Women and Chalk
(Jamesák 2002/1)

Text a foto: Fabio Dandri
Preklad: Irena Lányiová

Nie je príjemné zistiť, že let do Talianska vyznačený na vašej letenke neexistuje… Kvôli tomu sa nám výlet o niekoľko dní predĺžil a až teraz, tridsiateho prvého augusta dvetisíc jeden brázdime nebo medzi Áziou a Európou v lietadle namierenom do Londýna. To všetko na záver nezvyčajného zážitku, započatého koncom júna.

Raz vo štvrtok sme boli so skupinkou kamarátov v jednej pivárni v Terste a rozhovor sa samozrejme točil okolo nejakej lezeckej témy. Medzičasom prišiel Bubu, od ktorého vždy možno očakávať nejakú anekdotu alebo historku z poslednej cesty.Tak sa aj stalo. Už pri druhom pive nám celkom pobavene povedal, že chce ísť do Pakistanu, o dva týždne, a hlavne, že ešte nemá nič zorganizované. Jediná jasná správa bol cieľ expedície, Shipton Spire, šesťtisícová veža pri Trangu, s tisíctristometrovou žulovou stenou, kde chcel otvoriť novú cestu vysokej obtiažnosti.

-Viete, hľadám niekoho, kto by nám šiel hore robiť fotky...

O pár týždňov, s výdatnou pomocou cestovnej kancelárie, sa nám podarilo zohnať letenky a povybavovať ostatné. 15. júla sme boli na ceste asi s tristo kilami batožiny a viac ako kilometrom lana, ja vybavený fototechnikou a šplhadlami, Mauro „Bubu“ Bole a Mario Cortese horolezeckým výstrojom.

Ešte sme ani nepristali v Islamabáde, a už sme sa nevedeli dočkať, kedy odídeme do hôr. Hlavne preto, aby sme za sebou zanechali teplo a vlhkosť nížiny; oblohu kvôli oparu nebolo ani vidno a vlhké teplo nám bránilo dýchať viac ako nadmorské výšky nasledujúcich dní. Neznesiteľné. Nanešťastie, veci, ktoré sme mali vybaviť, nás v pakistanskej metropole zdržali niekoľko dní, kedy sme si mohli vychutnať akurát hotelovú klimatizáciu; vyjsť von znamenalo vojsť do pece.

Medzitým sme spoznali nášho sprievodcu, Nisara, mladučkého chlapca s neveľkými horolezeckými skúsenosťami, ale veľmi schopného a rozhodného, čo sa týka organizovania a vyjednávania. Veru, v chaotickom zaprášenom virvare trhov, medzi tovarmi a stánkami, predavačmi ovocia alebo podivnými jedlami v prášku, medzi skútrami, autami, vozmi a zvieratami je ťažké, ba priam nepredstaviteľné pohybovať sa bez domáceho sprievodcu, hlavne ak treba zjednávať ceny. S Nisarom sme konečne nasadli na malý autobus s vyhliadkou dvadsaťjedenhodinovej cesty po úzkych a rozpadnutých cestách a s márnou nádejou, že sa do Skardu dostaneme s čo najmenšími ťažkosťami.

Skardu je východiskový bod pre všetky treky v Baltistane, trhová osada prilepená na širokej, úsporne vyasfaltovanej ceste. Možno tam nájsť zopár technických obchodov, ktoré vypredávajú materiál z ukončených expedícií. Na ceste, posiatej obchodíkmi s potravinami, šatstvom a kobercami, vždy stojí dlhý rad džípov na prenájom. Offroads sú tu neodmysliteľné pre každého, kto chce za sedem hodín pomedzi kamene, zákruty a brody dosiahnuť dedinu Thongul, posledné autom prístupné miesto. Tu sa začínajú dva dni cesty pešo až do Paiju, cez toľko skál a toľkú zem, že to panoráme, ale aj rieke, dáva sivo-hnedú farbu.

Paiju, zabezpečené vodou, je posledným táborom pred veľkým ľadovcom Baltoro. Zastavili sme sa len na jednu noc, hoci miesto je ideálne aj na dlhší pobyt a aklimatizáciu. V skutočnosti vyzerá ako camping, toľko je tam trekerov a horolezcov. Večer sa všetko zmení na oslavu, kde sprievodcovia, kuchári a nosiči hrajú, spievajú a tancujú v hurhaji, ktorý nakoniec uchváti všetkých; zdá sa, že Pakistanci, ktorí nikdy nestrácajú čas, aby si zaspievali, sú všetci muzikanti a v batohu si nosia píšťalku a ako na bicie sú schopní hrať na hocičo, čo im padne pod ruku, na kanistre s petrolejom, termosky, hrnce...

Na tretí deň pochodu sme vystúpili na čelo ľadovca, a potom, čo sme prešli jeho nezáživný začiatok, sme sa dostali do doliny Trango, kde sa konečne krajina zmenila: zemité svahy ustúpili prvým žulovým vežičkám a objavil sa sneh na vrcholkoch štítov. V základnom tábore to bolo priam úžasné - trojuholník pokrytý trávou a zasunutý do ramena doliny, kde sme si postavili stany, bol pohodlnou vyhliadkou, z ktorej bolo možné obdivovať okolité hory v celej ich majestátnosti a trochu ďalej, smerom na západ, aj Shipton Spire.

Dokonalý štít - Žulová pyramída, vyrastajúca z ľadovca, osamelo a grandiózne.

Viackrát som sa zo základného tábora posediačky pozeral na scenériu a jej premeny. Pozoroval som, ako sa pohybujú oblaky, slnko, mesiac; hory zostávali na svojom mieste, nehybné, ale ani tie neboli vždy rovnaké, aj ony sa menili. Ak svietilo slnko, boli veselé - bolo to vidno z jasných farieb, červenej a žltej. Pod sivými oblakmi im bola zima, stuhli a občas sa striasli, aby sa zbavili trošky snehu a ľadu. Keď zapadalo slnko, vždy sa rozmarne zafarbili ešte viac do červena ako obyčajne, ale nie všetky. Shipton napríklad sprísnel, dokonca sa zdalo, že sa zväčšil a s rukami v bok sa pokúšal v doline udržať poriadok, keď sa jeho frivolnejší susedia pohrávali s farebnými odrazmi zapadajúceho slnečného svetla. Pomaly nastala tma, ale čím bola väčšia, tým viac bolo aj hviezd na nebi. Tých tam bolo večer naozaj neúrekom.

V základnom tábore sme zostali niekoľko dní kvôli zlému počasiu. 26. júla sme sa dostali až pod stenu, hľadajúc najlepší prechod cez ľadovec. Už sme ju viackrát preskúmali pohľadom a mali sme akú-takú predstavu o línii výstupu. Len čo bol postavený prvý tábor, Bubu a Mario nevedeli odolať a začali prvú dĺžku, čakali na to už zopár dní. Tie nasledujúce dni, po ďalších troch dĺžkach a niekoľkých pochodoch pozdĺž ľadovca, keď sme vyniesli hore všetok potrebný materiál, nás tak osviežila štyridsaťhodinová dažďovo-snehová spŕška, až sme sa počasiu vzdali a zišli sme do základného tábora. Neboli sme na tom až tak zle, zostúpili aj druhé dve skupiny, rakúska s Tonim a Herbertom a ženská španielsko-americká, tvorená Ceciliou, Nan a Lizzy. Strávili sme tak dva zábavné dni, všetci spolu, medzi smiechom a žartovaním. Posledné dni medzi ľuďmi - teraz nás čakali týždne izolácie v stene; pre ostatných sa však cesta končila.

Prvého augusta sme opäť vyšli do prvého tábora. Napriek nestálemu počasiu sme museli urýchliť výstup, inak sme riskovali, že sa nám nepodarí cestu dokončiť. Tá, ako sa zdalo, bola čoraz náročnejšia a viedla pozdĺž špár, širších, užších, niekedy rozmočených. Bubu každý deň schádzal do tábora s celkom dobrými výsledkami, spravil vždy jednu-dve dĺžky, na štandoch rukou zatĺkal nity, pripravil fixné laná na zostup a na výstup nasledujúci deň. Často liezol, keď snežilo a hneď ako zašlo slnko bola teplota vždy dosť nízka.

Námaha sa začala stupňovať. Mali sme v pláne postaviť v polovici steny bivak, takže bolo treba vyniesť tristo kíl nákladu, technického materiálu, šatstva, plošiny a spacáky, štyridsať litrov vody, varič a hrnce, odvodnenú stravu a krabice, energetické tyčinky, solárny panel pre nabíjačku, videokamery, atď, atď. Ako sme boli pohodlní, vyniesli sme si hore aj rádiomagnetofón...

Navečer, keď sme si varili naše lyofilizované jedlá a vymýšľali neuveriteľné kulinárske zmesky troch či štyroch odlišných výrobkov naraz, nám pomaly, ale isto, začali chýbať jedácke orgie u nás doma. Uspokojili sme sa však aj s tým, čo nám uvaril náš kuchár v základnom tábore, hoci pakistanské jedlá sú vo všeobecnosti veľmi pikantné. Žiaľ, na jedlo s príchuťou západu sme si museli počkať až do posledných dní v Islamabáde: Ishaq, šéf cestovnej kancelárie North Pakistan, ktorá značne podporila náš výlet, nám konečne ukázal nie príliš ázijskú reštauráciu.

Ak nás na jednej strane naše jedlá čoraz viac sklamávali a menej nasycovali, na druhej strane sa výstup stával náročnejším a veľkolepejším a sugestívnejším. Zároveň aj cesty pozdĺž fixných lán boli namáhavejšie, kvôli dĺžke, ktorú sme už mali za sebou. Natískala sa nám teda potreba postaviť ešte jeden bivak. Desiateho augusta sa nám podarilo nájsť ideálne miesto pre plošiny. Tieto vysuté sklopné lôžka, zavesené vo výške päťsto metrov nad ľadovcom, nám boli po deväť dní domovom, a so svojimi štyrmi štvorcovými metrami látky niekde v prázdnote steny miestom, kde sme kecali, žartovali, spali, varili a jedli.

Stenu pod nami sme už poznali dobre. Viackrát sme ju prešli popri lanách, aby sme si pripomenuli pohyby pri výstupe a jednotlivé úseky. Dlhý sivý pilier na ôsmej dĺžke, alebo trojuholníkovú strechu, kus tej a tej špáry, alebo traverz cez zvislú vysunutú hladkú platňu, kde sa bolo treba dobre vymrštiť a dočiahnuť konečne nejakú štrbinu...

Zo steny nad našimi hlavami bolo z bivaku vidno len krátky kus. Videli sme časť veľkého piliera, ktorý siahal pár sto metrov pod vrchol, ale nie spôsob, akým ho prekonať. A celá záverečná časť našej predstavy o ceste sa nám pred očami dobre ukrývala. Kúsok vyššie nás čakali špáry, ktoré ústili do skupiny previsov a zdali sa byť dosť náročné. Predpoklad, či sľub?, ktorý sa aj potvrdil.

-8a, áno, toto je dĺžka s 8a...

Bubu sa vrátil na plošinu vystresovanejší ako zvyčajne. Prešlo už pár hodín. Medzitým istil Maria a potom zostúpili dole, ešte len lapal dych. Ruky. Z časti zafačované, zničené z dlhej série chytov, svojimi odreninami a opuchmi potichu oznamovali, aká je žula drsná a členitá.

-... a zajtra, zajtra nás čaká jedna strecha... a špára potom postupuje ďalej... uprostred platní...

Pomaly nám mizla nádej, že si po dokončení cesty zopakujeme niektoré dôležitejšie úseky cesty a spravíme nejaké pekné fotky a zábery kamerou. Ešte sme netušili, že posledný deň budeme musieť v šialenom tempe zbaviť stenu všetkého istenia a zároveň robiť zábery. Čas, ktorý sme mali k dispozícii, sa chýlil ku koncu. Najviac päť dní, potom budeme musieť definitívne opustiť základný tábor, prenajať si džípy do Skardu a presadnúť na autobus do Islamabadu a nakoniec na lietadlo do Talianska.

V bivaku sme strávili už štyri noci. Za ten čas som v spánku dostal kameňom do tváre, zablokovala sa mi sánka a horko-ťažko sa mi darilo sŕkať polievočky.

Takto sme sa teda rozhodli štrnásteho augusta nastaviť budík na piatu a vyliezť už konečne na vrchol. Ešte niekoľko dĺžok, aby sme sa dostali na mierne zasnežené skaly vrcholčeka. O piatej ale pršalo... ešte raz sa nám počasie v Trango Valley ukázalo v dobrom svetle.

O nejakú tú hodinu neskôr, za sliepňavého svetla prichádzajúceho z nie celkom vyjasnenej oblohy, sme nabrali štipku odvahy a dali sme sa do pohybu pozdĺž lán. Pred sebou sme mali preliezť štyristo metrov, za sebou päťsto, zvislého previsnutého žulového mora, zľahka dotknutého ranným slnkom. Ako „turisti“ sme pomocou žumarov preliezli dĺžku s 8a, dokonale hladkú platňu rozseknutú na dve rovnou a pravidelnou štrbinou, a potom ďalšiu, a strechu, poznamenanú pokračujúcou špárou, a potom ešte jednu... Medzičasom začalo zase snežiť a neprestalo ani nasledujúce tri dni.

Tak či tak sme liezli a Bubu začal posledné dĺžky. Únava a chlad sa hlásili ku slovu, nie však tak silno, ako hlad. Zdravotný stav mojej sánky mi dovoľoval za dvadsať minút skonzumovať len pár centimetrov energetickej tyčinky a potom ju už len vrátiť späť do batoha. Čakalo ma posledných šesťdesiat metrov fixného lana.

Sto metrov žulových blokov zasadených jeden do druhého nás doviedlo na záverečný hrebeň, kde sme celí rozradostnení a spokojní skrížili „Ship of Fools“ (cesta z roku ’97, prelezená americkou skupinou). Tak sa končí „Women and chalk“, nepretržitá a extrémne logická súslednosť špár a pilierov, zoradených v rovnej čiare v dĺžke 1150, pozdĺž vertikály vrcholu Shipton Spire, vo veľkej a sugestívnej východnej žulovej stene.

Tak sa končí „Women and chalk“ a završuje mesiac práce, námahy a nepohodlia. Viac ako tri týždne práce medzi stenou a základným táborom, z ktorej vzišlo šestnásť dní čistého lezenia a obtiažnosti takmer stále nad 6c a na niektorých výnimočných úsekoch medzi 7c a 8a, 29 dĺžok vysokej náročnosti od začiatku až po koniec, ktoré nepochybne tvoria jednu z najťažších ciest na svete, keď uvážime, že leží vo výške 4500 až 5700 metrov. S touto trasou Bubu po prvýkrát preniesol obtiažnosť 8a nad hranicu 5000 metrov nad morom.

Tak sa končí „Women and chalk“, ženy a magnézium, ako hovorieva Bubu, „dve neodmysliteľné záležitosti v našom živote“. Skutočne, vždy máme trochu magnézia na rukách a ženu v srdci, aj keď naopak by to asi spôsobovalo menej utrpenia!