Výmena JAMES - DAV
(Jamesák 2002/2)

Igor Koller

Prvá výmena členov reprezentačných družstiev a špičkových lezcov medzi JAMES-om a francúzskym FFME mala prekvapujúco širokú medzinárodnú odozvu. Už na mítingu v Chamonix sa nás rakúski horolezci pýtali, ako je to možné, že je tam toľko ľudí zo Slovenska. Nemeckí lezci sa síce nepýtali, ale rok po mítingu mi napísal Jan Mersch, s ktorým sme sa poznali už z prvého mítingu pod Mont Blancom, že aj nemecký Alpenverein dal dokopy družstvo mladých alpinistov a že by veľmi radi urobili s nami výmenu. Slovenskí horolezci v lete do Berchtesgadenských Álp, nemeckí horolezci v zime do Vysokých Tatier.

JAMES v Berchtesgadene

Septembrový termín minulého roku nebol ideálny, čo sa týka počasia. Veď viete, ako bolo na jamesáckom týždni a v Berchtesgadene tento monzún pokračoval. Napriek tomu, že malo byť babie leto a nie až tak horúco ako v auguste. Ešte k tomu pár našich mladých lezcov práve nastupovalo na vysokú školu. Takže náš tím sa dával dokopy dosť ťažko.

Nakoniec sme sa predsa len 19. septembra ocitli na nádhernej usadlosti Heiderhof. Osamotené hospodárske stavanie na brehu rieky Salzbach, pasúce sa kone v pozadí s bielymi vápencovými stenami, všetko ako vymaľované v jasnom slnku. Čakalo nás tu kompletné družstvo DAVu, samozrejme Jan Mersch a Hans Hocke, ktorí ich majú na starosti, nechýbali ani lezúci bafuňári z DAVu. Naša zostava bola tiež dostatočne silná, z komisie Fero Piaček a ja, Miro Piala, Dino Kuráň, Rišo Nyéki, Paľo Ripka, Edo Mrázek a Milka Marcseková a z mladých tu bol len známy pretekár a boulderista Peťo Doležaj. Hneď prvý večer sme sa namlsali na diákoch Thomasa Hubera, jedného z najlepších svetových horolezcov, ktorý nám ukázal nielen super cesty na El Capa a najťažšie skalné lezenia v Himalájach od Latoku až po Ogre, ale aj miestne bigwallové lahôdky v krásnom vápne. Práve v týchto stenách vyliezli bratia Huberovci niekoľko desiatok a tu je aj jedna z troch najťažších alpských skalných ciest The End of Silence hodnotená Thomasom 10+/11-.

Slnko nesvietilo dlho, po zoznámení s miestnymi skalkami nás domáci hneď navigovali do veľkých stien. Vraj je to možno posledný deň bez dažďa. Žiaľ, mali takmer úplnu pravdu. Tak sme hneď na začiatku stihli pár dlhých ciest. Miro s Rišom a Dino s Paľom vyonsajtovali pekné osmičky na Untersbergu. Ja som liezol s Karlom Schragom, ktorý má v DAV-e na starosti alpinizmus a s ktorým sa poznáme už desiatku rokov, krásnu sedmičkovú (RP až osmičkovú) cestu na Wartsteinwand. Zaujímavé na tom bolo, že to bol Karlov prvovýstup spred dvadsiatich rokov, ktorý si teraz prvý raz so mnou zopakoval. Vedľa vyliezli Edo s Milkou ťažkú alpinistickú sedmičku, ktorá bola mokrejšia a lámavejšia, ako čakali. A boulderista Peťo absolvoval krst vo veľkej stene Pfeilerwand s najskúsenejším Ferom. Boulderista mal pritom nenapodobiteľný humor, lebo sme nikdy nevedeli odhadnúť, či svoje otázky a konštatovania myslí vážne: „V tých veľkých stenách sú cesty tým viac vynitované, čím sú ľahšie." „Ak máme len jednu prilbu, musí ju mať druholezec, lebo prvý hádže kamene a aj sám môže naňho spadnúť." Alebo sa po stiahnutí lana a dívajúc sa na hompálajúce expresky jediné v stene s vážnou tvárou spýtal: „Ktorú cestu si to liezol?" Prekonať ho svojimi dialógmi dokázali len Edo s Milkou, na ktorých sa dokázali dobre zabaviť aj ani slovo nerozumejúci Nemci. Potom však prišiel monzún, ktorý sme zväčša strávili po expedičnom výstupe na chate Alte Traunsteiner, kde sme zažili výstupy v snehu, bouldrovanie v najkrutejších vysokohorských podmienkach s nedostatkom kyslíka, ale aj perfektné večery s dostatkom kyslíka a iných povzbudzujúcich látok.

Zachraňovali nás umelé steny aj výstava k Medzinárodnému roku hôr v Altenmarkte. Vyčasilo sa až na posledné dva dni, keď sa chlapcom podarilo niekoľko pekných ciest v oblasti Steinplatte a Urlkopfu. Naozaj škoda počasia, lebo zaujímavých možností je tu veľmi veľa a Miro či Dino boli schopní pri normálnych podmienkach riešiť oveľa ťažšie problémy. Dúfam, že sa nám spolu s nemeckými lezcami podarí pripraviť malého sprievodcu pre Jamesák, veď tieto terény sú len pár kilometrov za Salzburgom.

Z najlepších výkonov vyberám: Untersbeg, Gelbe Mauer, cesta Happy Day, 8, 8 dĺžok, OS, Piala a Nyéki, 21. 9. 2001. Tá istá stena, cesta Direkte Gelbe Mauer, 8, OS, Kuráň - Ripka, 21. 9. 2001. Steinplatte, cesta Sambodhy, 9+, 4 dĺžky, AF, Piala a Nyéki, 27. 9. 2001. Steinplatte, cesta Kreuthaber - Kroll, 8+, 9 dĺžok, OS, Piala - Nyéki, 28. 9. 2001. Steinplatte, Spatlesse , 8+, OS, Kuráň - Doležaj. Urlkopf, cesta Schöne Tage, 8, OS, Kuráň - Ripka.

DAV vo Vysokých Tatrách

Druhé dejstvo výmeny sa odohralo v našich Tatrách od 21. februára do 3. marca tohoto roku. Nechceli sme síce odplácať zlé počasie v Berchtesgadene, ale vyzeralo to tak. Mladý nemecký tím v zložení Daniel Bartsch, Martin Prechtel, Max Bolland, David Göttler, Nicö Loder, Hans Mitterer, Henning Meissner, Stefan Reich, Philipp Hoffmann s vedúcimi Janom Merschom a Hansom Hockem si užil tvrdého zimného alpinizmu. Bola to však pre menej skúsených lezcov výborná skúsenosť. A vďaka pomoci Tatrancov, Roba Gálfyho, Jara Michalku, chlapcov z Horskej služby, osadenstva Cassa Dolce v Starom Smokovci, Zbojníckej chaty, Chaty na Zelenom plese a našich lezcov z výberových družstiev (Dino Kuráň, Dodo Kopold, Ivan Štefanský, Paľo Jackovič) boli naši priatelia veľmi spokojní. A záujem z našej strany o podobné výmenné akcie svojimi dvomi návštevami potvrdil aj predseda JAMESu Paľo Vaško.

Odštartovali sme na Zbojníčke prvým dňom zaliatym slnkom. Bol aj posledný, kedy za desať dní svietilo. Na zoznámenie sme ľahšími cestami v pohode dobyli Bradavicu, Kupolu a Dino s Davidom a Henning s Philippom udreli hneď ťažšiu Tatarkovu cestu v pravej časti S steny Vesterovho štítu. Ďalší deň vypuklo typické škótske počasie s hmlou, snežením a víchricou. Ale liezť sa dalo. Dino s Hansom seniorom preliezol voľne Piačekovu cestu na Vesterov štít, po dlhom váhaní to dal za M6. Hans sa len smial, lebo mu to pripadalo oveľa ťažšie ako nemecké M7 a oveľa nebezpečnejšie. Dodo poskúšal uvoľnenie ľavého Tatarku, ostatní to zabalili. Ja s Danielom a Davidom sme si vybehli na najbližší Sawického pilierik za IV na Prostrednú Slavkovskú vežu. „Vybehnete hore, Maťo si to dáva sólo, zbehnete na druhú stranu, obehnete rebro a ste na chodníku na chatu," vysvetlil mi to stručne a jasne Dino. Chlapci už po druhej dĺžke hovorili o zlanení, počasie dosť besnelo, ani lezenie nebolo celkom ľahké. „Sme pár sto metrov od chaty, zbaliť to môžeme kedykoľvek, o nič nejde, treba si zvykať aj na tvrdšie podmienky," bola moja odpoveď, ale pre istotu som liezol stále prvý.

Hore fakt dulo silno, občas som sa ledva držal na nohách, na hrebeni nebolo vidieť skoro nič, ale šťastne sme prvým žľabom sfičali do doliny. Teraz už len obísť to rebro a na chatu. Keď sme obchádzali desiate rebro, bolo mi jasné, že na chatu tak skoro neprídeme. Len mi nebolo jasné, kde sme. Stratený v rodných Tatrách! Až dole na magistrále som prišiel na to, že sme zostúpili do Slavkovskej dolinky. Ani to však nestačilo, všetko bolo v ten deň začarované, aj Hrebienok sa stratil a my sme potme dorazili do Smokovca! Že si ten večer budeme opekať safalátky na Horskej službe, by ma nenapadlo ani v tom najbláznivejšom sne. Ešte raz vďaka Bohuš, Gejzko a všetci ostatní!

V pondelok sme sa presunuli na Zelené pleso, ale ešte ten deň stihol Dodo preliezť s Ivanovou asistenciou voľne najťažšiu dĺžku v Tatarkovej ceste na Vesterovom štíte, delikátnych novotatranských M7. Pod Malým Kežmarákom zlé počasie plynule pokračovalo. Ešte že je tam tých možností veľmi veľa, hlavne, ak máte poruke takého znalca steny, ako je Jaco. Nemci dobre poznali jeho meno už zo Zbojníčky, veď každý druhý prvovýstup bol v knihe podpísaný menom Paľo Jackovič. Po zahrievacom kole na miestnych kraťasoch sa vyrazilo do vážnejších túr. Akurát bol najväčší šit s mokrým snehom, ale nevadí. Dodo sa s Davidom prebili Direttissimou, seniori Jan a Hans zabojovali vo Weberovke, ja som sa s Danielom s prehľadom vrátil zo zle vyľadneného Boceka. Hans ml., Philipp, Martin a Max chceli cvične bivakovať na Hrane Weberovky a aj bivakovali. Škoda, že sto metrov od seba, lebo jedna dvojka mala varič a druhá zápalky. No dopadli lepšie ako zlatokopovia na Aljaške, skúsenosti mali neoceniteľné a nemuseli za nimi cestovať ani do Škótska, ani do Patagónie. Z vylezených ciest spomeniem ešte Poľudňajší kľud, Psotkovu cestu na Kežmarskú kopu, Zlatú nitku, Páleníčka na Ušatú vežičku, Jan a Hans dali Hranu Weberovky za deň až na vrchol. Neboli to žiadne extrémy, ale škola pre mladých alpinistov z Nemecka výborná. Odchádzali domov nadmieru spokojní s tým, že si dobre zaliezli s našimi lezcami, od ktorých sa majú čomu priučiť, že takáto výmena bola pre nás všetkých obohatením a že napíšu o Tatrách, lebo sa v nich naozaj oplatí liezť.