Vysoké Tatry 2002/4
(Jamesák 2002/4)

Diretka na Prostredný hrot prelezená

Smelý plán je základ úspechu. Všetko to vlastne začalo úspešným výstupom cestou VIA VERONA 6+, A3 – A4, v Z stene na Veľkú Lomnickú vežu, ktorú som so svojim spolulezcom Mirom Medvecom preliezol bez väčších problémov 17. mája 2002. O tejto ceste môžem len povedať, že celý výstup vedie na ľavo od PP–variantu v dobrej pevnej skale a určite stojí za to preliezť to. Po ceste na Hrebienok sa zrodila myšlienka „nasáčkovať sa" do diretky na Prostredný hrot.
O ceste som nevedel veľa, snáď len toľko, že už je dosť horolezcov, ktorí tam nechali „povešané svoje pytle" a že to asi nebude prechádzka po ružovej lúke. Keď sme tak po dobrej večeri sedeli na Térynke spolu s Paľom Jackovičom, pridal sa k nám aj Miro Jílek a Františka a pomaly pri listovaní kroniky prvovýstupov, sme sa dostali až na stranu, kde sa hrdo vypínal nákres cesty ktorú preliezol Paľo s Jožom už pred 7 rokmi. Pamätám si, že pri nákrese je napísané niečo v tom zmysle, že výstup je „podhodnocen" a k výstupu je potreba minimálne 20 rurpú. To ma doslova vyburcovalo a v utorok ráno 21. mája, som už stál spolu s Meďom pod nástupom. Začiatok cesty vedie v peknom pevnom kúte. Po vzájomnom striedaní sa vo vedení sa o chvíľu ocitnem na mieste, kde niekedy stála takmer tridsať metrov vysoká veža. Dá sa povedať, že práve na tomto mieste začína celý problém výstupu, ktorí pripomína písmeno S. Zdola to nevyzerá veľmi prívetivo. Niekde hore sa ukazuje stará cesta, do ktorej sa treba dostať, no a potom už to bude podstatne lepšie. Ako prvý nastupuje Meďo, lezie sa na rozpor k čomu pomáha veža pri ktorej vedie Káňova cesta. Dostáva sa asi dvadsať merov nad moju hlavu a v dosť komplikovanom teréne sa snaží urobiť „tutový" štand. Doberie ma a obdarí všetkým potrebným pre dobrodružstvo ktoré práve začína. Krôčik po krôčiku po „amerikách" sa pomaly posúvam zavesený v rebríkoch, narazím na uvoľnený loker, za ktorý zakladám frend. S vedomím toho, čo sa môže stať ho postupne zaťažujem a s Božou pomocou sa dostávam k prvému nitu čo potešilo a určite mi pridalo na morale. Je osadený v takom mieste, kde je len ťažko možné niečo založiť. Vďaka Paľo, urobil si to dobre a hlavne zospodu. Z tohto miesta je ďalší postup trochu ľahší, je vidieť ďalšie tri nity, po ktorých sa dá dostať bez väčších problémov do starej jedničky, ktorá je zabitá hneď pri výleze do starej cesty. Je po probléme a ja sa ocitnem v starej ceste, ale bez materiálu a tak sa rozhodnem pre postup na štand s obmedzeným istením. Prekonávam asi 4 metre, keď po zaťažení sa zlomí stará skoba a nasleduje pád. V zlomku sekundy sa ocitnem o 8 metrov nižšie a pravdu povediac, nie je mi všetko jedno. Je to dosť vzdušné, ale čo sa dá robiť.
Nasleduje zopár pesimistických myšlienok a nakoniec neostáva nič iné len sa ťahať po prusíkoch vyššie. Ešte ma napadlo, že to skončilo veľmi dobre. Čo ak by sa niečo stalo a nemal by nás kto dať dole. Strašná predstava. Dostávam sa opäť do starej cesty, kde na 5 skobách robím štand a začínam doberať Meďa. Ide mu to celkom dobre, až pokiaľ sa nedostane k starému známemu lokru, ktorý drží len tak-tak. Frend opustí svoje miesto a on sa ocitá o 2 metre nižšie. Šuter však ostal na pôvodnom mieste , a tak pri ďalších pokusoch treba dávať pozor! Opäť nasleduje prusíkovanie do jedničky, ktorá vydržala, aj keď sám neviem ako. Po
dolezení na štand pokračujeme ďalej v lezení po starých skobách, ktorých je v ceste dostatok. Na hrebeň sú to ešte 2 dĺžky obtiažnosti A2 a jedna 4+. Pre pokročilosť času balíme lano a ľahkým hrebeňom sa dostávame k žľabu, ktorým schádzame na Dubkeho lávku, po ktorej schádzame späť k nástupu. Na Hrebienku sme o 2215 hod. úplne vyčerpaní. Ešte sa vrátim na chvíľu k výstupu trval 10 a pol hodiny, obtiažnosť 5+, A3 – A4, a ešte je potrebné povedať, že nehrozí samovoľné uvoľnenie kamenných blokov, ale treba dávať pozor.

Miro Mrava

Pietní na Ostrve

Víkend 22. - 23. 6. sa niesol v znamení Pietní na Ostrve. Už 5 rokov uplynulo odkedy Paľo Staník urobil famózny, skoro OS prelez, čo bol prvý vôbec voľný prelez cesty. Stroskotal na hrdzavom tridsaťročnom nite. Tých 5 rokov mi to vírilo v hlave a ďalší prelez nepribudol! Sobota s Lukym a v nedeľu s nečakanou posilou Maestrom De Mitrom to vyšlo. Luky erpol kľúčovú dĺžku a na našu radosť sme sa zhodli, že je to ťažké. Cesta stále čaká na suvislý prelez od jedného lezca. Čo vás čaká?
1. Krásny trávnatý kút s dvoma skobami za 5.
2. Veľmi dlhá fyzicky a psychicky náročná dĺžka. Potrebné skoby na začiatku dĺžky, 7.
3. Špárka + traverz = pohoda, 7-.
4. Naj dĺžka s dvoma skobami a novým nitom, ktorý vymenil starú konzervu (je stále tam), ale problém je pod nitom, 8-.
5. Špára do kopca - super. Maestro povedal 6+, ale dostal bandasky, tak pozor na to, 7!
Zlaňák je v pohode, na štandoch sú nové kvalitné nity (okrem druhého štandu). Pri zlanovaní je zreteľne viditeľná práca zatiaľ anonymného ničiteľa Posledného sudu. Zničené a majzlíkom rozbité hrdzavé drieky v stene. Zviditeľni sa, ak sa za to nehanbíš. Veľa šťastia a ozvite sa mi. Pripájam presný nákres cesty.

Vlado Dzuroška

Zase raz Ostrva

Piateho júla sa za asistencie Joža Santusa podarilo Dinovi Kuráňovi (HK Manín, Trezeta) OS preliezť „PIETNÍ", 8-. Skobičky nepoužili žiadne (vraj nebolo treba), 2. a 3. dĺžku spojili do jednej megadlhej (asi nebolo treba), v kľúčovej by možno nit mohol byť aj byľku nižšie a posledná je určite najkrajšia. Dinov komentár: „Chcel som si otestovať boľavé kolienko a zdá sa, že sa to zlepšuje. Cesta je to parádna, čakal som, že bude ťažšia. Vezmite si foťák, vyveste sa za záverečné madlo veľkosti gule na ťažnom zariadení a cvakajte a cvakajte..."
Ďalšou voľne vylezenou líniou na Ostrve je Drlíkova „ŠIBENICA, V A1". Ak tadiaľ už niekedy voľne neprefičal Igor Papp, 1. OS si zaknihovali v júni Dino a Jožo. Asi druhý OS sa podaril Vlastovi Pšenkovi a Doktorovi, to ale nie je dôležité. V tretej dĺžke sme objavili „prekvapenie" v podobe troch nitov spokojne navŕtaných vedľa superšpáry. Odkaz pre záhadného kreátora: „Ak sa ti už chce zlaniť do steny s vŕtačkou a vrecom nitov, možno by si si nabudúce mohol pozrieť staré Jamesáky a omrknúť, či nezmyselne nezasahuješ do pradávno vylezenej línie."
A ešte stručné topo:
1. dĺžka - kútik, stienka, kútik, 6+/7-, 50 m
2. dĺžka - doľava hore, 5, 20 m
3. dĺžka - pod strechu (opatrne!!!), traverz doprava a hore, 7, 30 m
4. dĺžka (skvost) - špára, platňa, špárka, 7, 55 m.
Materiál: stopery, friendy.

Ivan Doktor Žila, HK Exkrement Martin

Víkend na Jastrabce

Dne 21. 6. 2002 se brněnské dvojici Richard „Ricardo" Jurečka a Dušan „Stoupa" Janák podařilo dokončit novou cestu v JV stěně Jastrabky ve Vysokých Tatrách. Cestu rozdělali na podzim v r.2000 po zopakování Jet Streamu vedoucímu ve stejné stěně, ale pro nepřízeň počasí museli výstup přerušit. K projektu se kvůli nejrůznějším průtahům vrátili až po roce a půl. Cesta vede přes obrovskou střechu v JV stěně, která zbyla po upadení obrovského skalního bloku v devadesátých letech, vlevo od Maďarské cesty. Nabízí dvě skobovačky a dvě volné délky. Cestu nazvali Dlouhé lokty. Klasifikace je VI+ A3 a je přizpůsobena americké stupnici technického lezení.
Materiál: skoby, rurpy, jedničky, háčky, copperheady, vklíněnce, friendy
Následující den si řekli, že by bylo fajn vylézt ještě nějaké volné cesty, v jedenáct dopoledne nastoupili do cesty Sunset Boulevard (klasifikace IX-/IX) – krásné linie v JZ stěně. Nejtěžší délku přelezli stylem PP, zbytek on sight. V pět odpoledne nastoupili ještě do JV stěny, kde vylezli, kromě první nástupové délky za 6+, Pochylého plotny (klasifikace VIII) stylem on sight. V neděli si dali na chatě pivo a jeli domů.

Čas učenia
Mladí z DAVu o sústredení vo Vysokých Tatrách alebo zlé počasie slovenskí horolezci nepoznajú

„V zime to ozaj nie je žiaden med lízať" (o 900 metrov vysokej severnej stene Malého Kežmarského štítu).
„Veľa snehu, málo skôb" (lezenie vo Vysokých Tatrách)

Na jeseň minulého roku bol na návšteve sekcie expedičného horolezectva DAVu jeho slovenský proťajšok. Na oplátku sa na konci februára konal výjazd nemeckých horolezcov na Slovensko. Cieľom dvanásťčlennej skupiny pod vedením Jana Merscha a Hansa Hockeho boli žulové štíty Vysokých Tatier. V lyžiarskom stredisku Starý Smokovec privítal mladých alpinistov Igor Koller - vedúci slovenskej skupiny horolezcov a legendárny autor Cesty cez rybu (Weg durch den Fisch). Spoločne sa vyrazilo impozantnou vysokohorskou krajinou okolo zaľadnených žulových veží a zamrznutých vodopádov hore na Zbojnícku chatu. Plechovo modrá obloha nasledujúceho rána skupinu rýchlo rozdelila: niektorí to hneď na plné obrátky rozbehli v ťažko odistiteľnej ceste M6, iní si na skúšku vytiahli menej náročnejšiu cestu v 400 metrovej severnej stene Bradavice. Deň nato poctili svojou návštevou štyria mladí nemeckí horolezci ľadopády ležiace nižšie v doline. Prvé dĺžky do 80 stupňov preliezli bez lana, vrchnú zvislú časť doliezli v prichádzajúcej snehovej búrke. Tým však adrenalíny tohto dňa neskončili. Igor Koller a tiež Daniel a David z DAVu sa nevrátili z túry. Aj nočná pátracia akcia počas snehovej búrky prebehla bezvýsledne. Našťastie sa všetok rozruch okolo toho robil nadarmo. Tí traja totiž  kvôli snehovej búrke zvolili zlú zostupovú cestu a tak zišli až dolu do doliny. Po ďalšom dni lezenia a skialpinizmu pokračoval program pre návštevu z Nemecka na Chate pri Zelenom plese. Aj tu sa skupina opäť rozdelila do lanových družstiev s rozličnými cieľmi. Tými boli 500 metrov dlhá cesta Pravý Ypsilon (6/A1), ďalej takisto 500 metrová Direttissima (6+/A2-) a tiež Weberovka – cesta cez 900 metrov vysokú severnú stenu Malého Kežmarského štítu. Ťažšie miesta vyznačené v schéme nerobili pritom problémy. Oveľa väčšou brzdou v plynulom postupe boli zle odistiteľné hladké dĺžky cez platne. Určite mala na tom podiel i už skoro každodenná snehová búrka. Našťastie aj vo Vysokých Tatrách prichádzajú po dňoch zlého počasia tie slnečné. A tak cesta Dehydral (M6) bola za jasného slnečného počasia skvelým zážitkom posledných lezeckých dní na Slovensku. Večer s premietaním Kollerových diapozitívov a následná návšteva neďalekej dedinskej diskotéky ukončili študijný pobyt horolezeckého dorastu DAV vo Vysokých Tatrách. Okrem niektorých náročných ciest miestami v lámavej skale si členovia expedičného tímu so sebou domov odniesli aj ešte zopár iných, tiež dôležitých poznatkov: 1. slovenský horolezec nepozná zlé počasie, 2. „skoba zabitá do trávy je lepšia ako nit – ak tomu veríte" 3. steny Vysokých Tatier sú hodné viac ako len jednu návštevu.

Klettern, preložila Maca Poliačiková