50 rokov festivalu v Trente
(Jamesák 2002/3)

Text a foto Igor Koller

Trento leží v srdci hôr. Zo všetkých strán ho obkolesujú Dolomity a v tomto kraji žije horami a horolezectvom skoro každý. Aj preto má festival v Trente veľkú podporu spoločenských organizácií, štátu i sponzorov. Asi žiaden iný festival si nemôže dovoliť pozvať toľko najlepších horolezcov z celého sveta, filmárov a umelcov, zorganizovať toľko seminárov, diskusií, výstav. Tento festival naozaj veľkou mierou prispieva k šíreniu špecifickej horskej kultúry na medzinárodnej úrovni.

Celkom oprávnene som teda očakával, čím bude jubilejný ročník špecifický, je to predsa len okrúhle výročie. Ale festival sa od bežného ročníka veľmi nelíšil. Bol tu síce v tom čase aj Council UIAA, stretlo sa o to viac ľudí, samotný festival to však využil veľmi slabo. Tak som sa tešil na piatkový hlavný horolezecký večer. Mal rovnakú sympatickú moderátorku ako minulý rok, bohatý umelecký program so živou klasickou muzikou, s filmovými upútavkami z hôr, so zaujímavými starými dokumentami, s pásmom, ktoré chcelo hovoriť niečo o celej histórii alpinizmu… Lenže čím ďalej tým viac sa ukazovalo, že to nemá celkom hlavu a pätu. A k tomu technické problémy s tlmočením, ktoré publikum aj hostia viackrát zobrali s humorom, no ktoré v celkovom kontexte len podporili rozpačitý dojem.

Program sa cez Mummeryho a Preussa dostal k ďalšiemu medzníku, k prvému prelezeniu S steny Eigeru v roku 1938. Bolo neuveriteľné, že jeden z týchto protagonistov novej éry v alpinizme Andreas Heckmair bol vo svojich 96 rokoch tu a ako už dlhé roky doprevádzaný starostlivou manželkou vyšiel na pár odpovedí za veľkého potlesku aj na pódium. Z ďalších známych postáv sa predstavili Lothar Brandler, prvovýstupca Direttissimy na Cimu Grande a veľký horolezecký filmár. Asi ako prvý točil už v 50. rokoch 35-milimetrovou kamerou známy film Európske lezecké družstvo na Tre Cime, ktorý svojho času vyhral cenu na festivale tu v Trente. Kurt Diemberger nehovoril len o filmovaní v horách, ale spomínal na Hermanna Buhla, s ktorým ako prví vystúpili na Broad Peak a s ktorým bol aj pri jeho poslednom tragickom výstupe na Čhogolisu v roku 1957. Pred expedíciou poznal Buhla len z prednášok, ale bol to veľký lezec, ktorý aj do výškového horolezectva priniesol nové myšlienky o vedení výstupov na osemtisícovky ľahkým štýlom. Keď sme už pri Buhlovi, v roku 1953 po prvovýstupe na Nanga Parbat zanechal na vrchole svoj čakan. Tento čakan po takmer päťdesiatich rokoch našiel jeden japonský horolezec a kto bol na výstave k Medzinárodnému roku hôr v Altenmarkte, mohol tam tento nevšedný exponát vidieť. Vrchol Nanga Parbatu je asi na podobné príbehy predurčený. Krzystof Wielicki priniesol do Trenta z tohto vrcholu skobu so záhadným nápisom HMG a kusom žltej látky. Až tu sa od Roberta Schauera dozvedel, že je to skoba so znakom ich oddielu z rakúskeho Grazu a šatkou, ktorú mu dal otec pre šťastie. Nechal ich na vrchole Nanga Parbatu v roku 1976 po prvovýstupe J stenou. O šatku sa títo dvaja veľkí himalájisti podelili na pódiu.

Klasickými účinkujúcimi boli šoumen Mauro „Bubu" Bole a Cesare Maestri. Bubu po úspešnom prvovýstupe na Shipton Spire o názve svojej cesty „Women and Chalk" povedal, že ženy a magnézium sú pre neho dve najdôležitejšie veci v živote, len v Pakistane sa musel stále pýtať: „Kde sú tie ženy?" Teraz má v pláne rýchlostný rekord na Maestriho ceste na Cerro Torre a prítomného Cesara, ktorý tu urobil svoju cestu v roku 1959, spontánne pozval, aby išiel s ním.

Aj tohto roku ocenil festival horolezcov za prínos pre jeho rozvoj a Strieborný horec udelili Valerijovi Babanovovi a posmrtne legendárnemu Šerpovi Tenzingovi Norgayovi, za ktorého prevzal ocenenie jeho syn. I tieto pekné momenty dokázali organizátori trochu pokaziť jedným „horcom" na pódiu, keď Babanov ani mladý Tenzing nevedeli, komu patrí, až sa nakoniec objavili horce dva. Záver s krátkym nástupom niektorých himalájistov vyznel tak, že už toho majú všetci dosť a dovidenia. Rozpaky hostí boli očividné, na veľa z pozvaných ako napr. Alexa Hubera, Thierry Renaulta, atď., atď. sa úplne zabudlo, nehovoriac o prezidentovi UIAA. Lezci ako Carlos Carsolio z Mexika či Nazir Sabir z Pakistanu, ktorí precestovali do Trenta tisícky kilometrov, boli použití ako „křoví" pár sekund na pódiu. Nazir mi hneď po skončení povedal, že celkom nechápe, čo sa to tu dialo a na druhý deň pri raňajkách bol pokazený večer hlavnou témou diskusie. Ale nie každý deň je nedeľa, na budúce to bude lepšie, aj keď podobné výročie ani v Trente nebýva každých sedem dní. Škoda.

Na začiatku som hovoril o stretnutiach. Tie väčšinu z nás naplnili oveľa viac. Prvý raz som sa stretol s veľkým sympaťákom Carlosom Carsoliom. Ako štvrtý človek na svete vystúpil na všetky osemtisícovky a mnohí si ešte možno pamätajú na rok 1995, keď v priebehu necelých 3 mesiacov stál na vrchole Annapurny, Dhaulágirí, Gašerbrumu II a Gašerbrumu I. Carlos pricestoval s malou zlatou ratolesťou a mamičkou čakajúcou ďalší prírastok. O jeho vitalite svedčia ďalšie tri deti doma… Tomaž Humar sa už pomaly preberá z ťažkého úrazu. Zaspomínali sme si na festival v Poprade pred dvoma rokmi, z ktorého sa ponáhľal do vlasti dokončievať dom.

Asi o týždeň neskôr spadol zo strechy, bol viac mŕtvy ako živý, absolvoval desať operácií, ďalšie ho ešte čakajú, v sebe má kopu železa, členky už v poriadku nikdy nebudú. „Ale leziem už osmičky, v zime v ľade sa cítim ešte lepšie, plastikáče sú na tie členky lepšie ako lezečky. Na jeseň snáď vyrazím na nejakú ľahšiu expedíciu do Ázie". Neuveriteľne dobrý koreň musí mať tento slovinský himalájsky sólista. Myslím, že mu všetci k jeho návratu držíme palce. Britský skalný šialenec Leo Houlding kulhal s dvoma barlami, členky si rozbil v Patagónii a už s nimi veľa skokov neurobí, to hovoril na margo filmu Jump a jeho protagonistov. Bol ním nadšený. „V Británii sme tiež skákali, ale bolo to skákanie pre skákanie, nikdy sme nedoskočili na nejakú vežu. Ale na piesku skočíš a si na ozajstnom vrchole, to je bomba. Škoda, že s mojimi členkami už toho veľa nenaskáčem. No liezť budem ďalej, tam to až tak nevadí. Aj na Rybu som sa chystal, len som to musel teraz odložiť, ale na Marmoladu sa teším," povedal mi tento hardtechno sympaťák.

JUMP – videl som tento film prvý raz až na festivale v Bratislave, nemusím zdôrazňovať, že už len pre jeho aktérov a prostredie, ktoré dobre poznám, sa mi veľmi páčil. Boli tu takmer všetci „Jumpisti", režisér Allen Hill, Karel Procházka, ktorý výrazne pomohol pri jeho realizácii, a boli tu Peter Prachtl a Zorka Prachtlová. Naozaj sme sa tomuto stretnutiu potešili. Neviem prečo som sa s týmito protagonistami pieskovcového lezenia nevidal. Posledne to bolo ešte na Pálavskom zraze pred vyše štvrťstoročím. Sú to neskutoční ľudia, lezci spätí so skalami na život a na smrť, pre ktorých je lezenie naozaj všetkým, fyzickou i duševnou existenciou, filozofiou, ktorá práve dnes mladým chýby. Hodiny sme prediskutovali o skákaní, o vežiach, ktoré najskôr doskočili a až potom boli vylezené stenami, o zážitkoch, o projektoch, o knihách i maľbách. O tom, že sa tešia do Popradu a že si po desiatkach rokov niečo vylezú v Tatrách, ktoré považujú za svoje, rovnako, ako sa my hlásime k pieskovcovým oblastiam. Držím palce ich entuziazmu a dúfam, že ich uvidím čím skôr znovu. Asi najviac času som strávil s Nazirom Sabirom a Alekom Lwowom, prišli spolu z Poľska, kam tento najznámejší pakistanský horolezec odišiel z bratislavského festivalu. Stále naň spomínal, na jeho výbornú atmosféru a na milých ľudí. Už vtedy sme dali dlhšiu debatu pri príprave rozhovoru pre Jamesák, no a teraz sme sa definitívne zblížili, je to veľmi šikovný a vnímavý človek. Veru som ho pri prvom stretnutí ani takto celkom neodhadol. Pozná sa asi s každým významnejším horolezcom na svete a pri zvítaní vidieť, že všetci sú s ním dobrí priatelia. Neustále nosil na stôl poháriky s červeným vínom, neustále mal dobrú náladu. A nezabúdal pripomenúť, že sme vítaní v Pakistane a v jeho horách.

Najkrajší večer bol v sobotu, mimo Trenta, na chate vysoko nad Roveretom, kde nás pozvali Antonella Cicogna a Mario Manica. Antonella roky pracovala pre festival v Trente práve s horolezcami a bolo pre mňa veľkým prekvapením, že sa s ňou organizátori rozišli. Však to ten piatkový večer bolo pekne cítiť. Takto sme sa zišli veľká partia, Valerij Babanov so ženou a dvomi ďalšími ruskými priateľmi, Carlos Carsolio s rodinou, Tomaž Humar a naši hostitelia. Bola to noc perfektných diskusií o filmoch, o lezení, o systéme horolezectva a metodike u nás a v Rusku pred revolúciou, noc plná vtipov a dobrej nálady a pre mňa bolo veľmi príjemné zistenie, že ľudia z tak vzdialených kútov sveta, rôznych kultúr, môžu byť naladení na rovnakú strunu. Ďakujeme, Anto a Mario, za túto príjemnú bodku za festivalom v Trente.

Výsledky filmovej súťaže, ktorú vyhodnotila festivalová porota: prezident Piera Detassis (Taliansko), členovia Patrick Berhault (Francúzsko), Stefan Köning (Nemecko), Rebecca Martin (USA), Josef Šimůnek (ČR), Manouchehr Tayyab (Irán) a Margaret Wicks (Veľká Británia). Z množstva cien, ktoré udelili najlepším zo 78 súťažných filmov, vyberám tie najdôležitejšie:

- Cenu za najlepšiu kameru získal slovenský film MUSTANG, režisér Pavol Barabáš
- Strieborný horec za najlepší športový film získal JUMP, tvorcovia Allen Hill a John Catto, USA
- Strieborný horec za najlepší film v oblasti objavovania získal LOS CUEVEROS, režisér Fulvio Mariani, Švajčiarsko
- Strieborný horec za najlepší film v oblasti ochrany prírody získali dva filmy: A LA DÉCOUVERTE DE L’ULTIME ESPÉRANCE, režisér Gilles Santantonio, Francúzsko a film GLORIEUSE L’ILE AUX TORTUES VERTES, režisér Rémy Tezier, Francúzsko
- Strieborný horec za najlepší horský film získal LES FUNAMBULES DU YANG TSÉ, režisér Patricia Micallef a Fulvio D’Aguanno, Francúzsko
- Zlatý horec, cena Talianského alpského klubu za najlepší horolezecký film: THE GOSTS OF K2, režisér Mick Conifrey, V. Británia
- Hlavnú cenu Gran Premio „Citta di Trento" - Zlatý horec získal film LE PEUPLÉ MIGRATEUR, režisér Jacques Perrin, Francúzsko.