Patrick Edlinger
(Jamesák 2002/1)

Igor Koller, Vladimír Linek

Asi nikto iný tak silno neovplyvnil svetové športové lezenie, ako Patrick Edlinger v 80. Rokoch. Nebolo to len tým, že posúval hranice lezeckých možností svojej doby, ale aj preto, že sa dokázal presadiť v médiách a ukázať skalné lezenie celému svetu ako fantastickú výzvu a sammostatnú disciplínu.

Narodil sa 15. 6. 1960 a už ako 17-ročný sa naplno venoval lezeniu. K jeho najlepším výkonom patrí prelezenie cesty Agincourt, 8c, v Buoux a OS prelezenie cesty Partie Carre, 7c, Buoux, čo bol v roku 1980 výkon, ktorým predbehol vtedajšiu špičku. Úspešný bol aj na pretekoch na umelých stenách a hoci sa len na preteky nikdy nešpecializoval, vyhral medzinárodné preteky na Jalte v roku 1982 a stal sa prvým majstrom sveta v roku 1989 v Mníchove.
V roku 1982 natočil Edlinger s režisérom Jean-Paulom Janssenom dnes už kultový film Život na končekoch prstov, kde Patrick predvádzal svoje lezecké umenie pri voľných neistených sólovýstupoch cestami Le Rut a Pillier des Fourmis, ktorých obtiažnosť nebola ďaleko od toho najťažšieho, čo sa vtedy liezlo. Tento film spôsobil mediálnu explóziu, ktorá spravila z Edlingera svetovú hviezdu a zo športového lezenia jednu z najobľúbenejších lezeckých disciplín. Odvtedy na svete asi niet lezca, ktorý by nepoznal tohto plavovlasého Francúza antickej postavy a antických čŕt tváre.
Ako sme už písali v minulom Jamesáku, Patrick sa zúčastnil na otvorení Café stena a Outdoorovej predajni Yak Steamu v Bratislave, kde sme s Vladom Linekom dali niekoľko otázok pre Jamesák. Príjemné prostredie bola aj vďaka Edlingerovi jemne zadymené, aj preto sme začali otázkou o jeho životnom štýle.

IK: Na začiatok jednoduchá otázka, životný štýl, cigarety, alkohol, ja teda nenávidím fajčenie.
PE: Bez cigariet a alkoholu by to bolo lepšie, keď naplno leziem dávam si pozor na stravu, menej fajčím, alkohol to je normálka, keď pracujem trochu si užívam.

VL: Počas sólovanie, napríklad vo Verdone, či si berieš cigarety so sebou?
PE: Nie nikdy.

IK: Každý lezec je tak trochu exibicionista, ako je to v tvojom príprade pri filmovaní?
PE: Ja som s tým nikdy nemal problémy, bral som to ako zárobok, z ktorého som potom mohol rok slobodne žiť.

IK: Myslel som skôr, či si chcel predviesť, aký si dobrý?
PE: Nie, nemám rád, keď mi ľudia tlieskajú. To nemám ozaj rád. Neleziem preto, aby ma filmovali, ale nechám sa filmovať, aby som mohol liezť.

VL: V čase, keď som začínal liezť práve prišiel na svet film Opera Vertical, v ktorom si robil fantastické predvádzanie ohybnosti, cvičil si to dlho, či to máš od prírody?
PE: Mám to od Boha, necvičil som to veľa, môj otec nikdy necvičil ohybnosť a aj teraz spraví rozštep.

IK: Chcel by som sa vrátiť k tvojej ére pretekárskeho lezenia na prírodnej skale. V čase, keď sa s tým začínalo v roku 1984, veľká skupina francúzskych lezcov sa podpísala proti tomu a medzi nimi si bol aj ty?
PE: Ja som to nepodpísal, ale viem o tom. Pre mňa je to úplne normálne, aj v kopcoch sa neformálne závodilo. Vedel som, že skôr, či neskôr sa začne takto oficiálne pretekať. A keď to skutočne začalo, tak som sa do toho zapojil aj ja.

IK: Veľa lezcov, čo to podpísalo, časom zmenilo svoj názor a začali pretekať tiež.
PE: Napríklad Patrick Berhault povedal, že nebude pretekať a skutočne aj nepretekal.

IK: Myslíš si, že lezenie v horách má aj nepriame prvky pretekania?
PE: Áno, práve táto neformálna súťaž vedie k zlepšovaniu výkonov. Pre mňa je však dôležitejšie, či ja ten ťažký krok, alebo cestu vyleziem, porovnávam sa so sebou.

IK: V posledných rokoch si liezol aj v horách, bol si spolulezcom Patricka Berhaulta, ktorý spravil takú veľkú reťazovku v Alpách. Lezieš v horách aj v zime, ľady?
PE: Liezol som v rokoch 1975 -85, ale teraz nie. Možno budúci rok si ľadové lezenie opäť skúsim.

IK: Počas reťazovky si liezol aj Rybu na Marmolade, čo si o tom myslíš?
PE: Je to jedna z najkrajších ciest, aké existujú. Úžasné je to, že bola vylezená zdola, je tam málo istení, je to psychické, nehovorím to preto, že je to tvoja cesta, ale preto, že to považujem za jeden zo svojich najväčších zážitkov.

IK: Vraj ste to vyliezli za 7 hodín, až na vrchol.
PE: Nie, len po druhú terasu, bolo zlé počasie, nastúpili sme v hmle a potom prišla búrka.

VL: Patrick, pracuješ ešte v časopise Rock and Wall?
PE: Nie, pred rokom časopis skrachoval. Dobre sa predával. Mal som dohodu, že to čo sa získa z predaja pôjde na kvalitu časopisu, vydávateľ mal mať zisk z reklamy. Tej však bolo málo a nestačilo mu to. Rozhodol sa nepokračovať vo vydávaní.

VL: Pýtam sa aj preto, že máme spoluprácu s mnohými časopismi vo svete, ale vo Francúzsku nespolupracujeme s nikým?
PE: Rád vám pomôžem, poznám ľudí z Verticalu, ale tam majú tiež problém získať reklamu.

IK: Akých máš teraz sponzorov?
PE: Spolupracujem s Cassinom a Bealom. Lezečky som mal Five Ten, ale teraz som začal spolupracovať z talianskou firmou FILA, ktorá chce začať robiť aj topánky pre lezcov.

VL: V Opere Vertical si liezol bosý.
PE: Bosá noha je dobrá na trenie a do dierok.

Z debaty s novinármi

- Na Slovensko som prišiel kvôli Mati, s ktorou žijem, spoznal som sa s Jarýkom a Borisom. Som tu druhýkrát, bol som v Tatrách na Chopku lyžovať. Budúci rok by som rád prišiel znovu a niečo aj poliezol.
- Pre mňa najväčším extrémom je to, že som si uchoval slobodu v konaní a že môžem žiť slobodne na skalách a robiť to, čo ma baví.
- Za svoj najťažší extrém, čo som vysóloval považujem Orange Mechanic.
- Stena Café je veľmi dobrá a porovnateľná s tými vo Francúzsku, myslím si, že sem bude chodiť veľa ľudí.
- Zo začiatku som trénoval, aby som mohol chodiť do hôr, podobne ako ostatní. Chodil som do Chamonix, liezol som v zime hlavne s Patrickom Berhaultom. Mojím cieľom však bolo zvyšovať obtiažnosť, a tak som sa začal venovať len skalkám. Chcel som zistiť, kde je hranica mojich možností. Postupne som sa zlepšoval, až som začal prekonávať hranice. Mojou dómenou bolo sólovanie. Strach bol pre mňa hranicou. Na sólovaní je dôležité eliminovať strach na čo najmenšiu mieru, ale len do tej miery, aby si bol schopný vyhýbať sa nebezpečenstvu. Pri sóle sa porovnávaš sám so sebou a keď spravíš chybu, tak si mŕtvy. Začal som sólovať, aby som zažil nejaké dobrodružstvo. Všetky skaly sú perfektne odistené, je to výborné na tréning, ale dobrodružstvo tam už neprežívaš, ale pri tom sóle je to iné, to sú zážitky.
- Leziem často sólo, ale priateľstvá, ktoré vznikajú na lane sú tie najpevnejšie. Keď leziem sám, som zodpovedný iba za seba, keď sme dvojka, môj život je v rukách druhého, musíš mu dôverovať, spolulezec musí byť tvoj kamarát. Takýmto priateľom je mi Patrick Berhault na život a na smrť.
- Dnes už je veľa lezcov, ktorí sú lepší ako ja, to nie je žiadny problém, porovnávam sa so sebou, som rád, keď na druhý deň spravím niečo viac ako predtým.
- Lezenie nie je pre mňa šport, celý môj život sa točí okolo lezenia. Je to spôsob mojej existencie. V lezení som sa dozvedel veľmi veľa o sebe. Čo je to lezenie však by som nevedel definovať.
- Preteky ma pár rokov bavili, bol som úspešný, ale bol som stiesnený, taký zatvorený, radšej idem do prírody, kde sa cítm voľnejšie.
- Leziem už vyše 20 rokov a už je neskoro aby som v budúcnosti robil niečo iné.
- Budúci rok od januára by som chcel veľa cestovať po oblastiach aj s Maťou a našim potomkom, ktorý by sa mal narodiť v máji. Za ten rok, by som chcel precestovať celý svet a navštíviť všetky známe oblasti a v každej vyliezť zaujímavé cesty.
- Maťa lezie stále veľmi dobre.
- Slovensko nepoznám, ale pred 10 rokmi som liezol v Tepliciach. Obdivoval som ten štýl lezenia na pieskoch v Čechách ako aj v Nemecku. Veľmi sa mi to páčilo a chcel by som sa tam vrátiť. Československé horolezectvo mi niečo hovorí, pred 20 rokmi som išiel liezť na Walkerov pilier, prišli sme do bivaku, na druhý deň napadlo veľa snehu. Čakali sme na dobré počasie, na piaty deň sa otvorili dvere a do bivaku vstúpili 2 čsl. horolezci, ktorí v tom nečase liezli v stene. To, čo mali na sebe bolo šialené, nikdy som to nevidel. Nechápal som, ako mohli v takej chabej výzbroji prežiť v takých krutých podmienkach. S Patrickom sme si povedali, že sa máme ešte čo učiť.
- Môj potomok už teraz lezie, pred dvoma dňami v Matinom bruchu vyliezol sedmičku. Zavisí to však od neho, či bude liezť, vyberie si sám.
- Začal som liezť, lebo moji rodičia liezli a celé prázdniny som trávil s rodičmi v horách. Zo začiatku som sa bál, ale potom to už bolo pre mňa prirodzené. Žil som na juhu v Francúzska celý život.
- Teraz je mekkou lezenia Španielsko, je tam 100x viac skál ako vo Francúzsku.
- Mojim snom je vystúpiť na osemtisícovku, cítim sa však stále na to mladý. Chce to iný tréning, zatiaľ nemám chuť. Určite však neskoršie. Žiadne športové ciele, len vystúpiť na vrchol. Nepáči sa mi, že sa za to musí platiť, to nie je sloboda. Chápem, prečo sa na ne lezie, neodsudzujem to, ale jednoducho sa mi nepáči myšlienka platiť za horolezectvo.