Ako Pišta skoro umrel na krásu
(Jamesák 2002/3)

Text a foto Vlado Linek

Tretí ročník Bigwallových pretekov v Paklenici sa už tradične konal na prelome apríla a mája. Môj spolulezec z predchádzajúcich dvoch ročníkov Miro Piala nemohol ísť, a tak jeho miesto zaujal Maťo Heuger, ideálny spoločník do veľkých stien. Záujem súťažiť prejavila aj mladá krv, Dodo Kopold a Ivan Štefanský, ktorých doprevádzali Kača Hitková a Kamila Melečková. Dievčatá ešte netušili, čo sa na ne chystá. Šťastní neznalí...

Hlavnými magnetmi tohto medzinárodného stretnutia boli okrem tradičného Silva Kara aj Stefan „Pištík" Glowacz a známy dolomitický lezec Christoph Hainz z Talianska. Tento rok po prvýkrát mali pretekať aj ženy. Dragica, hlavná organizátorka za Národný park Paklenica, z mojich mailov vedela, že zo Slovenska prídu dve dievčatá. Vidina bývania v hoteli Alan s polpenziou a teplou sprchou, vymoženosť to súťažiacich a trochu tlačenia kalerábov zapôsobili na Kaču s Kamilou a Slovensko malo zrazu okrem dvoch mužských dvojíc aj jednu ženskú.

V sobotu 27. apríla celý deň megadeathicky pršalo, čo sme s Maťom využili na dospanie deficitov a večer sa tešili na Pištíkovu prednášku. Nabitá sála, super diáky z jeho bláznivých expedícií nenechali nikoho na pochybách, že Glowacz stále patrí medzi najlepších horolezcov sveta.

V nedeľu bolo už klasické paklenické počasie: plech a teplo. Najprv súťažili dievčatá. Liezli Huggu wuggu v sektore Nad Ljuskou klasifikácie 6a, 6+, 60 m na 3 dĺžky. Kača s Kamilou postupovali veľmi pekne. Na lane boli spolu hádam po prvýkrát, o bigwalle ani nehovoriac a cestu s prehľadom vyliezli. Vyhrala domáca dvojica Sunčica Hraščanec a Irena Vrsalovič.

Zatiaľ čo baby pretekali, sme mali my možnosť precvičiť si jednotlivé časti v našej šesťdĺžkovej Diagonálke. S Maťom sme vyliezli 5 dĺžok, doladili menežment na štandoch a naviac som si vyniesol foťák na predposledný štand. Konečne budem mať nejaké obrázky aj z týchto pretekov. Išlo nám to celkom dobre. Na Silva s Markom to nebude stačiť, ale Pištíka by sme mohli predbehnúť. Určite bude baletiť a pri tej kráse nepôjde tak rýchlo, vraveli sme si.

O 13:00 bol ostrý štart. Dodo s Ivanom štartovali druhí a my s Maťom hneď za nimi. Tri, dva, jedna, go! Nasledujúca vyše polhodina sa niesla v znamení krásneho lezenia, totálneho kričania a fučania ako lokomotíva. V druhej dĺžke sa náš postup na chvíľu spomalil. Pod najťažším miestom som vylomil asi tak 50-kilový lokrík a zhučal s ním do doliny. Pri tejto rýchlosti má samozrejme istič lana voľného trocha viacej, a tak som letel, letel a letel. Po 12 metroch som konečne jemne pristál a nechápal, čo sa mi vlastne stalo. Maťov vreskot ma vyrušil zo snenia.

„Kazo, zváraj!"

Pár prudkých nádychov a mohol som pokračovať. Stratu zhruba 3 minúty treba predsa dobehnúť. Na posledný štand sme vyslovene dobehli. Rozhodca nám oznámil čas 32:06. Do kelu, keby som nespadol, tak máme čas pod 30 minút. Hneď za nami liezol Pišta. Baletil, to treba uznať, ale išiel aj riadne rýchlo. Ich čas bol 33:42. Tak sme mu to natreli a Pišta na tú svoju krásu umrel. Maťo rýchlo zlanil dolu a ja som sa tešil na vzrušujúce divadlo pri fotení ďalších pretekárov. Posledné tri dvojice, to sú samí báchači: Erik Švab a Christoph Hainz z Talianska, domáci matadori Boris Čujič a Ivica Matkovič a nakoniec nadčasoví ergonomickí kozmonauti Silvo Karo a Marko Lukič. Konkurencia ako hrom.

Na piatom štande sme sa s Pištom pustili do debaty. Reč prišla aj na cestu Moby Dick v Grónsku, ktorú považuje asi za svoju najkrajšiu. Vedel o slovenskom voľnom prelezení. (Duško, Ivan, Pištík vás pozdravuje a dodatočne gratuluje k výbornému výkonu.)

Ale to už prilietali Švab a Hainz. To, čo predviedol Christoph, bolo ozaj neuveriteľné. Liezol nenapodobiteľným štýlom. Niečo také som videl len u Mira Pialu pred rokom, kedy sme skončili na 3. mieste. Nič také ako chyt, stup, chyt, stup. Proste zavesil sa bez rozmyslu na ruky, nohami zabicykloval po stene, umiestil si ich tesne pod ruky, jump jednou rukou, druhou a dokolečka to isté, paráda. Išiel tak rýchlo, že som ho nestihol ani vyfotiť. Výsledný čas 26:55. Traťový rekord a prvé miesto. Boris a Ivica mastili, ale boli o poznanie pomalší. Ale to najlepšie na koniec. Silvo a Marko. Zrazu sa zjavila slovinská taktická zbraň, tank Silvo. Spolu s Erikom sme ho povzbudzovali. Silvo skalu prevalcoval a pri každom druhom kroku si uľavoval výkrikom „picmo“. Marka sme ani nestihli zaregistrovať. Neuveriteľná rýchlosť je základom Silvových výkonov aj v horách. Ich celkový čas 25:30 je skutočne kozmický. Ďalší traťový rekord. Čo bude na budúci rok, padne hranica 25 minút? Pre radosť uvádzam aj ich medzičasy na jednotlivých štandoch (4:29, 7:48, 13:33, 16:14, 21:21, 25:30). Keď niekedy túto cestu budete liezť, skúste si len tak cvične stopnúť čas. Potom pochopíte, čo za bláznovstvo Silvo s Markom predviedli.

Dole ma čakal Maťo s informáciou, že sa rozhodca hore pomýlil o 5 minút a náš čas je 37:06, čo stačí na zemiakovú medailu. Takže Pištík na krásu neumrel a natrel nám to. Nevadí, komu česť, tomu česť. V takej konkurencii sme sa nestratili. Budeme musieť ešte riadne potrénovať. Nádherný deň sa skončil fantastickým koncertom skupiny Soul Fingers. Niekoľko stoviek tancujúcich divákov vyše 2 hodín podávalo podobné výkony ako pretekári v Diagonálke.

Výsledky

Muži – Diagonalka (7, 220 m), 6 dĺžok

1. Silvo Karo - Marko Lukič, Slovinsko, 0:25:30
2. Erik Švab - Christoph Hainz, Taliansko, 0:26:55
3. Stefan Glowacz - Peter Anzenberger, Nemecko, 0:33:42
4. Vlado Linek - Martin Heuger, Slovensko, 0:37:06
5. Boris Čujič - Ivica Matkovič, Chorvátsko, 0:37:51
6. Pavle Kozjek - Marjan Kovač, Slovinsko, 0:42:40
7. Matjaž Jeran - Rok Šisernik, Slovinsko, 0:44:20
8. Ivan Štefansky - Dodo Kopold, Slovensko, 0:44:22

Ženy – Via Normale (4, 15 m) + Hugga wugga (6, 45 m), 3 dĺžky

1. Sunčica Hraščanec - Irena Vrsalovič, Chorvátsko, 0:14:21
2. Nives Meroi - Marina Vuerich, Taliansko 0:17:27
3. Alenka Lukič - Claudia Hainz Slovinsko/Taliansko 0:26:08
4. Katarína Hitková - Kamila Melečková, Slovensko, 0:28:40