Ľadovec
(Jamesák 2002/1)

Monika Sochorová

Nikdy som nebola na ľadovci a vôbec som nevedela, ako to tam vyzerá, či je to strmé, šmykľavé, či ma tam čakajú nejaké záludnosti. A tak som uvítala možnosť zúčastniť sa s Horološkolou Encián kurzu ľadovcovej techniky na ľadovci pod Grossglocknerom. Splnil sa mi tak aj jeden z mojich dávnych snov ísť v lete niekam, kde je sneh.

Keď sa mi podarilo zbaliť mačky, čakan, oblečenie a jedlo na päť dní, batoh už bol na prasknutie a asi polovica vecí, ktoré som si pôvodne chcela vziať, sa ešte povaľovala okolo. S filozofiou „čo nemáš, nebudeš potrebovať“ som sadla do auta. Cestu som začala riadne vnímať, až keď sme začali stúpať po serpentínach Hochalpenstrasse, možno kvôli bežcom a cyklistom, ktorí v snežení, vetre a chuchvalcoch hmly s holými nožičkami vytrvalo bežkali a bicyklovali hore brehom.

Na parkovisku Franz Josef Hö he sme sa prezliekli, z batohov ešte vyradili veci, čo vyzerali priťažké, vtedy sa vyčasilo a ja som zazrela ľadovcovú dolinu ohraničenú ostrými hrebeňmi - snehové, ľadové pláne, vrcholy a modrá obloha - krásne. Zišli sme dolu k ľadovcu, prekročli šnúrku korigujúcu pohyb amatérov a už nám pod nohami začal chrumkať ľadovec. Ľad bol na povrchu drsný, nešmýkal sa, kde tu kamene. Objavili sa prvé trhliny. Vzorová trhlina vyzerá nasledovne: v miernom svahu ľadovca je ryha, (ak je široká asi pol metra dá sa elegantne prekročiť) nie je veľmi hlboká, pretože krásne priesvitný bledomodrý, tyrkysový a tmavomodrý ľad sa na jej dne pred vašimi očami spája. Nevzorová puklina je taká, o ktorej nevieme, lebo je zasnežená a nevie o nej ani náš inštruktor. Môže byť hlboká osem i viac metrov a prípadne ten inštruktor je v nej spadnutý. Cestou na Hoffmanshü tte také našťastie neboli. Z ľadovca sme na ňu vystúpali najprv po strmom snehu, potom perfektných oceľových lanách v umelohmotnom obale a nakoniec chodníkom.

Na druhý deň sme trénovali pohyb na ľadovci. Obuli sme mačky a ja dodatočne aj sedačku. Ostatní si ju dali predvídavo pred mačkami a tak si ju nemuseli obliekať v polohe obrátenej lienky. Cvičili sme chôdzu, výstupy, zostupy, skúšali sme padať a šmýkať sa do trhliny s úlohou zabrzdiť čakanom ešte pred dopadom na dno. Pre tých, čo si mačkami nenatrhli oblečenie to bolo veľmi zábavné. Nasledovalo lezenie a istenie v menej i viac sklonenom ľadovcovom teréne a nakoniec sme skúšobne „padali“ do trhliny a kamaráti nás lanom z nej vyťahovali - k čomu je dobré vždy mať poruke tri prusíky a slučku. Trvalo to do neskorého popoludnia. Veľkým snehovým jazykom po bokoch prilepeným o skalu sme vystúpili do sedielka a zišli do chaty. Na lúkach medzi snehom vykúkali svište s tučnučkými zadočkami.

Večer na chate bol pracovný, dohadovala sa stratégia na zajtrajší výstup na Grossglockner, kto bude niesť laná, tekutiny a ostatný materiál. Ja ako menej zdatná účastníčka (a dvaja gentlemani sa ku mne pridali) som si zvolila rolu pozorovateľa z protiľahlých strání. Ráno pred pol siedmou skupina vyráža k vrcholu. Počasie vzorovo nádherné, slnko vychádza, svieti a pripeká. Naša skupinka človiečikov vystupuje ako malé chrobáčiky a neskôr ako bodky k 3870 m vrcholu Grossglockneru. Čaká ich prekonať prevýšenie 1600 m. Tmavé bodky na bielom snehu stúpajú hore, aj ja kráčam hore, ale na opačnú stranu smerom na Johanisberg. Nie je to tu také strmé a vždy, keď sa obrátime, vidíme, kde sú práve naše bodky, pretože celý Glockner aj dolinu máme ako na dlani. Snehové polia pred nami sa jagajú, zakončujú ich skalné vrcholy z rozpukanej skaly a prekrásna modrá obloha, s vatičkami bielych obláčikov. Sneh pod nohami šuchoce, len chvíľami zaburáca ozvena lavíny. Prekrásna čistá horská príroda. Naše chrobáčiky na Glockneri napredujú dobre a rýchlo. Majú presne vyrátané stravu a hlavne tekutiny, v sedle pod vrcholom má byť otvorená chata. Aj ja idem naľahko, pretože sa zastavíme na Oberwalderhü tte a dáme si viedenskú štrúdľu, ktorú pečie kuchár z Nových Zámkov.

Medzitým sa naši kamaráti pod vrcholom Glockneru medzi skalami strácajú z dohľadu. Johanisberg je už tiež na dosah, ale sneh je už veľmi mokrý a tak si vyberieme blízky pahrbček a povýšime ho na vrchol. Márne sledujeme vrchol Grossglockneru, okolo neho sú práve mraky. Vraciame sa teda na chatu a pripravujeme čaj pre našich vytrvalých kamarátov. Vracajú sa poriadne vyprahnutí - chata pravdaže bola ešte zavretá. Všetci vyšli na vrchol, sú unavení z dvanásťhodinovej túry, ale spokojní a šťastní.

Pred zotmením stojíme pred chatou, obdivujeme ten krásny vrch pred nami a tešíme sa z dobrého nápadu Horolezeckej školy Encián i nášho rozhodnutia zúčastniť sa tejto jej vydarenej akcie.