Západná stena Lomnického štítu
(Jamesák 1999/6)

Ján Hazucha

Lomnický štít patrí pre svoju západnú stenu medzi najpopulárnejšie vrchy vo Vysokých Tatrách. Ona poskytuje najkrajšie voľné lezenie v pevnej, kolmej a čistej skale. Stena pôsobí veľmi vyzývavo až neprístupne, preto niet div, že aj jej dobývanie bolo dramatické.
Najväčšie úsilie a túžbu preliezť tento kolmý múr prejavil poľský horolezec Wincenty Birkenmajer. Od roku 1925, kedy ju pre seba objavil, rok čo rok sa dôkladne pripravoval a detailne študoval každú podrobnosť. Rozhodol sa zaútočiť až v roku 1929. Ale Wieslaw Stanislawski - vtedy už veľký horolezec - ho ráno 8. augusta 1929 na Téryho chate s druhmi predbehol. Objavil cestu v ľavej časti steny. Neviedla však priamo na vrchol, ale vyústila vľavo na hrebeni.
Hneď nasledujúci deň sa pustil do steny Birkenmajer s partnermi. Nedostali sa veľmi vysoko. Pre veľké ťažkosti sa museli vrátiť. Birkenmajer z Tatier odcestoval, ale jeho druhovia sa zakrátko pri druhom pokuse dostali do výšky okolo 150 metrov - po Žlté plamene. Tu sa ich možnosti končili.
Potom o rok 21. júna 1930 sa mladému spolulezcovi Birkenmajera Kazimierovi Kupczikovi podarilo preliezť kľúčové miesto. Konečne existovala cesta na Lomnický štít cez západnú stenu priamo na vrchol. V tom čase to bol určite najťažší horolezecký výstup v Tatrách.
Západná stena horolezcov uchvátila. Po niekoľkých priestupoch Birkenmajerovej cesty vznikli nové varianty: Korosadowiczov roku 1931 a roku 1932 veľmi významne vyrovnal cestu po Žlté plamene S. Motyka s druhmi.
A našiel sa nový problém - stredom steny vedie biely hladký pás v hornej časti prerušený previsom. Urobilo sa niekoľko pokusov, väčšinou stroskotali v Kríži alebo v previse - Hokejke. Pri jednom vznikla najľahšia cesta v stene. Poliaci T. Orlowski a S. Siedlecki 31. 7. 1945 preliezli zo stredu steny šikmo doľava do Stanislawského. Ďalší Poliaci Z. Jaworski s druhmi sa roku 1949 presvedčil o možnosti priestupu tak, že zlanovali z vrcholu celou stenou.
Nakoniec bola najúspešnejšia česká pieskovcová škola: roku 1950 F. Plšek a V. Zachoval preliezli za 12 hodín stredom západnej steny cez Hokejku.
A zasa ako Birkenmajerova cesta aj Hokejka bola považovaná za najťažší výstup doby. Hovorilo sa o nej ako o poslednom probléme Tatier. Vývoj však išiel ďalej. Vznikli novšie, ťažšie, extrémne cesty. Západná stena zostala naďalej obľúbená, aj keď Hokejka čiastočne stratila na svojej pôvodnej hodnote.
"Dnes môžeme povedať, že história západnej steny sa uzavrela. Všetky výstupy už preliezli aj v zime. Hokejku dlho považovali za krajne ťažký a extrémny výstup. Bola akousi výsadou horolezcov z pieskovcových skál. Ale len bola, dnes je považovaná za peknú klasickú cestu, avšak zďaleka nie najťažšiu, lebo za tých 18 rokov od jej prvého zlezenia padlo v Tatrách veľa ťažších a technicky náročnejších výstupov. Západná stena nestratila však nič zo svojho pôvabu a za pekných slnečných dní sa z nej vždy ozývajú hlasy horolezcov a zvonenie zatĺkaných skôb."
Týmito krásnymi slovami podáva svedectvo o stene zaslúžilý majster športu Ivan Gálfy, podľa skutočného stavu pred dvoma rokmi (Vysoké Tatry 1968). Od posledného veľkého dobyvateľského výpadu potom uplynulo okolo 10 rokov a pod stenu opäť prichádzajú ako prví s dobyvateľskými úmyslami Poliaci (Chrobak).
Medzitým musíme zaregistrovať jeden z najväčších výkonov v tejto stene. V auguste 1964 Dušan Jágerský a Pavol Pochylý preliezajú za tri a pol hodiny (i s nástupmi a zostupmi) Stanislawského (30 minút), Birkenmajera (70 minút), Karouškovu cestu (30 minút) a nakoniec Hokejku (45 minút). Neskôr nedala stena pokoja ani našej, vtedy najmladšej horolezeckej generácii. Krúžili okolo nej aj Páleníček a Farkaš, Kriššák s Orolínom, podobne ako bratia Pochylí i Dieškovci atď. Najneodbytnejší je v posledných rokoch Farkaš, jeho cieľom je narovnanie Birkenmajera Žltými plameňmi. Je typické, že po rokoch patrí prvý úspešný pokus príslušníkom najmladšej generácie. Siedmeho augusta prerazili Farkaš s Petríkom cez impozantné Žlté plamene veľkým komínom. A v roku 1969 môže aj Ondrej Pochylý takto zhrnúť svoje dojmy: Na západnú stenu Lomnického štítu sa s novými cestami akoby zabudlo. Po prelome v roku 1967, keď sa vlastne dokázalo, aké obrovské sú ešte možnosti vo Vysokých Tatrách, označila sa západná stena Lomnického štítu za stenu s najväčšími možnosťami výstupov. A predsa sa nám podaril až v roku 1969 prvovýstup Cez výraznú platňu. Táto stometrová platňa sa vyníma v pravej polovici steny a jej ľavú hranu tvoria Žlté plamene.

Šestnásteho augusta 1969 sme vstávali ešte za tmy. Môj spolulezec Zbyňo Čepela už pripravil raňajky, takže sa mi vstávalo o niečo príjemnejšie, ako býva zvykom. Počasie vyzeralo sľubne, horšie to bolo s nástupom. Medenými lávkami vystupujeme na Lomnický štít a okolo deviatej sme pod nástupom. Teraz príde to najdôležitejšie dôkladne si prezrieť predpokladanú trasu výstupu a zapamätať si čo najviac orientačných znakov.
Začínam liezť so zmiešanými pocitmi, dalo by sa povedať so strachom. Nie strach z výšky, pádu alebo niečoho jasného, pochopiteľného, je v nás ten praveký, neurčitý, živočíšny strach. Prekonávať tento strach môže byť ťažšie, ako prekonať samotnú stenu. Striedame. Zbyňo pekne zdoláva prvé ťažké miesto a dolieza na skalnatý pás. V tomto mieste križujeme cestu Birkenmajera. Stojím v previsnutej machnatej stienke a snažím sa zatĺcť skobu. Čosi tam našmátram, ale nohy sa mi začínajú kĺzať, a tak som si odskočil priamo do náručia Zbyňovi. Chvíľu sedím a so skobou v zuboch začínam liezť znova. Tento raz som ju ako-tak zatĺkol, avšak opäť podobným spôsobom schádzam dolu. Ale to ma už chytá tá správna zaťatosť. Dotĺkam skobu, dávam sa do nej pritiahnuť a hľadám ďalšiu škáru. Vidím ju, ale je príliš ďaleko. Dávam si tenkú medziskobičku, drží pár milimetrov v pukline, ale to mi stačí, aby som dosiahol, kam potrebujem. Vbíjam tretiu skobu, a vtedy ani len netuším, že aj poslednú postupovú v tejto stene. No a potom už pokračuje krásne čisté lezenie v širokom kúte. Z neho doľava traverz na plochý pilier a dve dĺžky voľného, vzdušného lezenia pod platňu. Sedíme pod ňou a s obavou pozeráme hore. Úplne hladká, kolmá stena, preťatá v strede škárou, stráca sa kdesi nad nami.
Chceme sa najesť, ale od nervozity nám žalúdok neprijme ani kúsok čokolády. Začínam liezť škárou, ktorá je asi po 10 metroch prehradená neisto vyzerajúcim balvanom. Doliezam k nemu a so strachom sa ho chytám. Drží. Mocne som zabral a postavil sa naň. Teraz už vidím celú stenu nad sebou. V dvoch tretinách sa úzka škára rozširuje v komín a uhýba doprava.
Ale vidím aj to, že počasie sa začína rapídne zhoršovať. Vyzerá to na búrku a tá nás nesmie v tejto platni chytiť. Leziem čo najrýchlejšie po pravom okraji škáry, síce v pevnej skale, ale bez akejkoľvek možnosti skobovania. Po 50 metroch ma laná silne sťahujú dole, a tak som rád, keď môžem spraviť prekvapujúco dobré istiace stanovište. Zbyňo ku mne dolieza a ja okamžite štartujem ďalej. Lezenie sa stáva chúlostivý. Opúšťam škáru a vliezam do platne ležiacej vpravo. Prvé rozlámané miesto v tejto platni. Robím zložitý manéver, ktorý v tejto výške naberá na pikantnosti. Najskôr si spod nôh lámem voľné platničky a potom podobným spôsobom upravím chyty. Zbyňo mi oznamuje, čo si myslí o lane, voľne spadajúcom k nemu. Ale miesto na skobu nevidím. Doliezam tam, kde sa škára mení na komín. Potrebujem si oddýchnuť. Tento druh lezenia nevyčerpáva ani tak fyzicky ako psychicky.
A stena je milosrdná. Dve škáry poskytujú krásne miesto na istenie. Pri doberaní si všímam počasie. Dúfam, že to dolezieme ešte pred začínajúcou búrkou. Napäto očakávam ďalšie meter. Nedá sa povedať, že by doteraz bolo čo i len jedno oddychové miesto v tejto stometrovej platni. Odliezam, ako opora pre nohy mi slúži Zbyňo. Leziem komínovým spôsobom, ak sa dá vôbec hovoriť o nejakom spôsobe. Už vidím nad sebou okraj platne. Posledný výšvih a stojím na jej vrchole. Moja radosť je utlmená prvými kvapkami, ktoré na mňa dopadli. A štít je ešte 150 metrov nad nami. Našťastie je to už ľahký terén a tak so Zbyňom súčasne doliezame po pilieri. Dážď hustne, prvý blesk, ale my bežeckým tempom pokračujem na vrchol Už bežíme po terase observatória; posledný raz otrasie nami elektrický výboj a sme v bezpečí. Ruky si podávame pri príjemnom bubnovaní dažďa na strechu.
O rok neskôr 12. 7. 1970 ráno okolo piatej sa v podobnom nečase rozhodujú štyri družstvá. Nastúpiť - nenastúpiť?! Najviac je handicapovaný Belo s priateľom, lebo nastupovali z Téryho chaty. "Starí páni" Pavúk s priateľom zostupujú nič netušiac pod stenu a v úžase si pretierajú oči. Niekto je už v "ich" ceste. O chvíľu sa však ukľudnia. Na stanovištiach vzdialených od seba necelých 10 metrov sa dozvedia cieľ dvoch mimoriadnych talentov. Veľmi logický prvovýstup medzi Hokejkou a Čiernym pilierom. (Jeden z nich Pšeničnikov iste netušil, že to bude jeho posledný prvovýstup. O 3 týždne nešťastne zahynie zasiahnutý bleskom pod Veľkou Svišťovkou.) A vtedy sa dolu kuloárom blížia ďalšie dve postavy. Po identifikácii, že ide o starého harcovníka Poldu, je jasné, že sem neprišiel zbierať čučoriedky. Nastupuje do prvovýstupu v ľavej časti steny, ktorú na počesť svojho spolulezca, odvážneho chlapíka-trampa, nazval neskôr Čuňasovou cestou. Teda 3 prvovýstupy v jednom dni. Keď prišiel o niekoľko dní známy poľský dolomitský lezec Bebak, našiel už v knihe výstupov zakreslenú cestu Čiernym pilierom.
Znova prichádza Fiala s O. Pochylým, aby pokorili platňu medzi Žltými plameňmi a komínom v Pochylého staršej ceste.

V závere letnej sezóny prišli pod steny vylúpnuť ďalšie hrozienko z tohoto bohatého koláča, aj starí známi P. Dieška a J. Hazucha. Konečne preliezajú i Obrovský pilier a Hazucha o tom píše: Nakoniec to najlepšie. V závere sezóny sme našli zasa peknú, pevnú a vyváženú horolezeckú cestu. Nevedie priamo na vrchol. Ale to nám všetkým už dávno nevadí. Poskytuje nám to, čo hľadáme. Voľnosť aj disciplinovanosť, hravosť a bojovnosť, veľké sústredenie s vyčerpaním a blažené uvoľnenie s oddychovaním na konci. Nám ako prvolezcom k tomu ešte poskytuje zvláštne objaviteľské vzrušenie. Večer v Poprade stretávam Vlada Petríka. Aj on má namierené na Térynku. Posledná prázdna lanovka nás vyvezie na Hrebienok. Je spln. Keď vyjdeme z lesa, ide sa ako cez deň. Na chate sme pred desiatou. Chatár nám pripraví čaj a chvíľu debatujeme. Peter ešte neprišiel, a tak sa s Vladom rozhodneme ísť na Lomničák - západnú stenu, cestu O. Pochylého a Z. Čepelu. Petra nájdem ráno spať na lavici. Veľmi nevrlo mi vysvetľuje, ako mu to nevyšlo. Na chatu prišiel až okolo pol druhej v noci a súhlasí s tým, aby som šiel s Vladom. On ide dospávať na moju posteľ.
Dostať sa pod západnú stenu nie je žiadna prechádzka. V žľaboch a na hrebeni je už hodne snehu a na severe silná námraza. Ale potom lezenie nám išlo výborne. Dokonca sme cestu oslobodili aj od toho neistého balvana. Pohodlne zostúpime do Lomnického sedla a roklinou do Malej Studenej doliny. Dolu sa rozídeme. Vlado musí ísť domov a mne prichodí vystúpať Veľký a Malý hang.
Chata je dnes ako pri každom peknom počasí veľmi plná. Večer si uvaríme s Petrom čaj a kuraciu polievku s bryndzou. Čudná kombinácia, ale aspoň nám ju nikto nechce zjesť. Ešte sa zbalíme a zaľahneme na jednu ťažko vyprosenú posteľ. Obaja nohami proti sebe, aby sme skôr zaspali. Lenže veľmi to nepomáha, lebo za dverami v jedálni pokračuje rušná debata ešte neskoro po polnoci.
Ráno sa mi vystupuje lepšie ako včera, asi som si zvykol. Konečne sme na Lomnickej vežičke. Západná stena je v tieni. Náš úmysel je vystúpiť plochým "Obrovským pilierom" v tzv. Lomnickej stene, nástup napravo od Birkenmajera. Vyzerá to dosť zvislé, dokonca tam vidíme aj previslé hradby. No snáď sa nám to len zdá, lebo máme priamy, čelný pohľad. Keď prídeme pod stenu, potešíme sa, že to pôjde aspoň spočiatku. Kaša sa nikdy neje taká horúca, ako sa uvarí.
Naviažeme sa na dve laná a preobujeme sa do lezečiek s machovou podrážkou, bez ktorých si dnes letné, extrémne horolezectvo ani nevieme predstaviť.
Peter začne škárou, skoro komínom, čo sa z diaľky zdala previsnutá. Teraz to ide voľne. Po škáre cez veľký stupeň na dosť dobré stanovište. Až keď to sám leziem, hodnotím túto dĺžku vážnejšie, ako sa zdalo z Petrových pohybov. Ďalej to však nevyzerá dobre, ale lepšie, ako sme mysleli. Doľava hore ubiehajúca tenká škára končí v neporušenej skale. Čisto to nepôjde. Pripravím sa na viac skôb a Peter stanoví časový limit: dve a štvrť hodiny na dĺžku. Darí sa mi vbíjať dobré skoby, máme ich široký sortiment. Tak sa pomaly dostanem asi cez 12 metrov, ale tam škára konči a aj skala je zvislejšia. Zisťujem, že hore by sa hádam dalo vyliezť, len chýba ešte dáky meter hneď nado mnou. Odborne obkukávam, ohmatávam každú puklinku, až jednu uznám za vhodnú. Z viacerých jedničkových skôb vyberiem asi 3 cm veľkú. Tá tam ale sadla! Môžem ísť vyššie. Po chvíli sa rozhodnem a vystúpim z rebríčka, zapnutého v jedničke a teraz treba zabrať. Jemný, spodný, vytláčajúci sokolík na ruky, nohy na zvislej, takmer hladkej platni. Potom problematický prechod zo sokolíka doľava do stienky, v nej trocha traverz do otvorenej škáry. Veľmi ťažký úsek - dodatočne hodnotíme na VI.
Konečne sa dá trochu stáť. Chvejem sa vzrušením. Hneď zabijem skobu a potom oveľa spokojnejšie ďalšie dve. Limit som splnil asi o štvrť hodinu skôr. Zdá sa, že nado mnou bude možné postúpiť. Doberiem Petra. Podľa neho by prekonaný úsek mohol byť akýmsi kľúčom k tejto ceste.
Teraz je rad na ňom. Lezie zvislou stienkou až nad previs. Má zase dobré stanovište. Sme priamo pod sebou. Laná visia vo vzduchu, a tak vytiahne obidva batohy. Ďalšia dĺžka to sú zvislé platne, zárezíky, škáry - všetko voľné lezenie, vyvažovanie - hra s rovnováhou. Doleziem na koniec lana priamo nad Petra. Terén je stále rovnaký. Naraz nachádzam starú, dosť masívnu skobu s krúžkom. Čudujem sa, kde sa tu berie. Až doma sa zo sprievodcu dozvedám, že v roku 1921 pravdepodobne šikmým traverzom pod hrebeňom vystúpili M. Mlynarčík s druhmi na Lomnický štát. Je to asi historická skoba, ale teraz sa o to nestarám, treba mi vystúpiť na akúsi policu, ktorá sa tiahne rovnobežne s hrebeňom. Dá sa to len pomocou skôb. Slnko už klesá k obzoru. Peter sa za mnou ponáhľa ako vládze, veľa času už nemáme. Príliš to vytláča a veru už veľmi slabo vidieť. S vypätím posledných síl sa mu podarilo vrátiť dva metre vylezené nad skobou. Slnko už zašlo. Stačím len sledovať krásne farby na stále čistej oblohe. No realita je iná. Musíme sa rozhodnúť ako ďalej. Peter ma doberie.
"Zostaňme tu" vravím, "miesto je dobré, počasie stopercentné." "Čo? Bivakovať? Ja zajtra musím byť v Bratislave. Máme začiatok školského roku a starý tam každého chce vidieť," ozve sa Peter ako mladý asistent.
Máme čelové lampy, budeme dajako pokračovať. Po tejto rampe by sa malo dať ujsť. Je škoda, že sa výstup nemôže dokončiť priamo. Uznám Petrove dôvody, veď sú to nakoniec snáď len jedna-dve dĺžky, čo ešte chýbajú. Podstatnú časť peknej cesty sme vyriešili. Dni sú žiaľ krátke, ale aj my sme mohli ráno skôr začať. Predčasne sme sa radovali. Peter sa púšťa traverzovať. Ale veru ani rampa nie je choďák. V tme cítim hodnú chvíľu, kým sa lano pohne. Prvýkrát leziem potme. Aj napriek čelnej lampe je vidieť len veľmi málo. A miesta sa to zdajú neľahké. Ani nasledujúca dĺžka nie je jednoduchšia. Prejdeme ešte za čudnú odštiepenú vežičku. Na malej polici je stanovište. Peter chce ísť ďalej, ale nejde to. Musíme dnes skončiť. Veru v Bratislave načas nebude, čo by ako chcel. Možno na to pán profesor nepríde.
Je trištvrte na osem. Už od šiestej je tma. Teraz však vychádza mesiac. Zisťujeme v akej sme situácii. Plošinka je veľká asi trikrát jeden meter, odštiepená od steny, dosť duní. Nad ňou zatlčieme viac skôb, do ktorých všetko povešiame, aj sami sa zaistíme. Zostali nám ešte dve jablká...
S ničím sa veľmi neponáhľame, času je dosť. Na bivak sme veru nepomysleli. Ani čiapky nemáme. Ja si nechávam prilbu a Peter si natiahne vrecko zo skôb a karabín. Vyzerá komicky. Sadáme na laná a batohy tak, že Peter si mi ľahne do lona. A už len dáko driemať, kým je trochu teplo. To sa darí tak asi do polnoci. Potom všetko tlačí a chladí, hlavne na nohy.
Obdivujem oblohu, je plná hviezd. Na horách je inverzia, ako býva skoro každú jeseň. Časť Popradskej kotliny je zakrytá striebornými oblakmi. Mesačný svit sa odráža od mora mrakov. V diaľke vidieť vrcholy Nízkych Tatier. Mesiac sa pomaly presúva k západu. Je to vlastne negatívna repríza slnečného dňa, len pohyb mesiaca je zreteľnejší. Debatujeme o všeličom možnom. O horolezectve, ale aj o obyčajných veciach. O kamarátoch, o zážitkoch, dokonca aj o vojenčine, z ktorej sa Peter po roku bezúhonne vrátil. Nič však netrvá večne. A keď mesiac už dávnejšie bol zašiel, začína sa šeriť. Netrpezlivo sledujem narastania dňa, sugesciou to chcem zrýchliť. Nakoniec už ďalej nevydržíme a potme začneme likvidovať ten zmätok, čo ostal. Obzeráme okolie, i cez deň je nám nejasné, ako ďalej. Sme hladní aj smädní, ale do konca to už nemôže byť ďaleko, hoci sme si naším traverzovaním nič neušetrili. Tak ako sme mierne stúpali, rovnobežne sa dvíhal aj hrebeň. Púšťame sa hore do posledných dĺžok a zanedlho mi slnko zasvieti do očí. Sme veľmi šťastní. Pripomíname si navzájom mnohé krásne úseky. Tešíme sa tak zo všetkého naraz. Doprajeme si trochu leňošenia. Potom ešte posledné jedlo sardinky a veľa vody z rozpúšťajúceho sa snehu. Z hrebeňa pomaly na Skalnaté pleso a potom za odmenu lanovkou do Lomnice.
Stenou teda do dnešného dňa vedie 10 ciest a viacero variantov. Nepokladáme však históriu tejto steny za ukončenú. Proti žiarivým zásadám horolezcov spomenieme medzi možnosťami nových ciest napríklad Vežu v ľavej časti steny alebo odpudzujúcu ľavú stranu obrovského piliera za možné ciele budúcnosti. A ešte neskôr? Teraz o tom netreba rozmýšľať. Zem sa iste neprestane otáčať.