Paklenica – raj pri Jadrane
(Jamesák 2002/4)

BohuSch, HO ŽP Šport Podbrezová

Myšlienka ísť liezť do Paklenice sa zrodila vlani na Chate pri Popradskom plese cez Tradičný horolezecký týždeň JAMES. Po piatich rokoch poliezania po Vysokých Tatrách, sme s kamarátmi dospeli k rozhodnutiu, že je načase pozrieť sa niekde do sveta. Voľba padla na Paklenicu, vápencovú oblasť na brehu Jadranského mora v Chorvátsku. Termín volíme na máj, kedy sa ešte nevyskytujú vysoké tropické teploty. V ústrety nám vyšiel náš materský horolezecký klub (ŽP Šport Podbrezová a.s.), ktorý nám poskytol finančnú podporu, za čo kompetentným ďakujeme. Po deväťhodinovej ceste prichádzame do kempu, kde sme sa ubytovali a vydávame sa na prvú výzvednú cestu do Národného parku Paklenica. Na vstupe do údolia Velika Paklenica sa platí vstupné Keďže je poobede a dnes ešte liezť neplánujeme, presunieme sa do susedného údolia Mala Paklenica, kde si urobíme aspoň malú vychádzku s fotografovaním vertikálnej botanickej záhrady. Nasledujúce ráno nám teda už nič nebráni v tom, aby sme vyrazili do steny.

Deň prvý
Aniča kuk – Trapez: Mosoraški
Ideme s Jarom prvýkrát liezť na Aniča kuk. Vybrali sme si cestu Kača, ale vzhľadom k neznalosti terénu a steny po desiatich metroch Jarovho  lezenia zisťujeme, že sme niekde inde a tak sa Jaro vracia späť. Má z toho radosť, lebo našiel na tých pár metroch dva expresy a jeden vklínenec (aj keď môžu byť poškodené – študentovi sa hodia aspoň ako pomocné). Poberieme sa teda ďalej, kde tušíme nástup do  inej cesty a kde išli liezť práve dvaja českí lezci. Prichádzame k ním a zisťujeme, že sme pod nástupom cesty Mosoraški. Necháme českú dvojicu odliezť o dĺžku a nastupujeme za nimi. Štyri ľahké (IV) dĺžky sú v pohode. V domnienke, že Česi vedia, čo lezú, ideme stále v ich smere. Takže traverzujeme o jednu dĺžku skôr, ako je v sprievodcovi, a na mňa čaká dĺžka kútom, kde nie sú žiadne nity ani skoby. Len zakladám všetko zaradom, čo mám na sedačke.
Sledujem "vymádžované" chyty, až sa po hodine dostanem do bezpečia "štandu" ktorý sme mali dosiahnuť trojkovým terénom namiesto šesťkového. Nezaškodí však trochu viac adrenalínu v ceste, ktorá je ináč celá zaistená nitmi, pravda, pokiaľ sa lezie správnym smerom. Jaro po odlezení za hranu previsu vidí pred sebou perfektnú líniu kútom, sľubujúcu vzrušujúce lezenie, čo sa po polhodinke potvrdí. Ja na neho zo stanovišťa nevidím, iba počujem komentár. "Je to perfektné!", "Je to ťažké!", " Drž, teraz padnem!". Nepadol. Nakoniec sme sa zhodli, že išlo o šestkové lezenie, len nie sme zvyknutí  liezť na vápenci a s ťažkým ruksakom. Po dvoch pekných dĺžkach sme na vrchole. Pekná cesta. Jedna z najľahších na Aniča kuk a asi aj najlezenejšia. Zostup smerom nadol neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi. Je síce zaistený, ale oceľovými lankami; Chorváti asi nepoznajú reťaze, mali by sa ísť pozrieť do Vysokých Tatier. Ak sa tam niekedy vyskytnete, choďte vždy na vrchol! Odtiaľ je zostup chodníkom, aj keď tiež treba mať pevné podrážky, pretože miestne bizarné vápencové  útvary sú neskutočne ostré.

Deň druhý
Aniča kuk – Klin: Velebitaški
Dnes ideme liezť v trojici. Pridal sa k nám Cigi. Nástup, ako už tradične, chvíľu hľadáme, ale po obligátnych nástupových procedúrach (obliekanie sa do sedačky, navešanie matroša ...) vyrážam do prvej šesťmínuskovej dĺžky. Dalo sa. Pekné "chrochtavé" lezenie. Nasledujú tri štvorkové dĺžky a začínajú nás dobiehať ďalší lezci, lebo predsa len v trojici sme pomalší. Dnes tu bude asi tesne (aj bolo). Opäť vyšla dĺžka na mňa (VI), dosiahnem kruh v ktorom strávime traja asi hodinu. Pred nami je kľúčová dĺžka (VII-), ktorá čaká na Jara. Na štande visíme traja v jednom kruhu, kým nás ďalšia dvojka oblieza, aby nás predbehla. Chlapík suverénne prelezie sedemnínuskový previs aj s parádičkou visenia na jednej ruke. My tam budeme určite inakšie "bojovať". Ďalšia dvojka sa blíži k nášmu stanovištiu. Kde sa tu pomestíme? Neviem. Chlap "štanduje" pod našimi nohami. Už aby sme stadiaľto vypadli. Jaro odhodlane vyrazí do kľúčovej dĺžky, s prehľadom prelieza previs a v pohode dolieza na ďalší "štand". Teraz je rad na mne. Som znechutený tým davom ľudí a tak chvíľu v previse bojujem voľne, ale vzdávam to,  párkrát sa chytím expresu a ponáhľam sa vyššie. Tak isto postupuje Cigi, naviac ešte aj s ruksakom. Teraz ma čaká dĺžka za päť mínus, no a ďalej to už sú ľahké tri dĺžky. Z vrcholu je pekný výhľad na pohorie Velebit a na pobrežie. Urobíme pár reklamných záberov a spokojní zostupujeme do údolia Veľká Paklenica.

Deň tretí
Aniča kuk – Stup: Abseil pista
V noci pršalo a tak ráno ideme z kempu neskôr. Vylezieme si len niečo kratšie, lebo stále to vyzerá na dážď. Vytiahnem dvojdĺžkovú  štvorkovú cestu, za mnou Jano a Sveťo. Pri zlanovaní  už padajú prvé kvapky, ale po chvíli vyšlo opäť slnko. Presunieme sa na "skalkárske" cesty na začiatok údolia, kde vyleziem OS dve krátke cesty (VI, VI+), jednu za mnou vylezie Sveťo, druhu Jano. Jaro s Cigim vylezú veľmi peknú cestu Hugga Vugga, začína však opäť pršať  a tak sa už na rad nedostanem. Schovaný pod previsnutým balvanom prečkáme dážď a "grmavinu".

Deň štvrtý - Odpočinok
Po troch dňoch lezenia si dávame pauzu. Trochu sa slníme a " čvachtáme" vo vode. Zbierame sily na zajtrajšok, máme pred sebou ťažkú cestu.

Deň piaty
Aniča kuk – Klin : Albatros
Dnes sme sa odhodlali na niečo vážnejšie, aj keď je to v podstate v tejto stene opäť len jedna z tých ľahších ciest. Je však na hranici našich možností, takže máme pred ňou trochu rešpekt. Nástup už tentokrát nehľadáme, lebo je len pár metrov od nástupu do cesty Velebitaški. Takže prvú najťažšiu dĺžku ťahá Jaro. Bojuje v previsnutej šikmej špáre. Postupuje s prestávkami, ale voľne, asi 45 metrov sedempluskovým lezením. Pekne. Prvá dĺžka je vytiahnutá! Je rad na mne. Prvé ťažké miesto preliezam voľne, ale ďalej už mám neskutočné "bandasky", takže postupujem za pomoci chytania karabín. Štand je pred jaskyňou porastenou brečtanom, ktorý sa ťahá ešte do polovice nasledujúcej dĺžky, takže leziem päť plus v botanickej záhrade. Stena je teraz kolmá. Fantastická expozícia, ktorá nás sprevádza až po posledné dve dĺžky. Ďalšia Jarova dĺžka sa končí na už známom štande na vežičke cesty Velebitaški. Mňa teda čaká nepríjemný vzdušný odlez a hľadanie smeru v dĺžke za šesť. Nachádzam dva nity, takže doberám Jara a vidíme pred sebou previs, okolo ktorého cesta pokračuje. Jaro nalieza, zapína prvý nit, lezie ďalej, ale ďalší nit nevidieť, sily dochádzajú, takže skončí v lane. Spúšťam ho ku mne a idem skúsiť ja. Som pod vytláčajúcou špárou akurát na dvoj-trojkové friendy. Takže nerozmýšľam a zakladám jeden za druhým a pomocou nich (hamba–nehamba) tento previs preliezam. Nebolo to voľne, ale 200 metrov vzduchu podo mnou...Nasleduje opäť dĺžka za šesť, úžasná expozícia, stále kolmý kút a ďalšia kolmá za päť plus. Pohrozil nám dážď, preto trojkovým terénom prejdeme do už známeho výlezu susedných Velebitašiek. Máme s Jarom za sebou asi najťažšiu, ale rozhodne najkrajšiu cestu v našej lezeckej kariére. Sme unavení, no nesmierne spokojní z krásneho, vzdušného a vyrovnaného lezenia v tejto 350 metrovej stene.

Deň šiesty
Kukovi ispod Vlake: Nosorog
Rozhodli sme sa, že si  všetci spoločne vylezieme kratšiu, ale peknú hrebeňovú cestu, na vežičku pri vstupe do údolia. Ja s Janom, Jaro s Cigim a Sveťom. Zostupujeme zlanovaním, pri ktorom nás zastihne dážď. Predpoveď na zajtra nie je veľmi priaznivá, takže balíme. Cesty, ktoré sme vyliezli patria vlastne k tým ľahším v tejto oblasti, ale pre nás to bol nezabudnuteľný zážitok z lezenia v exponovaj stene. Na rozdiel od Vysokých Tatier ide o lezenie s menšou dávkou objektívneho nebezpečenstva, ale odporúčam všetkým, ktorí už majú za sebou Hokejku či Weberovku a chcú niečo podobné vyliezť niekde inde vo svete. No a tí čo majú na viac, si určite niečo nájdu. Národný park Paklenica je rajom pre horolezcov. Knižné vydanie sprievodcu (Paklenica,  Boris Čujić, Astroida d.o.o. Zagreb 2002) obsahuje nákresy okolo 200 ciest od tých najľahších (III.) až po tie najťažšie (X.). Je tu aj niekoľko ciest A0 – A4, ktoré ešte neboli voľne prelezené. Nákresy niektorých vybraných ciest nájdete aj na internete, aj keď sa v niektorých detailoch líšia. Ideálne pre lezenie sú jarné a jesenné mesiace. Trasa cesty: Brezno–Bratislava–Rajka–Mosonmagyaróvár–Szombathely–Lenti–Letenye–Goričan (diaľnica, poplatok 10 kún) –D.Kneginec–Komin (diaľnica poplatok 10 kún) –Zagreb (diaľnica, poplatok 15 kún) –Karlovac–Gračac–Starigrad-Paklenica, cca 900 km. Osobným autom cca 12 hod.Vstupné do parku 30 kún na deň, pre horolezcov 50 kún na päť dní. Pred 7:00 hod. na vstupe strážcovia nie sú.Ubytovanie v kempoch, do vzdialenosti 10 km je ich asi šesť. Ešte raz ďakujem materskému oddielu za finančnú podporu. Kamarátom za príjemnú atmosféru a vám všetkým prajem veľa pekných lezeckých zážitkov pri lezení, či už  Paklenici, alebo kdekoľvek vo svete.