Ľadový míting
(Jamesák 2002/2)

Igor Koller

Konečne to po niekoľkých neprajných rokoch vyšlo. Ľady síce neboli ideálne, ale počasie fantastické a zostava ľudí najlepšia a najväčšia, aká sa kedy do tohto ľadového kráľovstva od nás prepracovala. A aj keď neboli podmienky na najväčšie bonbóniky oblasti, naši horolezci potvrdili, že učňovské roky v ľadovom a mixovom lezení máme za sebou. Počas mítingu nikto nevyliezol ťažšie veci, ako lezci zo Slovenska.

Na našej stálej základni Maison Paroissiale v doline Freissiniers vládla super pohoda. Výprava mala 11 členov od Bratislavy po Martin, od starších vyslúžilcov až po extrémistov. Ivan Dosky Doskočil a Peter Šumo Matura z Martina, Fero Piaček, Jaro Zábojník, Ivan Meško a Dino Kuráň z Považskej Bystrice, z Trnavy sme do víru ľadového lezenia stiahli Ľuba Stacha, ktorý sa po rokoch budovania firmy opäť intenzívnejšie vracia k lezeniu a z Bratislavy jedenástku doplnili Edo Mrázek, Dodo Kopold, Ivan Štefanský a ja.

Asi nikto nepochopí a nevypátra, ako a za akých podmienok najlepšie rastú ľady. Fakt je, že keď sú všeobecne dobré podmienky, tak sú ľady väčšinou výborné v celej oblasti. Ale vždy sa nájde nejaký ten sektor, ktorý bol pred rokom parádny, a teraz len nejaké škrupinky či ciagliky za sedem. No býva to aj opačne. Jeseň a začiatok zimy boli v okolí Argentiere veľmi suché, keď sme tam prišli, biele boli len umelo zasnežené pásy zjazdoviek. A pravdaže prejavilo sa to aj na veľmi slabo dotečených ľadoch. Ak by to bolo v inej oblasti, bolo by to zlé, lenže ak z tisíc ľadopádov chýba polovica, na tých päťsto si ešte dobre zaleziete. Úplne chýbala krásna Cigare des Viollins, v stene Gramusatu sa tiež nedala nájsť súvislá vyľadnená línia. Našli sa však aj prekvapenia.

Sergio

V mixových ľavých stenách doliny Freissiniers nejakým zázrakom dotiekol až na zem Sergio - nádherný ľad za V/6, ktorému aj v najlepších sezónach chýbali dve prvé dĺžky. Samozrejme, že to bol okamžite jeden z najvyhľadávanejších ťažkých ľadov počas mítingu. Slovenská partia ho preliezla trikrát. Po krátkom oťukaní prví prerazili Dodo Kopold a Ivan Štefanský. Ivan liezol bez pútok tak čisto a s takým nadšením, že si dal prvú dĺžku dva razy. Alebo to chcela spadnutá zbraň? Druhá dĺžka bola delikatesa so spustenou sprchou. Dosky a Šumo prišli z Martina takí nažhavení a vytrénovaní, že dali Sergia hneď za nimi rovno z cesty. Vody bolo viac. Keď sme to liezli my s Dinom, kohútik bol už pustený úplne naplno od prvého záseku čakanom. Rád som prepustil Dinovi obidve ťažké dĺžky na prvom konci. Voda nebola veľmi teplá, lano zhora ju viedlo na najnepríjemnejšie miesta…

Lezenie teda začalo dosť prudko a vyhľadávali sa najťažšie veci. Ďalším vytečeným extrémom bol Toutenglacon, IV/6, 220 m, v doline Vall d’Ailefroide. Druhá dĺžka v mixovej jemne zaľadnenej skale, tretia s duniacim a každým dňom sa strácajúcim voľne visiacim ciagľom. Priekopníkmi boli opäť Dodo s Ivanom a druhá úspešná dvojka bola prekvapivo vytvorená Dinom a Edom Mrázekom. Pre oboch to vraj bol silný zážitok. Priestupom sekundovali známe lezecké tváre Marko Prezelj a Manu Pellissier, potom hovorili niečo o slovenských ľadových drakoch…

Ostatní tiež nezaháľali a každý deň pribúdali hodnotné cesty. Šumo s Doskym si vyliezli Delicados, IV/5+, 200 m, jeden z najkrajších ľadov vo Furneli, vyslovene alpinistický Torrent de Gramusat, IV/4, 400 m, zdolali Jaro Zábojník s Ivanom Meškom a Ľubo Stacho s Edom Mrázekom. Vo Fourneli sme s Ľubom Stachom preliezli La Smorfiu, III/5, 150 m, so vzdušnou poslednou dĺžkou, v doline Ailefroide ešte vzdušnejší Empire state building, III/5, 100 m, dali Zábojník, Meško, Stacho a Mrázek. Kopec ďalších ľadov s nižšou klasifikáciou nepíšem, hoci ako to už býva, často tam boli dosť silné zážitky v prekvapujúco ťažkých úsekoch. Proste počasie bolo tak nepríjemne dobré, že sme sa ani raz nedostali k mariášu.

Kosti vždy nevydržia

Horolezectvo nie je najbezpečnejšia činnosť na svete, to všetci vieme. Niekedy ide do tuhého, ale aj so šťastím to prežijeme bez ujmy na zdraví. Inokedy je to práve naopak, aj chodenie po sutine môže mať zlé následky, ak je šťastie práve na dovolenke. Zostupoval si to takto starý alpinistický harcovník Fero Piaček spod neprístupnej Esmeraldy (nebola to tá z telenovely), odskočil v divokejšej sutine pred padajúcimi kamienkami, noha v kolene zabolela, nuž si sadol na kameň a sedel, kým nepriletela helikoptéra. To, že to stihla tesne pred zotmením, bolo hlavne zásluhou nového chatára v našom príbytku, s ktorým sme usilovne telefonovali mobilom spod steny. Ináč, niekedy je dobré mať nielen mobil, ale aj číslo na miestnych záchranárov, aby ste ich nemuseli zháňať cez známych prípadne až cez Slovensko. Tu všetko fungovalo perfektne, večer sme skočili do nemocnice v Briancone po Fera, že už bude mať to vyvrtnuté koleno ofalčované, kde nás však prekvapili správou o zlomenej nohe a operácii na druhý deň. Iste ste už zažili tie situácie, keď hodnú chvíľu nechápete, či to nie je zlý sen. Ale toto bola skutočnosť. Operácia sa vydarila, Ferimu pribudli pod kolenom štyri kvalitné šrauby, poistka cez Alpenverein fungovala spoľahlivo, aj keď sa na mobiloch pretelefonovalo pár tisíc korún. Zato však prevoz na Slovensko až do domácej nemocnice v Považskej Bystrici bol excelentný. Lietadlom najskôr do Amsterdamu, potom do Innsbrucku, lebo tam vraj končia všetci slovenskí prominenti. Teraz to ale bolo hlavne preto, že tam sídli aj Tyrolean Air Ambulance, ktorá prevoz sanitkou dotiahla až na rodnú hrudu. Prajeme Ferkovi, aby to čím skôr rozchodil!

Drytooling

Tento čím ďalej populárnejší spôsob ničenia hrotov ľadových zbraní má v oblasti Argentieru celú plejádu ciest, kde si to môžete skúsiť. Zistiť, kde končia vaše možnosti, zorientovať alebo aj dezorientovať sa v klasifikácii, v každom prípade získať skúsenosti. Veľa razy sme museli konštatovať, že kto chce niečo dokázať v ľadovom, mixovom, ale všeobecne v modernom zimnom lezení, nemal by možnosti, ktoré tento míting poskytuje, premeškať. Dajú sa tu liezť bezpečné cesty skôr športového charakteru dobre odistené nitmi, ale sú tu aj klasiky za M6 od Moulina a spol., biedne zaistené v duchu tých najtvrdších tatranských zásad.

V draytoolingu najviac poskúšali Dodo Kopold a Ivan Štefanský, ktorí si za pár cestami odskočili aj do Ceilacu, kde sa im AF podarilo preliezť jednu cestu za M7/7+ a jednu za M6, Dodo ju dal štýlom PP. Všetko dlhé silne previsnuté vytrvalostné línie. Dobre sa dá zacvičiť aj v obľúbenom školskom sektore v doline Freissinieres oproti Gramusatu. Pribudlo tu množstvo ciest, takže popri starých ľahších aj veľmi ťažkých píšťaľ a ciagľov, si môžete ponaťahovať všetky svaly v M4 či M4+. Mne stačilo cvičenie na druhom konci lana v odpílenom ciagli Le Crayon, aby ma ešte pár týždňov bolel chrbát. Zato Dino a spol. si tu zatrénovali posledný deň veľmi kvalitne, čo môžete vidieť aj na obrázkoch. Fakt je, že tak ťažké a tak previsnuté M štvorky len tak ľahko nenájdete.

Jediní cez Gramusat

Dodo Kopold a Ivan Štefanský boli rozhodnutí vyraziť do nejakého naozaj vážneho extrému. Ten sa však v daných podmienkach nehľadal ľahko. Najskôr skúsili Les racines du ciel v previsnutých stenách v ľavej strane doliny Freissinieres, kde je najväčšia koncetrácia mixových extrémov. Táto cesta od najznámejších protagonistov ľadového a mixového lezenia C. Moulina, F. Damilana a S. Angelucciho má 300 metrov a klasifikáciu VI/6+/6b/A2 … Bola vylezená v roku 1991, a tak štandy a priebežné istenia kvalitnými nitmi sa nekonali. Väčšina takýchto ciest nemá opakovania a zrejme ani veľa pokusov. Ivan s Dodom vyliezli tri dĺžky, dve vo fantastických ľadových previsnutých útvaroch, s akými sa doteraz nestretli, poslednú zle zaistenú dĺžku v úplne lámavej skale, kde sa rukou vyťahovali nielen chyty, ale aj niektoré relikvie starých skôb. Nerátali s takýmito podmienkami a zlanili.

Na možnosť nejakého extrému, ktorý by bol aspoň v akých-takých podmienkach, sme sa večer spýtali nášho priateľa a miestneho znalca Christopha Moulina a jeho rada bola: „Mohli by ste skúsiť v pravej časti Gramusatu. Je tam línia, ktorá by sa dala pospájať, aj keď je slabo vyľadnená. Bola by to delikátna záležitosť, ale keď si zoberiete pár skalných skôb na priistenie, mohlo by to ísť." Aj my sme sa dosť napozerali do tejto časti steny a všimli sme si túto možnosť, takže bolo definitívne rozhodnuté. Posledný deň výjazdu do najťažšej veci. Nástup za tmy a úplne naľahko. Zo školského sektoru bol na Doda a Ivana dobrý výhľad. Línia pôvodnej cesty Central scrutinizier má klasifikáciu V/6, 300 m, teraz vyzerala oveľa ťažšie. Tenké ciagle veľa razy prerušené skalou, postup bol pomalý. Ako sme sa dodatočne dozvedeli, hneď prvý traverz v skale ich zdržal veľkou lámavosťou a žiadnymi možnosťami na istenie. Potom už „len" okolo 250 metrov kolmej parády. Keď sme pred večerom odchádzali z doliny, chalani mali pred sebou ešte asi tri dĺžky. Večer o desiatej to už vyzeralo na organizáciu ďalšej záchrannej akcie, ale Dodo s Ivanom práve dorazili. Unavení, no absolútne spokojní so super lezením. Liezli bez batohov a skončili prakticky za tmy. Zlanovanie celou stenou absolvovali bez čeloviek, čo bol ďalší dobrý zážitok.

Bola to skvelá bodka za tohtoročným výjazdom na ľadový míting do Argentiere le Bessee. Stenou Gramusatu, ktorá je najväčšou v tejto oblasti, preliezli počas mítingu len naši lezci. Myslím, že ich výkon v daných podmienkach je najlepším, aký sa zatiaľ horolezcom zo Slovenska v ľadovom lezení podaril.