Moj clanok

Asi nikdy predtým som o písaní o horolezeckej sezóne nerozmýšľal tak dlho, ako tento raz. No čo si budeme hovoriť, lepšie sa píše vtedy, keď je písať o čom, keď sa sám vytešujem, že sa zadarilo. Keď si nemusím vymýšľať ospravedlnenia o zlom počasí, zlých podmienkach a iných zlých konšteláciách. Ale s horolezectvom je to už asi tak, ťažko byť prorokom. V najvyšších horách sme prakticky nepôsobili, Alpy ako keby neexistovali, pušný prach sa vystrieľal do patagónskych víchric, ktoré dovolili doviať len slabým dozvukom bojov a lámaní kostí, na skalkách sa žiadne 8c+ či nebodaj 9a ani nemuselo brániť a jediným potešením je pomalé, ale predsa len napredovanie slovenských dievčat, aj keď zatiaľ ďaleko od svetovej špičky. Ešteže Jaco to má blízko na Malý Kežmarák… Reakcie sú rôzne, aj demotivačné, našťastie aj motivačné. A keďže už máme trochu zimy za sebou, viem, že tie motivačné prevládajú a už sa teším, že o rok sa mi bude písať ľahšie.

V roku 2000 bolo práve športové lezenie hlavným ťahákom sezóny a po známom 4 x 8c sa čakalo na posun o stupienok vyššie. Ale opak bol pravdou, dostavil sa skôr útlm a aktivita vo svetových skalkárskych oblastiach bola takmer nulová. Výsledkom minulej sezóny sú len dve cesty za 8c vo Višňovom. Juraj Repčík urobil v máji 2001 prvé opakovanie cesty Tomáša Mrázka Los Brňos, 8c. A na jeseň Marek Repčík pospájaním niekoľkých ciest vyliezol Zlé časy, 8c, názov asi príznačný celkovému dojmu z minuloročnej sezóny. Forma bola dobrá, len čas a sily na jej realizáciu sa popri bežných starostiach, stavbe stien atď., stratili. Typickým príkladom je Juraj Repčík, ktorý ešte vo Višňovom preliezol Baskervila, 8a+, Kum Ombo, 8b, Maratón i Jogobellu za 8a+ a 1. prelezenie Makarónu (narovnanie Maratónu cez Los Brňos), 8b, ale nikde inde prakticky neliezol a ani von nevycestoval. Vo Višňovom ešte Marek Repčík preliezol na jar Haremheb, 8b/8b+, Miro Piala urobil v auguste 1. prelezenie svojho projektu Maratón, 8a+, a preliezol tiež Abadžikru, 8b/8b+. Viac o sezóne na slovenských skalkách sa dočítate v prehľade Vlada Lineka a Ivana Žilu.

Vonku sa toho udialo naozaj málo. Najväčšia radosť je z pokroku mladých. Hlavne 15-ročnému Ondrejovi Švubovi, ktorý sa doteraz sústreďoval viac na preteky, sa darilo aj na skalách. V talianskom Massone preliezol v novembri cestu Mike Jordan za 8b! Okrem toho má na svojom konte Pinguina, 8a+, v októbri v Ospe, v júli vyliezol v Paklenici on sight Peruna, 7c+ a ďalšie cesty za 8a v rôznych oblastiach. Mike Jordana, 8b, už predtým 16. 4. 2001 zdolal na 5. pokus Peter Doležaj, ktorý sa nevenuje len pretekom a boulderingu. Tomáš Stejskal bol po úspešnom roku 2000 a prvom slovenskom 8c vyvedený z rytmu, do ktorého sa mu nepodarilo dostať. Aj pre kopec práce a zranený prst. V Španielsku skúšal dokončiť svoj projekt Samarkanda, kde v najlepšom pokuse padol 20 cm od reťaze!, a ktorý bude ťažší ako 8b. Ozval sa aj Peter Kmoško, liezol celý rok a jeho najlepším výstupom bolo jedno 8b na 6. pokus vo francúzskych Calanques pri Marseille. „Trénujem ako blázon!“, píše Kmocho, takže ešte budeme zrejme o ňom počuť.

Minulú sezónu som písal o pravdepodobnom útoku našich dievčat na stupeň 8a, ktorý síce už v roku 1990 dosiahla Maťa Poláčková vo Verdone, ale pre terajšiu generáciu bolo 8a silnou výzvou. Nakoniec sa to podarilo súľovskej špecialistke Zuzane Bušfyovej, keď v auguste 2001 preliezla Opus Dei, 9+/10- alebo 8a. Čo je potešiteľné, že ďalšie dievčatá sú len krok od tejto hranice. Výborným výkonom je prelezenie cesty Mirage, 7c+, vo francúzskom Ceuse, po krátkom nacvičovaní na 3. pokus Zuzanou Čintalovou. Svoju formu potvrdila aj doma prelezením Stanice, 7c/7c+, na Alternatívnej stene a cesty Prdnutie, 7c, vo Višňovom. Stanicu, 7c/7c+, zdolala aj Katka Čintalová a vo Višňovom sa zadarilo Lenke Mičicovej, keď preliezla Prdnutie, 7c+. Lenka a aj ďalšie dievčatá urobili v krátkom čase veľké pokroky a je predpoklad, že keď budú v tomto trende pokračovať, tohto roku bude 8-áčok oveľa viac.

Samostatnou kapitolou je bouldering. Vo svete kapitolou rozbehnutou, u nás na vrcholnej úrovni skôr začínajúcou. Ešte koncom roku 2000 postavil Tomáš Stejskal svojim pôsobením vo Švajčiarsku latku hodne vysoko. V oblasti Branson preliezol boulder Bohemien depart assis, 8a bloc, a La dans des balrogs depart Radja, 8b bloc! A mal veľmi blízko k zdolaniu svetoznámeho bouldru Freda Nicola Radja, 8b/b+ bloc, čo je už úplna špička. Minulý rok sa na bouldre špecializovali okrem Stejskala aj Tomáš Rác a Andrej Chrastina. Rác vyliezol dva nové ťažké bouldre na Slovensku. V júni na Kalamárke Hunda H, 7c+ bloc, čo je traverz pod Múrom na Dolných skalách, ktorý skúšal Stejskal. Druhý boulder vznikol na matracových potulkách vo Vysokých Tatrách pri Sliezskom dome a volá sa Gratnit 3x Vivat, 7b/b+ bloc. Andrej Chrastina sa popri stavbe steny v Prahe ako mnohí ďalší dostával k lezeniu oveľa menej ako chcel, no tiež sa rozhodol „trochu hlbšie preniknúť do tajomstva boulderingu“. Špecifické bolo, že liezol hlavne na piesku v Ádri, Tepliciach a poľskej Hejšovine a problém bol s klasifikáciou. Svoje najťažšie bouldre odhaduje na úrovni 8a bloc a na Ostaši má rozpracovaný projekt na tejto alebo aj vyššej úrovni. Komisia alpinizmu uvažovala aj o ocenení najlepších výkonov tejto kategórie, ale tiež sa rozhodla počkať na ujasnenie hodnotenia výkonov tejto špecifickej disciplíny.

Ako som už písal v úvode, Paľo Jackovič so svojimi spolulezcami jasne dominoval v zimných Tatrách. Jeho 13 väčšinou ťažkých zimných výstupov, z toho 4 prvovýstupy, sú toho jasným dôkazom. Už 24.- 25. 11. 2000 Jackovič s Jožom Skokanom urobili 2. prelezenie technického Jetstreamu, 6+, A3+, v JV stene Jastrabej veže. Potom vzali útokom Malý Kežmarák, ktorý je Paľovým druhým domovom. Rozliezli sa so Skokanom 29. 12. 2000 na ceste Bocek – Šádek, 6, potom to už začalo byť vážnejšie. Pravý pilier na Bocekovu vežu (Kadlčík – Mikuš – Špánik), 5+, A3, vyliezol Jackovič s Tiborom Hromádkom 6. a 7. 1. 2001. O pár dní 11. – 13. 1. 2001 sa mu podarilo so Skokanom urobiť 2. opakovanie cesty Beneš – Súľovský, 5+, A2. Začali nové cesty, najskôr 20. 1. 2001 sólo Tobogán, 6, na Ušatú vežičku. O deň neskôr spolu s Janom Čechom prvovýstup Elegancia, 6+, A1, tiež na Ušatú vežičku. Najťažším sóloprvovýstupom Paľa Jackoviča bola Nirvána, 6, A4, v dňoch 16. – 18. 2. 2001 v ľavej časti Ucha na Bocekovu vežu za 18 hodín. Nasledoval Zlaty strzak, 6, so Skokanom a Via Mala s Hromádkom. Potom ďalšie sólo Cesty motýľov, 6, A2, 27. a 29. 2. 2001. Asi najlepším výkonom vo dvojici je 2. zimné prelezenie Maratónu, 7, A3, A4 s Jožom Skokanom v dňoch 16. – 18. 2. 2001. Poslednou bodkou za zimou bolo 24. 3. 2001 dokončenie novej cesty Cez galériu, 5+, A3, na Zadný Ľadový hrb s Vladom Tatarkom a J. Jurečkom. Žiaľ, pre Vlada Tatarku to bola posledná zimná návšteva jeho obľúbenej Čiernej Javorovej doliny, lebo tento skvelý alpinista nešťastne zahynul v auguste 2001 na Puškášovom pilieri na Ganku. Zimná séria Paľa Jackoviča je výborná, aj keď je škoda, že podobné cesty nevyliezol aj v iných častiach Tatier, pretože blízkosť Chaty na Zelenom plese predsa len výstupy v S stene Malého Kežmarského štítu robí trochu ľahšími. To bol aj hlavný dôvod, prečo komisia alpinizmu nakoniec nenašla dosť argumentov na udelenie Striebornej karabíny za niektorý z týchto dobrých výkonov.

V zime treba ešte spomenúť výstupy Dina Kuráňa a Joža Santusa, 20. 1. 2001 preliezli za deň a voľne Via Kalvados, 5, A1 na Rohovom hrebeni a ťažkým lezením bola aj Tatarkova cesta v S stene Vesterovho štítu, M6, A0, dňa 21. 1. 2001. Dino a Radek Lienerth počas sútredenia v Bielovodskej doline dali 29. 2. 2001 voľne Cestu komínom (Obuch – Piaček), M5+, 6- a v ten istý deň Igor Koller a Paľo Packo rozšírili ponuku tatranských ľadov o Alternatívny ľad, II/6, v žľabe vľavo od Českého ľadu.

Mimo Vysokých Tatier sa liezlo samozrejme na Ďumbieri. So zaujímavejších výkonov spomeniem voľné prelezenie cesty Priateľ friend, M7-, na Pagovej kope dňa 17. 3. 2001, Paľo Packo a M. Botto. Táto dvojica vyliezla o deň neskôr v tejto stene novú cestu Náhradný plán, M4 a 14. 1. 2001 P. Packo s Dušanom Spevákom urobili prvovýstup Let motýľa, M5. Jožo Santus s Doktorom Žilom vo svojej domácej Veľkej Fatre urobili 17. 1. 2001 prvé RP cesty Tak ťažko, ako sa len dá, M6/7-, s poznámkou R, takže to asi bude trochu psychicky náročnejšie, a 4. 2. 2001 prvé RP cesty Triaška, M5. Stále sa však zdá, že M-ková klasifikácia nie je celkom vyjasnená a zabehnutá. Škoda, že niekto z expertov nezopakoval voľne Ruskú ruletu, kde Christophe Moulin asi zadal seriózny zachytný bod.

Tatranské leto bolo pestrejšie, do zaujímavých výstupov sa zapojilo viac lezcov vrátane patagónskych navrátilcov. Aktivitou opäť dominoval Paľo Jackovič, spomedzi 21 jeho výstupov sú mnohé sóla a 7 nových ciest. Spomeniem najzaujímavejšie. Nová cesta Wildova hrana, 6, sólo, 13. 5. 2001. S Hromádkom urobili 2. 7. 2001 prvovýstup Gilotína, 6+, A2, ľavou časťou platní Malého hrotu (1. opakovanie sa podarilo 24. 10. 2001 Jozefovi Kopoldovi a Ivanovi Štefanskému a cestu hodnotili ako veľmi ťažkú). Znovu Malý Kežmarák a 21. 7. 2001 prvovýstup Biely pás, 5+, v zostave Jackovič, Skokanom a H. Zajac. Dňa 17. 8. 2001 urobil Jackovič 1. sólo Diagonálnej cesty, 6+, A1, v SV stene Prostrednej Slavkovskej veže, 18. 8. 2001 nová cesta za 5+ v SV stene Východnej Slavkovskej veže s L. Tatranskou, 26. 8. 2001 nová cesta Medulienka, 5+, na Malom Kežmarskom so Skokanom. Ťažký sólový prvovýstup urobil Jackovič 28. 9. 2001 vo V stene Nového, nazval ho Budúcnosť, 6+, A4, Ae a venoval ho pamiatke Vlada Tatarku. Ďalšie dva dni sólo nová cesta Kútom, 5+, a 1. opakovanie Úplneho bezvetria, 6, (prvovýstup 31. 7. 2001 T. Hromádka a M. Suchý) opäť na Malom Kežmarskom štíte, kde ešte 13. 10. 2001 vysóloval Glejdurovu Cestu hladných, 5+. Posledným Jackovičovým zápisom v tejto stene je opakovanie cesty Jón – Šilhán, 6+, A1, kde 14. 10. 2001 so Skokanom vyliezli úsek A2 voľne za 6+. Veľký Jackovičov potenciál! Škoda, že sa ho stále nedarí využiť niekde v Alpách na dlhých cestách podobného charakteru, ktoré by iste mali zvuk a význam.


Malý Kežmarský štít – S stena, Bocekova veža, Nirvána, VI, A4, 27. – 29. 1. 2001, 18 hod., Pavol Jackovič, materiál: 18 skôb, sada friendov, vklínence, jedničky	Malý Kežmarský štít – S stena, Ušatá vežička, Elegancia, VI+, A1, 21. 1. 2001, 9 hod., Ján Čech – Pavol Jackovič, materiál: 15 skôb, sada friendov, vklínence

Veľmi dobrú sériu mal Dino Kuráň, v porovnaní s Jackovičom sú jeho opakovania v modernejšom duchu a vyšších stupňoch obtiažnosti voľného lezenia. S Paľom Packom vyliezli štýlom on sight 14. 7. 2001 Jochen Rindt Memory, 7+, na Malú Žltú stenu a 21. 10. 2001 Červené previsy, 7+, na Malom Ľadovom štíte, s Jožom Santusom vyonsaitoval Hranu Dieškovho komína, 7, na Jastrabiu vežu a flešol Direttissimu na Zadný Kopiniak, 7-, ktorá je ale podľa Dina aspoň za 7. Štýlom PP vyliezol Kuráň a P. Packo 15. 7. 2001 Poľský variant Direttissimy Žltej steny, 8, a 20. 10. 2001 Biely pás (Belica – Stejskal), 7+, v Západnej Lomnici. Veľmi zaujímavé je dlho očakávané prvé opakovanie cesty bratov Coubalovcov Priatelia z Mesiaca, 8, v S stene Veľkého Javorového štítu, ktoré sa 18. 8. 2001 podarilo Maťovi Heugerovi a Paľovi Packovi. Maťo o tom píše: „Všetky ťažké dĺžky sme vyliezli voľne, 1. dl. 8-, PP, 2. dl. 7+, OS, 3. dl. 7, OS, 4. dl. 6+, OS, 5. dl. 8, OS. A0 sme použili na zdolanie posledných 5 metrov cesty Coubalovcami ohodnotených za 7- !?! Je to klasická Coubalovina, previsnutý, extrémne zamachovaný hladký kútik, ktorý zospodu vyzerá naozaj ľahko, ale aj po dôkladnom očistení by to bol boulder aspoň za 8/8+. Kefy sme nemali a búrka sa blížila… Inak v dĺžke za 8 hrozí v kľúčovom fleku na neodistených zamachovaných rajbasoch istá smrť!“ Čiže skutočná alpinistická krása, nezabudnite si kefy, a asi nemusím pripomínať, že cesta nemá zimu, mnohým to iste vŕta v hlave. Posledným tatranským výstupom v tomto prehľade je reťazovka ciest Rybička – Šmíd, 7+, v J stene Kežmarského štítu a Hokejky, 6+, na Západnej Lomnici za 10 hodín v júli 2001 dvojicou Marek Repčík a Ivan Štefanský. Bolo to zjavne v rámci prípravy na niečo dlhšie v Alpách, ako to dopadlo, sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Tu je bilancia najchudobnejšia, a práve táto disciplína poukazuje na silu či slabosť slovenského horolezectva. Stačí jedna náročnejšia nevydarená akcia a poznačí bilanciu celej sezóny. Do Patagónie odišla silná skupina našich alpinistov a na zimné Alpy už nebol potenciál. Tá istá situácia bola aj v lete. Nie každý dokáže dobrý výjazd aj zorganizovať, iný si nevie zohnať spolulezca, občas chýba čas, ale tieto veci nerozlučne patria k úspešnému horolezeckému podnikaniu, nestačí len mať formu a dobre liezť.

O výprave do Patagónie v januári a februári 2001 sme podrobne písali v Jamesáku 3/2001. Stručne zopakujem, trojica Jaro Dutka, Maťo Heuger a Ivan Štefanský sa najskôr pokúsila o novú cestu vo V stene Centrálnej veže Paine, po 300 m sa však vzhľadom na podmienky, nedostatok času a kvalitu skaly rozhodli zlaniť. Medzitým Dušan Myslivec, Milan Packo a Vlado Plulík zafixovali 500 m v ceste El Regalo del Mwom v tej istej stene. Tu si však dňa 31. 1. 2001 Dušan Myslivec po nešťastnom páde zlomil nohu a nasledovala náročná záchranná akcia, po ktorej si Dušan odpočinul 20 dní v nemocnici. Ostatní sa spojili do jedného družstva, ale krajne zlé počasie im neumožnilo El Regalo doliezť. Tesne pred odchodom sa Maťovi Heugerovi a Ivanovi Štefanskému podarilo 15. 2. 2001 vyliezť za deň v 24-hodinovom záťahu cestu The Corn Wall v kombinácii s cestou Monzino, 6a, A0, na Severnú vežu Paine s následným dramatickým zostupom v patagónskej víchrici. Celá výprava bola odvážnym pokusom vyliezť niečo ťažké vo svetovej oblasti, kde sú šance na úspech silne limitované počasím. Treba tu mať na úspech aj skúsenosti, aj kopec šťastia, ktoré výprave chýbalo. Na druhej strane treba povedať, že v okolitých stenách sa v tom čase podarilo vyliezť niekoľko zaujímavých ciest. A veľa sme hovorili aj o výbere cieľa, nasadených prostriedkoch na presadenie sa vo svete, čo by sa v takom čase dalo urobiť v Alpách. Ale je jednoduché byť generálom po boji. Faktom je, že títo lezci už nemali energiu na ďalšie výrazné lezecké pôsobenie v iných oblastiach.

V zime v Alpách nikto neliezol, na ľadovom mítingu v Argentiere le Bessee boli zúfalé podmienky a len starší alpinisti (Jamesák 2/2001). Koncom zimy sa podmienky pokazili v celých Alpách a zabránili čo i len vycestovaniu na Eiger či do Chamonix. V Škótsku sa na tradičnom medzinárodnom mítingu v Glenmore Lodge, 25. 2. – 3. 3. 2001, organizovanom BMC, zúčastnili Jožo Santus a Ivan Doskočil. Vyliezli niekoľko ťažkých ciest v oblasti Cairngorms na Coire an T-Sneachda: Savage Slit, V/6, Fallout, VI/7 a tri cesty vo vysokom stupni VII/7 – White Magic, Highline a The Paramedic. Pripravení udrieť do ešte vážnejších vecí a v dobrom počasí ich zastavil zákaz lezenia kvôli epidémii slintačky a krívačky…

Podľa Santusa je jeho potenciál vzhľadom na cesty vylezené v domácom Konskom dole asi o dva stupne vyššie. Tak to už len vyliezť, bola by to celkom sila. Podrobnosti v Jamesáku 2/2001.

Letné Alpy sa tiež netriasli pod náporom slovenských horolezcov. Smelé plány mala netradičná dvojica Marek Repčík – Ivan Štefanský, ale skončilo to len pozretím na Grand Pilier d´Angle a konštatovaním zlých podmienok. Mnohé veľké skalné steny v oblasti Mont Blancu mali podmienky iste lepšie, ale z nejakých dôvodov nestáli za povšimnutie. Na známom Piz Badile pôsobila dvojica Vilo Jakubec a J. Mierka. Ich pokus 26. 7. 2001 o zaujímavý prvovýstup medzi cestami Linea Bianca a Another Day in Paradis s pracovným názvom Via Eva skončil po 5 dĺžkach lezenia za 6 až 6+, ale chcú sa tam samozrejme vrátiť. Do Dolomitov vyrazili Jackovič so Skokanom pomerne neskoro a 5. – 6. 10. 2001 preliezli na Cima Ovest Strechu sveta, 6+, A4, Ae. Je to pravdepodobne jedno z prvých opakovaní tejto technickej cesty, ale výber cieľa nie celkom zodpovedá tomu, čo sa dnes na špičkovej úrovni v Dolomitoch deje, ani možnostiam týchto lezcov. Ďalšie aktivity v Alpách už boli zamerané na skalné moderné lezenie v nižších stenách a kopcoch. Maťo Heuger s Vladom Linekom dali prieskum lezením vo veľmi známej a dostupnej oblasti Wilder Kaiseru, kde naši lezci zatiaľ veľa vody nenamútili. Vyliezli dve cesty na Fleischbank, 6. 7. 2001 cestu SPASS 2000, 8-, RK, 8 dĺžok a 7. 7. 2001 cestu Rebitch – Spiegel, 8-, OS, 9 dĺžok. Potenciál ciest na dobré výkony je tu obrovský. Dobré steny sú aj bližšie v Rakúsku, 25. 8. 2001 vyliezol Vlado Linek s Jožom Brtáňom a Thunvaldovou v oblasti Rax Alpe 16-dĺžkovú cestu Daham is Daham, 7+, OS, v 500 metrovej stene Stadl Wand, všetko na prvom konci.

Komisia alpinizmu pripravila v spolupráci s nemeckým DAV-om výmenu s ich mladým reprezentačným družstvom. Nemci prídu túto zimu do Tatier, od 21. 2. 2002 budú najskôr 5 dní na Zbojníckej chate a potom 5 dní na Zelenom plese. Naša výprava pôsobila v oblasti Berchtesgadenu neďaleko Salzburgu 10 dní v druhej polovici septembra 2001. Žiaľ, počasie bolo veľmi zlé, takmer monzúnové, čo ovplyvnilo lezecké možnosti. Pritom sú tam veľmi zaujímavé oblasti s vápencovými stenami aj cez 10 dĺžok a Huberovci tu majú vylezené cesty, ktoré patria k najťažším voľne lezeným v Alpách. Z našej skupiny mali najlepšiu sériu Miro Piala a Dino Kuráň so spolulezcami, ktorí pri normálnych podmienkach iste mohli vyliezť cesty oveľa ťažšie. Z najlepších výkonov vyberám: Untersberg, Gelbe Mauer, cesta Happy Day, 8, 8 dl., OS, Miro Piala a Richard Nyéki, 21. 9. 2001. Tá istá stena, cesta Direkte Gelbe Mauer, 8, 8 dl., OS, Dino Kuráň – Roman Ripka, 21. 9. 2001. Waidringer Steinplatte, cesta Sambodhje, 9+, 4 dĺžky, AF, Piala a Nyéki, 27. 9. 2001. Waidringer Steinplatte, Spatlesse, 8+, OS, Kuráň – Peter Doležaj, 27. 9. 2001. Waidringer Steinplatte, cesta Kronthaler – Kroll, 8+, 9 dĺžok, OS, Piala – Nyéki, 28. 9. 2001. Urlkopf, cesta Schone Tage, 8+, 5 dl., OS, Kuráň – Ripka, 28. 9. 2001.

Z ďalších nie celkom horských bigwallov (vonku sa celkom začína používať pojem „multipitch climbing“, čiže viacdĺžkové lezenie) spomeniem výstupy, ktoré na Velikej stene v Ospe vyliezli M. Heuger a V. Linek, Steber spominov, 8, 5 dl., OS, 21. 9. 2001, Internacionala, 8, 6 dl., RP, 19. 10. 2001 a Magična goba, 9, 6 dl., AF, 20. 10. 2001. Tibor Hromádka a M. Harvilko boli v júni na Korzike, kde vyliezli niekoľko zaujímavých ciest, vyberám: Punta di Acellu, cesta Voie J.P.Q, 7+, RP, Teghie Lisce, cesta Avec Etau et Violon v kombinácii s Invitation, 6b+, OS a Punta d´u Corbu, cesta Le dos d´Elephant, 6b+, OS. Na Korzike je obrovské množstvo možností, bol som tam v lete a doniesol nového sprievodcu pre naše Info centrum. Pri Porte je napríklad v Z stene Tre Signore 16-dĺžková cesta celkovej obtiažnosti ABO!

A nakoniec sa vrátime na Nový Zéland, kde pôsobil Jozef Dodo Kopold, ako si môžete prečítať v Jamesáku 5/2001. Z jeho lezeckých avantúr od bouldrov až po Južné Novozélandské Alpy, aspoň najhodnotnejší výstup, Východná hrana na Mount Cook (3754 m), 1800 m mixového lezenia, NZ klas. IV, 23. – 24. 7. 2001 sólo za 17 hod.