teplo, určite by padlo aj niečo ťažšie (blbé výhovorky - pozn. ostatní).