K nedožitej päťdesiatke Jindra Martiša
(Jamesák 2002/3)

Igor Koller

V roku 1976 som prežil jednu zo svojich emotívne najsilnejších príhod pri lezení. Po vydarených zimných výstupoch sme sa do Chamonix v lete vrátili opäť v silnej zostave. Ja aj so svojou láskou Editkou Baničovou, s ktorou sme mali hneď po návrate naplánovaný sobáš. Taká lezecká predsvadobná cesta. Hneď na začiatku výjazdu boli na pláne výstupy na Blatiere a večer sme zabivakovali pod obrovským balvanom na ľadovci Aiguille du Plan. Všetci sme boli rovnako nažhavení a ako vidieť z fotografie, aj takmer rovnako vypumkovaní. Neboli to časy reklamných manekýnov, ale zato sa dosť liezlo. Noc pred výstupom bola zvláštna. Tesne predtým sme totiž na vychádzke na ľadovci našli úlomky ľudských kostí vybielené ľadom a slnkom. Bola tam aj vibramka ušitá v Poprade, takže nebolo pochybností, že sme našli stopy po tragédii Ilju Špitálskeho, ktorý pred rokmi zahynul vo visutom ľadovci vysoko nad nami na Aiguille du Plan.

Napriek tomu sme skoro ráno vyrazili do stien. Ja s Jarýkom aj s vecami na bivak, lebo sme mali v pláne novú cestu po pilieri vpravo od Brownovej škáry. Edita s Katou Vraňákovou si to v čisto ženskej dvojke namierili na severnú hranu Blatieru. Klasická cesta za päť, na skalkách aj v Tatrách mali vylezené oveľa ťažšie cesty, takže nebolo pochýb, že to za deň v pohode zvládnu. My s Jarýkom sme sa po bivaku v stene dostali na veľké police, po ktorých sme vytraverzovali doľava a v neskoré popoludnie sme došli späť k nášmu veľkému balvanu. Na moje veľké prekvapenie sme tam našli spacáky a všetky veci našich dievčat a ich nikde. Trochu sa mi stiahlo hrdlo, keď som si sadol a začal rozmýšľať o situácii. Edita s Katou teda nedoliezli a bez všetkého bivakovali. Čo však bolo oveľa horšie, teraz sa blížila druhá noc a baby boli niekde hore. Bez jedla, bez teplých vecí. To už bola veľmi vážna situácia a hlavou mi vírili nepríjemné myšlienky. Čo sa mohlo stať? Zablúdili? Nie sú zranené? Ako a kde ich budeme hľadať? A čo preboha poviem rodičom, keby... Okamžite sme nemohli nič robiť, o hodinu je tma, to by sme nedošli ani pod kopec. Jarýk teda pôjde dolu do Chamonix, možno zistí od chlapcov, čo sa deje a prípadne zorganizuje pomoc. Ja budem čakať v bivaku. Asi pol hodiny po Jarýkovom odchode sa zdola blížila nejaká postava. Bol to Imro, náš lekár, ktorý toho v lezení veľa nenamútil. Už z diaľky na mňa kričal: „Neboj sa Igor. Viem, kde sú, pôjdeme spolu pre ne. Neboj sa!“ Hovoril v zjavnej snahe ma upokojiť. Tak to mi teda veľmi neodľahlo! Práve naopak. Čo ja s Imrom môžem robiť?

Dievčatá uviazli niekde v strede hrany. Jano Štelbaský s partnerom liezol pred nimi, aj im ponúkali, že pôjdu spolu. Ale baby kdeže, to zvládneme. Chalani im ušli a na zostupe už len počuli dievčatá kričať, že nevedia preraziť vyššie. Ani zlaniť s jedným lanom a pár skobami nemôžu a pod nimi je ľadová stena... Budú bivakovať a čakať. Ale načo? Kto im pomôže? Bože, druhá noc v stene, to je zlé, to je naozaj zlé. Začal som v najhoršej predtuche a pohrúžený do svojich obáv pripravovať materiál na ďalší deň.

Už bola skoro tma, keď sa na ľadovci pod Blatierom objavili ľudia. Boli traja a na dievčatá to nevyzeralo. S napätím som čakal, kto to je a až blízko pri bivaku som spoznal Jindra Martiša: „Igorko, máme tie tvoje alpinistky tu, krásne sa s nimi bivakovalo!“ Po chvíli sa dotrmácala aj Editka s Katkou a ja som nevedel, koho mám skôr objímať, či moju lásku, či záchrancu Jindra. Spadlo zo mňa všetko napätie, už nebudem musieť nikomu vysvetľovať, kde sa stratila ich dcéra, prečo som ju pustil samú zrážať sa niekde po nezmyselných žulových kopcoch. A hoci som mal sto chutí dať tým babám na zadok, bol som taký rád, že som ich mohol len vybozkávať a skákať od radosti.

Dlho do noci sme ležali v spacákoch a rozoberali, čo sa vlastne stalo. Dievčatá sa neskoro popoludní dostali pod širokú škáru. Takú širočinu, akú nevideli ani v Ádri. Vo vibramoch sa ňou vysúkali len pár centimetrov a beznádejne skĺzavali dolu. Bez šance na prelezenie. Ako dve zmoknuté opustené mláďatá si sadli na batohy a čakali na zázrak. Zmierené s osudom a studeným bivakom sa schúlili k sebe. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa zrazu spoza hrany vynorila strapatá hlava. Jindro Martiš s Jankom Špánikom a Karolom Jakešom! Liezli západnú stenu a k večeru hľadali plošinu na bivak na severnej hrane. To bola šťastná náhoda!

„Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam,“ hovoril so svojím typickým úsmevom Jindro. „To bol bivak! Kedy sa ti pritrafí nájsť plošinu s dvoma krásnymi babami? Zobrali sme ich medzi seba, celú noc sme sa s nimi zohrievali.“

Nuž takto si ja pamätám Jindra Martiša, výborného horolezca, ale hlavne perfektného kamaráta. Na jar tohtu roku by sa bol Jindro, nebyť nešťastného treku okolo Annapurny, dožil 50 rokov. Spomenuli si na to kamaráti z Olomouca a aj vďaka nim vznikol tento článoček, aj vďaka nim vám pripomíname Jindru, po ktorom neostali len mnohé výstupy vo Vysokých Tatrách a po celom svete, ale hlavne kopa krásnych spomienok u ľudí, ktorí sme ho poznali.