Návraty do chladu
(Jamesák 2002/3)

Igor Koller

Vždy v treťom čísle Jamesáka som zvykol písať informácie o práve skončenej zimnej sezóne. Posledné roky však boli chudobnejšie, a tak som to radšej nechával až na koniec roka. Lenže táto zima bola znovu zaujímavejšia, hlavne vo Vysokých Tatrách. Preto sa oplatí v týchto teplých dňoch trochu ochladiť návratom do snehu a ľadu, návratom do zimy nielen tatranskej.

Vhupneme rovno do severnej steny Malého Kežmarského štítu, kde sa už roky veľmi intenzívne realizuje domáci pán Paľo Jackovič. Klasicky zaútočil už v decembri 27. 12. 2001, keď začal sólo prvovýstup Psychovertical, ktorý dokončil 3. 1. 2002. Je to cesta obtiažnosti VI+, A3, v pravej časti Bocekovej veže, kde veľký výlom zrušil pred pár rokmi poľskú cestu Na pamiatku J. Oficialskiego. Takže z názvu, či množstva vykričníkov a klasifikácie, je jasné, o čo asi ide. Nasledoval sólový prelez klasickej cesty Bocek – Kuchař, VI-, A1 v ľavej časti Ucha dňa 5. 1. 2002. Ďalšia nová cesta sólo Ľavá hrana Bieleho kvetu, VI, A1, vznikla 10. januára na Dolnom Kežmarskom strážniku. Hneď ďalší deň 11. 1. vyliezol Jackovič s Lenkou Tatranskou, ktorú väčšinou poznáte zo Zbojníckej chaty, prvovýstup Atlantída, VI, pilierom tesne vľavo od Poludňajšieho kľudu. S Lenkou ešte vyliezli 12. 1. 2002 cestu Vestenický – Račko, V, na Kežmarskú kopu, čo je pravdepodobne jej prvé zimné prelezenie. Najťažšou cestou je prvovýstup Gypsy, VI+, A3 – A4, na Ušatú vežičku. Cestu začali s Jožom Skokanom už 1. 12. 2001 a dokončili ju 26. – 27. 1. 2002. Najdôležitejšou časťou výstupu je previsnutý červený pás v hornej časti vľavo od Tibetskej cesty a Paľo píše, že je to pre neho spolu s jeho vlaňajšou Nirvánou v Uchu najťažšie technické lezenie na Malom Kežmaráku. Zaujímavým výkonom je aj Paľovo prvé opakovanie cesty Chep, V+, A1 (Kroskiewicz – Wolf, 1992), ktorú sólo až na vrchol MKŠ vyliezol 4. 2. 2002. Posledným výborným výstupom Jackoviča so Skokanom v tejto stene je nová cesta Kamasútra, VI, A4, Ae, na Bocekovu vežu v dňoch 15. a 16. – 17. 2. 2002, logická línia hlavne v spodnej časti, ktorá mohla vzniknúť vďaka Paľovej podrobnej znalosti týchto terénov. Zo všetkých týchto ciest prinášame aj technické nákresy a Paľo pracuje na skompletizovaní informácií o Malom Kežmarskom štíte, ktoré sa pokúsime spracovať do Jamesáka pred budúcou zimou. K týmto Paľovým výkonom treba povedať, že sa stále stupňujú a keby sa pospájali a preniesli niekde do severných alpských stien, bola by to paráda. To sa však ani tohto roku nepodarilo a koncom zimy si dvojica Jackovič – Skokan zvolila za svoj hlavný cieľ prelez cesty Kaskády bratov Coubalovcov na Veľkú Javorovú vežu. Na zimu je to cesta iste veľmi nepríjemná, lebo vedie holými platňami. Túto kľúčovú časť steny za VII+ sa im podarilo 17. 3. 2002 preliezť, ale na Jurgovom rebríku ich chytilo také zlé počasie, že to museli zabaliť.

Na Malom Kežmarskom ešte zostaneme. Podarilo sa totiž 2. voľné prelezenie Ruskej rulety! Prvé voľné prelezenie tejto cesty urobil Christoph Moulin a Manu Pellissier pred dvomi rokmi. Píšem to s výkričníkom preto, lebo to bola dosť veľká výzva otestovať kvalitu slovenského mixového lezenia, ale po niekoľkých neúspešných pokusoch našich lezcov boli nakoniec úspešní 7. 3. 2002 českí lezci Pavel Vrtík – Bača a Dušan Janák – Stoupa. Hneď vľavo od Ruskej rulety vytvorili 9. 3. 2002 mixovú ruletu českú a nazvali ju Matrix. Najťažšie dĺžky sú až v hornej previsnutej hlave Ušatej vežičky, predposledná je za M6+ a má byť asi o stupeň ťažšia ako Ruská ruleta. Posledná dĺžka je totožná s Tibetskou cestou, vyliezli ju voľne len s oddychovaním a horným lanom a ich hmlistá predstava o obtiažnosti pri RP preleze je okolo M7 až M8. Takže máme na svete hneď ďalšiu mixovú výzvu.

Aby sme ostali pri mixoch, vrátime sa do januára. Na Holici zapracovala dvojica Dodo Kopold a Ivan Štefanský a v dňoch 19. až 22. 1. 2002 pripravili a aj RP preliezli dlho obletovaný problém nikdy nedotečeného Vzdušného ľadu. Najťažšou dĺžkou je športový mix zaistený borhákmi priamo zozadu stropom jaskyne. Obidvaja ho dali voľne a navrhli, predpokladám, že dosť tvrdo, klasifikáciu M7+. Samotná dĺžka v ľade už nebol žiaden problém, len II/5. Je to teda jasne najťažšie moderné M-ko v Tatrách, o čom hovorí aj názov cesty Útok na špicu hitparády. To hodnotenie asi bude sedieť, lebo chalani si len pár týždňov predtým vyskúšali mixy na ľadovom mítingu v Argentiere, kde sa práve na tento stupeň dostali. Dvojica Kopold – Štefanský mala túto zimu veľké plány a poctivo sa na ne pripravovala, v Tatrách liezli už v novembri a decembri, potom bodovali na ľadoch a mixoch v Argentiere. V dňoch 8. – 10. 2. 2002 vyliezli v Tatrách zaujímavú trojkombináciu, začali cestou Bocek – Šádek, V+, na Malom Kežmaráku, noc na Zelenom plese, ďalší deň sa presunuli pod Malú Ľadovú vežu, kde vyliezli Plškovu cestu, V+, noc v Javorovej doline. Nasledovala Mrozekova cesta, V, A0, prelezené voľne ľadom, do Predného Javorového sedla. Zostup Rovienkami absolvovali v daždi celí premočení a namiesto záchrany v chatke v Bielovodskej doline, kde už malo byť sústredenie reprezentačných družstiev, našli dvere zatvorené, lebo práve pre toto zlé počasie prišli všetci na chatku až koncom týždňa. Smola, pretože ich plány smerovali ďalej cez Kačací múr až kdesi ku Kriváňu... V Tatrách ešte Dodo Kopold 25. 2. 2002 urobil voľné prelezenie najťažšej dĺžky za M7 v Tatarkovej ceste do Východnej Vesterovej štrbiny a 27. 2. 2002 preliezol s Nemcom Davidom Gottlerom v mizernom počasí Direttissimu na Malý Kežmarák, všetko v rámci prijatia nemeckých lezcov z DAV-u. Hlavné ciele mal však Kopold a Štefanský v Alpách, ale koncom zimy sa už priaznivé okolnosti vrátane počasia nepodarilo dať dokopy a výsledkom je len rýchle prelezenie Gabarrouho kuloára, IV+/5, na Mont Blanc du Tacul, 5. 4. 2002.

O ľadovom mítingu v Argentiere le Bessee vo Francúzsku začiatkom januára som podrobne písal v minulom čísle Jamesáka, tak len pripomeniem, že sa tam vyliezlo niekoľko ľadopádov za 6, veľmi kvalitná bola cesta Toutenglacon, IV/6, ktorú dali Kopold so Štefanským a Dino Kuráň s Edom Mrázekom. Najlepším výkonom bolo prelezenie cesty Central scrutinizier, V/6, na Gramusate, ktorú však Kopold a Štefanský liezli v oveľa ťažších podmienkach a je to zrejme najťažší ľad, aký naši lezci doteraz vyliezli.

Dobré výkony podali v zime opäť Dino Kuráň a Jožo Santus. Jožo si už 24. 11. 2001 s Doktorom Žilom v najtvrdších škótskych podmienkach vyliezli on sight Severný kút, VI+, na Ďumbieri. Prekvapujúco sa ďalšie správy z tejto oblasti už ku mne nedostali, len jedna ďalšia od Dušana Myslivca, ktorý tu s Milanom Packom opakovali cestu od mladšieho Paľa Packu vpravo od Priateľa frienda, a IV+ ich nenechalo na pochybách, že je to v skutočnosti V+. Santus so Žilom dotiahli 2. 2. 2002 do konca zimný prelez Tuláckej balady na Malej Žltej stene. O dramatických zážitkoch ste si tiež mohli čítať v Jamesáku 2/02 a ich hodnotenie M5, VI-, A1, hovorí o tvrdom mixovom lezení a pre Santusa najťažšom tejto zimy. Dino Kuráň si ťažký mix vyliezol 23. 2. 2002 na Vesterov štít, keď dal po zbraniach voľne Piačekovu cestu, M5+/M6-. Jeho spolulezec Hans Hocke to komentoval, že už liezol aj M7, ale tie boli oveľa ľahšie a táto ešte k tomu mizerne zaistená… Ďalšie dve ťažšie veci liezol Dino so Santusom na sústredení v Bielovodskej, najskôr Poľský komín na Kačacieho Mnícha, kde síce istili len tri dĺžky, ale zdalo sa im to dosť vážne. Potom za 6,5 hodiny prebehli Cestu cez Pavúka na Pustú stráž. Okrem jedného miesta celé voľne a naozaj veľmi rýchlo. Cez sútredenie pribudla aj nová cesta Stupeň ochrany V, za V+, na Nižnú Mlynárovú kopu od dvojice Igor Koller – Ivan Žila, zaujímavé, ale oplatí sa pre hlboký les a kosodrevinu liezť len v dobrých podmienkach.

Ďalším nažhaveným na zimné lezenie bol Maťo Heuger, ktorému sa hneď v januári podarilo urobiť na druhý pokus sóloprelezenie Centrálneho kúta na Galérii Ganku, písali sme o tom v Jamesáku 1/02. O ďalšom spoločnom podnikaní mi poslal správu Jaro Duce Dutka z Trenčína: „Prvýkrát som sa po troch týždňoch chrípky dostal do Tatier až na sústredenie do Bielovodskej. S Maťom sme urobili novú cestu na Skorušieho Mnícha. Pôvodne sme chceli pokračovať na Jariabkovom chrbáte, ale boli sme pomalší, ako sme mysleli, tak sme to odložili na neskôr. Už o dva týždne sme vyrazili znovu. Plán bol ako vždy veľkorysý, chceli sme v prvovýstupoch spojiť v jednom ťahu Jariabkovu vežu, Nižnú Mlynárovu strážnicu a Veľkého Mlynára. Nabalení sme boli približne na 8 dní. Vyzbrojení obrovským nadšením sme začali na Jariabkovej veži. Dva dni lezenia v skale medzi cestami Rybička – Šmíd a Dutka – Packo. Druhý deň večer sme zabivakovali v Nižnej Jariabkovej štrbine za príšerného počasia. Ráno sme sa aj s celým naším bordelíkom presunuli pod Nižnú Mlynárovu strážnicu a začali sme liezť pravou časťou steny v snahe dostať sa na veľkú policu pod samotnou hlavnou stenou a pokračovať v spádnici vrcholu. Na polici sme sa ale dali zlákať systémom kútov vpravo, a ako sa neskôr ukázalo, to bola chyba. Za dva dni sa nám podarili vyliezť len niečo cez dve dĺžky väčšinou v rozlámanej skale, tak sme zatrúbili na ústup. Páčil sa mi nápad skončiť na Veľkom Mlynárovi. Tak asi na budúcu zimu."

Celú zimu popoliezal po Tatrách aj Radek Lienerth Zoban, ľadíky, sólika. Vo februári sa pri jednom z nich, neistenom sóle Ľavým vhĺbením na Zadnú baštu, cesta Biederman – Panfil, IV, vraj celkom vybál. Najlepšia cesta sa mu vydarila s A. Tolochom, síce už po kalendárnej zime 31. 3. 2002, ale výsledkom bolo nových 5 dĺžok nazvaných Lego, V+, na vežičku K0 v Ramene Kriváňa. Z informácií, ktoré mi poslal Dušan Myslivec o lezení nitrianskych horolezcov, ma zaujala správa o dobrom mixovom lezení na Veľkom Gríči nad Handlovou, kde liezli Dušan s Milanom a Tomášom Polačikom 120-metrovú cestu V+, 90 st. Sú tam vraj v prípade dobre pretečených trávok dlhé a ťažké mixy odistené borhákmi. Mladí sa snažili a napr. Klinka s Babčanom dali v horších podmienkach Bocekov ľadopád. Asi najzaujímavejší podnik urobil Myslivec s Kmeťom 10. 3. 2002, keď najskôr za dve hodiny zvládli Komín na Prednú Garajovu lávku, IV+, 90 st., v hrebeni Hrubô, zostúpili pod Rameno Kriváňa a vyliezli Marekovu cestu, V+, 80 st. na vežu K1. V pridávaní ďalšej cesty im zabránil zvrat počasia, mohla to byť zaujímavá kombinácia. Tiež si povedali „nabudúce" a odfrčali.

Nuž toľko o zime. Nepriniesla superbombu, hlavné nóvum je asi v mixovom lezení, ale celková zvýšená aktivita zrejme naznačuje, že v lete môže byť tiež veselšie. A ak som na niečo dôležité zabudol, alebo ste mi neposlali informácie, ozvite sa, radi doplníme.

schéma1 – Malý Kežmarský štít, S stena, Atlantída, VI, P. Jackovič, L. Tatranská, 11. 1. 2002, 6 hodín
schéma2 - Malý Kežmarský štít, S stena, Dolný Kežmarský strážnik, Ľavá hrana Bieleho kvetu, VI, A1, Ae, P. Jackovič, sólo, 5 hodín, potrebné tenké skoby
schéma3 - Malý Kežmarský štít, S stena, Bocekova veža, Kamasútra, VI-, A4, 2 x Ae, P. Jackovič, J. Skokan, 15. a 16. 2. 2002, 20 hodín

schéma4 - Malý Kežmarský štít, S stena, Bocekova veža, Psychovertical, VI+, A3, P. Jackovič, sólo, 27. 12. 2001 a 3. 1. 2002, 15 hodín, cesta vedie výlomom pôvodnej cesty Na pamiatku J. Oficialskiego
schéma5 - Malý Kežmarský štít, S stena, Ušata vežička, Gypsy, VI+, A3, A4, P. Jackovič, J. Slokan, 1. 12. 2001 a 26. – 27. 1. 2002, 25 hodín, 20 skôb, potrebné tenké skoby a jedničky, na štand č. 8 sú potrebné 2 skrutky M8 a očká do nitov