Aklimatizačku máme za sebou – včera sme stáli na 4206m vysokom kopci Alphübel a tak sa zdá byť rozhodnuté; čakanie na slnko, ktoré vychádza v našom obľúbenom kempe v Rande až po desiatej si krátime sledovaním pôsobivej skalnej pyramídy nad nami: Zinalrothorn (4221 m).

Po prvýkrát plánujeme urobiť dvojvýjazd, ostať hore dva lezecké dni a popri „Zinale“ zdolať i ešte úžasnejší cieľ: Obergabelhorn (4063 m). Tomu zodpovedajú i naše bágle, na ktoré sa sypú nadávky už pri vystupovaní z Fredyho taxíku v Zermatte. Vo vzduchu visí päťhodinový šľapák cez 1500 výškových metrov až ku chate Rothornhütte (3177 m) Všetko pomáha prekonať maximálne divadlo, ktoré pre nás po ceste nahor rozohráva walliská píroda. Uzučké údolie potoka Triftbach je na alpské pomery nezvyčajné: plno zelene, malý potôčik s krištáľovou vodou.

Stále premýšľam, kde tečie všetka tá hučiaca a kalná voda z ľadovcov, ktoré bývajú na najvyšších poschodiach tejto doliny. Rozlúštenie prichádza o poschodie vyššie, kde nad hotelom Trift sa mohutná ľadovcová rieka akoby mimochodom tratí v diere uprostred lúčky. Invencia Švajčiarov pri stavbe priehrad, ktorej pripisujeme aj tento úkaz je nevyčerpateľná.

Zhodiť svoj bágel na kamennú miniplochu heliportu tesne vedľa Rothornhütte je fakt dosť dobrý pocit. Som takmer K.O.. Pretekárske kone Paľo a Juro, ktoré sa tu opaľujú už hodnú chvíľu, stihli urobiť prieskum; naše obavy, že v tejto skalnej stene nebude kde postaviť stany boli zbytočné. Asi dvadsať lezeckých metrov za dva nad chatou sú vyrobené tri plošiny presne pre naše potreby. Úžasné orlie hniezdo!

A je na svete aj komplikácia: Eva, jediný zástupca opačného pohlavia v našej výprave, má cestou nahor problémy. Jej batoh sme výrazne odľahčili už dole pri reštaurácii Edellweis. Túto správu nám potvrdzuje Jožko, ktorý absolvoval záverečný výšľap s ňou. Eva je už iba kúsok pod nami a Paľo vyráža po ňu. My ostatní zatiaľ budujeme tábor. Nahor ku stanom už musíme Evu takmer vyniesť. Je fakt v zlom stave. Má za sebou intenzívne zvracanie a hnačkovanie a je úplne vyčerpaná. Ukladáme ju do spacáka v stane a pokúšame sa do nej dostať nejaký čaj. Neúspešne, pretože všetko okamžite vyvráti. Je nám jasné, že situácia je vážna. Eva, podobne ako Jožko, je diabetička. Rozpačito sledujeme prekrásny ústup dňa vo Walliskom údolí. Jožko, ktorého nemčina je excelentná zisťuje či sa na chate nachádza lekár. Jeden z prichádzajúcich horských vodcov stanovuje diagnózu: akútna výšková choroba.

Jediné možné riešenie - Eva musí ihneď dole! Sympatický vodca tvrdí, že dole sa jej okamžite uľaví a už zajtra ráno bude v poriadku. Eva nie je schopná zostúpiť, dokonca je už v stave, že nedokáže ani rozhodnúť o sebe. Je to teda na nás. Máme dve možnosti: znášať ju celú noc nadol do Zermattu, alebo dať pokyn vodcovi, ktorý ihneď privolá hubschrauber ( vrtuľník ). Je nám ťažko. Bojíme sa prijať na seba zodpovednosť za to, že sa počas znášania Evin stav ešte zhorší a my jej nebudeme vedieť rýchlo a účinne pomôcť. Nakoniec odhlasujeme privolanie hubschraubera. Vodcovia sa správajú úžasne. Ani nám nechcú dovoliť zniesť Evu k heliportu – robia to sami. Pobehujeme okolo nich a svietime čelovkami na cestu. Balíme ju do deky, ktorú nám priniesla chatárka a o chvíľočku už počujeme hukot motorov hubschraubera. Priletel bez svetiel pomocou nočného videnia a reflektor zapol až pri neskutočnom pristávacom manévri. Neveril by som, že sa v tejto stene dá pristáť cez deň a nieto ešte v noci. Doktor okamžite vyšetruje Evu, nasadzuje jej infúziu a o chvíľu už hubschrauber mizne takmer voľným pádom v hĺbke údolia. V rukách máme len papierik s telefónnym číslom nemocnice, na streche ktorej o pár minút Eva pristane.

Stojíme pred stanmi a mlčky sledujeme ako sa mesačné svetlo odráža od ľadov v severnej stene Lyskamu. Eva je už síce mimo nebezpečenstva, no nás ťaží ako sa k tomu postaví naša poisťovňa. Všetci máme uzatvorené horolezecké poistky, ale aj tak sa cítime akoby sme spravili niekde chybu. Len nevieme kde...

O spaní sa moc hovoriť nedá. Ráno po tretej už vstupujeme do snehového poľa ľadovca Rothorngletscher, ktorým sa začína lezecké podujatie s názvom JV hrebeň Zinalrothornu. Včera nám pohľadu na vrchol bránilo mohutné čelo JV hrebeňa padajúceho z tohto kopca priamo do našej doliny. Takže sme veľmi zvedaví, ako vlastne bude „Zinal“ vyzerať. Snehové pole nás vedie najprv vo veľkom šikmom hodinovom traverze doprava od chaty a potom naspäť v ďalšom šikmom traverze, teraz doľava. Tým sa vlastne elegantne obchádza mohutná skalná stena ktorá visí nad chatou. Keď sa takto dostávame na vrchol tejto steny, namiesto pohľadu na Zinal sa pred nami otvára ďalšie snehové pole. Až tu je sneh primrznutý a my si nasadzujeme mačky. Svitá. Niekde v troch štvrtinách tohoto svahu zakončeného ostrím JV hrebeňa sa vynára skalná pyramída Zinalu s osvetlenou východnou stenou. Vrchol sa zdá sa byť na dosah, ako by to mali byť iba dve, alebo tri pohodové lezecké dĺžky. Tak kde je to horolezectvo, ktorého sme sa tak obávali? Dosahujeme JV hrebeň. Pred nami aj za nami sú skupinky, ktoré majú ten istý cieľ. Delíme sa na dve lezecké družstvá: jednu dvojku a jednu trojku, naväzujeme sa a ponárame do steny.

Úvodné mixové partie lezieme súčastne. Najprv sa nám zdalo, že do výraznej štrbiny Gabel, v JZ hrebeni „vybehneme“ južnou stenou sólo dobre vysneženým žliabkom. Všetky skupiny nad nami však postupujú skalným rebrom vľavo od žliabku a tak aj my volíme túto cestu. Istíme sa a absolvujeme niekoľko pekných trojkových dĺžok v prekvapivo kompaktnej oranžovej žule. Ďalšou mystifikáciou bolo zdanie, že zo štrbiny Gabel bude na vrchol iba kúsok a bude to brnkačka. Zisťujeme, že sme len niekde v polovici a ozajstné lezenie sa tu iba začína.

Na konci prvej dĺžky nad štrbinou Gabel, ktorá končí v exponovanej západnej stene nachádzam nemeckého horolezca, bezradne stojaceho na malej štandovej plošinke. Okrem sedačky nemá žiaden matroš a hneď mi je jasné, že mu chýba odvaha postupovať sólo ďalej. Aj on podľahol mystifikácii o ľahkom a krátkom závere. Prekvapene sleduje ako ho bez jediného slova pripínam k môjmu štandovému pavúku. Z rozhovoru vysvitá, že sa odtrhol svojim dvom kamošom, ktoríé sú niekde nižšie a teraz na nich čaká. Je evidentne rád, že som ho pripol. Ešte dve lezecké, teraz už mixové dĺžky nás delia od miesta, kde sa spája JZ a JV hrebeň ( predvrchol Kanzel ). Odtiaľto výstup pokračuje exponovaným vrcholovým hrebeňom. Až tu preberáme taktiku švajčiarskych vodcov, skracujeme našu päťdesiatku a lezieme súčasne. Niektoré úseky týchto posledných dĺžok musím dýchať poriadne zhlboka, aby som strávil expozíciu balancovania na samom vrchole strmej, v závere previsnutej východnej steny.

Na maličkom vrchole sa hovorí po anglicky, nemecky a .... po slovensky. Počasie je úplne neskutočné a všetci sú zjavne zhypnotizovaní neuveriteľnými výhľadmi. Rodia sa plány na budúce leto - Weisshorn (4505m) máme ako na dlani a sme z neho celí paf. Vraj je to najkrajší kopec celých Álp. Mne je jasné, že práve táto fotka bude zväčšená visieť doma nad mojou posteľou a ja budem mať celý ten predlhý rok o čom snívať...

Cestou z vrcholu sa ukazuje, že sme tu na kopci najzrelšia skupina. Všetci ostatní sú totiž vybavení kúskami lana nepresahujúcimi 30 m. Vodcovia spúšťajú svojich klientov po troche nadol a potom to k nim vždy zosólujú. Táto taktika sa nám moc nepáči. Naše päťdesiatmetrové dvojité lano a ešte ďalšia päťdesiatka tu pôsobia ako zázrak. Solidárne zapájame do našej zlaňovacej mašinérie nám už známych troch Nemcov, ktorí majú tiež len nejakú tridsiatku. Tak vzniká osemčlenná skupina, ktorá sa bez zbytočných slov ihneď zladí a v stene sú vybudované tri po sebe idúce zlaňáky, ktoré sa z vrchu rušia a dole budujú. Niet divu, že už o chvíľu kufrujeme mokré laná pod stenou. Vďační Nemci nám sľubujú v chate pivo.

Je čas vytiahnuť mobil a zistiť, čo je s Evou. Po chvíli vysvetľovania nás prepájajú na jej osobný nemocničný telefón a my sa priamo od nej dozvedáme, že je v poriadku a dnes večer ju pustia. Plány na zajtrajšie zdolanie Obergabelhornu sa teda odkladajú na budúci rok. O zostupe čo nasledoval sa veľa pekného napísať nedá. Jediné čo som dokázal vymyslieť na zmiernenie následkov takýchto „zošľapov“ na moje nohy je, že ich zásadne absolvujem v teniskách a ťažké boty sa vezú v bágli. Tak tomu bolo aj teraz.

Ešte by sa dalo rozprávať o tom, ako sme už o deň neskôr okupovali Mischabelhütte, celý nažhavení na ostrý štvorkový hrebeň vedúci na Lengspitze, čo sa však nakoniec kvôli nepriazni počasia zmenilo iba na výstup normálkou na 4327 m vysoký Nadelhorn.

Doriešenie úhrady Evinej záchranky a hospitalizácie sa ťahalo 4 mesiace. Účet švajčiarskej nemocnice a leteckej záchrannej služby, sa vyšplhal niekde ku štvrť miliónu korún. Boli to pre nás všetkých a samozrejme najmä pre Evu neľahké chvíle, pretože až do úplného konca sa zástupcovia poisťovne vyjadrovali v zmysle, že ak vôbec niečo poisťovňa uhradí, bude to len časť dlžnej sumy. Ťažko je teda popísať ako nám odľahlo, keď sa poisťovňa nakoniec rozhodla uhradiť sumu celú. Až do tohto okamžiku je vlastne možné považovať našu výpravu za úspešne ukončenú. Poučné je vyjadrenie zástupcov poisťovne, že všetko uhradili aj napriek tomu, že na to Eva v zmysle uzatvorenej zmluvy nemala žiaden právny nárok. Ja právnik nie som, ale po tom čo som si (samozrejme až po funuse) prečítal, čo sme vlastne všetci pri uzatváraní poistky podpísali sa dosť obávam, že by sme ten nárok mali aspoň my ostatní, ľudia zdraví, netrpiaci chronickou chorobou. V tejto súvislosti si viem naozaj predstaviť užitočnosť článku, v ktorom by niekto fundovaný rozobral poistné zmluvy aspoň niektorých najčastejšie „používaných“ poisťovní.

Keď teraz spätne hodnotíme ovocie nášho tohtoročného Alpského účinkovania je nám úplne jasné, že nešlo o extrémy. Chceli by sme však povedať všetkým, čo patria do našej „cenovej skupiny“ a majú práve tak málo informácií a tipov na pekné alpské ciele ako my, že Zinalrothorn je naozaj to „pravé orechové“; že to bol pre nás fantastický zážitok, ktorý vrelo odporúčame.