text a foto: Pavel Andris

Koncom roku 2000 som mal príležitosť zúčastniť sa na konferencii v USA. Ako spomienka na túto akciu mi zostalo rok platné americké vstupné vízum, ktoré predurčilo miesto dovolenky v roku 2001. Istý Talian, ktorý strávil niekoľko mesiacov v USA, poslúžil dvoma postrehmi na adresu Ameriky a Američanov. Po prvé, priateľstvo s Američanom má vraj veľmi povrchný charakter. Po druhé, USA sú – z hľadiska ľudských diel – veľmi jednotvárnou krajinou. Nemám dosť amerických priateľov na to, aby som mohol zaujať nejaké stanovisko k prvému názoru, no môžem potvrdiť druhý. Keď sa pomaly ťaháte od križovatky ku križovatke predmestiami Miami na Floride, Anchorage na Aljaške alebo cez nejaké zastrčené mestečko, stále vidíte rovnaké domy, obchody a firemné tabule. Štvrť mrakodrapov – ak vôbec nejaká je – vyčnieva len ako malý ostrov z mora prízemných budov. Navyše, máte stále pocit, že už ste tam niekedy boli, nepochybný to úspech amerického filmového priemyslu. Ak chcete navštíviť USA a nemáte nejaký špeciálny cieľ, zamerajte sa na prírodu.

10. 9. 2001

Národný park Denali má v rámci severnej Ameriky asi také postavenie, ako Vysoké Tatry na Slovensku. Aj tu je najvyšší vrch Severnej Ameriky, Mt. McKinley. Pravidlá pre návštevníkov sa nepodobajú ničomu, s čím som sa kedy stretol. Pokúsim sa o stručný výklad.

Najatraktívnejšou časťou parku sú vysoké vrchy pohoria Alaska Range. Zo severu je pohorie dostupné po Denali Park Road. Táto 89 míľ dlhá, zväčša štrková cesta je jediná, ktorá vedie do vnútra parku. Prvých 15 míľ môžu absolvovať aj súkromné vozidlá, ďalej smú ísť len autobusy a bicykle. Pravidelnému autobusu trvá vyše päť hodín, kým príde na konečnú. Jednodenné výlety nemajú veľký zmysel. Noc môžete stráviť buď v jednom z niekoľkých kempov vnútri parku, alebo si vybaviť povolenie nazývané Backcountry Use Permit. Národný park je rozdelený na niekoľko desiatok zón. Zväčša sú to údolia oddelené horskými hrebeňmi. Na každú zónu sa hľadí, ako keby to bola izba v ubytovni, kde je určitý počet postelí. V návštevníckom stredisku vydajú na každú zónu a noc určitý počet povolení. Musíte nocovať v zóne, pre ktorú máte povolenie. Prideľovanie funguje na báze komunistického systému. Povolenia sa vystavujú bezplatne a dopyt je regulovaný radmi a ochotou čakať v nich. Samozrejme, niektoré zóny sú atraktívnejšie ako iné. Vybavovanie povolenia v čase vrcholiacej sezóny môže byť ťažké. Treba mať pripravených niekoľko túr.

Najdôležitejším zdrojom informácií je tabuľka za rangerovým chrbtom, ktorá hovorí, koľko miest v ktorej zóne a v ktorú noc je ešte voľných. Ďalej tu máme nástennú mapu parku rozdeleného na zóny. Napokon môžeme nazrieť do útlej knižky Jona Nierenberga Backcountry Companion. Nenapadá ma nijaký rozumný preklad tohoto titulu. Povedzme Spoločník v batohárskej krajine. Je to síce viac-menej oficiálny sprievodca po národnom parku, ale nenájdete tam jedinú doporučovanú túru. Namiesto toho sú popisy jednotlivých oblastí parku. Preto titul hovorí o spoločníkovi a nie o sprievodcovi. Najlepšie bude nazývať ho Autorizovaný Jon.

Vševedúci Jim doporučuje jednu túru v Denali, ale tam je to obsadené na niekoľko dní dopredu. Po náležitom pobehovaní medzi tabuľkou a mapou konečne pochopím, že treba použiť opačný prístup. Zistiť, ktoré zóny sú voľné a potom pozrieť na mapu, či sa tam dá urobiť rozumná túra.

Toto funguje a už sa hlásim o povolenie na nocľahy v zónach 9 a 10. Môžem ukázať na mape, akú chcem spraviť túru? Nastáva byrokracia: meno, adresa, telefón, číslo pasu, evidenčné číslo auta, farba stanu, batohu a protidažďového vybavenia. Napokon ma posielajú s troma inými budúcimi držiteľmi povolení pozrieť si polhodinové bezpečnostné video. Sú to informácie o počasí, potrebnom vybavení, táborníckej etike a giardiázii. Ďalšími rizikami v Denali je brodenie cez ľadovcové rieky a množstvo medveďov, ktoré tam žijú. V parku sa nestavajú mosty ani chodníky. Ak narazíte na nejaký náznak chodníka, zvoľte inú trasu. Ak narazíte na miesto, ktoré už niekto zjavne použil ako táborisko, postavte si stan niekde inde. Všetky náznaky ľudskej prítomnosti môžu byť len v bezprostrednom okolí cesty. Táboriť treba najmenej pol míle od a mimo dohľad cesty. Najmenej 30 metrov od najbližšeho vodného toku.

Napokon dostávam povolenie, cestovný poriadok autobusov a medveďovzdorný kontainer na potraviny, ktorého používanie je v parku povinné. Pri susednom pulte si kupujem spiatočný lístok na tábornícky autobus. V cene je zahrnuté aj päťdolárové, týždeň platné vstupné do národného parku. Kým to všetko vybavím, návštevnícke stredisko zatvárajú. Kúpa máp zostáva na zajtra.

Na vybavenie kempu je už neskoro. Sťahujem sa na parkovisko určené pre autá ľudí, ktorí sú na výlete v Denali. Balím veci na zajtrajší výlet. Okrem potravín treba dať do medveďovzdorného kontainera aj všetky aromatické položky ako zubnú pastu, mydlo a opaľovací krém. Je to čierny valec zo silného plastu, po uzavretí celkom hladký. Medveď sa nemôže doňho poriadne zahryznúť, ani odniesť v papuli. Jedine žeby ho odkotúľal. Trápi ma, že na tomto parkovisku je zakázané tráviť noc v aute. Ale nedá sa nič robiť. Nemám budík a za žiadnu cenu nechcem zmeškať svoj autobus. Je to prvý a posledný krát, čo vedome porušujem nejaký zákaz. Zdá sa, že nie som sám.

11. 9. 2001

Na druhý deň kupujem mapy a idem sa postaviť na autobusovú zastávku. Tábornícky autobus pripomína obyčajný školský autobus, z ktorého vymontovali niekoľko posledných radov sedadiel a nahradili ich železnými záhradkami. Tak vzniklo miesto pre veľké batohy cestujúcich, ktoré možno pohodlne nakladať a vykladať cez dvere na zadnej stene. Vodič pozbiera ústrižky z cestovných lístkov a požiada nás, aby sme si zapli bezpečnostné pásy, ktoré sú na každom sedadle. Vidno, že svoju prácu robí rád. Väčšinu cestujúcich tvoria mladí ľudia s kvalitným outdoorovým vybavením. Autobus sa neponáhľa. Ostáva stáť na každom odpočívadle, aby sme sa mohli rozhliadnuť a fotografovať.

Niekto hlási losy na ľavej strane. Je to skupina piatich samíc a odrastených teliatok. Autobus zastavuje a všetci sa vrháme s ďalekohľadmi a fotoaparátmi k oknám na príslušnej strane. Potom vidíme veľkého grizzlyho, tri soby a losieho býka, mocného lopatára, za ktorým v úctivej vzdialenosti kráča menší lopatkár. Nasleduje medvedica s dvoma mláďatami. Všetky zvieratá sa nedajú autobusom pomýliť a pokračujú vo svojej zvyčajnej činnosti. Zakrátko zastavujeme a vykladáme osamelú turistku. Odvážna dievčina. Neprehľadný, kríkmi porastený terén nepôsobí veľmi atraktívne a tri medvede sú nablízku.

Na ďalšej zastávke prosím vodiča, aby ma vyložil pri moste cez rieku Toklat. Mám mapu? Môžem mu ukázať, kam chcem ísť? Áno, to by malo byť ľahké. Môže ma vyložiť ešte pred mostom. Tým si ušetrím asi míľu mašírovania po riečnom koryte. Samozrejme, súhlasím.

A tak ma vykladajú na mieste, ktoré nie je ničím nápadné. Vešiam si na krk šnúrku s protimedvedími rekvizitami – špeciálnou kovovou hrkálkou kúpenou v návštevníckom centre a silnou píšťalkou. Doporučuje sa robiť počas túry hluk, najmä v neprehľadnom teréne, aby ste neprekvapili medveďa na malú vzdialenosť. Chvíľu treba kráčať pozdĺž malého potôčika, ktorý čoskoro ústi do východnej vetvy rieky Toklat. Údolie tejto vetvy tvorí zónu, v ktorej musím táboriť najbližšiu noc. Pomaly kráčam na juh hore riečnym korytom. Údolie je naspodku takmer ploché. V riečisku, širokom vyše sto metrov, tečie len málo vody. Rieka tu kľučkuje v niekoľkých ramenách ktoré sa spájajú a znova rozpájajú. Som v nadmorskej výške asi tisíc metrov, čiže už nad pásmom lesa. Keďže sa mi veľmi nechce do kríčkovej tundry, musím podchvíľou prebrodiť najaké riečne rameno. Stáva sa, že voda je hlbšia ako výška topánok, ale gamaše ju na tých niekoľko sekúnd spoľahlivo zadržia. Stretávam dvoch turistov, ktorí idú dolu k ceste. Okolité hory sú zvetrané s množstvom sutiny, takmer bez vegetácie. Čosi podobné by som očakával v strede Sahary a nie niekoľko sto kilometrov na juh od polárneho kruhu, kde o dážď nie je núdza.

Postupujem veľmi pomaly, preklínam chabú kondíciu a obnovujem márny záväzok, že budem trénovať nosenie ťažkého batohu. Po niekoľkých kilometroch si dávam prestávku pod zámienkou, že treba uvariť obed. Je to dobrá príležitosť na fotografovanie medveďovzdorného kontainera a odskúšanie protigiardiázového keramického filtra. Vietor v riečisku dvíha prach, ktorý obohacuje moju stravu o dodatočné minerály. Počasie je nádheré a v diaľke stále vidno maličké autobusy ako sa pomaly pohybujú po ceste.

Hory po stranách údolia sa postupne zvyšujú, až prekročia hranicu 2000 metrov. To už je vysoko nad snežnou čiarou. Pozerám si najmä priesmyky v horách na pravej strane, ktoré ma oddeľujú od zóny 10, kde by som mal stráviť ďalšiu noc. S výnimkou jedného v dolnej časti údolia vyzerajú strmo a neprístupne. Z mapy sa toho veľa vyčítať nedá a Autorizovaný Jon nedoporučuje výlety na miestne hory kvôli sutine. Večer sa priblížim k záveru údolia. Je tu hlboká pôda a sysle Parryove (Spermophilus parryii) si tu vybudovali sídlisko. Američania im hovoria arktické zemné veverice. Sú to vraj jediné cicavce, ktorých telesná teplota klesá počas pravého zimného spánku pod bod mrazu až na –3 stupne. Zaujímavý spôsob, ako ušetriť energiu. Niekoľkokrát vidím sysľa, ako beží od diery k diere. Niektoré brlohy sú dramaticky rozhrabané. Je práca miestnych medveďov a vlkov, ktoré takýmto spôsobom lovia sysle.

Rozhodujem sa pre nocľah neďaleko brlohov a s úľavou odkladám batoh. Idem sa ešte pozrieť do jedného bočného údolia na miestny ľadovec. Som sklamaný, je to len snehové pole, ktoré sa v lete nerozpustilo.

Bezpečnostné video hovorí, že stan, miesto varenia a medveďovzdorný kontainer majú v noci tvoriť vrcholy rovnostranného trojuholníka s dĺžkou strany 100 metrov. Vietor má fúkať smerom od stanu k bodu, ktorý je v strede medzi kontainerom a miestom varenia. Varil som niekoľko kilometrov odtiaľto a tak je moja úloha z meteorológie a planimetrie o niečo jednoduchšia. Navyše, nedoporučuje sa spať v šatách, v ktorých ste varili.

Noc je veľmi hlučná. Údolím sa preháňajú silné vetry, ktoré systematicky testujú pevnosť a pružnosť stanu zo všetkých strán. Keby mi tam vtrhol medveď a začal hľadať štvrťdolár potrebný na otvorenie medveďovzdorného kontainera, určite by nebol tak hlučný. Zo spánku túto noc nič nebude.

12. 9. 2001

Ranná inventúra odhalí mierne dokrivené stanové tyčky, ale to sa dá vyrovnať na kolene. Napodiv, nič nie je roztrhnuté. Chválim stan a odpúšťam mu všetky prehrešky proti vodotesnosti.

Idem dolu tým istým údolím a pozerám si priesmyky na západe. Dnes je len formalita, už som som sa vlastne rozhodol pre ten najľahší, ktorý je vo výške asi 1300 metrov. Výstup bol napriek tomu neveľmi príjemný, bolo si treba vybrať medzi strmými svahmi pokrytými sutinou a cestou korytom potoka medzi kríčkami. Hore je priesmyk plochý, sú tam pekné lúčky a jazierko. Ponúka sa možnosť vystúpiť na vrch Divide Mountain (1583 metrov), ktorý oddeľuje východnú a západnú vetvu rieky Toklat. Som tak lenivý, že sa radšej posadím v sedle s ďalekohľadom a fotoaparátom. Výhľad je skvelý a svetlo dopadá zo správneho uhla.

Zostup nadol na druhú stranu je nepríjemný. Čoskoro sa mi podarí zapadnúť do prakticky nepriechodnej húštiny asi trometrových kríkov. Ako to už pri takýchto príležitostiach býva pravidlom, jedinou ako tak schodnou cestou je koryto potoka, ktorý steká z priesmyku. Viditeľnosť je tak do päť metrov a nezostáva, než robiť riadny hluk, aby som neprekvapil nejakého zablúdeného grizzlyho. Čoskoro mám v ušiach úplne zaľahnuté od protimedvedej hrkálky a píšťalky. Aj v potoku treba podliezať, preliezať alebo odtláčať vetvy. A pokiaľ možno stúpať na plytšie miesta. V takýchto situáciách sa doporučuje sa v pravidelných intervaloch nahlas volať „hey bear!“ (hej medveď!) a triasť kríkmi, no miesto toho sa húštinou nesú všetky základné a odvodené slovenské nadávky. Šanca, že by som tu stretol niekoho, kto by tomu rozumel je aj tak prakticky nulová.

Po nejakej hodine húština končí a nastupuje kríčková tundra, ktorá mi siaha po kolená. Konečne môžem vyliezť z potoka a gratulovať si, že som nešetril na topánkach a gamašiach. Odmena za zápas s húštinou je veľkolepá. Zapadajúce slnko a jesenná tundra vytvárajú nádherné farby.

Čoskoro ostávam táboriť na prvom vhodnom mieste. Terén je tu vďaka kríčkom kríčkom a kopčekom trochu neprehľadný, takže GPSka napokon dostane prvú konkrétnu úlohu – zapamätať si nočnú polohu medveďovzdorného kontainera. Navyše sa dá skontrolovať, či som dodržal predpísanú vzdialenosť od stanu. Za takejto rozprávkovej viditeľnosti v krajine riek, údolí a hôr mapy úplne stačia. Ale z máp sa nedalo spoľahlivo zistiť, nakoľko sú horské chrbáty priechodné. Autorizovaný Jon nedoporučuje na ne liezť kvôli sutine. Noc je pokojná a dá sa spať. Mám šťastie, lebo pôda tu nie je hlboká. Včerajší vietor by spoľahlivo povytŕhal kolíky a odniesol stan.

13. 9. 2001

Na druhý deň sa mi už nechce ísť hore nijakým údolím a tak sa pomaly presúvam dolu k mostu, kde sa stretávajú obidve vetvy rieky Toklat. Cestou narazím na chodník, čo vedie mojím smerom. Nečudujem sa turistom, ktorí ho napriek všetkým zákazom vyšliapali. Je to lepšie ako kráčať po kolená v kríčkoch. Okolo jedenástej sa dostanem k ceste. Tábornícky autobus ide o dvadsať minút presne podľa cestovného poriadku. Ochotne zastaví a naloží ma. Nikto nechce vidieť lístok. Je jasné, že som sem nedošiel peši.

Na odpočívadle ma osloví jeden so spolucestujúcich. Počul som, že nejakí ľudia uniesli predvčerom lietadlá a vrazili s nimi do Svetového obchodného centra a Pentagonu? Nie, trčal som v denalijskej divočine a s nikým nehovoril. Ani ma nenapadne tomu veriť a idem radšej fotografovať tábornícky autobus a výhľad na rieku Teklanika. Je pravda, že americké zástavy, na rangerských búdkach, ktoré sme minuli, sú na pol žrde, ale to mohol zomrieť nejaký zaslúžilý pracovník národného parku.

O dve hodiny neskôr vraciam v návštevníckom stredisku pri pulte medveďovzdorný kontainer. Videl som nejaké medvede? Vlastne nie, ak nerátam tie videné z táborníckeho autobusu. Rangerka je takmer sklamaná. Väčšina ľudí vraj videla. Stretnutia a incidenty s medveďmi treba hlásiť. Môžem si ponechať povolenie ako suvenír a trofej? Áno, len treba poznačiť do databázy, že jeden muž s kontainerom sa v poriadku vrátili z divočiny.