Na južnej pologuli
Patagónska sezóna 2001 - 2002
(Jamesák 2002/4)

Rolando Garibotti

Horolezeckú sezónu v Patagónii nám opäť pripravil náš argentínsky spolupracovník Rolo Garibotti.

Chalten Massif

Kopce sú usporiadané z juhu na sever a začínajú z južného konca Torre Massif, potom pokračujú dole smerom zo S na J pozdĺž masívu Fitz Roy vytvárajúc veľkú podkovu. Na kopci sú cesty značené geograficky (dookola kopca) a výstupy chronologicky. Lezci sú vymenovaní v abecednom poriadku.

Cerro Torre, 3102 m

Severná stena, pokusy
- Švajčiarski horolezci David Fasel, Stephan Siegrist, Thomas Ulrich a Michal Pitelka dali pokus v S stene Cerro Torre v júli 2001. Liezli cestu Egger-Maestri z roku 1959. Vybrali si patagónsku zimu, keďže si mysleli, že podmienky na lezenie budú bezpečnejšie. Počas dvoch týždňov mali inverziu. V dolinách boli veľmi nízke teploty, ale hore na kopcoch bolo teplo, čo spôsobilo padanie ľadu. Lezenie v takýchto podmienkach bolo veľmi nebezpečné. Od 15. do 21. júla Siegrist a Pitelka zafixovali líniu v blízkosti Col of Conquest. Po tom, čo sa z SV hrebeňa do V steny zrútila obrovská ľadová masa, sa rozhodli zostúpiť.
- Niekedy v januári 2002 britskí horolezci Leo Houlding, Alan Mullin a Kevin Thaw naliezli do V steny a chceli pokračovať dalej severnou. Po asi 200 metroch sa Leo, ktorý liezol ako prvý, rozhodol vrátiť kvôli nebezpečne mokrej skale. Potom však zbadal fixné lano a svoje rozhodnutie zmenil. Dĺžku doliezol tak, že fix držal v rukách, aby mu v prípade pádu pomohol. Cítil, že probkém oklamal a tak zišiel, aby kroky spravil ešte raz bez pomoci lana. Tentokrát sa však šmykol a padol 15 m na policu. Po 3 dňoch zlanovania, plazenia a jazdy na koni sa dostal do nemocnice.
Treba pripomenúť, že za posledných 10 rokov bolo v S stene Torre veľa pokusov, hlavne od rakúskych horolezcov. Toni Ponholzer v januári 1999 spolu s Franzom Steigerom doliezol až 150 metrov pod vrchol.

Z stena, Ferrari route
- Francúzsko-kanadský tím Martin Boiteau, Sthephane Gagnon a Claude Nadon sa pokúsili v zime o tzv. Ferrari route v Z stene. Silné sneženie, nízke teploty a veľmi nestabilný sneh ich prinútili vzdať sa výstupu po tom, čo strávili v Circo de los Altares takmer mesiac.

V stena, pokus
- Taliani Paolo Calza, Mauro Giovanazzi, Walter Gobbi a Ermanno Salvaterra sa pokúsili spraviť úplne nezávislú novú cestu vo V stene Cerro Torre. Po zafixovaní 300 m naliezli do steny s policou 27.10.2001. Prvý bivak pokrstili menom Dalai Lama. Nasledujúci týždeň preliezli ďalších 450 m do miest neďaleko veľmi širokého komína v hornej tretine steny 300 metrov pod vrcholom. Na malej polici si postavili portaledge. Silná búrka ich tu na 4 dni priklincovala. Gobbi a Salvaterra sa otrávili propánom z ich variča a tak sa všetci rozhodli 3.11.2001 zostúpiť.

JV hrebeň, Compressor Route
(ED-, 900 m, 6a+, A2, 70°, prvý kompletný výstup spravili Brewer a Bridwell z USA v januári 1979)
- 18. 1. 2002 Alex Huber a Tony Gutsch z Nemecka vyliezli túto klasiku za 48 hodín hore a dole z tábora Noruegos s bivakom na samotnom vrchole.
- Dean Potter z USA spravil 23. januára tretie sólo tejto cesty vo veľmi rýchlom čase. Nastúpil o 5:30 ráno. Istil sa iba v poslednej tzv. Bridwellovej dĺžke klasifikácie A2. Zo sedla Patience mu to na vrchol trvalo 8 a pol hodiny, kde bol okolo tretej poobede. V sedle bol naspäť o 20:00. Cestou zlanoval so 60 m lanom po 30 metroch. Bivakoval v sedle Patience. Predchádzajúce dve sóla spravili Švajčiar Marco Pedrini v novembri roku 1985 a Athol Whimp z Nového Zélandu vo februári 1994.
- Hádam prví ruskí horolezci, ktorí vystúpili na vrchol boli 31. januára 2002 Timur Achmedchanov, Alexander Lastočkin a Arkadij Seregin. Použili v ceste 200 metrov fixných lán.
- Je pravdepodobné, že veľký tím z Kórei vyliezol túto cestu vo februári tohto roku. Skladal sa z týchto horolezcov: Chung Seoung Kwon, Jeo Kyang Rye, Lee Bum Ki, Lee Hye Seoung, Im Se Wyong a Mun Choi Han.

Col de la Esperanza

- Thomas Bubendorfer z Rakúska navštívil oblasť počas zimy 2001 s úmyslom vyliezť sólo Los Tiempos Perdidos (TD+, 780 m, 75o-90o, Andy Parkin, Velká Británia, Francois Marsigny, Francúzsko, február 1994), ale neustále zlé počasie mu neumožnilo dať seriózny pokus.

Torre Egger, 2850 m

V stena, spojenie ciest a variant
- Vo februári 2002 Nathan Martin a Tim O'Neill z USA vyliezli v alpskom štýle veľmi zaujímavé spojenie ciest a nový variant. Nastúpili prvých 10 dĺžok cestou Italian route (ED+, 950 metrov, 5+, A2, 85°; Bruno De Dona, Giuliano Giongo, Taliansko, marec, 1980), 8 dĺžkovým variantom sa napojili na vrchnú časť cesty Titanic (ABO, 950 metrov, 6a, A2, 90°; M. Giarolli, E. Orlandi, Taliansko, november 1987) na 14 dĺžok. Spolu im to trvalo 59 hodín aj so zostupom v divokej búrke, ED+, 950 metrov, 32 dĺžok, 6b/ A2, WI 6. Martin a O'Neill sa stali šiestym a siedmym lezcom, ktorí vystúpili na všetky tri veže skupiny Torre (Cerro Torre, Torre Egger a Cerro Standhardt), tí ďalší sú Taliani Giarolli a Orlandi, 1989, a Americania Anker, Gerberding a Smith, 1995.
- Počas januára 2002 Peter Janschek a Much Mayr z Rakúska spravili niekoľko pokusov dokončiť podobný variant ako Martin a O'Neill's, ale zlé počasie ich prinútilo ustúpiť. Pri najlepšom pokuse vyliezli 18 dĺžok a to voľne.

Aguja Standhardt, 2730 m

- Dvadsiateho piateho decembra baskický horolezec Rubén Aramendia padol pri prístupe k Aguja Standhardt do trhliny a zahynul. Nehoda sa stala, keď sa jeho partnerovi uvoľnila mačka, šmykol sa, padol do trhliny a stiahol svojho parnera. Lopezovi sa napriek mnohým zraneniam podarilo dostať z trhliny a zostúpiť do tábora Noruegos. Rýchlo vytvorený záchranný tím vyrazil Aramendiu hľadať, ale našli ho už mŕtveho.

Aramenndia mal 33 rokov a bol učiteľom telocviku. Liezol v mnohých svetových oblastiach: Bolívijské Alpy, Karakoram, kde spolu s Mikelom Zblzom a Ferminom Izcom vyliezli prvovýstup Ludopatía (1200 m, A3/7a+) na vežu Changüí. V roku 2000 sa pokúsil o Kinshoferovu cestu na Nanga Parbat, kde sa vrátil z výšky 7700. V roku 2001 sa pokúšal s Fermínom Izcom o S stenu Jannu.

S hrebeň, Festerville
(ED-, 550 m, 6b+, WI 5; N. Martin, T. O’Neill, USA, február 2000
Šiesteho februára 2002 americkí horolezci Lorne Glick a Mark Davis spravili druhý priestup cesty Festerville. Hore aj dolu im trvalo z tábora Noruegos 30 hodín.

Cerro Domo Blanco, 2507 m

S stena, prvovýstup Son Of Jurel
- V januári 30. až 31. Jonathan Copp a Dylan Taylor z USA vyliezli novú cestu vo výraznej strmej severnej stene Domo Blanco. Do línie nastúpili hneď poobede. Prvú časť liezol na hornom konci lana Copp. Jednalo sa o nádherné dĺžky, prstové kútové špáry, ľahké techické lezenie a špekulatívne lezenie cez mokrý systém striech. Taylor ho vystriedal o siedmej večer. Niekoľko voľných a mokrých dĺžok viedlo do kolmejšej ručnej špáry ako od blesku. Dal technicky niekoľko zaľadnených trojhviezdičkových špár. Niekedy nadránom so zmrznutými nohami prevzal vedenie opäť Coop. Fúkal silný vietor a snežilo. Coop vyliezol ďalšie dve dĺžky. Aj keď pomýšlali na zostup vylezenou cestou, zdalo sa im jednoduchšie pokračovať v besnom počasí ďalej hore. Na vrchole steny, na konci hlavných lezeckých problémov, sa rozhodli nepokračovať na vrchol. Zlanili ďaleko vpravo od ich línie dolu stenou. Novú cestu nazvali Son of Jurel. Má dĺžku 600 m a klasifikáciu 7a A2. Názov vznikol ako kombinácia Jorel, čo je Supermanov otec a plechovkových rybičiek Jurel, ktoré om umožnili prežiť. Prístup pod stenu vedie strmým 45° trhlinami prerývaným ľadovcom.

Cerro Piergiorgio, 2719 m

Z stena, Greenpeace, pokus
(ED-, 800 m, 7a, M. Manica, R. Vettori, Taliansko, november 1985
- Jonathan Copp a Dylan Taylor z USA dali v januári 3 pokusy vyliezť túto. Pri poslednom pokuse sa dostali 200 m pod vrcholom, ale padnutá helma ich prinútila zostúpiť. Treba pripomenúť, že táto línia bola prelezená len dvakrát od čias prvovýstupu.
Druhý priestup spravili takisto v roku 1985 švajčiarski horolezci V. Banderet a P. Maillefer. Greenpeace preliezli voľne v alpskom štýle za 3 dni hore a dolu.

Cerro Pollone, V vrchol, približne 2480 m

Nižný J pilier a V vrchol, prvovýstup, Beg, Borrow, or Steal
- Niekedy koncom januára 2002, Mike Schaefer a Blair Williams z USA vyliezli novú cestu na južnom pilieri V vrchola Cerro Pollone vľavo od Mastica Sputa. Ich línia sleduje špárový systém s obtiažnosťou do 6b+. Treba poznamenať, že cesta má dva širočiny tejto klasifikácie. Vyliezli 9 60-metrových dĺžok a zostúpili, keď dosiahli snehové pole na vrchu piliera, kde sa ich cesta napojila na Mastica Sputa 250 metrov pod vrcholom. Zostup mal 8 zlaňákov priamo cestou. Nepoužili žiaden nit ani skobu, okrem nitu z minulého pokusu. Nazvali ju Beg, Borrow, or Steal (TD-, 400 m, 6b+), čo označuje množstvo nehôd, ktoré sa im prihodili pred lezením. Východný vrchol Cerro Pollone je stále nezlezený. Mastica Sputa (TD+, 530 meters, WI 5+, L. Nadali, L. Trippa, Taliansko, október 1996) končí na hrebeni západne od neho.

- V strede decembra Giovanni Ongaro z Talianska a Lorenzo Lanfranchi zo Švajčiarska sa pokúsili o líniu hneď vpravo od cesty Schaefer/Williams. Po 4 dĺžkach do 6a+ museli kvôli zlému počasiu zostúpiť.

Západný alebo hlavný vrchol, 2579 m, bol vylezený len raz a to štvoricou R. Dangl a R. Matzi z Argentíny a H. Zechner a A. Lantschner z Rakúska z roku 1949.

Aguja Pollone, 2313 m

V pilier, La Granja
(TD, 350 meters, 6b/c, N. Benedetti - R. Calvo – J. Canale – F. Renzacci, Argentína, marec 1997)
- Tretí priestup cesty spravili horolezeci Giovanni Ongaro, Taliansko, Lorenzo Lanfranchi, Švajčiarsko a Laurence Monnoyeur, Francúzsko 11. 12. 2001.
- 17. 1. 2002 spravila americká dvojica Mike Schaefer a Blair Williams štvrtý priestup. Priezli ju na 5 60-metrových dĺžok bez troch nástupových v položenom ľade. Potvrdili, že cesta je veľmi krásna po ostrom hrebeni, skutočnú pôžitok.

Aguja Guillaumet, 2579 m

V stena, prvovýstup, The Gambler
- Začiatkom decembra 2001 Topher Donahue a Jared Ogden z USA dokončili prvovýstup vo V stene Guillaumet, sledujúc líniu ľavú časť steny. Pokúšali sa už o ňu britskí horolezci Andy Cave a Dave Heslesde, ale museli zostúpiť po vylezení 2 trenín cesty. Donahue a Ogden ju dali za 12 hodín. Natúpili trochu vpravo ako Briti. Klasifikácia 5 dĺžok M7 s úsekom za WI6+. Cesta končí na hrebeni, medzi dvoma význačnými vežičkami. Ogden ju považuje za najťažšie a najdlhšie mixové lezenie aké liezol, ED, 450 m, M7, WI6+.

V stena, Couloir Amy
(D+, 350 meters, 5, 55o, B. Amy, P. Vidailhet, Francúzsko, február 1968)
- Cestu preliezli 22. 11. 2001 Tom Dauer a Christian Semmel z Nemecka a 14. 1. 2002 dvojica Paul Mc Sorley a Mark Toth z Kanady.

S stena, North West Buttress
(D+, 350 meters, 6b+; C. Comesana, J. L. Fonrouge, Argentína, január 1965)
- Cestu preliezli 9. 12. 2001Michael Warthl a David Gottler z Nemecka a americká dvojica Blair Williams a Mike Schaefer 16. 1. 2002.

Aguja Mermoz, 2732 m

V stena, prvovýstup, Padre Viento
- Začiatkom decembra 2001 Topher Donahue a Jared Ogden z USA dokončili prvovýstup vo V stene Aguja Mermoz sledujúc líniu v jej vzdialenej ľavej časti. Pokúšali sa už o ňu Laurence Monnoyeur a Bruno Sourzac z Francúzska. Preliezli výrazný útvar banánového tvaru do zárezu vo vzdialenej časti J hrebeňa. Z tohto miesta Donahue a Ogden zostúpili. Po hrebeni vedie ďalej niekoľko vežičiek s hladkými stenami, ktoré by bolo prenitovať, ED-, 400 m, M6, WI5+.

V stena, Pilar Rojo - Vela y Viento
(ED-, 500 m, 6b/A1 alebo 7b, K. Albert, B. Arnold, Nemecko, január 1999)
- Isaac Cortez , Španielsko, a Steph Davis, USA v decembri 2001 vystúpili až pod 10 m vysoký pilier vedúci na vrchol. S týmto výstupom na Mermoz a predchádzajúcim na Fitz Roy, má Davis na svojom konte 7 z 9 vrcholom v hrebeni Fitz Roy.
- Piateho februára Jeff Hollenbaugh a Mike Pennings z USA vyliezli väčšinu z tejto cesty, ale kvôli zlým podmienkam museli zostúpiť dve dĺžky pod vrcholom.

Z stena, prvovýstup, SZ hrebeň
- V novembri 2001 Zlatko Koren a Vasja Kosuta s pomocou Davida Pehneca, Slovinsko, vyliezli veľmi estetickú novú líniu v Z úbočí tejto veže. Ich línia začína vpravo od severného ľadovca Fitz Roy a je asi 1000 m dlhá. Začali liezť 9. novembra a zafixovali niekoľko lán do sedla za prvou veľkou vežou. Prvých niekoľko dĺžok viedlo super špárou a potom pokračuje roklina až na vrchol veže. Kvôli zlému počasiu 13. novembra zostúpili. Dvadsiatehotretieho novembra Zltako a Vasja dali posledný pokus. Podmienky boli zlé, v špárach bolo veľa snehu. Večer doliezli do výrazného sedla na hrebeni. Tu, asi 100 m od vrcholu, sa jednak kvôli zlému počasiu, ale tiež preto, že na vrcholovom hrebeni je niekoľko vežičiek s hladkými stenami, ktoré by sa dali zdolať iba tvrdým nitovaním. Cestu ohodnotili na 6b/A0/70° , TD+, 1000 m.

Fitz Roy, 3405 m

J stena, Californian Route
(ED-, 650 m, 6b/c, Y. Chouinard, Richard Dorworth, Lito Tejada Flores a D. Tompkins, USA, Chris Jones, Veľká Británia, december 1968)
- David Finlayson z USA sa sólo pokusil o prelez Californian route v J stene Fitz Roy v júli 2001 v patagónskej zime. Vyliezol niekoľko dĺžok, ale kvôli pomalému postupu sa rozhodol zostúpiť.
- Belgičan Frank Van Herreweghe sa 23. 1. pokúsil o sólo tejto cesty. Naposledy ho videli v stene o 17:30. Našli ho o mesiac neskoršie nad Bloque Empotrado pozdĺž Supercanalety. Frank žil a pracoval ako sprievodca v Chalten už niekoľko rokov a bol veľmi obľúbeným. Jeho smrť je veľkou tragédiou pre miestnu komunitu.
- Piateho februára Dean Potter, USA, spravil 4. sólo tejto cesty. Na nástup cesty prišiel z predsunutého tábora Polacos v Torre Valley cez Bianchi/Frasson couloir. Tento kuloár bol prvýkrát vylezený argentínskymi horolezcami Köpckem, Vieirom a Naccachianim v roku 1969 a nie je často lezenou pre nebezpečné seraky. Potter znížil nebezpečenstvo na minimum a liezol po stranách kuloáru. Táto cesta sa používa aj ako prístup pod S a Z steny Poincenot. Potter začal v Polacos o 4:20 ráno a dosiahol vrchol o 14:10. Celú cestu liezol voľne, pravdepodobne prvý voľný priestup a to bez lana. Z miesta La Brecha, pred dlhým ľadovým traverzo, ktorý vedie k nástupu cesty mu trvalo púhe 3 hodiny na vrchol. Počas zostupu ho zasiahla padajúca skalná lavína a utrpel zranenie kolena. Zostúpil cestou Franco-Argentine, kvôli zraneniu sa s problémami vrátil do Paso Superior o desiatej večer a Rio Blanco o piatej ráno nasledujúceho dňa. Predchádzajúce sóla Californian route spravili Thomas Bubendorfer z Rakúska v roku 1986 (za 23 hodín do a zo zakladného tábora), Miroslav Šmíd z Českej republiky v roku 1990 a Yasushi Yamanoi z Japonska počas zimy 1990.

Južný pilier, Franco-Argentinian Route
(ED-, 450 meters, 6b/c; G. Magnone, L. Terray, Francúzsko, február 1952, s variantom, ktorý spravil Bendinger, Brenner, Couch, Friedrich z Argentíny, marec 1984)
- Harry Nikol z Nemecka, Sepp Ynhogen a Uwe Radgeb z Rakúska vyliezli túto cestu 9. 11. 2001. Z basecampu vyrazili o polnoci a na vrchole boli o deviatej večer. Na zostupe po 4 zlaňákoch zabivakovali a pokračovali dolu na druhý deň ráno.
- David Autheman a Boris Badaroux z Francúzska a Nahuel Campitelli, Argentína, dali cestu 15. 12. 2001 a americkí horolezci Bean Bowers a Rob Gowler za 30 hodín z Rio Blanco 23. 12. 2001.
- Dve skupiny ju vyliezli 15. 1. 2002. Jeff Hollenbaugh a Mike Pennings, USA a Steph Davis, USA a Philip Flaemig, Nemecko. Kvôli silným búrkám v predchádzajúcich dňoch bola cesta veľmi mokrá. Trvalo im to dlhšie ako očakávali a tak sa Davis a Flaemig rozhodli vyžumarovať posledných 80 metrov po lanách Hollenbaugha a Penningsa. Pennings a Hollenbaugh vyrazili pomerne neskoro o 5:30 ráno z Paso Superior. Postupovali rýchlo. Za nástup nepoužili kuloár na La Brecha a miesto toho liezli snehovým polom vľavo, ktoré vedie k ľahkému mixovému lezeniu. Tento prístup sa používa niekoľko rokov a je výhodnejší prístupom k samotnej ceste ako pôvodná línia. Hollenbaugh a Pennings vyliezli cestu za 24 hodín z Paso Superior a naspäť napriek zlým podmienkam.
- Cestu vyliezli aj Nemci Alex Huber a Tony Gutsch 23. 1. 2002 a Peter Anzenberger a Jorg Plugmacher 23. 1. 2002.

V stena, Royal Flush
(ED, 850 m, 6c/A2 or 7b/c?, K. Albert, B. Arnold, J. Gerschel, L. Richter, Nemecko, február 1995)
- Mike Pennings a Jeff Hollenbaugh z USA sa pokúsili o cestu 19. januára. Po 4 dĺžkach museli zostúpiť kvôli nepríjmne zapálenému Hollenbaughovmu prstu na nohách od malých topánok.

S pilier, Goretta Pillar, Cassarotto Route
(ED+, 1300 meters, 6b/A2, 60°, R. Cassarotto, Taliansko, január 1979)
- Francúz Patrice Glairon-Rappaz, známy tým, že vyliezol sólo No-Siesta na Grand Jorasses dal v decembri pokus o solo tejto cesty. Po 7 dĺžkach lezenia sa mussel vrátiť, pretože mu padla dole stenou lezečka.

S stena, prvovýstup
- Počas januára 2002 francúzski horolezci Jerome Arpin, Sylvain Empereur, Yannick Ponson a Lionel Pouzadoux spravili prvovýstup v S stene Fitz Roy. V ceste správili 6 dní a zafixovali si prvých 20 dĺžok, okolo 800 m lán. Na vrchol vystúpili 22. 1. 2002. Nástup do cesty je hneď vpravo od Polish route a vedie cez Grand Hotel (veľká polica v polovici steny) v 16. dĺžke. Potom križuje Tehuelche, a vedie paralelným špárovým systémom vpravo. Spolu preliezli 32 dĺžok (1200 metres) s klasifikáciou do 6b+/A2+. Na zopakovanie odporúčajú 3 alebo 4 sady friendov, stoperov, medené hlavy, iné pomôcky na technické lezenie ako aj háčiky. Zlanili cestou, štandy ponechali, ED+, 1200 m, 6b/c, A2+.

SZZ hrebeň, Francúzska cesta
(ED, 1700 m, 6a, A2, G. Abert, J. a M. Afanasieff, J. Fabre, Francúzsko, december 1979, stále bez opakovania)
- V polovici januára Jose Pereyra, Venezuela a Roberta Nunez, Brazília a Janez Marolt a Ales Kovac zo Slovinska liezli ako dve nezávislé dvojice pozoruhodný pokus v alpskom štýle o zopakovanie Francúzskej cesty na Fitz Roy. Natúpili o tretej ráno 17. 1. 2002 a po 20 hodinách a takmer 40 dĺžkach lezenia, 1300 m, dosiahli hrebeň nie ďaleko od vrchola. Kvôli silnému vetru a neistote kadiaľ cesta vlastne vedie sa rozhodli zostúpiť.

Z stena, Supercanaleta
(TD+, 1600 m, 6a, A2, 85°, J. L. Fonrouge, C. Comesana, Argentína, január 1965)
- Max Berger, Rakúsko, Jérome Blanc-Gras a Erwan Le Lann, Francúzsko, vyliezli Supercanaleta na Fitz Roy 9. augusta. Bol to štvrtý zimný výstup touto cestou. Prvý zimný uskutočnili argentínski horolezci Eduardo Brenner, Sebastian De La Cruz a Gabriel Ruiz 26. - 28. júla 1986 (Brenner na vrchol nevystúpil, bol to zároveň aj prvý zimný výstup na vrchol). Mali celkom dobré podmienky, všetko sa dalo preliezť so zbraňami a mačkami, dokonca aj tie skalné podľa nákresu. Skúsennosti z dry tooling im boli veľmi užitočné a umožnilo im to postupovať rýchlo (všetci traja sa zúčatnili pretekov IWC s výbornými umiestneniami). Po predchádzajúcom pokuse , ktorí ukončili kvôli zlému počasiu, vliezli cestu za 26.5 hodiny od nástupu po vrchol. Štartovali niečo po polnoci. Bloque Empotrado na konci ľadovej a snehovej rokliny okolo 4:30 ráno. Po dvoch hodinách oddychu pokračovali, v ceste ich čakala veľa skalného lezenia. Do sedla pod snehovými svahmi, ktoré vedú na vrchol sa dostali o desiatej večer. Tu opäť dve hodiny oddychovali, pokúšali sa aj spať, ale veľká zima, - 30 stupňov ich prinútila pokračovať v postupe. Na vrchol vystúpili o 2:30 ráno nasledujúceho dňa. K postupu im pomáhla mesačná noc a bezvetrie. Na vrchole strávili len krátku chvíľu a začali zostupovať. O 4:30 večer dosiahli úpätie steny. V jednom záťahu boli 46 hodín s iba 2 hodinami oddychu bez akéhokoľvek spánku. Nemali so sebou spacáky a ani stan, iba bivakovacie vreco. Cesta bola podľa nich veľmi pekná, pestrá a vyrovnaná, s ťažkými úsekmi po celej línii.
- Supercanaletu vyliezli 16. 12. 2001 za 14 hodín, plus 10 na zostup, Givanni Ongaro z Talianska a Lorenzo Lanfranchi zo Švajčiarska.
- Sedemnásteho januára Dean Potter, USA, spravil prvý sólo priestup tejto cesty za neuveriteľných 6 hodín a 29 minút. Vôbec sa neistil a Supercanaletu vyliezol free sólo. O 10:14 bol na vrchole. Zostúpil Franco-Argentinean cestou V kempe De Agostini bol o deviatej večer. O vysólovanie tejto cesty sa horolezci pokúšali od 70. rokov minulého storočia vrátane pokusov takých lezcov ako John Bragg, Mike Weiss, USA, Patrick Cordier, Thierry Volpiatto, Francúzsko a Andy Parkin z Británie.
- Supercanaletu vyliezli 23. 1. 2002 aj Lorne Glick a Mark Davis z USA. Vyrazili o 1:30 v noci a na vrchole boli o siedmej večer.

JZ stena, prvovýstup, Tonta Suerte
- Po mnohých neúspešných pokusoch vyliezla dvojica amerických horolezcov Nathan Martin a Tim O’Neill alpským štýlom novú cestu v JZ Fitz Roy. V spodnej časti sleduje Slovenskú cestu až po význačný kút. Tu pokračovali priamo hore niekoľkými strmými kútmi a širočinami až na Z hrebeň a napája sa na posledných 7 dĺžok na Supercanaletu. Dokopy Martin a O’Neill vyliezli 17 nových dĺžok. Je to najvyznámnejšia nová cesta na Fitz Roy za posledné roky. Nazvali ju Tonta suerte (Hluché šťastie). Obtiažnosť je do 6b+/A1. Cestu vyliezli za 57.5 hodiny hore a dolu s jedným bivakom bez spacákov po dosiahnutí hrebeňa. Zostúpili Supercanaletou vo veľmi zlých mokrých podmienkach. O túto líniu sa už pokúšalo niekoľko silných tímov ako J. Tackle a J. Josephson, M. Synnot a K. Thaw ako aj A. Mullin a znovu Thaw.

Brecha de los Italianos
- Roberta Nunez z Brazílie a Jose Pereyra z Venezuely vyliezli nový variant do tohto sedla, 60 metrov ľadu a 10 skalných dĺžok do klasifikácie 6a. Ich línia vedie vľavo od výstupového kuloáru.

Aguja Desmochada

Z stena, pokus
- David Autheman a Sam Beaugey z Francúzska sa pokúsili o novú cestu v Z stene tejto veže. Vyliezli 300 m k miestu kúsok vpravo, kde začína El Condor. Zafixovali si cestu a do línie sa vrátili po 15 dňoch zlého počasia, usúdili, že sa nedá v lezení pokračovať a tak sa výstupu vzdali. Na Desmochade bol zatiaľ len jeden tím a Bridwell, Smith a Wilson, USA cestou El Condor.

Aguja Poincenot, 3002 m

V stena, Cochrane-Whillans
(TD, 550 m, 5+, 60°, F. Cochrane, Írsko, D. Whillans, Veľká Británia, január 1962)
- Cestu vyliezli 14. 1. 2002 dve dvojice zo Španielska Joserra Eskibel a Eneka Guenetxea, Španielsko a Inaki Ruiz, Fernando Rubio y Javi Garciandia. 17. 1. 2002 sa to podarilo Nemcom Petrovi Anzenbergerovi a Jorgovi Plugmacherovi a koncom januára dvojici Bean Bowers a Kris Erickson z USA.

S stena, Old Smugglers route
(ED-, 750 m, 6b+, A2, 35°m G. Crouch, J. Donini, USA, december 1996)
- Medzi 6. a 7. februárom a po pokuse o niekoľko dní neskoršie americkí horolezci Jim Earl a James Bracken spravili druhý výstup tejto cesty. Vyrazili z Polacos okolo 10:00. Do 23:00 liezli v kuse, potom 3 hodiny oddychovali a pokračovali v postupe. O jedenástej ráno doliezli na koniec steny a následne výstupili na vrchol. Zlanili stenou v silnej veternej búrke. Do Polacos dorazili o polnoci. V lezení sa striedali po blokoch a druhý žumaroval s batohom. Hlavným problémom cesty je lezenie širokých špár obzvlášť dĺžky Medal of Honor. Prístup je celkom dlhý a je ohrozovaný serakmi. Nepadajú často, ale občas sa to stane.

Z a JZ stena, prvovýstup, Southern Cross
- Medzi 17. a 18. februárom 2002 spravili Jonathan Copp a Dylan Taylor z USA novú cestu v Z a JZ stenou na Aguja Poincenot medzi Fonrouge-Rosasco a Carrington-Rouse. Cestu vyliezli alpským štýlom. Nazvali ju Southern Cross. Výstup im trval 3 dni bez bivakovacieho výstroja. Copp a Taylor nastúpili do Z steny cez Bianchi/Frasson kuloár (oddeľujúci Poincenot a Desmochada). Začali liezť simultánte systémom ramp podobne ako v ceste Carrington-Rouse, ale okolo 300 metrov nižšie. Na rampe bolo lezenie celkom ľahké s občasnými úsekmi za 6a/b. Na vrchu systému ramp vytraversovali doprava do JZ steny (hneď vľavo od Fonrouge-Rosasco). Odtiaľto sledovali 300 metrov ručnými a pasťovými špárami s mnohými trojhviezdičkovými dĺžkami. Na konci spravili pendel doľava do kúta, ktorý končí na rampového systému Carrington-Rouse. Tu zabivakovali. Nasledujúci deň pokračovali zo začiatku cestou Carrington-Rouse, pripojili sa do ľahkého térenu ciest Fonrouge-Rosasco a Whillians, kde trochu zablúdili viacej vľavo, následkom čoho museli sa pretunelovať a trochu zlaniť aby mohli vystúpiť na vrchol. Zostúpili severnou stenou 100 m vľavo od Old Smugglers. Klasikácia cesty je ED-, 950 m, 6b/c, A1.

Aguja Innominata, 2482 m

Z stena, Anglo-American Route
(TD+, 400 m, 6b+, A0, D. Reid, R. Silvester, USA, P. Braithwaite, M. Boysen, L. Dickinson, Veľká Británia, 1974)
- James Bracken a Jim Earl, USA) a Jose Luis Hartmann, Rosane Nicolan a Sergio Tartari, Brazília vyliezli cestu 23. 1. 2002.

Aguja Saint Exupery, 2558 m

V hrebeň, Italian Route
(TD+, 700 m, 6a+, A2, 45°, G. Buscaini, L. Candot, S. Metzelin, W. Romano, S. Sinigoi, Taliansko, február 1968)
- Topher Donahue a Jared Ogden, USA nastúpili do cesty začiatkom decembra novým variantom dlhým 200 m za M6 na južnej strane piliera aby dosiahli jasné snehové pole. Celú cestu vyliezli voľne s obtiažnosťami 7a (mokré) v strednej časti. M. Schwitter zo Švajčiarska a M. Ishibe z Brazílie spravili prvý voľný priestup tejto cesty v roku 1993.

S a V stena, Kearney-Harrington, variant
(TD, 550 m 6a/b, S. Harrington, A. Kearney, USA, február 1988)
- Lorne Glick a Mark Davis z USA vyliezli 16. 1. 2002 nový krátky variant cesty Kearney-Harrington v S stene. Nastúpili líniou Kearney 200 metrov, potom však liezli priamo a doprava sledujúc strmý špárový systém vedľa Bienvenidos a Patagonia, a napojili sa na Italian route v V stene po prelezení 120 metrov panenského terénu (6b/c).

SZ pilier, Chiaro Di Luna
(TD+, 780 m, 6c/7a, M. Giordani, R. Manfrini, S. Valentini, Taliansko, november 1987)
- Cestu preliezli 18. 1. 2002 Jose Luis Hartmann a Sergio Tartari, Brazília, James Bracken, USA a 15. 2. 2002 za 10 hodín dvojica Roberta Nunez, Brazília a Jose Pereyra, Venezuela.

Aguja de L’S

S hrebeň
(D+, 300 meters, 6a+, 50o, H. Bärnthaler, E. Lidl, Rakúsko, november 1987)
- Topher Donahue a Jared Ogden, USA začiatkom decembra 2001 vyliezli S hrebeň s nejakými variantmi.

Národný park Torres de Paine

French Valley

Aleta de Tiburon (Žraločia plutva)
- Brittany Griffith, Sean Leary a Annie Overlin z USA vyliezli klasickú French route na J ostrohe (D+ 6a/b) koncom januára 2002.

Pingo Valley

La Mascara, 1850 m

V stena, Ilusiones
(ED, 800 m, 7a, E. Alonso, E. Martos, D. Pelaez, Španielsko, január 2001)
- začiatkom januára britskí horolezci Andy Cave a Leo Houlding vyliezli voľne cestu Ilusiones. Očakávali, že cesta bude náročnejšia. Maximálna obtiažnosť je podľa nich maximálne 7a. V ceste je na niektorých miestach zlá a voľná skala. V zlom počasí si zafixovali prvých 140 metrov a o 2 dni cestu preliezli za 9.5 hodiny.

J stena, Duncan’s Dihedral
(TD+, 700 m, 6b+, A1, J. Copp, J. Merrian, USA, február 1998)
- Začiatkom januára Dave Hesleden a Simon Nadin z Británie spravili druhý priestup cesty Duncan's dihedral. Prvovýstup spravili J. Copp a J. Merrian z USA v roku 1998. Hesleden a Nadin liezli vo veľmi studenom počasí. Podľa ich správ v ceste je veľa voľnej skaly.

Paine Chico, 2670 m

Takisto v januári Heslesden a Nadin vyliezli na Paine Chico kuloárom v pravej časti Z steny sledujúc snehovú rampu.

Valle del Rio Ascension

Veže Paine

Severná, Centrálna a Južná Paine Tower, sólo reťazovka
- Šestnásteho februára 2002 Steve Schneider z USA vyrazil z Campamento Japones o tretej ráno. Začal Severnou vežou cestou Monzino, do ktorej nastúpil o 8:30 a na vrchole bol za 41 minút o 9:11 (dva týždne ju vyliezol za 35 minút). Lano používal iba prvých 70 metrov. Po zostupe sa pustil do Centrálnej cestou Bonington-Whillans o 9:55. Na vrchol doliezol o 17:14, teda za 7 hodín a 19 minút. Z vrchola komplikovane zlanoval J stenou. Po 600 metroch zostupu, 16 zlaňákov cestou Grupo Ragni a následnom zliezaní a okolo 22:30 sa dostal na rampu, ktorá ide cez Z stenu. Tu Schneider dal tvrdý bivak len v tom, čo bol oblečený. Po nevyhnutnom oddychu a trochu spánku ráno o 7:00 17. 2. pokračoval v zostupe ďalších 120 metrov do kuloára medzi Centrálnou a Južnou vežou. O 10:25 nastúpil do cesty Aste a na vrchole Južnej veže bol o 19:50. Lezecký čas mal 9 hodín a 25 minút. Po 15 minutách na vrchole stále v dobrom počasí začal zostupovať a pod stenou bol o druhej ráno za 6 hodín. O štyri hodiny neskoršie sa dopotácal späť do Campamento Japones. Celkový čas jeho reťazovky bol 51 hodín. Bol jeho piaty pokus o traverz veží. V predchádzajúcich pokusov vyliezol na Severnú vežu štyrikrát, na Centrálnu dvakrát a na Južnú raz. Je to vôbec prvý traverz Towers of Paine a naviac solo. Talian Bruno De Dona vysóloval všetky tri veže dávnejšie, ale nie ako reťazovku.

Severná veža Tower, 2260 m

Z stena, prvovýstup, Maury the Jewish Tapeworm
- V strede januára Sean Leary a Zack Smith z USA vyliezli prvovýstup na južný vrchol North Tower. Sledovali líniu hneď vľavo od cesty Cornwall fantastickými kútmi pripomínajúcimi Enduro Corner v Astromanovi v Yosemitoch. Vyliezli 4 dĺžky širočinami, prstovými a ručnými špárami, ktorými sa dostali na J hrebeň, Monzino route, odtiaľ vedie 300 m väčšinou ľahkého terénu na vrchol. Cestu nazvali Maury the Jewish Tapeworm, D+, 6b/c. Zvládli ju za 3 a pol hodiny.

Južná ostroha, Monzino route
(D+, 300 meters, 6a, Bich, Carrel, Pelissier, Pession, Taliansko, január 1958)
- cestu vyliezlo niekoľko tímov. Medzi nimi Mike Davis, Jim Earl a Jeff Hollenbaugh z USA 15. 2. 2002.

Severný vrchol, 2200 m, Z stena, prvovýstup
- 17. 2. 2002 Allison a Mike Pennings spravili novú cestu vľavo od Adrenalina Vertical (TD, 450 m, 6b, A2, F. Leoni, M. Manica, D. Zampiccoli, Taliansko, február 1992). Nastúpili touto cestou, ale po 2 dĺžkach, kde špárový systém pokračuje technikou, vytraverzovali 15 m doľava do výrazného komína šírky tela. Nad ním pokračovali ďalších 5 – 6 dĺžok na vrchol. Obidvaja vyliezli cestu voľne klasifikácie 6c/7a. Nepoužili ani jednu skobu, či nit.

Centrálna veža, 2454 m

Českí jazdci v búrke

Dvojica českých horolezcov David Šťastný a Jan Kreisinger zopakovala alpským štýlom za 12 dní bez návratu na zem známu cestu Riders in the Storm na vežu Torre Central Paine, 2800 m. (Jej autormi sú horolezci z Nemecka Kurt Albert, Bernd Arnold, Wolfgang Güllich, Batz a Dietrich z prelomu rokov 1990 - 1991. Klasifikácia cesty je VII 9 A3. Výstup touto 1200 m vysokou východnou stenou im trval 40 dní.) Českí horolezci nastúpili do steny 31. 1. 2002, asi týždeň po príchode pod steny. Maximálna obtiažnosť bola 9- AF, 4. dĺžka za 8 A2 a 24. vyliezli technicky. Fix použili iba v kyvadlovom traverze v 15. dĺžke a v previse 25. dĺžky. Riders in the Storm má 38 dĺžok až na hlavný vrchol. Je to pravdepodobne 2. priestup tejto cesty. Na vrchol vystúpili 7. 2. 2002 od 17:00. Ešte ten deň zostúpili na bivakovaciu policu pod veľkou strechou. Nasledujúce dva dni čakali na lepšie počasie, aby mohli pokračovať v zostupe. Z 12 dní v stene 4 a pol preležali v zlom počasí na portaledgi a jeden deň zostupovali.
Sponzori: Lanex, ČHS, Hudy Sport, Bohemia Outdoor - ÁDR Design, Tilak, Orion.

podľa Montany spracoval Vlado Linek

SVV stena, Bonington-Whillans route
(TD+, 650 meters, 6b/c or 6/A1, C. Bonington, D. Whillans, Veľká Británia, január 1963)
- V strede januára vďaka kombinácii teplého a bezveterného počasia Sean Leary a Zack Smith z USA spravili pravdepodobne prvý voľný výstup tejto klasickej cesty ako aj na samotnú vežu. Miesto technickej špáry v strede, spravili variant vľavo za 6b/c. Cesta im trvala 4 a pol hodiny.
- Allison a Mike Pennings z USA vyliezli túto cestu 16. 2. 2002. Allison bola pravdepodobne druhou ženou na vrchole Central Paine. Talianka Ginella Pagani tam bola v roku 1987 spolu s Ermannom Salvaterrom. Mike vyliezol cestu voľne trochu iným variantom ako použili Leary a Smith pred ním.

Južná veža, 2500 m

S hrebeň, cesta Aste
(TD, 900 metres, 6b/c, Aiazzi, Aste, Casati, Nusdeo, Taldo, Taliansko, február 1963)
- Sean Leary a Zack Smith z USA niekedy v strede januára vyliezli cestu za 6 hodín.