Návrat do budúcnosti II
(Jamesák 2002/3)

Boris Füzy

Motto – Marián Labuda o Grand Canyone: „Pochopil som, že virtuálny svet, ktorý v Las Vegas vytvorili Američania, odráža sa v takom prírodnom úkaze a kráse, akým je Grand Canyon. To je niečo ako znamenie Boha z nebies, ktorý sa dotkol zeme a ukázal človeku, čoho sa má držať – tej majestátnosti, ktorá v rôznych častiach dňa mení všetky svoje farby, ale základ - skala, zostáva stále. Je to niečo ako naše Tatry, o ktorých dávno vravím, že už nič nemá na Slovensku autoritu, ale aspoň Vysoké Tatry, tých keď sa človek dotkne, tak od nich sa môže odraziť."

Koleso horolezeckého diania sa opäť periodicky podľa nekompromisných zákonov blíži k dvanástke a mňa v túto pokročilú ročnú dobu prepadla melancholická nálada zamyslieť sa nad tým, čo bolo a azda aj bude. Smelo sme vstúpili do tretieho milénia a radostne zdolávame vrchy ďalej. Himaláje odvážne čnejú do stratosféry, z afganských hôr sa síce trocha čmudí, ale Tatry, srdcu mnohým najbližšie, sú na svojom mieste a to je dôležité, pretože o nich bude reč.

Svet sa ďalej evolučne vyvíja, ako to predurčil Darwin, avšak to nič nemení na skutočnosti, že časť priečnej ľudskej komunity, poznačenej jedným z prainštinktov, chce loziť ďalej. Tak sme sa dostali s družstvom mladých horolezcov na Sliezsky dom. Chybne sme sa domnievali, že miesta bude dosť, našťastie tento omyl súčasný šéf hotela zvládol, takže sa sústredenia mohlo zúčastniť pár skúsených horolezcov z klubu naviac. Už v sobotu 6. októbra sa vyliezlo niekoľko významných výstupov na Drúka a Batizovský štít. Keďže indície na nedeľu hovorili o zvýšenom nápore na Gerlach, naplánovali sme naň metodický výstup prevažne ľahšími horolezeckými trasami. Komplikovaný masív Gerlachu stojí za pozornosť mladých nádejných horolezcov, aby tak so svojimi inštruktormi poznali síce lezecky najľahšie, ale miestami orientačne záludné trasy na najvyšší štít Karpatského oblúka. Už okolo poludnia sme s mojím zverencom Peťom Ševčíkom a ďalšími druhmi doliezli tzv. Tetmajerovým žľabom a hrebeňom kl. I.-II. na Gerlach. Pobudli sme hodnú chvíľu v družnej debate s vodcami, čo stáli aj na končiaroch sveta najvyšších, no akosi to nikdy nezdôrazňovali. Asi preto, že sú predovšetkým horolezci, ktorí vám aj poradia len preto, že sa často stretávate v horách, hoci nemusia poznať ani vaše meno.

Tri dvojice s mladými sme zamierili do Velickej próby, ďalšie dve dvojky do Batizovskej doliny. Doposiaľ zamĺknutý Jano Šmoll ešte stihol rozpovedať nepríjemný zážitok s akýmsi starším vodcom, ktorý lezúc s klientmi na Gerlach ho oslovil ako člen Lesnej stráže, jemu i Silvii Chrapčiakovej zobral členské preukazy James. Silvia na ubezpečenie, že schádza, ho dostala, Jano už nie. Podľa iných údajný strážca už v riadnom dôchodkovom veku bol Milan P. Dokonca dávny príležitostný spolulezec Pavúkov. Neupodozrievajte ma z alibizmu, že neuvádzam jeho priezvisko. Čitateľ isto postrehol, že som nebol účastníkom incidentu, a preto sa ma ani netýka. Nie je to celkom tak. Dovtedy krásna atmosféra umocnená dialógmi s mojím milým spoločníkom Peťom potemnela. Pomaly sme po krátkom lane preliezali rebrá úplne pustej Velickej próby a mňa trápilo, že sa nedokážem sústrediť pri poznámkach chlapčenskej duše, ktoré ma včera v južnej stene Batizáku tak rozveseľovali. Nemám najmenšiu chuť, ani dôvod unúvať čitateľa citovaním Návštevného poriadku TANAPu, ani novými Stanovami SHS James. V tých pochmúrnych chvíľach som uvažoval nad pohnútkami starého vodcu, ktorý si pri svojom akiste skromnom dôchodku privyrába „pár korunkami" vodením 4-5 klientov na Gerlach, ešte pred nimi stihne „vyprášiť" dvoch horolezcov, čo sa tam pletú a cez týždeň určite nebojácne chráni všetkých zvyšných 13 kamzíkov pred zákernými pytliakmi. Škoda, že v čase našej mladosti nebolo takýchto statočných ochrancov, keď napríklad sovietsky veľvyslanec v ČSSR Mackievič strelil kamzíka blízko Sliezskeho domu (bol som tam, teda si pamätám meno), iný starý revolucionár si to vylepšil kolonádou z helikoptéry. Ako mladý reprezentant som sa zúčastnil „Hviezdicového útoku na Gerlach na počesť VOSR". Vravíte, že bola taká doba? Ani ja som netušil, že prídu horšie veci.

S príchodom na Sliezsky dom sa zdalo, že sa všetko vysvetlí a my sa radostne vrátime domov budovať malé Švajčiarsko na Slovensku. Nestalo sa. Najprv sa náš predseda dozvedel cez mobil od P. Rajtára, že „tí dvaja tam nemali čo hľadať" a keď som sa dožadoval presnejšieho vysvetlenia, tak mi Ing. Jano Peťo, inak člen klubu, človek, ktorého si veľmi vážim, povedal, že klasifikácia I. - II. nie je horolezecky uznaný terén na Gerlachu. Po argumentáciách, aby si napríklad v VIII. dieli sprievodcu AP na strane 10 prečítal časť o klasifikácii v Tatrách, ma odporučil, že právnik by mi to vysvetlil. Nuž, Milý priateľ, hoci sme toho vyliezli spolu dosť, na skalách, v Tatrách i Alpách a vážim si Ťa ako inštruktora, vodcu a špičkového lavínového špecialistu, musím pripomenúť, že sme v ten smutne zakončený víkend nevypili pri barovom pulte toľko, aby ma niekto zmiatol tak, že keď sa mi doma po-škodí elektrika, zavolám si namiesto technika právnika. Neviem si totiž nijako predstaviť, aby akýkoľvek štátom platený ochranca, nieto ešte vodca, zobral preukaz napríklad členovi Alpenvereinu, ktorý vystupuje normálnou trasou tzv. Hofmansweg, 1+ na najvyššiu horu Rakúska – Grossglockner v Národnom parku Hohe Tauern.

Na záver by som chcel citovať múdru myšlienku Šaňa Buzinkaya v Jamesáku 3/2000 pri spomienke na bratov Pochylých: „Známy syndróm ľahkého terénu, ktorý pripravil o život mnohých špičkových lezcov, sa im stal osudným." Ktorý právnik mi chce vyvrátiť, že I. - II. nie je celkom tak horolezecký terén. Potom, čo sme sa nedávno rozlúčili s naším dobrým priateľom Vladom Tatarkom, sa Buzinkayova veta tvrdo potvrdila.

Ak som čitateľa ešte neunavil, dovolí mi pri spomienke na Paľa Pochylého jednu príhodu. Cestovali sme s Pavúkom lietadlom zo zimnej výpravy na Zaalijskij Alatau. Keďže som bol nútený prenocovať v Bratislave, pozval ma k sebe. Cestou z lietadla autobusom sme rozjarení rozoberali zážitky z tamojších hôr. Zrazu vodič autobusu zastal medzi zastávkami, že ak mienime byť takí hluční, aby sme vystúpili. Paľo so svojím charakteristickým prízvukom, šibrinkujúc so zdvihnutým prstom vodičovi popred nos, mu oznámil, že my máme rádne kúpené lístky aj na batožinu, a teda ak má nejaké problémy on, nech si normálne vystúpi a že Paľo, keďže má papíry aj na autobus, to odkočíruje. Medzi cestujúcimi nastal rehot, vodič sklapol a odviezol nás, kam bolo treba. Pri tejto spomienke na Pochylého narážam, že on už dávno vedel, že každý má robiť len to, na čo je povolaný. Mne ostáva len veriť, že horolezci sa naďalej budú v Tatrách tešiť a nie súdiť.