John Bachar
(Jamesák 2002/4)

Igor Koller a Vlado Linek
Foto: archív John Bachar

Dnes má John 45 rokov a stále lezie. Bolo priam neuveriteľné, keď sa táto legenda tak trochu z iného sveta pre väčšinu z nás dosť vzdialeného, objavila živá a skutočná u nás na Slovensku, v Bratislave na festivale Hory a mesto. Vďaka tomu mohol vzniknúť tento rozhovor.

Igor: Chcel by som sa spýtať na štýl tvojich sólových výstupov, ako aj na third classing?

John: Keď som začínal s lezením, mal som asi 12 rokov. O tri roky neskoršie začala doba, keď sa každý pýtal: Dal si tú cestu third classing? Takto sme sa medzi sebou rozprávali. To znamenalo, či si ju vyliezol free sólo. Pôvodne YDS (Yosemite Decimal System) mal 6 stupňov 1 – 6. V tom čase sme nemali sprievodcov so schémami ciest. Boli to iba opisy ciest. Mali sme sprievodcu od Steva Ropera. Bolo tam napísané niečo takéto: lez hore až po strom, zaboč doprava do špáry, keď skončí, tak lez doľava atď... Čiže mali sme iba opis cesty. Ako klasifikáciu sme používali YDS, kde 1 – znamenalo nutnosť mať turistické topánky, taká ťažšia turistika, a 3 – veľmi ľahký terén, každý to vedel preliezť, na postup sa používali niekedy ruky, ale keď si sa neistil a spadol, mohlo to zle dopadnúť. V štvorke sa už pravidelne používalo lano. Preto sme to nazývali third classing, že ešte nebolo treba používať lano. Keď som začal liezť, v Yosemitoch padla prvá 5.10-tka. Hovoril som si vtedy, že keď vyleziem 5.9, tak to budem už veľmi dobrý lezec. Možno nie najlepší, ale už skutočne dobrý. V tých časoch na začiatku 70. rokov boli najlepší horolezci z Kalifornie a to z Yosemitov a z Tahquitz. Patrili mezdi nich Royal Robbins, Yvon Chouinard alebo Frank Sacher a len asi 5 ľudí bolo schopných vyliezť 5.10.

Igor: Chcel by som sa spýtať na tvoje najťažšie sólo, ale nemyslím presne na obtiažnosť, ale psychicky. Vlado: Možeš vyliezť sólo ťažkú špáru, ale keď na to máš je to viac menej pohoda, ale aj niečo ľahšie na trenie môže byť pekelne psychicky náročné.

John: Máte úplnu pravdu. Pre mňa najťažším sólom bola cesta v Tuolumne Meadows klasifikácie 5.10a a to platňové lezenie na trenie. Na mnohých miestach boli ostré lištičky, ale 100 m nad zemou sa skutočne liezlo na trenie, žiadny chyt, ruky len opreté o skalu.

Vlado: Také niečo podobné máme v susedných Čechách na pieskoch.

John: Viem, niečo podobné. Toto sú najhoršie cesty na free sólo. Najťažšiu cestu tohoto typu som vyliezol sólo klasifikácie 5.10a. Cesta sa volala Get Slack na Polygon a vyliezol som ju v íbíčkach, tvrdá guma, na trenie strašná. V porovnaní s tou terajšou to bol des, fakt nechápem, čo sme v tých lezečkách dokázali vyliezť.

Vlado: Máš ešte tie staré lezky?

John: Daroval som ich Borealu ako múzejný kus. Teraz sú tie nové lezečky pohodlné, ale EB po obutí, to bolelo. Lezečky sme mali ozaj tesné. V tomto bol expertom Wolfgang Güllich, to bolo neskutočné, aké malé lezečky si dokázal obuť. Ja som skôr nosil také strednej veľkosti, čiže o dve čísla menšie.

Vlado: Liezol si sólo aj nejaké alpské cesty, napríklad v Sierre?

John: Nie, iba skalu, ako v Yosemitoch.

Igor: Horolezecké cesty?

John: Niečo v ľade, ale nič vážne, iba tak pre zábavu. Ale venujem sa seriózne snowboardingu. V zlom počasí sa nedalo liezť a tak som začal boardovať. Som v tom ozaj dobrý. Keď som vyrastal, tak som surfoval a jazdil na skate. No a snowboard je niečo podobné.

Igor: Výškové horolezectvo?

John: To určite nie. Ale nejaké horolezcké výstupy som v poslednej dobe spravil, ale len ako výstup hore, aby som mohol zísť dole na snowboarde.

Vlado: Cestoval si veľa na začiatku svojej kariéry?

John: Do zahraničia nie, bol som raz v Európe, pozvali ma na stretnutie do Nemecka, zaplatili mi letenku. Vtedy som preliezol aj cestu Chasin‘ the Train klasifikácie 9 UIAA.

Vlado: V roku 1975 ste spolu s Ronom Kaukom a Johnom Longom vyliezli voľne cestu Astroman, 5.11c v Yosemitoch, povedz nám o tom niečo?

John: Spolu s Ronom sme vyliezli voľne klúčovú štvrtú dĺžku. Je to dlhý špárový problém a Ron ju vyliezol na prvý pokus. Dostala meno Enduro Pitch, 5.11c. Po vylezení tejto dĺžky sme zlanili dole. Cestu liezla aj iná skupina, ale technicky. Nechali v nej zavesené fixy. Keď sa o tom dozvedel John Long, povedal, že by sme mali skúsiť celú cestu free. Tak sme sa tam na druhý deň vybrali vyliezť East Face of Washington Column voľne. Ron však nechcel ísť znovu štvrtú dĺžku, lebo to bolo pekelne ťažké. V tých časoch sme mali iba hexáky a žiadne friendy. Prišli sme pod stenu a vtedy Long povedal: „Vyžumarujme po týchto fixoch, veď ste to už včera vyliezli voľne, mohli ste tam dať vlastné laná.“ John bol vtedy najväčšie eso a tak sme mu neodporovali. Vyžumarovali sme a v ten deň sme vyliezli voľne ešte 5. dĺžku za 5.10c. Natiahli si fixné laná a na ďalší deň Ron vyliezol Harding Slot a ja siedmu dĺžku za 5.11b. Dostali sme sa na policu pod dlhý kút. Je to kút, ktorý mení svoj tvar a tak dostal názov Changing Corner, 5.11b. Voľne ho vyliezol Ron. Bolo to veľmi ťažké. Ron liezol kút priamo, to je za 5.11d a možno 5.12a, na tie časy šialená obtiažnosť. Teraz sa to dá obliezť doľava za 5.11a, ale vtedy sme na to neprišli. John za nami celý čas žumaroval, nespravil ani jeden krok.

Vlado: Aj ste niečo nacvičovali?

John: Vtedy sa tak neliezlo. Dali sme to yoyo. Pri páde sme sa spustili na štand a pokračovali odtiaľ celú dĺžku znovu s už nacvakanými hexákmi. V poslednej dĺžke, tej dvanástej, sa Long prebral a povedal, že túto polezie on. Zaliezol za roh a po dlhej dobe zakričal, že to vyliezol, je to 5.10d. Mali sme vtedy s Ronom 18 rokov. Následne bolo Ronovou víziou vyliezť celú cestu ako prvý voľne. O rok sa do cesty vrátil a za deň Astromana a každú dĺžku vyliezol voľne ako prvý.

(Z histórie Astromana: Prvovýstup spravili Warren Harding a Chuck Pratt. Trvalo im to celý rok s množstvom technického lezenia a používaním fixných lán. Dokopy to bolo 225 istení. Cesta je na celej výške previsnutá. O tom, že by sa dala vyliezť voľne, nerozmýšľal ani taký špárový špecialista ako Pratt.)

Igor: Čo si myslíš o Slovensku a o festivale?

John: Som tu prvýkrát, som nadšený. Vždy keď sa ľudia stretnú, dozvedia sa a vidia nové veci, ako trebárs na tomto festivale, je to vždy výborné.

Igor: Fakt pochádzaš zo Slovenska?

John: Ja som sa narodil v USA, môj pradedo došiel do Ameriky z Priepastného pri Myjave. Bol som sa tam pozrieť. Mám tam ešte príbuzných z maminej strany v Brezovej, volala sa Sládeková. Boli sme sa pozrieť aj na dom, kde sa narodil môj pradedo. Dozvedel som sa, že mal brata a jeho syn mal dvoch synov, ktori sa volajú Bacharovci a stále žijú v Priepastnom. Pradedo sa presťahoval do Chicaga v roku 1908. Vtedy sa Slováci združovali pri sebe, chodili do toho istého kostola. Na miestnom cintoríne sú všetci pochovaní. Ešte v rodine mojej babky sa rozprávalo po slovensky. Môj otec už hovorí len po anglicky.

Vlado: Už vieš niečo po slovensky?

John: Dobre, slivovica a borovička. Pil som slivovicu u môjho strýka z druhého kolena v Priepastnom. Silná. Tu som „bachar“, ale v USA som „bekr“.

Vlado: Podľa teba sme aj nazývali lezenie ťažkých ciest, báchanie.

John: To je cool, ale to je už pre mňa minulosť, to čo robia Huber, Sharma je úplne iná dimenzia. Chrisa poznám, je to super chalan. Fyzicky sme od seba vzdialení, ale mentálne sme na tej istej lodi. Hubera som stretol prvýkrát až tu v Bratislave, pritom stále chodí do Yosemitov. Máme na lezenie rovnaké názory.

Vlado: Keď sóluješ, máš pri tom rád divákov, poprípade fotografov?

John: To závisí od situácie, Keď sa v ceste cítim v pohode, tak mi diváci nevadia. Ale keď som cítil, že je to na pokraji, tak by mi vadili. Keď som liezol sólo Nabisco Wall, bol tam vtedy fotograf Mark Chapman, vtedy sme spravili prvé fotografie z free sóla.

Igor: John, rád fotografuješ?

John: Veľmi rád.

Igor: Čo si myslíš o výstupoch bratov Huberovcov na El Cape?

John: To je neuveriteľné. V časoch, keď som liezol, som si to nevedel ani predstaviť. Preliezť Nose alebo Salathe Wall sme sa pokúšali aj my, niečo sme aj voľne preliezli, ale celé, nonsense. To, čo sa teraz voľne lezie v Yosemitoch, je ozaj šialené.

Vlado: Chcel by som sa spýtať, ako ste v roku 1986 liezli s Petrom Croftom reťazovku El Cap a Half Dome za jeden deň?

John: Na El Cap sme liezli cestu Nose a rozdelili sme ju na 3 časti. Nestriedali sme sa po dĺžkach. Liezol som prvý až po El Cap Tower, druhý žumaroval, potom sme sa vystriedali. Nestrácali sme čas s voľným lezením. Začali sme o polnoci s čelovkami. Na úsvite sme boli na El Cap Tower. Nejakí lezci tam spali a nič nechápali. V Camp 5 boli lezci z Nemecka. Spýtali sme sa ich, či ich môžeme predbehnúť, lebo lezieme Nose za deň a ešte sa ponáhľame na Half Dome. Na vrchole El Capu sme boli okolo desiatej. Premiestnili sme pod Half Dome aj za pomoci auta na Mirror Lake Parking Place, kde sme začali liezť o druhej poobede a hore sme boli za 4 hodiny.

Vlado: Peter Croft tiež rád sóluje ako ty.

John: S Petrom sme tvorili takú zvláštnu dvojicu. On rád sóluje, ja rád sólujem, chodili sme často spolu, 5 metrov za sebou sólo a rozprávali sme sa v cestách ako New Dimension za 5.11a.

Vlado: Kedy si začal hrať na saxafóne?

John: Keď som mal 24 rokov. Veľmi sa mi páčil jazz a tam je tento nástroj silne zastúpený, preto som začal na ňom hrať aj ja. Prvý nástroj som si kúpil za 75 dolárov a po lezení som hrával.

A Johna tak lezenie, ako aj jazz, držia stále rovnako. Mali sme možnosť zažiť to aj na jeho „jam session“ v sobotu večer na festivale. Zobral si svoj saxafón, a tak sme skončili tento veľmi zaujímavý rozhovor.