Pierra Menta 2002
(Jamesák 2002/3)

Anna Pažitná

Najťažšia, najdlhšia a najnáročnejšia skúška pre pokročilého skialpinistu sú preteky v Savojských Alpách nazvané Pierra Menta. Je to podľa výrazného skalného „zubu“, ktorý v tejto časti Areches-Beaufort dominuje a pri pohľade na Mont Blanc sa tento úžasný kopec nedá nevidieť. Pravda, jednotlivé etapy pretekov idú tak, že ak na to máš, tak kopec vidíš, ale keď sa trápiš, tak vidíš len stopu pred sebou a okolie si môžeš potom popozerať na fotkách…

Cesta do tejto časti Álp je dosť dlhá – cca 1400 km, ale išli sme popod masív Mont Blancu od Chamonix, takže posledná časť bola zaujímavá, akurát potom v serpentínach do Albertville sa nám trochu točila hlava, ale prežili sme. Zo Slovenska a Čiech sme sa zišli veľmi dobrá partia skialpinistov a tých päť dní spolužitia nás ešte posilnilo. Slováci boli Marcel Melicherčík, Miňo Juroš, Aňa Pažitná, Maťo Matušek, všetci z oddielu Chopok–Kamenná chata a potom zo ŽP Podbrezová – Mirko Leitner, Peťo Svätojánsky, Richard Žilka. Zo Spiša bol Mirko Novák a Česi Romanovci – Kuczinský, Glajcar a Marcel Svoboda. Dvojice boli rôzne pomixované – napríklad ja som šla s Rakúšankou Simone Hornegger, Miňo s Marcelom Svobodom a prišli sme všetci už v utorok 5. marca večer, aby sme sa aspoň jednu noc pred pretekmi vyspali. Boli s nami ešte kamaráti/"sponzor" Dano Smorádek – prepravca aj zháňač energetických nápojov a Števo Puš so ženou Lenkou. Tí mali na starosti zdokumentovanie a bol to pre nich tiež veľký zážitok.

Na pretekoch štartovalo 147 dvojíc a celé to organizovalo 300 usporiadateľov. Štvordňová paráda začínala vo štvrtok 7. 3. 2002 ráno o siedmej. Štart etapy s prevýšením 2557 m, dva dlhé a jeden kratší výšľap. Príchodom helikoptéry sa odštartovalo v uliciach Areches a behom s lyžami na batohoch sa utekalo po prvý sneh zhruba kilometer. Tam sme obuli lyže a išlo sa. Pre Francúzov je typické nešliapať kopec priamo hore, ale pokiaľ to sklon dovolí, stále ťahajú serpentínky. Niekomu to vyhovuje a niekto si robí vlastnú stopu priamo. Dlho to nevydrží – je to totiž veľmi ťažké.

Pozvoľna sme stúpali pod skalnú stenu, tam lyže na batoh a dupačka strmým svahom cez skaly na hrebeň. Niektorí postupovali v šóre za sebou a tí, ktorí v sebe cítili veľa energie, začali naťahovať stopu vedľa, čo je oveľa namáhavejšie a sem-tam sa prepadneš do pol stehien. Vyšli sme hore, ponad hlavy nám nalietala helikoptéra a všetko filmovali. Nasledoval zjazd do kotlinky v riadnej zariezačke – Miňovi tam ušla lyža a mali šťastie. Letela, letela, zopárkrát ju vyhodilo do vzduchu a zapichla sa. Na jednej lyži doskákal a parťák mu ju bol vziať. Ak by mu ušla niekde do doliny, tak dopretekali.

Pozvoľna sa vystúpalo na ten istý hrebeň, lenže o kúsok ďalej a krkolomným zjazdom do doliny. A nasledovali známe „cuvy"- čo znamená strmý les a v ňom serpentínkami hore. Čiže päť, maximálne desať krokov, otočka a znova. Ak sa tam neotočíš stokrát, tak ani raz. Pokiaľ neovládaš techniku otočiek v strmom svahu, tak tam stratíš minimálne 20 % síl a to je dosť, keďže si ešte len v druhej tretine etapy. Ľudia tam padajú, kadejako o život otáčajú lyže, no kto „umí", ten si len tak brnká. Ako sa vyťahuješ z lesa, počuť, že niekto hrá na ústnej harmonike. To starí pierramenťáci vedia, že najťažší úsek máš za sebou a hrá tam pán farár z Areches Jacques Plassiard – harmonika ti hladí dušu. Samozrejme, že celou cestou sú ľudia a povzbudzujú tak, že keby si bol aj na pokraji so silami, tak ten krik, spev a všetko okolo ťa postaví na nohy a ideš ďalej.

Ideš, ideš, slnko páli a ty v diaľke vidíš malé bodky ľudí pod vrcholom kopca – pane Bože, až tam musíme zájsť? Z hadičky zvanej camel back sŕkaš vodu a snažíš sa myslieť na hocičo, len nepozerať, kam až. Na záver bol prekrásny skalný hrebeň na Grand Rognoux 2397 m – bez mačiek a bez istenia. V pretekoch na Slovensku by si to nikto nedovolil. Totiž hrebeň je v niektorých miestach dosť exponovaný a jediné istenie, ktoré na celom úseku bolo takéto: na jednej skale stál ujko, mal tam štand a ako si pod neho zišiel, chytil ťa za pútko na ruksaku, aby si nezletel cca 200-metrovým žľabom na juh, ty si vykročil k nemu na plošinku a utekal ďalej v uzučkom rigole až do sedielka Forclaz. A dolu. No nie ako u nás, nejaký žľab a výsek horou – ale žľab, plató a cez kriaky, stromy a roklinky dolu. Veľmi náročné lyžovačky či už pre hustý porast, či pre zlý sneh, alebo bez snehu a je na tebe, ako to zídeš. Môžeš aj peši. A prvý deň máš za sebou, už iba tri ďalšie a ešte ťažšie...

Druhý deň nás čakalo päť výšľapov a prevýšenie 2575. Štart bol o 7:30 hod v Le Planay. Ráno vstávame okolo piatej, aby sme sa naraňajkovali, čo tu znamená, že vypiješ šálku čaju alebo kávy, k tomu jeden ten ich francúzsky ľahký chlebík s maslom a džemom a viacej do seba nedáš, ani keby si ako chcel. Proste je to veľmi skoro ráno. Prevýšenie bolo podobné ako prvý deň, ale stúpanie dlhšie. Teraz sme sa motali okolo Grande Journee, 2460 m. Počasie bolo prekrásne, viditeľnosť úžasná a náročnosť trate značná – dlhý výšľap strmou zmrznutou zjazdovkou a už tam sa selektovalo. Niektorí to totiž chceli držať na rukách a keď „nevydalo", nasledoval pád a ťažko získané výškové metre môžeš šliapať odznova.

Sedielko. Pásy zhodíš a obrovskou tvrdou pláňou dolu. Tam sme nalepili pásy a pomaličky na nás začalo pripekať slniečko. Popíjaš, popíjaš a stúpaš serpentínkami, zákrutkami poza skalné hrebienky do sedielka. Tam opäť strhávaš pásy, pár skákavých otočiek, lebo svah je dosť strmý, no v prachovom snehu je to špicová lyžovačka – a zasa „štrikuješ" serpentínkami nahor. Čaká nás kuolár na krásny hrebeň a dlhý peší úsek. Ideme, ideme a znova počuť harmoniku. A to už vyhrával Jacq. Podala som mu ruku, úsmev a ideš ďalej na koniec hrebeňa. Strmým žľabom dolu – bol tam vraj aj fix na zjazd, ale ten si nikto nevšímal. No ale keď som sa pozrela kadiaľ dolu, nebolo mi všetko jedno. Lenže v pretekoch je ten strach trochu iný. Teraz to zídeš, hoci inokedy by si možno aj maturoval. A potom pláňou dolu, zasa pásy do sedielka 2410 m, lavínovým žľabom vo veľmi ťažkom snehu dolu a poslednýkrát hore. Tu vidíš, ako ľudia ťažko prepletajú nohami, už majú všetci dosť. Niekto visí v paličkách, iný už nesie parťákovi ruksak, ďalšiemu došla voda a melie z posledného. Z pretekárskych krokov sa stávajú krôčiky a záverečných 380 m výškových metrov idú na zotrvačník. Hurá – Grand Combe, 2175 m a teraz dolu 1170 metrov do Le Planay. O vychutnaní si lyžovačky nemôže byť ani reči, lebo si rád, že sa ešte držíš na nohách.

Po druhom dni mali zasa všetci aj dosť a čaká nás deň tretí. Ten je kráľovský, lebo bude 2750 m prevýšenia a na jeden kopec – známy Grand Mont 2686 m – sa vychádza tri razy. Najťažší deň, ale všetci sa naň tešia, pretože má najúžasnejšiu atmosféru. V tento deň chodí lanovka z Areches už od 4:30 ráno zadarmo a vozia fanúšikov na hornú stanicu, odkiaľ všetkých čaká ešte asi hodinový pochod na pásoch na Grand Mont. Tam vytvoria koridory ako na Tour de France, len trošku užšie a všetci zvonia na obrovských zvoncoch, ktoré majú na opaskoch, kričia tvoje meno – každý má štartovú listinu v ruke – a ty máš číslo na nohe, tak hneď vedia, kto si a skade. A tak ideš, ideš a cítiš z toho skandovania takú úžasnú silu, že napríklad ja som už mala dosť, ale začala som bežať a pálila, čo to dalo – až do zahmlenia pred očami. Miňo s Marcelom Melicherčíkom zasa hovorili, že sa im tlačili slzy do očí a mráz im z toho chodil po chrbte. Bolo to veľmi emotívne.

Ale vráťme sa k štartu tretieho dňa. Bol o 7:30 hod. z Départ Le Bois (1180 m) na Col de la Forclaz (2355 m). Hneď na úvod 1175 m prevýšenia so vsuvkou – krátkym kuolárom s lyžami v ruke, dupačkou peši. Tak to bolo na úvod akurát dosť. Keby si nebol na pretekoch, tak si aj povieš na dnes stačí. Ďalej hrebeňom a krátko dolu. Tam išli pozvoľné serpentínky hore a nasledoval kuolár s fixom. Nedalo sa veľmi predbiehať. Žľab bol ostrý a v jednom mieste sa zúžil medzi dve skalné rebrá a boli sme za sebou tak nahusto, že som ocenila prilbu – dosť často sa nakládlo lyžami po hlave. Hore nás už čakalo asi 3000 ľudí a skandovali, že si nepočul vlastného slova. A šup dolu, kde bol 330-metrový dosť tiahly výšľap hore a tu začínal koridor ľudí. Bolo to fakt úžasné, keď si v cudzej krajine a kričia tvoje meno – z nôh sa ti pomaly stávajú krídla a aj by letel, taká je tá atmosféra povznášajúca.

A ďalší zjazd. Výborná lyžovačka – jedna z mála dobrých – do hĺbky 1980 m a znova nahor, kde sa do nás opieralo slnce a sily už tiež ubúdali. Ideš, ideš a konca nevidíš. Len sa domnievaš, že niekde, kde sa dolina uzatvára, by mal byť finiš a tam to príde. Niektorí sa tešia a niektorí boja, lebo prichádza najťažší úsek.

Hrebeň peši s lyžami na batohoch. Je exponovaný, takmer po celej dĺžke odistený fixnými lanami. Sú to strmé skalno–trávnaté, ktoré sa striedajú z úzkymi hrebienkami. V niektorých miestach treba aj liezť a inde zasa zliezať, čo s lyžami na chrbte nie je nič príjemné. Schádzaš skalný schod dolu, lyže ti brnknú o skalu, posotia ťa dopredu a je to... Hocaký nekoordinovaný krok ťa môže stáť pád do 300 metrovej rokliny, čo nie je zrovna najkrajšia predstava. Niektorým sa trasú nohy od strachu, niektorým už sily dochádzajú. Je to boj. Asi v polovici nás už vítal Jacq a deň predtým sme debatili, že nám zahrá ...vychadila na bereg Kaťúša... aj sa stalo. Bolo to veľmi milé a dokonca som hodila pokus pri ňom aj zanôtiť, no bol to len pokus. Po pilieri sme opäť prichádzali medzi davy fanúšikov a znova to všetko burácalo. Teraz nás čakalo už len klesanie a kraťulinko hore a konečne záver najťažšieho dňa v cieli. Mali sme všetci dosť. Etapa bola náročná, ale prekrásna.

Nedeľa – deň najľahší, už len 1610 m prevýšenia. Ja som mala s mojou parťáčkou veľkú smolu: Ráno, ako sme šli na štart, si Simone počas krátkeho zjazdíku niečo naprávala a spadla. Zlomila si kľúčnu kosť a poškodila úpon. Dosť blbé, lebo prešla fakt ťažké veci a na rovine sa dokaličí. To je ako keď pretekár F 1 spadne na bicykli a doničí sa. Tak som poslednú etapu išla sama, čo znamenalo, že nás už nevyhodnotia. Posledná etapa však bola prechádzka ružovou záhradou. Došla som na piatom mieste, tak, ako sme sa držali celé preteky, lenže...

Atmosféra v cieli bola neskutočná. Hrala muzika, ľudia spievali, tešili sa. Taliani vyhrali, tých nosili na rukách. Proste všetko to tam vrelo – fantastické. Pre mňa nie, lebo na mňa doľahol smútok – parťáčka v nemocnici, ja v cieli sama... bolo veľmi ťažké prežívať radosť iných. Ale... „čo bolí, to prebolí..." A bol záverečný ceremoniál v Beaufort.

Muži

1. Murada Ivan - Boscacci Graziano, Taliansko, 10: 19: 16
2. Brosse Stéphane - Gignoux Pierre, Francúzsko, 10: 20: 56
3. Fontana Luciano - Negroni Luca, Taliansko, 10: 35: 32
8. Leitner Miroslav - Svätojánsky Peter, Slovensko, 10: 54: 59
30. Juroš Milan - Svoboda Marcel, Slovensko, Česká republika, 12: 40: 27
42. Glajcar Roman - Kuczinsky Roman, Česká republika, 13: 02: 27
43. Matušek Martin - Žilka Richard, Slovensko, 13: 04: 34
62. Melicherčík Marcel - Novák Mirko, Slovensko, 13: 39: 57

V tak obrovskej konkurencii sa naši umiestnili veľmi dobre. Z takmer 150 dvojíc dojsť do cieľa na ôsmom mieste je výkon vynikajúci.

Ženy

1. Ducognon Valérie - Oggeri Delphine, Francúzsko, 13: 32: 17
2. Favre Corinne - Toigo Carole, Francúzsko, 13: 55: 13
3. Bourillon Nathalie - Lathuraz Veronique, Francúzsko, 14: 16: 28

Pre zaujímavosť posledný došli v čase 18:33:00. Bol to pre nás všetkých obrovský zážitok a myslím si osobne, že pre skialpinistu - zúčastniť sa -považujem za jeden z vrcholov, nehovoriac, keď sa umiestniš na peknom mieste.