Divokými perejami za divokými kmeňmi
(alebo správa polárnika-malarika o skvelej akcii)
(Jamesák 2002/3)

Peter Valušiak, TREK SPORT tím
Foto: expedícia OMO 2001

Je začiatok októbra a ja namiesto balenia lyží a saní nakladám lodné vaky spolu s raftom na prenajaté terénne auto v hlavnom meste Etiópie Adis Abebe. Sen o prechode Antarktídy som zamenil za cestu do praveku. Rozhodnutie vymeniť omrznutú tvár za pripečené čelo a doštípaný zadok sa nerodilo ľahko. Konečné rozhodnutie o preložení expedície do Antarktídy o rok totiž prišlo až koncom septembra. Našťastie moji akcioví kolegovia mali dostatok trpezlivosti a s odchodom počkali na mňa.

Hneď úvod akcie bol zaujímavý, pretože náš predvoj Becko po prílete do Adisu stratil pas. Aspoň sa zoznámil s miestnymi vekslákmi. Vybavil si potvrdenie v miestnom jazyku, ktoré neskôr tiež zašantročil. Na polícii to potom vyzeralo veselo, keď v amarštine vysvetloval, že doklad o strate pasu stratil. To je ale už iný príbeh.

Prenajatým terénnym autom sme sa z metropoly Etiópie presunuli k rieke Omo. Po piatich hodinách cesty naprieč zelenou náhornou plošinou sme sa dostali do Gibe, k jednému z dvoch mostov prechádzajúcich cez rieku. Plný očakávania a nervozity „načo som sa to zase nechal nahovoriť" vystupujem z auta a spolu s ostatnými sa púšťam do rozbaľovania raftu. Náš pôvodný zámer nocovať rovno pod mostom okamžite meníme na rýchly únik. Zvedavosť miestnych bola väčšia ako naša schopnosť ustrážiť a udržať veci pohromade. Ani som si neuvedomil ako a zrazu som bol „háčik" na ľavoboku vedľa Luciši a pádlom som máchal v tmavohnedých perejách rieky. Z úvodných metrov som takmer nič nevidel, pretože plembák, ktorý som vyfasoval, sa my točil na hlave vždy opačným smerom, než som sa pozeral. To bol dôvod, prečo som prešiel prvé pereje takmer bez povšimnutia. Ani po Viktorovom zvolaní „Pozor, hrochy!" som nestihol panikáriť, no keď som si prilbu zložil, okamžite som sa pridal ku kolegovcom. V strachu z prvého útoku hrochov (najnebezpečnejšie zviera Afriky) som pádloval o dušu k protiľahlému brehu. Nečakali sme stretnutie s prvou hrošou rodinkou tak skoro, a tým menej tesne pred zotmením. Z protiľahlého brehu sme pozorovali, čo sa bude diať. Našťastie sa hroší samec vrátil k svojim blízkym. Moje návrhy spať na lúke pri rieke neprešli, pretože Becko vyvinul teóriu, že istejšie je spať na skalnatom brehu na balvanoch, kde sa hroch nedostane.

Raňajší hroší trus všade okolo nás hovoril niečo iné. Žiaľ neskoro, pretože prekrásnu noc na ostrých čadičových skalách sme už mali za sebou – zobudil som sa ako negatív skaly, na ktorej som spal. Nad riekou sa vznášal strašidelný opar, ktorý zmizol s príchodom slnka. Balíme a vyrážame na rieku. Konečne niečo vidím (plembák som stabilizoval šatkou). Luciša nám „vodákom" vysvetlila čo, ako, prečo a začali sme raftovať. Spočiatku to išlo ťažšie. Posádka sa však čoskoro zladila aj vďaka početným hroším rodinkám. Prchnúť pred rozrušeným samcom bolo možné iba rýchlym a spoločným pádlovaním. Najväčšou otázkou prvých dní bolo miesto na kempovanie. Vedeli sme, že máme táboriť mimo hroších chodníkov. Tie však boli všade, kde bola tráva a vhodný podklad pre stany. Po čadičovej skúsenosti z prvej noci sme sa rozhodli hrošie chodníky ignorovať. Hrochy hádam nebudú také drzé a neprejdú nám v noci cez stan. Táto teória sa chvalabohu osvedčila a žiadnu nočnú návštevu hrubokožcov sme nezaznamenali. Namiesto nich absolvoval môj lakeť nočné interview s komármi – asi 100 vpichov na kúsku ruky. To Paľko nechal 10-centimetrovú dieru v stane. Druhú noc sme si to vymenili. Paľo mal chrbát opretý o moskytiéru a ráno vyzeral ako malé decko s kiahňami.

Rieka Omo preteká údolím pretínajúcim okolité stolové hory, ktoré dosahujú až 2500 m.n.m. Prekrásny kaňon preťatý množstvom tektonických údolí s farebnými vodopádmi sa právom nazýva aj Grand Canyon Afriky. Popadané obrovské čadičové balvany a množstvo zákrut robia túto rieku aj vodácky náročnejšou. Niektoré pereje (obtiažnosť WW3-WW4) nás riadne vyšpliechali. Našťastie ostalo iba pri špliechaní, plávanie s prevráteným raftom medzi hrochmi a krokodílmi by nebol príjemný zážitok. Prvé dni sa plavíme cez kaňon. Stretávame množstvo hrochov, krokodílov, orlov, opíc, rôznych mačičiek a hlavne všadeprítomné muchy tse-tse a komáre, ale žiadnych ľudí. Naša púť má však iný cieľ: dostať sa do miest, odkiaľ pochádza prvý človek.

Stále hnedá rieka Omo preteká krajinou, v ktorej ako keby zastal čas. Z internetu a dostupnej literatúry máme naštudované, aké kmene tu žijú a ako asi vyzerajú. Naša zvedavosť vzrastá každým dňom. Až konečne na siedmy deň pádlovania vidíme prvého domorodca. Je to chlap, je úplne holý, jednu nohu má kratšiu ako druhú. Poskakuje po brehu a vyrevuje. Celí vzrušení, nadšení a trochu napätí pristávame pri ňom. Posunkami sa dozvedáme, že je z kmeňu Bodi. Za chvíľu sme obkolesení aj ďalšími obyvateľmi malej osady. Dávame im malé darčeky - mydielka, žiletky (džigiri), fotíme. Od tohto momentu sa charakter rieky mení. Hemží sa to tu domorodcami, hrochy skoro úplne vymizli. Strmé steny kaňonu vystriedali drobné políčka. Miestni ľudia sú civilizáciou skoro nedotknutí. Žijú v primitívnych obydliach, okrem kopy detí, manželky a niekoľkých kráv nevlastnia skoro nič. Vyzerajú spokojní. Mnohí nevedia, v akej krajine žijú, nerozoznávajú bankovky, nevedia oficiálny jazyk a čo je hlavné mesto. Jedinou ich úlohou je prežiť. Ale na to sú dobre pripravení: V každej dedine alebo osade je zopár chlapov, ktorí hrdo nosia cez plece prehodený kalašnikov. A na naše zdesenie majú k nemu aj náboje – ostré. Našťastie ich nepoužili proti nám. Medzi jednotlivými kmeňmi však panuje značné napätie. Problémy sa riešia jednoducho...

Počas našej 19-dňovej plavby sme sa stretli so siedmimi kmeňmi: Bodi, Bata, Mursi, Bume, Kwega, Karo a Hammer. Naše dorozumievanie spočívalo hlavne v posunkovej reči a v pokrikovaní. Rozdiely medzi jednotlivými kmeňmi boli v mnohých prípadoch jasne viditeľné. Ženy Mursi si do spodnej pery vkladali tanieriky, Bume nosili množstvo korálok, Karo boli pomaľovaní. Problémy sme mali iba s kmeňom Mursi a kmeňom Karo. Mursi boli najagresívnejší. Chytali nám raft a bez darčekov nás nechceli pustiť. Naša výhoda spočívala v tom, že nevedeli plávať. Keď sa nám podarilo dostať do hlbokej vody, mali sme vyhraté. Po prvej skúsenosti s týmto kmeňom sme pristávali iba v osadách, kde bolo málo ľudí a aj to prevažne žien. Chlapi z kmeňu Karo boli prefíkanejší. Prišli v noci a neohlásení. Odniesli si zopár drobností, hlavne zo stanu Becka, Fševeda a Viktora. V hodnote asi 40 000,-Sk. Nepomohlo ani, že sme vedeli, kto nám naše veci zobral, viac sme ich nevideli. S ostatnými kmeňmi sme vychádzali dobre. To sa ale nedalo povedať o muchách tse-tse. Tie nás nútili byť oblečení v 40-stupňových teplotách v dlhých nohaviciach a bundách. Po niekoľkých minútach sme sa uvarení hádzali do vody na miestach, kde by sme pred tým nestrčili ani palec. Ale krokodíly nám dali pokoj – až na jedného chudáčika, ktorému Luciša pri vystupovaní z raftu skočila na hlavu. Bol z toho riadne vyplašený a ona tiež. Na výkriky v rafte "krokodíl" potom vždy reagovala krásnym flopom do stredu člna (ale ináč sa ich nebála). No aby bolo viac srandy, začal sa Becko viacej zaujímať o miestnu faunu. Chytil do čapice na rieke plávujúcu malú zmiju Gabúnsku. Profesionálnym ťahom sa mu ocitla pacifikovaná v ruke pripravená na fotenie.

Keďže sa mu zdala trošku pridusená povolil jej zovretie. Zmija pobúrená Beckovým správaním - fotí a nedá ani darček, ho kusla. Po tomto jej výstupe sa ocitla naspäť vo vode a veselo si útočila na raft (Becko ju asi riadne vytočil). V člne začala akcia na záchranu Becka, veď ho kusol jeden z najjedovatejších hadov. Najskôr si ranu na palci rozrezal a snažil sa krv s jedom vycucať a vypľuť. Na Lucišinu poznámku, že má dopraskané pery, mal svojskú odpoveď: ja neopúcham, ani keď ma včely doštípu. Pravdou je, že skúsenosti Becka s hadmi sú veľké a to mu zachránilo život. Nespanikáril a postupným vytláčaním a odstredivým krúžením sa snažil dostať jed von. Na tieto pohyby reagovali domorodci na brehu opätovným mávaním v domnení, že ich zdravíme. Po niekoľkých minútach už Becko ležal na dne raftu a my sme sa len v tichosti modlili, aby to prežil. Najbližšia osada s telefónom bola asi 200 km pádlovania po rieke... Ale Becko len tak nezahynie! Večer už pobehoval po tábore ako srnka (trošku staršia, ale predsa). Na rieke sme si užili veselosti až-až – perejky, útočiace hrochy, nočné tábory medzi krokodílmi...

Ale najkrajšie a nezmazateľné zážitky sú z miestnych ľudí. Nezaujímalo ich odkiaľ sme, kam ideme. Na brehu rieky Omo si žili svoj život.