Odpad na Bohyni matky zeme
(Jamesák 2002/2)

Nadobudnuté údaje pochádzajú od lezeckých skupín, výprav i úspešných vrcholových horolezcov, ktoré zozbieral Tsunemichi Ikeda od roku 1921 do roku 1997 a Elisabeth Hawley za roky 1998 a 1999. Boli roztriedené podľa desaťročí. Súhrnne z nich vyplynulo, že do roku 1938 sa uskutočnilo 8 britských pokusov o zdolanie vrchu, ktorých sa zúčastnilo 172 lezcov a 265 Šerpov.

Až do otvorenia Nepálu v roku 1949 sa všetky expedície uskutočnili z Tibetu. Potom až do roku 1970 viedla väčšina úspešných výstupov cestou prvovýstupcov - cez Južné sedlo.

Za 48 rokov (1921 - 1969) bolo na Evereste celkom 29 skupín. V sedemdesiatych rokoch ich bolo 27, t.j. skoro toľko, než za všetky predchádzajúce desaťročia, ale v 80. rokoch už 144. V roku 1993, jubilejných 40 rokov od prvovýstupu, sa o vrchol usilovalo 294 ľudí z 15 družstiev a 81 z nich vrchol aj dosiahlo. Predvlani 10. mája, bolo na ňom nemenej ako 40 osôb. To je viac ako celkový počet tých, čo boli úspešní od výstupu sira Edmunda Hillaryho v roku 1953 do výstupu Junko Tabei v roku 1975. Reakciou nepálskych úradov na túto skutočnosť bolo zvýšenie poplatku za povolenie vstupu na Everest z 10 000 na 50 000 USD. To však viedlo iba k rozvoju komerčných výprav.

Na základe detailného výskumu zo strany japonských nadšencov a meraní uskutočnených pri šiestich výpravách na jar v roku 1999 možno odhadnúť celkové množstvo odpadu, ktoré za sebou zanechalo na hore za uplynulé desaťročia temer 6000 osôb. Bolo to minimálne 290 a maximálne 1 115 ton. V súčasnosti každoročne pribúda 15,5 až 60 ton.

Pokiaľ ide o biologický materiál, sú čísla rovnako alarmujúce. Pri zvýšenom močení vo výškach treba rátať s denným množstvom moča 2,17 litra na osobu a deň (asi 1,5 násobok normálnych pomerov). Celkové množstvo moču, ktoré zostalo po lezcoch a Šerpoch v oblasti Everestu, sa odhaduje na 891 229 litrov. V priemere možno počítať, že jedno lezecké družstvo so Šerpami zanechá na hore asi 900 litrov moču.

Z podobných prepočtov a podľa inej správy z rokov 1996 - 97, keď sa z base campu pod Everestom od 13 lezeckých skupín znieslo a spálilo v Gorak Shepe 1 598 kg výkalov, je veľmi pravdepodobné, že za obdobie rokov 1921 až 1999 ich na jeho ľadovci zostalo 615 917 kg.

Počas leta 1998 bolo v Karakoram 13 skupín pozostávajúcich zo 109 lezcov. Predstavovalo to 46 005 kg potravín a výstroja privlečených do regiónu Baltoro. Priemerne 545 kg na lezca. Keďže v tom bol materiál pre doprevádzajúci domáci personál, vychádza to na 217 kg na osobu. Nosiči sú síce už po ceste vybavení varičmi, ale uprednostňujú zber dreva v bližšom i vzdialenejšom okolí pochodovej trasy, aby si na takomto ohni pripravili tradičnú potravu. Na otázku, prečo to robia, odpovedia, že "čapati" upečené pomocou varičov nemá dobrú chuť. Iba domáci personál, ktorý ostane v základnom tábore, nemá na výber. Snaží sa však odtiaľ dostať čím skôr, aby sa opäť ocitol v pásme devastovaných lesov. Výskum však ukázal, že takáto prítomnosť ľudí vo veľhorskom prostredí má vplyv aj na zloženie živočíchov. Pozoroval sa nárast počtu vrán a motýľov v základnom tábore pod Gašerbrumom a v Urdukase sa v dôsledku zanechaných potravín výrazne zvýšil počet kozorožcov.

Počet trekkingových návštevníkov Národného parku Sagarmatha narástol na vyše 20 000 v roku 1998. Každý z nich strávi v parku v priemere 5 dní. Za deň vyprodukuje 220 gramov odpadu. Pri 10-dňovom trekkingu je to asi 317 g na deň. To zodpovedá 24 až 67 tonám odpadu za rok. A to všetko v známom národnom parku pod Mount Everestom.

Podľa: "Garbage on the Goddess Mother of the World", Junko Tabei, World Mountaineering+Climbing 1/2001, preložil Igor Miko