El pohoda
(Jamesák 2002/2)

Maro Caltík

Bratislava sa práve zotavuje z dvadsaťstupňových mrazov a z tzv. vianočnej pohody, keď v depresívnom podzemí petržalského paneláku znášame všetky potrebné veci na kopu a postupne vypĺňame všetky dutiny Škody 120 L. V poriadnej snehovej metelici konečne vyložíme na strechu asi 50-kilovú koženú kisňu, ktorá zdiaľky pripomína nepodarenú tortu. Zostáva už len podplatiť colníka kvôli neplatnej emisnej kontrole a sme vypustení do Šengenu užiť si šesť týždňov poriadneho lezenia niekde v teple.

Po trojdňovej ceste, ktorú tu nemá zmysel rozoberať, lebo patrí skôr do časopisu Svět motorů, ročník 1980, pristávame neskoro v noci na visutom parkovisku v Siurane v tejto zostave: Tomáš – svätý muž a najkrajší člen výpravy, dve blondínky – stewardky Katka a Katka, Maro – pilot a vychrtlá lezecká rasa a konečne Chiquita – pôvabná portugalská doga s vlastným pasom.

Aby sme nebodaj neutrpeli nejaký klimatický šok, tak na okolí sa normálne blyštia fľaky snehu – pozostatky z predvianočnej kalamity, ktorá poriadne ochromila Katalánsko, ale nedáme sa tým znechutiť, máme predsa čas a na počasie si počkáme. Lenže ani ďalšie dni nedávajú nádej na zlepšenie, preto radšej sťahujeme všetko haraburdie do tzv. Stejskalovho lochu, parádneho bivaku s krbom a matracmi, kde tento náš dobrý lezec nejakú dobu býval. Medzitým prichádza Kazo s Helmutom a Kubom a s nimi aj ich veľký tromf – desperádo El Škvarkéz = Maroš Škvarka v oslnivej forme. Jeho dimenzie však zatiaľ nemajú šancu odhaliť sa, lebo začína dokonca pršať a na starobylú dedinu padá hustá hmla.

O Siurane sa toho v našej tlači popísalo už dosť, takže snáď len pokus o originálny opis: 500–ročná, až neskutočne malebná dedina stojaca na exponovanom skalnom výbežku, je obklopená spústou sektorov s rozmanitým, prevažne technickým lezením (okrem A5). Výnimkou je vzdialenejší Montsant – nekonečná oblasť, kde je už dnes viacero vytrvalostných rebríkov. Pamätná je najmä masová reprezentačná výprava z roku 1999, kde mnoho slovenských lezcov podalo svoje najlepšie a najslabšie výkony. Krčmárke Miriam vtedy spadla pec, na čo dodnes spomína a každému to rada rozpráva. Už tradične si nás zamieňa so Slovincami, ako väčšina Španielov, ale aspoň vina nepadá na nás.

Oslava Silvestra je tu, a to ešte netušíme, že sa stane vrcholom nášho pobytu. Z Cornudelly prichádzajú dosť rozpití slovenskí caballeros (pravda okrem Kaza) a spolu zažívame rôzne dobrodružstvá, dokonca sa zúčastníme akejsi súkromnej párty, kde sa snažíme tancovať s nič nechápajúcimi Kataláncami. Ako prvý to vzdáva Helmut. Po absurdnom, ale úplne logickom páde zo stromu končí s rozbitou hlavou v opatere oboch Katiek a nedožije sa ani Nového roku. Pred kostolom začína pekná fiesta – Miriam s Tonym zvonia v kostole a okolo lietajú petardy. Zábava pokračuje v plnom prúde v novom kempe, kde sa zišli tuším všetky národy sveta a ani my nechceme robiť hanbu rodnej hrude. Keď však aj seňor Škvarkéz padá so stoličkou medzi partiu Francúzov, ktorí neviem prečo chcú získať moju adresu, takto vážne oslabení odchádzame radšej tanečným krokom do spacáku.

Ráno zasa prší na ubolené hlavy... Kazo to balí a svojich zhumplovaných zverencov si odváža na Costa Blanku. Po niekoľkých apatických dňoch sa lámeme aj my a opúšťame náš mokrý loch aj celé cornudellské slzavé údolie.

Cesta na juh

vedie po pobreží, kde pestujú neodolateľné pomaranče a dokonca aj ryžu, čo v tom daždi vytváralo pravú vietnamskú monzúnovú náladu. Po krátkej epizóde v Gandii, kde sme si ani nesiahli na skalu, kvôli miestnemu tajfúnu, prichádzame do Selly, úplne premočení, a pre zmenu zase v lejaku. Tí zúfalci v neďalekých previsoch sú naši krajania a Kazo ako vždy žiari optimizmom. S radosťou využívame na jednu noc miestnu lezeckú chatu, krásne pueblo ako niekde v Mexiku a tu nastáva odmena – suché teplo z rozpálenej pece. Chatári sú Nemci a jediní hostia Angláni. Vládne tu nejaká ponurá atmosféra, ktorú láme až zhovorčivý miestny Pedro, prisadne si a hneď ubalí porro.

Konečne vytúžené lezenie!! A prvé slnko, ktoré ukazuje svoju silu a osvetľuje platne a steny vytvárajúce amfiteáter okolo mandľového sadu. V pozadí vidno aj celkom slušné bigwally. Lezieme pár pekných ciest, aj keď to nie je to, za čím sme sem prišli – kvapľové previsy, ktoré sa majú nachádzať vo vzdialenejších sektoroch Wild Side a V.I.P. O chvíľu po peknej prechádzke už stojíme pod stenami a lámeme si krky pri pohľade na fantastické dlhé línie po hadoch a špárach. Hneď naliezam do jediného 7a+, 8+ a skúšam tvrdosť či mäkkosť miestnej skaly. Zážitok z OS mi ale kazí anglicky hovoriaci hlas odkiaľsi z druhej strany údolia, že vraj som na súkromnom pozemku a mám ísť preč. Bohužiaľ nejde o nijaký prelud alebo hlas z „druhej strany", ale o holý fakt, že najlepšie sektory, lepšie povedané pozemok okolo nich, legálne sprivatizoval jeden Holanďan. Parádnu cestu ešte flešuje Tomáš a potom nám divný týpek dáva prednášku o tom, ako on je proti masovému lezeniu, ako mu lezci serú na pozemok a hulákajú a že nabudúce zavolá políciu. Takže to vyriešil krásne: kúpil skaly pre seba a svojich kamošov. Sektor V.I.P. je konečne hodný svojho mena. Tak tu si nezalezieme! Dlho do noci pri zakázanej vatre spriadame plány na pomstu. A to mi ešte Nemci v refugiu ráno vysvetľujú aký je on -Tony - chudák, keď mu tam ostatní serú a kričia. Radšej rýchlo preč z tohto šitu!

Čiže predsa El Chorro!

Ja som to tušil aj som sa trochu toho obával, že čo na to povie škodovka, ale nevidíme inú možnosť. Na severe je zima a tu zase nebolo čo liezť. Za Alicante nabiehame na neplatené andalúzske diaľnice a popod zasneženú Sierru Nevadu si to šinieme cez El Paso a Santa Fé až k brehom Rio Guadalhorce, čo je názov rieky, pri ktorej leží malá dedina El Chorro. Tam si pravidelne rozkladá svoj zimný tábor indiánsky kmeň Čechov v okolitých jaskyniach a mobilných vigwamoch – furgonoch. Teplou nocou sa nesie rytmus bubnov a clivý štekot psov, mesiac prebleskuje cez koruny eukalyptov a v tejto mierne gýčovitej atmosfére sa uložíme vedľa škodovky a zaspávame v očakávaní veľkých zážitkov.

Ráno na slniečku začína už naozaj pravé lezenie v sektore Amptrax area, kde sú samé previsnuté madlovačky. Po dlhom absťáku poriadne nažhavený „rozsápu a pohltím" miestne 7b-éčka na OS, čo už Tomáš nemôže zažiť, lebo väčšinu ciest liezol už minulý rok. Dokonca si pochvaľujú aj baby, darí sa im i v ťažkých cestách doliezť aspoň k problému, hoci tieto 7b (8+/9-) sa mi zdajú leziteľnejšie ako sedmičky na Vaňousových dírach v Krase.

Večer pri návrate stretávame strateného slovenského syna Ruda – lezca, muzikanta a znalca života, ktorý obýva najvyššie položenú jaskyňu. Rudo žije v Espani už rok a pol spolu s verným strážcom Sadámom – polopitbulom. Sťahujeme sa k nemu a na oslavu vypijeme nejedno krabicové „kalimúčo" (víno tinto + kola), potom sa chopíme bonga, flauty a gitary a dlho do noci drtíme sídliskový pop s andalúzskym flamengom.

Sektor Poema de Roca. Doslova báseň skaly. Akoby zmenšenina oblasti Mišja Peč, z ktorej visia farebné kvaple neskutočných tvarov. Nad veľkou jaskyňou pokračuje ciagľový 100-metrový bigwall, ktorý prechádza do sivej vrcholovej steny. Samotná šesťdĺžková cesta POEMA DE ROCA, a najmä jej prvá dĺžka za 7a, 8 je asi symbolom celého Chorra. Ak má človek čo len trochu vytrvalosti, tak sa prechádza previsnutou jaskyňou, dajú sa tu ojaviť bizarné oddychové polohy, inak táto schopnosť nájsť „no hand resty" je veľmi potrebná hlavne pri onsajtovaní čorovských dlhých ciest.

Ďalšia na rade je THUNDERSTRUCK 7c+, 9+ technický 12-metrový stropík, ešte minulý rok za 8a, 9+/10-. Tomáš si ho pripíše na tretí a ja na druhý pokus. Pre Ruda je táto cesta zakliata, lebo až do nášho odchodu padá stále na inom mieste cesty a už ani nevie prečo. Naliezam do RIMA LIBRE 8a a nezvyknutý na takúto členitú skalu samozrejme hneď poblúdim, ale vedľa lezie Jirko Lautner a dobre mi radí kroky. Pohoda, takže hneď stiahnem lano, ale druhý pokus pokazím nepresnými nohami. Je to podarená gradujúca cesta, v podstate akési narovnanie Poemy. No znova je zakliata pre Tomáša, pretože tak ako minulý rok aj teraz padá v tom istom fleku, lebo si vymyslel na seba brutálne bačovské riešenie. Ja si RIMU vychutnám až na ďalší deň erpéčko. Náladu zdvihne aj taká VIEJO TRAIDOR 7b+, 9- na OS. Vlani tu Tomáš vyliezol viacero ciest, medzi nimi aj obidve ťažké cesty (7c+, 9+ a 8a, 9+/10-) na peróne v Albercones, ale najmä cestu ACE VENTURA pred prvým kaňonom, ktorej prvovýstup spravil český lezec Píča a ohodnotil ju 8a+, 10-, Tomášovi sa ale zdala ľahšia. Rudo nám chce pokaziť radosť z rýchlych prelezov, lebo vraj miestne 8a znamená vo Francúzsku 7c+ a v Taliansku 7c, lenže zase také jednoduché to asi nebude.

El Makinodromo

Raňajkujeme jogurty z veľkej krabice, ktorú zrecykloval Rudo pri smetiaku za obchodným domom Mercadona. Niektoré sú už skoro pol mesiaca po záruke a majú stále rovnakú chuť – dokonalá chémia. Takto výdatne posilnení šliapeme ako mulice do slušného kopca priamo z jaskyne smerom k starému arabskému chodníku, ktorý nás zavedie do sektoru El Makinodromo. Lezci, ktorí prichádzajú zdola z dediny, chodia do Makina cez niekoľko železničných tunelov. Na prvýkrát je to celkom nezvyklý pocit a jeden z typických fenoménov Chorra, tunely sú však dosť široké, stačí sa len odpratať z cesty vlaku a zapchať si uši. Cestou míňame stádo veľkých rohatých kôz a smradľavých capov a nad nimi krúžiace orlosupy – obrovské mrchožrúty, ktoré určite čakajú len na to, až sa niektorej zakrúti hlava a pošmykne sa nad strmým zrázom.

Kto by nepoznal LOURDES 8a, tridsať metrovú kvapľovú klasiku. Viacero českých a slovenských dobrých dalo cestu onsajt, takže „rádoby" patriť medzi nich sa aj ja v duchu pripravujem na možný najťažší OS môjho doterajšieho života a postupne som z toho stále nervóznejší. Všetko je totiž obsadené a len Lourdes tam na mňa vyzývavo čaká. Len poď, som voľná... Nenápadne naliezam pevne rozhodnutý držať sa a nepustiť. Kde sú tie slávne nouhendy? Lenže zrada, cesta je mokrá ako blato a ja zlaňujem z polovice steny celý premočený a sklamaný až do špiku. Vrátime sa sem, až keď Makino vyschne. Potom Tomáš dáva Lourdes na celkovo piaty pokus a ja hneď po ňom na druhý, keď mi pekne vyradí hornú časť na flash. Je vtedy mystická hmla a lezci miznú medzi kvapľami z dohľadu ističov. Makino, to nie je len Lourdes alebo impozantný Cous-Cous, je tu ešte zopár ciest od 6c, 7+ do 8b+, 10+, ale zato každá z nich je osobnosť a má svoju výraznú líniu. A vôbec -celá atmosféra okolo skaly nemá páru.

Po nutnom oddychu a únavnej návšteve Malagy lezieme až do nášho odchodu v Poeme a okolí. Katka Sýkorová tu jedného pekného dňa prelezie Viejo Amigo 7a, 8 PP, nepríjemnú cestu so slizkými škrabkami v kľúčovom fleku, odkiaľ sa zrútili iní svalnatí borci (zaradil sa k nim aj Tomáš...).

Dostal som chuť na niečo ťažšie a už aj trápim ističa v ceste SWIMMING THRU A SHARK ATTACK, že vraj tvrdé 8a+, ktoré vedie stropom jaskyne po oblinách a kvapľoch kúsok vpravo od TUNDERSTRUCKu. Prvý pokus je katastrofálny „Qué pasa, Dio?", nechápem o čo tu ide a ledva dobyjem reťaz. Ani jeden krok sa tu nedá spraviť bez použitia nejakej finty, preto si radšej nájdem pohodlný flek pod skalou a sledujem pokusy Jirku Lautnera a Španiela Josého. Obaja však majú Swimming už dávno v kapse a pokračujú až hore nad jaskyňu, čo je novšia línia za 8b, 10. Ako vidím, využijú sa tu okrem rúk hlavne kolená a špičky nôh, no príde si na svoje aj chrbát. Postupne to mám dobre napozerané, a teda do piateho pokusu môžem dať všetko. Žiaľ, cesta mi uniká o vlások len kvôli vlastnej blbosti. „Cabrone, puta madre, dio, koňó!", takto a ešte horšie by som nadával, keby som bol Španiel a zajtra odchádzal domov.

Okrem sektorov v samotnom Chorre sme navštívili aj dve vzdialenejšie oblasti, kam treba ísť autom. Prvou bola El Turón, v anglickom sprievodcovi opísaná ako krásna oblasť s veľkou budúcnosťou. Fakt krásne skaly stoja na oboch stranách ešte krajšieho údolia, ale keď vyšliapete k nim, uvidíte pravé španielske záhumienky obrastené machom, navyše celkom bez športovej budúcnosti. A to sme ešte kvôli nim brodili rozvodnenú Rio Turón.

Desplomlandia je pravým opakom. Skala nevyzerá zdola až tak pekne, lezenie vás však úplne pohltí, zaujímavé cesty, spústa chytov, dokonca aj baby sa vytešujú na tunajších 6c – 7a a preliezajú ich svojim obľúbeným štýlom – TR/OS. Úplne zbytočné je vytrepať sa osobným autom do sedla nad skaly, čo sme samozrejme urobili a škodovka podávala životný off-road výkon. Pod skalami je totiž veľké modré jazero a na pláži sa dá kempovať pekne pri vode, hoci prístupová cesta má vraj tiež riadne grády. Oblasť je celý deň v tieni, takže ak fúka čerstvý severák z vnútrozemia, je určite lepšie ostať v Chorre. Lezieme všetko možné, mňa poteší asi najviac MAQUINA PESTOSA 7b+ OS, a hlavne SANDOKAN 7c FL, fantastická línia výzorom niečo medzi Absolutním vědomím a Delíriom na Hrádku. Skúšam aj nejaké nové, trochu umelo upravené 8a+, ale tie nekompromisné kroky mi veľmi nejdú.

Poslednou lezeckou oblasťou, ktorá nás čaká, je Archidona - obrovská jaskynná klenba viditeľná aj z diaľnice na Granadu. Línie sú neskutočné, celá klenba a stropy sú posiate madlami a dierami, občas nejaký had... proste liezť sa dá takmer všade, i keď väčšinou len ťažko. Negatívom oblasti je chlad (v januári), vlhko a holubí trus, čo keď sa zmieša, tak vznikne kašička, kvôli ktorej človek opúšťa aj obrovské madlá. Zo všetkých ciest vyniká najmä ORUJO 9a+, 11+ autor Bernabé Fernandéz: najprv riadny previs asi 20 m, potom chvíľu negatívny strop, potom normálny strop a nakoniec dlhý veľký previs. Dokopy asi 40 m lezenia. Všade visia expresy a dvojmetrové slučky, až človek stráca prehľad, kde je hore a kde dole. Ani ostatné línie, väčšinou 8b – 8c, 10 – 11-, nijako za nezaostávajú, ale je dobré, že sú tu tiež ľahšie cesty – zopár ciest okolo 7b. Na rozlez sa určite používa DANZA AGRESSIVA 7a+, po vyleštených madlách. Tomášovi sa zapáčilo jedno 7c (3. pokus PP) a dobre sa na to pozerá. Ako Drakula za súmraku sa pomaly plazí obrovským stropom, až zalieza niekde hore do jaskyne, tam sa v úplnej tme a vo fekáli po holuboch ukrýva reťaz. Ja dávam dva pokusy do CAMPO AMARGO 8a, túto cestu už nevládzem opisovať, ale na vylezenie už niet času. Inak jednoduché, ale dosť drsný previs. Baby sa vyjadrili, že do Archidony už s nami nikdy neprídu...(že by radšej v lete na Vaňousy?).

Neúprosný čas odchodu naspäť do zimy sa priblížil, v nálade nás drží už len predstava lezenia vo Finále, ale k slovu sa dostane aj škodovka a všetko prekazí. Kúsok pred Zaragozou totiž vylámeme aj posledné zuby na štvrtej rýchlosti a pol dňa kvasíme na pravom aragónskom vidieku pri Hostinci u dona Quichota. Nás však prešiel chichot, lebo to začína vyzerať na drahý a apatický návrat autobu-som, ale prekvapia nás svojím chytľavým optimizmom dievčatá (vraj dojdeme aj na trojke) a najmä Chiquita, ktorá jasne dáva najavo, že nemieni opustiť svoju obľúbenú mobilnú búdu. Tak znovu usadám do svojho nadčasového ergonomického kokpitu a začína sa päťdňová odyssea, počas ktorej sa po nociach zakrádame vyspelou Európou až domov.