Z listu sestričke
(Jamesák 2002/2)

Katka Čintalová, ŠKMK Modra

V Španielsku bolo celkom dobre, len trochu chladnejšie, ako som si predstavovala. Ale to len asi štyri dni bolo úplne zatiahnuté, inak bolo pekne slnečno, tak 15 - 17 stupňov. Treba tam ísť o mesiac neskôr, to by bola paráda. Liezli sme v RODELLARI. Oblasť, čo sa lezenia týka, bola super. Veľké previsnuté steny a v tej, čo sme liezli, bola väčšia ako Mišja peč. Krásne dlhé cesty po dobrých chytoch, veľa sopľov, madiel, oddychových miest... Super sme si zaliezli.

Prvé dva dni som len tak popoliezala, hľadala vhodnú cestu a prispôsobovala sa oblasti. Rozliezali sme sa v 7c, 9, jedno som potom na tretí pokus aj vyliezla (NANUK). Bola to dlhá cesta po veľkých chytoch, potom madlo, kde sa dalo oddýchnuť a nasleduje skok z dvoch malých líšt za hranu a výlez po obliakoch. Keď som to vyliezla, tak ma Juro konečne nahnal do 8a, 9+/10- nech ho aspoň skúsim a nech sa ich už toľko nebojím, že to vôbec nie je vysoká obtiažnosť. A naozaj! Išla som do takej, čo nebola v úplnom strope a previse, ale iba v šikmine. ARGO sa volala. Päť metrov lezieš, prídeš na policu, oddýchneš, ďalšie štyri metre po sopli a nastupuje sa do ťažkej pasáže. Z bočáku do celkom dobrej lišty, ktorá ale otvára ruky, tak z nej treba čo najskôr ísť preč. Z lišty chytáš pichľavý bočák, lištu a skok do dobrého bočáku, tu by si mala cvakať, lenže na to som nemala silu ani trpezlivosť, lebo o dva kroky vyššie ma už čakal oddychový soplík. Tam som si odpočinula, nie však úplne. Ďalej nastupuješ do silovo-vytrvalostného záveru s jedným skokom a cez malilinkú lištu chytáš madlo, znova si oddýchneš a ešte 10 metrov doliezaš do zlaňáku cez jedno ťažšie miestom, no to sa už nedá pustiť.

Pri druhom pokuse som sedela pri každej expreske. Nacvakali ich tam nejakí Francúzi, čo to skúšali, tak som sa navtierala, že im to zvesím. Ťažké miesto som prehopkala, oddýchla a padla 30 centi od záverečného madla, lebo mi došlo. Usmievala som sa, lebo som vedela, že to vyleziem. Frantíci nechápali, pretože stále padali v spodnom ťažkom kroku.

Po rest day to idem vyliezť, ale dvakrát mi došlo zase v tom závere, lebo som sa bála a stále sa vracala do odpočinkového miesta ako blbá. Na druhý deň som to v pohode vyliezla. Ani nevieš, ako som bola rada. Ešte som skúsila jedno 8a, ale to som iba vycvakala po Jurovi, on to dal OS. Tiež by som ho asi vyliezla, no už som nemala dosť času a asi by som to neprežila, keby som si priniesla rovno dve 8a.

Míša Drliková písala o tejto oblasti ako o tvrdej, kde 8a pre ženy nie sú a mne sa hneď dve páčili. Teraz ešte neviem povedať, či to bolo ťažké, alebo ľahké 8a, zdalo sa mi ľahké (možno som len taká dobrá a ani o tom neviem). Chcelo by to vyliezť ďalšie a budem mať jasno. Kroky neboli ťažké, ťažké bolo ich pospájať a vydržať.

Rodellar

Oblasť na severe Španielska, región Aragón. Z Barcelony sa vydáte po ceste N-240 cez Leridu a za Barbastrom odbočíte na Abiego, odtiaľ vás už povedú smerovky na Rodellar.
Rodellar je veľmi malá dedina akoby na konci sveta. Cesta tu končí, pár kamenných domov... a obyvateľov bude asi tiež pomenej. Za dva týždne sme videli asi troch, nerátajúc turistov. Pod dedinou už je iba rieka Mascun s parádnou lezeckou oblasťou.
Skôr, ako sa Rodellar stal lezeckou oblasťou, bol (a stále je) hlavnou oblasťou kaňoningu. Nachádza sa na území národného parku Sierra de Guara, z čoho vyplýva, že spanie na divoko je tu zakázané. V okolí dediny je viacej kempov, najbližší skoro priamo v dedine - Camping Mascun, ale ako všetky ostatné aj tento je otvorený až od začiatku apríla do konca septembra.

- Široko-ďaleko nie je obchod, najbližší je supermarket v Barbastri (60 km). V kempe Mascun majú vraj obchodík s potravinami a aj lezeckými vecami a je tu možnosť kúpiť si sprievodcu. Malý sprievodca je aj na internete, vypátral ho Kmocho a keď sa viacej posnažíte, nájdete ho možno aj vy.

- My sme spali zašití v lese ďalej od dediny. Tam sme postavili stany a nechali ich tam. Ináč nie je problém spať aj pri aute pri dedine, len sa nesmie postaviť stan a miesto treba občas zmeniť. Nás pri dedine našiel jeden ujo, asi strážnik a iba povedal, že sa tu nesmie kempovať, tak sme stany zložili a našli si niečo iné. Pre vodu sme museli chodiť až do Abiega, čo bolo dosť ďaleko. Odvážnejší môžu vodu chlípať aj z rieky.
Čo sa lezenia týka, zalezie si skoro každý. Počet ciest je okolo 200, z toho do 6c+ je to asi 40 %, od 7a do 7c+ tiež 40 % a od 8a vyššie 20 %. V starom sprievodcovi bola najťažšia cesta 8b+, 10+ ale to sa už zmenilo a postúpilo sa na 8c, 11-. Okrem toho je tu veľký počet projektov, ktoré ešte iba čakajú na prelez. A neskutočné možnosti čo sa týka tvorby nových ciest, lebo skalných previsnutých, ale aj kolmých stien bez ciest je tu naozaj neúrekom.

- Cesty sú väčšinou silovo-vytrvalostné, po dobrých chytoch, s krápnikmi, ale nájdu sa aj lišty. Šesťdesiatmetrové lano nám skoro na žiadnej ceste nevydalo, Frantíci a Španieli tu liezli na 80 - 100 metrových lanách. Odporúčaná časť roka na lezenie je od jari do jesene. Cez skorú jar je tu ešte chladnejšie (ale na slniečku je dobre aj tak) a v lete sa tu pravdepodobne roztopíte. Najlepšie to bude asi koncom marca do mája a potom september - október. Dá sa liezť aj v tieni aj na slnku. Najlepšie sa rozleziete v sektore El Camino (popoludní tu svieti slnko) v pravej časti kaňonu a potom už môžete ísť báchať ťažšie cesty do okolitých sektorov, je ich asi 28 (krásne dlhé cesty do previsu až stropu sú v sektore Grand Boveda).

- Cez rest day sa môžete vydať do okolitých kaňonov, trasa sa dá nájsť na tabuliach v dedine, alebo sa iba vyvaľovať pri rieke a chytať hnusné ropuchy a sledovať orlov, čo tu hniezdia.

Ak vás teda omrzí Siurana a budete sa chcieť vydať na cestu dobrodruhov, zastavte sa v Rodellari, určite sa vám bude páčiť a ak by náhodou nie, v okolí Huescy je toľko oblastí, že naozaj neobídete naprázdno.