Sestričky Čintalovie
(Jamesák 2002/5)

Zhováral sa Vlado Linek

Niekedy koncom júla sme sedeli s Igorom Kollerom na JAMESe v pochmúrnej nálade a hlbokej depke. Žalovali sme sa jeden druhému, akí sú ľudia neseriózni. Igor len lakonicky konštatoval, že sú zle rozmiestnené hviezdy. Zrazu niekto zaklopal a do kancelárie vošla usmiata Katka Čintalová. „Ahoj, doniesla som, čo som sľúbila. Kazo, fotky z ME budem mať zajtra a donesiem ti ich domov,“ štebotala. Svet sa pre nás s Igorom úplne zmenil, do zatmenia zasvietila krásna jasná hviezda. Po jej odchode sme svorne poznamenali, že s tým svetom to až také zlé nebude, keď existujú poklady ako Katka… Už dlhšie sme v Jamesáku chceli spraviť s Katkou a Zuzkou Čintalovými rozhovor. Po pretekárskej stránke o ich výkonoch vedia naši čitatelia veľa. Ale aké sú vlastne v skutočnosti, čo ich trápi, čo plánujú v budúcnosti? Musím na začiatok prezradiť, že vôbec nie sú namyslené, aj keď pyšné majú byť na čo a veľmi rady klebetia. Pre tajných ctiteľov dodávam, že dvojičky sa narodili 13. 7. 1983. Zuzka je o pár minút staršia ako Katka. (Po rozhovore, ktorý som si nahral do počítača, som riešil vážny problém, ktorý hlas patrí ktorej... S výzorom som mal zo začiatku podobné problémy. Keď boli spolu, ešte som ich vedel rozlíšiť, ale samostatne nie. To je však pri dvojičkách asi normálne.)

Zuzka, ty ako staršia, cítiš sa o tých pár minút aj lepšia?
Z: No možno o pár minút preleziem cestu rýchlejšie, ale ani nie.

Čože, Katka je povestná svojím pomalým lezením? Včera na Alternatívke to vyzeralo skôr naopak.
Z: Ja nadávam na Katku, že je pomalá a Katka nadáva na mňa, že som pomalá.

Katka, je to tak?
K: Je, sme rovnako pomalé.

Chodíte spolu často liezť, alebo vám to prekáža?
Z: Vôbec nám to nevadí, je to výhoda, chodíme spolu stále liezť, lebo nie je s kým. Keď idú chalani z Modry, tak sa pridáme obidve.
K: Keby išla iba jedna, druhá by bola smutná.

Kedy sestričky vlastne začali liezť?
Z: Začali sme spolu v jeden deň, keď sme mali 9 rokov. Mali sme rodinné zázemie. Náš brat Maťo, ktorý je od nás starší o 6 rokov, už liezol niekoľko sezón. Boli sme vtedy také opice a vešali sme sa, kde sme mohli. Naši rodičia neliezli. V našom klube ŠKMK sa staral o deti Peter Walter. Chodili sme na turistiku a liezli na našej novej umelej stene. Začali sme pretekať.
K: Tak to nebolo, turistikou to nezačalo. Cez týždeň sme boli prvýkrát na stene a hneď cez víkend boli otváracie preteky v Modre a ja som hneď vyhrala.

Lezenie vás hneď od začiatku bavilo?
Z: Úplne od začiatku som do lezenia bola strašne zažratá.
K: So mnou to bolo tak isto. Každý vynechaný tréning som prežívala veľmi zle. Chýbalo nám to. Chodievali sme trikrát do týždňa, v utorok, štvrtok a v sobotu.
Z: Liezli sme iba na umelej stene, na skaly sme zo začiatku vôbec nechodili. Brat nás nebrával, mal okruh svojich kamarátov. Na skalách sme začali liezť asi pred piatimi rokmi, keď sme mali štrnásť.

Nemali ste nejakú krízu, napríklad v puberte?
K: Ja si nepamätám, kedy ma začala chytať, ešte som ju asi nemala. (Ha-ha.) Vôbec to nebolo tak, ako sa píše v časopisoch, že kritický vek pre mladých dobrých lezcov je puberta. Mňa toto obdobie neovplyvnilo.
Z: Asi sme nejaké výnimky. Aj na Slovensku kopec mladých skončilo v puberte veľmi rýchlo. Oco nám povedal, že sme nechceli trénovať, ale my sme vždy chceli.

Rodičia nemali žiadne námietky?
Z: Nie, otec je rád, že trénujeme a chodíme na preteky a mama je rada, že voľný čas netrávime na diskotékach a v baroch.
Ako to berie Maťo, že ste ho preliezli?
Z: Chválil sa nám, že už preliezol osmičku. On strašne veľa pracuje. Teraz lezie celé leto. Keby trénoval, tak by bol dobrý. Ale že vraj mu to nevadí. Určite je pyšný, že má také slávne sestry.

A vy ako trénujete?
K: My netrénujeme, chodíme čo najviac liezť. Kedysi sme zhybovali, asi by sme mali aj teraz, ale nevieme sa k tomu prepracovať. Nechce sa nám. Mali sme urobený campus, potom sme sa presťahovali do domu a toto mučiace zariadenie zostalo v byte. Nechce sa nám tam chodiť.
Z: V Prahe som trénovala na campuse, ale natiahla som si šľachy a teraz sa už bojím.

Ako by si charakterizovala Zuzku po lezeckej stránke?
K: Je presne ako ja. Keď lezieme rovnakú cestu, tak tam Zuzka robí tie isté kroky ako ja a aj finty si vymyslíme rovnaké.

A ty Zuzka, čo nám povieš o Katke?
Z: Je to tá istá lezecká osoba ako ja. Technikou a silovo lezieme skoro rovnako, ale myslím si, že Kata je trochu slabšia psychicky. (Katkin smiech.) Nie, fakt. Niekedy sa nevie odhodlať do ťažkého kroku.
K: To má pravdu, Zuza sa zadre, zabojuje a vylezie. Mne to dlhšie nejde, potom keď sa v tom začínam hýbať, tak je to lepšie, ale musím sa prekonávať.

Ako vás tak sledujem, minulý rok bola Zuza lepšia, tento rok sa mi zdá, že je lepšia Kata. Ako to vidíte vy?
K: Je to možno tým, že Zuza mala skúšky v Prahe. Nič nerobila, len sa učila. Nestíhala chodiť liezť. Ja som vtedy makala. Ale teraz, keď už lezieme spolu, ma dobehla.
Z: Ja som stále lepšia, len som chcela dať sestričke šancu.

Venujete sa aj strave?
Z: Snažíme sa. Ja mám lepšiu vôľu. Viem si odoprieť sladkosti, ale hentá, keď také niečo vidí, tak si čokoládu dá.
To vravíš, akoby ste mali problém s kilami.
Z: To by som tak nepovedala. V porovnaní s inými babami vážime viacej. Ja som sa však s mojou váhou zžila a lezie sa mi dobre.
K: So mnou je to podobne.

Ako ste pociťovali prechod z umelej steny na skalu?
Z: Lezenie na skalkách som považovala za doplnok tréningu na preteky. Teraz oveľa radšej chodím na skaly ako na umelú stenu.
K: Zo začiatku sme chodili len občas, ale postupne nás to chytilo.

Liezli ste hneď osmičky?
Z: Vôbec nie. Chodievali sme s Maťom a keď som vyliezla sedmičku, tak som bola celá šťastná, aké ťažké číslo som dala. Pritom na umelých stenách sme liezli oveľa ťažšie veci.
K: Bolo to niečo úplne iné, na umelých stenách sú pohyby jasné, málo chytov, na skalkách si musíš vyberať.
Z: Cítim, že každý rok leziem na skalách lepšie. Stále sa zlepšujem, vlani 7c+, predtým 7c a tento rok?

Nehnevá ťa, že Kata má už 8a vylezené?
Z: Štve, neštve. Som rada, že ho vyliezla, vždy chvíľu meškala (ale nie je postihnutá, myslela som lezecky). Teraz ma predbehla.

Je medzi vami nejaká rivalita?
Z: Je pre mňa vzpruha, že to musím vyliezť aj ja. Vždy medzi nami bola rivalita, no nepriznávali sme si to.

Aké cesty vám vyhovujú?
Z: Vytrvalostné do mierneho previsu. Kolmé plazáky, to nehrozí.
K: Mne vyhovujú tiež vytrvalostné cesty. Keby Zuza vyliezla nejakú dobrú cestu, ja by som sa ju bála liezť. Keby mi to nešlo, mala by som depku.

Vraveli ste, že na pretekoch pociťujete nervozitu pred štartom. Ako je to pred pokusom v ťažkej ceste?
Z: Pred pokusom je to to isté ako pred pretekmi - som hrozne nervózna.
K: Keď mám už nacvičené kroky a dávam ostré pokusy, tak sa pred každým bojím, že padnem, že to nepreleziem... proste mám nervy aj ja.

Rady nacvičujete?
Z: Pár pokusov to hej, ale aby som visela v jednej ceste celý rok, to by ma nebavilo. Vyskúšam, keď to nejde, nechám tak. Potrénujem, prídem o rok a skúsim znovu.
K: Nadrilovať si cestu úplne naspamäť, to nerobíme. Len kvôli číslu vyliezť nejakú cestu. Musí sa mi páčiť a kroky viem spraviť, musím cítiť, že od pokusu k pokusu sa v nej zlepšujem. Potom si ju nacvičím a preleziem.

Čiže vám vyhovujú mierne previsnuté vytrvalostné cesty s bouldrami. Čo stropy?
Z: Na to treba brutálnu silu a tú nemáme.
K: Stropy zatiaľ nie. Teraz som bola s Ďurom vo väčšej stene v Kaiseri a tam sme liezli takú plazenicu v platni, celkom sa mi to páčilo. Mala som úplne pretočené lezky.

Kam chodíte najradšej?
K: Nemám nejakú obľúbenú oblasť. Rada leziem všade, kde sa dá dobre poliezť. Keď som na Súľove, tak sa mi páči tam, sú oblasti, kde iní hovoria, že je to grc a mne sa tam páči. Hlavne, že sú tam pekné kroky.
Z: Keby som navštívila viacej oblastí, tak by som asi vedela vybrať svoju najobľúbenejšiu. Zatiaľ je to Višňové a Alternatívka. Ale veľa sme toho ešte nepochodili.
K: Ako to, že nie? Boli sme na Maníne, Súľove, veľa sme s bratom chodili na Kamenné vráta a navštívili sme aj Hrádok.

V zahraničí?
K: Vo Francúzsku sme boli v La Turbie nad Monacom, boli sme v Jurassic Park pri Nice, no a teraz v Rodellar v Španielsku.
Z: Boli sme aj v Taliansku v Arcu a v Cerede, no a aj v nejakých oblastiach v Rakúsku a ešte v Ospe.

Kam by ste chceli ísť najbližšie?
K: Teraz by som chcela ísť do takej novej oblasti vo Francúzsku (Saint Leger du Ventoux) Odporučila nám ju Míša Drlíková.
Z: Ja by som chcela ísť všade, ale teraz nemôžem. Zase mi do toho skáče škola. Chcela by som si spraviť taký polročný výlet po oblastiach v Taliansku, Francúzsku a Španielsku. To by ma hrozne bavilo.
K: To ja nie. Možno párkrát, ale pravidelne každý rok odísť na niekoľko mesiacov, to zatiaľ neplánujem.
Z: Česi bežne vyrážajú na dlhú dobu do zahraničia, však to vidieť aj na ich výkonoch, u nás to nie je zvykom. Ale napríklad Tomáš Fides bude dlho v Španielsku. Mňa to láka, ale musela by som mať zabezpečenie. Teraz chodím do školy a nechcem sa na ňu vykašlať. Na taký výlet treba dosť peňazí.

Keď spomíname peniaze, kto vás podporuje? Máte už nejakých sponzorov?
Z: Podporujú nás rodičia a plus to, čo si zarobíme. Nemáme sponzorov.
K: Veľká pomoc je od Jamesu.
Z: Keď sme začínali, veľmi nám pomohol náš klub ŠKMK Modra. Peter Walter s nami absolvoval veľa pretekov a teraz sa stará o ďalšie mladé nádeje.

Čo bude s Čintalkami lezecky o 10 rokov?
K: Chcela by som veľa liezť, ale nie profesionálne. Asi ako teraz, zatiaľ ma neláka mať lezenie ako prácu. Po skončení školy sa zamestnám, budem robiť a popri tom budem liezť, koľko budem stíhať.
Z: Je kopec dobrých lezcov, čo pracujú a lezú ako o život. Napríklad aj majster sveta Dino Lagni pracuje v banke. Jasne, keby som mala kopec peňazí v banke, tak by som iba liezla. Ale takto... nechceme byť donekonečna zavesené na rodičoch.

Dobre, takže o 10 rokov budete stále na skalkách, čo veľké steny?
K: Ja som už bola v bigwalle teraz v Kaiseri, cesta sa volala Billy the Kid 8-/8. Ale tam sa bojím. To je však vec zvyku.
Z: Ja som si veľké steny tiež skúsila. Minulý rok vo Francúzsku s Kamilou Melečkovou. Je to asi 100 km od Chamonix, oblasť sa volá La Chambotte. Názov neviem, ale mám dobrého sprievodcu. Bolo to dobre odnitované.

Bigwallistky dvojičky, to tu ešte nebolo. A čo takto ľadové lezenie?
Z: To ma neťahá, ešte som zbraň ani nedržala. Jednu som síce vyhrala, ale som ju rovno nechala Marekovi.

To máš ako okopávanie zemiakov v záhrade.
Z: To tiež nerobím.
K: Ľadové lezenie, to by som sa bála a vyškriabať sa na nejaký kopec, to už vonkoncom nie. Nechce sa mi šliapať do kopca.

Máte nejaký lezecký vzor?
Z: Mne sa páči, ako lezie Natalia Gros.
K: Ja nemám vzor. Často v profiloch lezci udávajú, kto je ich vzor. Rozmýšľala som, kto by moho byť mojím, ale neprišla som na to. Všetci, čo lezú lepšie ako ja.

Ako hodnotíte posledné výstupy Zuzky Bušfyovej Nový zákon, 10 a Lenky Mičicovej Baskervil, 10-?
K: No je to fakt super, ale tvrdo nacvičovať ako Lenka by ma nebavilo. Určite ma to povzbudzuje i trochu štve, že som ešte také niečo nevyliezla. Zaťať sa a preliezť, to tiež treba vedieť. Zuzka preliezla aj iné ťažké cesty. Black Diamond, 10-, Opus Dei, 9+/10-. Keď Black Diamond preliezla Miša Drlíková, aké to bolo haló a teraz Zuzka. Je to super.
Z: Je to paráda. Lenka je veľmi silná, videla som na vlastné oči. Bola by ešte lepšia, keby poliezla veľa ciest, rozliezla sa. Stačilo by niekoľko 7céčiek v iných oblastiach. Ale aj na to časom príde.

A čo spolulezci?
K: Spolulezci sú problém. Škoda, že nie sme chalani, to by sme mohli zobrať stopom, kam by sme chceli, ale dve baby, to asi nie.
A mládenci zo Žiliny?
K: Jurkovo auto by asi nepustili cez hranice. Nové zobrať, to hej, ale staré, s tým sú problémy. Aj teraz, keď sme boli v Chamonix, sa nám cestou naspať pokazilo auto z požičovne. To sú nervy. Radšej by som išla autobusom. So spolulezcami sú vždy problémy.

Blízka budúcnosť?
K: Najbližšie dva týždne skúšame Kapesník za 8a na Alternatívke. Potom príde Francúzsko. Chcela by som ísť aj do Ceüse a skúsiť si tam Mirage, 7c+, čo vyliezla minulý rok Zuza.
Z: Mňa čaká Kapesník a potom skúška z fyziky. Na jeseň by som chcela isto ísť do Cereda. Mám tam vyhliadnutú cestu Wonderwall za 8a v previsoch.
K: To by som si chcela skúsiť aj ja. A možno niečo aj v Mišej peči.

A ako si predstavujete zimu? V posilovni, keď vám chýba tá brutálna sila?
K: Chodili sme do posilovne, ale nešlo nám to. Buď sme zle cvičili, alebo veľa jedli. Nesadlo nám to, pribrali sme a museli sme zhadzovať. Radšej bouldrovka alebo umelá stena.
Z: To aj ja - žiadna posilovňa. Iba liezť dlho, veľa a do mŕtva. Už sa teším na nočné príchody zo stien s rukami ako Pepek.

Netrápi vás, že nemáte také ideálne lezecké postavy, kosť a koža a ste normálne ženské?
K: Keď sa mi zle lezie, niekedy ma to štve. Dva dni menej jem, ale potom sa s tým už zmierim. Nadávam si, prečo som taká a nie hentaká. Čo narobíme? Už sme si zvykli. Ale nie, my sme predsa pekné stále a máme normálnu váhu. Aby bolo jasno.
Z: Mňa to až tak netrápi. Stále sa zlepšujem.

Zuzka, akú má Katka zlú vlastnosť?
Z: Myslím, že povahovú zlú vlastnosť nemá, možno je príliš maškrtná. Nič mi nenapadne. A stále chce to, čo aj ja. Ale to je osud dvojičiek.

A ty Katka na Zuzku?
K: Teraz mi nič nepríde na rozum, ale keď na niečo dôjdem, tak ti určite zavolám.

Aj sa hádate?
Z: Keď sme boli menšie, tak sme si občas skočili do vlasov, povieme si aj ty koza, ale to je z lásky. Pohádame sa, no nič vážne.

Keď nechcete ohovárať seba, tak by ste mohli aspoň Repčíkov?
K: Vôbec sa nemajú radi, tak ako my dve, aspoň navonok tak nepôsobia. Ale kto má súrodenca, ten to isto pochopí.
Z: To vadí aj mne. Sú povahovo odlišní.
K: Juro je pohoďák. Marek má zase všetko na poriadku a myslí si, že keď je starší, tak má vždy pravdu. Keď sa niečo stratí, jasne prvá vina padne na Jura. On to stratil.
Z: Juro je zase veľký lajdák. Keby nebol neporiadny, nehádajú sa. Marek je perfekcionalista, všetko musí mať nachystané a musí to fungovať. Juro zase, že to sa spraví potom a blablabla. Potom to neurobí a vznikajú rozbroje.

Zasahujú vám do lezenia?
Z: Marek mi vyčíta, že chodím do školy a málo trénujem. Do ciest ma nenúti. Ale nechce sa mu istiť ma, lebo je lenivý a ja leziem pomaly a mám čas.
K: Mňa Juro núti, ale vždy ho odbijem. Teraz je Juro asi lepší ako Marek. Marek povedal, že nelezie, lebo je teplo a má veľa roboty.

Vám vyhovuje zima či teplo?
Z: Mne vyhovuje taký stred, ale zima učite nie. Nerada leziem naobliekaná.
K: Ja mám radšej teplo. Napríklad Thajsko. Nemám rada, keď mi mrznú prsty.
Kam by ste chceli ísť mimo Európy?
Z: Chcela by som sa ísť pozrieť na Sardíniu. Je to v Taliansku, ale na ostrove. Ja by som išla aj do Štátov, tak ako Simona Ulmonová. Je tam kopec skál, úplne iných ako v Európe.
K: Ja do USA nie.
Z: Kata, ty pecúch!!!

Aby sme nezabudli, skúste vymenovať svoje najlepšie cesty a výsledky na pretekoch.
Z: Najlepšie sú tie najťažšie. Mirage, 7c+ vo Francúzsku, Prdnutie 9 vo Višňovom a Stanicu na Alternatívke a 7c v La Turbie v Monaku. Najviac si cením 19. miesto na majstrovstvách Európy v Mníchove na obtiažnosť a 16. miesto na MS v boulderingu v roku 2001.
K: U mňa je to Argo, 8a v španielskej oblasti Rodellar teraz v zime. Stanica na Alternatívke za 9 a Priošu vo Višňovom za 9-. Na pretekoch 15. miesto na ME v boulderingu v Chamonix a 4. miesto v Arcu na juniorských pretekoch tento rok.

V čom sú tie svetové špičky lepšie, čo vám chýba?
Z: Na bouldroch je to hlavne v sile a na obtiažnosť sú vo všetkých parametroch lepšie.

Váš vzťah k Jamesu?
K: James nám veľmi pomáha, len sa mi zdá, že to všetko stojí na Igorovi Kollerovi. Škoda, že už nechodí na preteky. Chýba reprezentačný tréner.
Z: Peniaze síce sú, ale ako sa tam máme dostať bez auta? Neexistuje niekde reprezentačné auto?
K: Keď nejdú Švubovci, nastávajú problémy.

Ďakujem vám za rozhovor.