Obyčajní horolezci
(Jamesák 2002/2)

Bohusch
HK ŽP Šport Podbrezová

Keďže sa tu málo objavujú články od „obyčajných" lezcov, tak som si dovolil napísať niekoľko zážitkov z májového lezenia vo Vysokých Tatrách. Niekomu sa to možno bude zdať „ceprovské", ale to je už jeho problém. Pre mňa je každá chvíľa strávená v horách neopakovateľná a jedinečná, aj keď neleziem v Himalájach či Andách, alebo „nebúcham" desiatky na skalkách.

Zvoní budík, sú dve hodiny tridsať minút, o hodinu nám ide autobus smer - Tatry. Je koniec mája, pomerne stále a teplé počasie, tak ideme na našu prvú túru do Velickej doliny v minulom roku. Zbalíme posledné veci do batohov a už kráčame s Ottom tmavou nocou cez sídlisko na autobusovú stanicu, kde sa stretávame s Mirom. Autobus prichádza presne, nastúpime a cestou cez Čertovicu ešte každý podriemkáva. Pri prechode na liptovskú stranu začína svitať, takže Tatry sú už viditeľné. V Štrbe prestupujeme rýchlo na zubačku, na Štrbskom Plese na električku no a v Tatranskej Polianke na „pešobus" na Sliezsky dom, kde sme o pol ôsmej. V lese bolo teplo, no pred hotelom fúkal studený severný vietor, ktorý nám dal do „špiku kostí" pocítiť, kto je tu pánom.

Ubytujeme sa v hoteli. Po krátkom oddychu a výbere cesty balíme potrebný materiál. Vzhľadom na už spomínaný vietor volíme ľahšiu, dvoj - trojkovú túru na Bradavicu, kde ešte nikto z nás nebol. Pri balení odznel aj takýto rozhovor:

Ja: Miro, máš kladivo ?
Miro: Nie, nemám.
Otto: Tak ho neber!

Pri chôdzi hore dolinou nás poriadne prefukuje, ale keď odbočíme z chodníka smerom pod Bradavicu, vietor už nie je až taký silný a aj slnko už hreje teplejšie, trochu ľutujem, že sme si nevybrali nejakú náročnejšiu túru na lezenie. Sme prekvapení, ako je veľa snehu. Je poriadne premrznutý, ideálny na výstup v „mačkách", ktoré samozrejme máme doma - za čo sa hanbím. Takže musíme veľmi opatrne prekonávať snehové polia, ktoré musíme prejsť. Postupne sa dostávame až do sedla, z ktorého nám treba na JZ vrchol prekonať asi dve - tri dĺžky trojkového terénu. Naväzujeme sa na lano. Postupne vystúpime na juhozápadný, južný a východný vrchol, ktorý je najvyšší. Podávame si ruky, zapisujeme sa do vrcholovej knihy, no a asi hodinu vychutnávame okolitú panorámu. Na oblohe sú len malé obláčiky, takže vidíme ďaleko. Pred nami Gerlach, Kriváň vedľa Vysoká, Rysy, Poľsko ďalej Javorové štíty, Ľadové štíty, Pyšný a nakoniec Lomnický štít so svojou vysvietenou legendárnou západnou stenou. Dole pod nami záver Veľkej Studenej doliny s ešte zamrznutými plesami a Zbojníckou chatou, okolo ktorej sa tmolí zopár ľudí. Po nabažení sa pohľadov na Tatry začíname zostupovať. Najprv je zostup jednoduchý, no neskôr musíme prekonávať skalné prahy, ktoré Otto s Mirom pre istotu zlaňujú, preto nám zostup trvá pomerne dlho, ale nemáme sa kam ponáhľať. Vzhľadom na to, že sú už štyri hodiny, je stále jasno a aj pomerne teplo. Posledný skalný prah, ktorý postupne všetci zlaňujeme, pretože v žľabe, kadiaľ vedie normálne v lete zostup, je ešte veľa snehu. V doline vychutnávame posledné lúče slnka, zapadajúceho za Gerlachovským štítom a kocháme sa pohľadom do vysvietenej Granátovej a Velickej steny. Spomíname na naše v minulosti vylezené cesty v týchto stenách, ja hlavne na „diretku" Granátovej steny, ktorá bola mojou prvou „technikou". V hoteli si dávame obligátne večeru, pivo, pozrieme predpoveď na zajtra a ja zaliezam do postele.

V nedeľu ráno už nie je tak chladno, Otto už dnes liezť nepôjde, tak si s Mirom vyberáme cestu na Granátovú vežičku – južný pilier, Gálfy-Rybanský, V+. Na nástup prichádzame rýchlo. Vľavo od nás spozorujeme kamzicu s asi tak dvoj-trojdňovým mláďaťom. Nasleduje ju po snehu a skalách na ešte veľmi neistých nôžkach. Ona ho trpezlivo čaká a pobáda, aby išlo za ňou. Lezieme prvé dve ľahšie dĺžky ešte v tieni, slnko je za Velickou stenou, takže mi je na „štande" dosť zima. Podarilo sa nám nájsť „borháky", ktoré tu osadila minulý rok Horská služba (Vlado, vďaka). Kľúčová dĺžka vyšla na mňa. Vytláčajúca, previsnutá, na päsť široká špára. Zakladám všetko, čo sa dá (teraz pre zmenu ďakujem tomu, kto vymyslel „friendy"), chvíľu už myslím, že zemská príťažlivosť zvíťazí, ale po niekoľkých šťavnatých nadávkach predsa len postupujem ďalej, už ľahším, avšak ešte stále exponovaným terénom na stanovište. Tu sa už na mňa usmeje slniečko, ale mne je teplo z niečoho iného. Doberiem Mira, ktorý sa hneď púšťa do ďalšej peknej dĺžky. Ja „natiahnem" ešte jednu a sme hore. Medzitým sa už začali zbierať mraky a padlo aj prvých pár kvapiek. Takže už len rýchlo balíme „matroš" a schádzame do doliny. Cestou míňame skupinku kamzíc s jedným asi dvojtýždňovým mláďaťom, ktoré už spoľahlivo nasledovalo matku. V Tatranskej Polianke sa stretávame s Ottom a ideme, ako už tradične, na pivo a obed do reštaurácie, potom nastúpime na autobus domov.

Máme za sebou nádherný víkend v našich obľúbených horách, kde sme načerpali energiu na uponáhľaný mestský život. Po troch - štyroch týždňoch, keď sa vyčerpá, vrátime sa do Tatier zas.