Najľahším štýlom
(Jamesák 2001/6)

Text a foto: Marko Prezelj
Preklad: Ľubica Hargašová

„Ak si tak ďaleko, že nemôžeš spraviť už ani krok, prešiel si presne polovicu vzdialenosti, ktorú si schopný zdolať.“
(Grónske príslovie)

Túto zimu Slovinci opäť liezli v Škótsku, kde má mix lezenie svoje korene a dlhoročnú tradíciu, ktoré s modernými trendmi na starom kontinente už nemá veľa spoločného. Počasie a podmienky boli solídne, avšak organizátori medzinárodného stretnutia alpinistov z dôvodu zabránenia šíreniu epidémie slintačky a krívačky lezenie zakázali. A tak sme mali viac času na kamarátske rozhovory. Po návrate domov som hľadal spolulezca pre lezenie na Aljaške. S Američanom Stephenom Kochom, známym zo Škótska, sme sa rýchlo dohodli. V Škótsku som o svojej túžbe liezť na Aljaške často rozprával, nedebatovali sme však o tom spoločne. Napriek tomu, že sme sa poznali len z krátkych rozhovorov, na spoločnom lezení sme sa dohodli rýchlo. Ako sme na záver zistili, pri rozhodovaní obom pomohla intuícia.

Už druhý deň po príchode na ľadovec sme preliezli novú cestu v predĺžení severnej steny Mt. Hunter. Výnimočné lezenie i podmienky. Naozajstný mix. Vyskúšali sme sa naviazať každý na seba i na oboch. Neviem, či som si ešte s niekým tak rýchlo porozumel. Liezli sme 15 hodín a dokopy po 23 hodinách sme sa vrátili do základného tábora.

Pri pristávaní na ľadovci Kahiltna sme sa spriatelili najmä s Angličanmi Ianom a Kentnom a Američanmi Steveom a Rolom. Akýsi pozitívny duch, ktorý sme zasievali jeden do druhého, bol zaiste dôsledkom podobných záujmov.

Po dvoch dňoch odpočinka sme sa so Stephenom rozhodli pre nový výstup. „Moonflower Buttress“ sa svojou mohutnosťou a blízkosťou, ako aj tromi úspešnými výstupmi v sezóne, sa stal takmer nevyhnutným výberom. Predpoludním sme najprv rozdeľovali výstroj. Spoločný výstroj sme rozdelili na polovicu. Keď som si však zbalil ruksak, z ambícií na rýchle lezenie neostalo veľa. Bol veľký a ťažký. Stephen začal s balením neskôr. Chvíľu rozkladal výstroj po stane a natláčal ho do ruksaku. Zrazu mu čosi napadlo, postavil sa predo mňa a s vážnym výrazom sa ma opýtal: „Čo to robíme?“ Ešte skôr ako som stihol odpovedať, že je to vlastne celkom dobrá otázka, opäť vychrlil: „Prečo to neskúsime tak naľahko ako naposledy?“ Pozrel som sa na náklad vedľa mňa a povedal som: „Dobrý nápad. Vyskúšame to naľahko. Bez výstroja na spanie a rezervnej stravy.“

Bolo jasné, že pri výbere výstroja budeme váhať, veď sme sa pretekali, kto spoločný náklad viac odľahčí. Nakoniec sme okrem lezeckého výstroja vzali iba varič, trocha stravy, a každý svoj spacák. Napriek tomu, že priemerný čas lezenia uvedený v sprievodcovi je šesť dní, my sme si zobrali stravu len na dva.

Popoludní sme sa s lyžami na nohách vybrali pod úpätie steny. Slnko pomáhalo pri výdatnom potení. Úplne premočení sme pred začiatkom strminy odložili lyže a pripravili sa na lezenie. Liezť sme začali o siedmej večer. Tento postup sa síce nezhodoval so známymi taktikami pri takejto túre, tá naša sa však čoskoro ukázala byť účinná. V spodnej časti nebol ľad suchý a tvrdý. Sneh, ktorý počas noci vietor nafúkal na skaly, sa roztopil, a skala nebola studená. Za slabé tri hodiny sme boli na mieste, ktoré je v sprievodcovi označené ako prvý bivak. Stanovisko som si upravil kúsok pod strmým previsom, cez ktorý by sa malo liezť za pomoci technických pomôcok. Zapadajúce slnko o jedenástej večer, posilnilo naše ambície. Rozhodli sme sa, že túto časť sa pokúsime vyliezť voľne. Ruksak som nechal na stanovisku a začal som liezť. Hroty cepínov som zasekával do zľadovatenej pukliny a špičkami mačiek som opatrne stúpal na drobné granitové štiepky. Po umiestnení prvého istenia do pukliny sa ma zmocnilo nadšenie nad elegantným pohybom, a to akoby ma vynieslo na ľad nad trhlinu. Celé sa mi to zdalo nenáročné, aj keď Ian tu pred niekoľkými dňami, s cepínmi v rukách a s mačkami na nohách, neúspešne liezol. Nasledoval ešte traverz cez skaly na ľad vpravo od trhliny, opísaný ako kyvadlový. Vzhľadom na to, že až do tohto miesta išlo všetko voľne, rovnakým spôsobom som pokračoval aj ďalej. Najprv som cepínmi búchal po drobných štiepkoch, onedlho som však zistil, že to pôjde jednoduchšie holými rukami. Hru rovnováhy som s nadšeným krikom skončil v ľade, po ktorom som vyliezol ešte niekoľko metrov, až kým hrúbka ľadu neumožnila vytvorenie dobrého stanoviska. Za sebou som potiahol ruksak a tým istým spôsobom ku mne priliezol aj Stephen. Skutočnosť, že sme voľne preliezli vyhláseným kmitavým traverzom, nás utvrdila v presvedčení, že sa nám podarí vykonať plánovaný rýchly výstup.

Teplota po západe slnka citeľne klesala. Pokračovali sme rýchlym tempom. Celá cesta je po celý čas kombinovaná, je tu však viac lezenia po ľade ako po skalách. Pre napredovanie často postačí aj zľahka zľadovatený povrch alebo kamienky vkliesnené v ľade. Ráno sa Stephenovi podarilo voľne preliezť ešte aj druhý kmitavý traverz. Keď som bez problémov vyliezol za ním, boli sme už presvedčený o úspechu. Svižným tempom sme dosiahli tretie ľadové pole. Za vetra a nárazov dažďa sme zostali na mieste, kde by sa mal postaviť stan. Začali sme vykopávať dieru, kde by sme si mohli odpočinúť a napiť sa. Radi by sme si trochu zdriemli a až by znova zasvietilo slnko, bolo by nám teplejšie.

Medzitým ako som kopal, Stephen sa snažil spojazdniť benzínový varič. Sneh, vietor a mráz ho prinútili vyriecť niekoľko sprostých slov ešte predtým, ako mi oznámil, že sa varič nedá zapáliť. Pokazila sa pumpička na palivo.

Obaja sme vedeli, čo to znamená. Tekutiny nám došli už uprostred noci a skaly nad nami nám dávali jasne najavo, že s lezením sme ešte neskončili. Stephen začal nahlas rozmýšľať o deponácii časti výstroja, zostupe a návrate za pár dní, keďže sa nám podarilo voľne preliezť všetky delikátne úseky.

„Ak teraz pôjdem dole, už sa nevrátim. Radšej idem niekam inam,“ povedal som, čo som si myslel.
„Čo navrhuješ?“ bola Stephenova logická otázka.
„Pokračujme. Bez odpočinku,“ znova som povedal to, čo som si myslel.
„Bez tekutín? Už osemnásť hodín sa potíme ako kone a vypili sme všetkých päť litrov.“
Toto Stephenove zistenie prerušilo moje rozprávanie. Chvíľu sme sa na seba pozerali, potom som svoje pocity nad našou pozíciou skomentoval slovami: „Poďme ďalej. Pokúsime sa vyliezť na vrchol piliera, kde sa cesta končí a potom sa rozhodneme. Vrátiť sa môžeme kedykoľvek.“
Nebol som asi dostatočne presvedčivý, lebo Stephen ma podporil so slovami: „Dobre. Ale len vtedy, ak budeš liezť ako prvý.“
„S radosťou.“

Ešte predtým ako sa Stephen pokúsil vyriecť pár pochybností, začal som liezť a povedal som mu, aby išiel, až bude koniec lana. Po dvoch dĺžkach sa nám do chrbtov oprelo slnko. Na stanovisku som si dal dole prilbu a snažil som sa ju pripevniť na skobu. Hrubé rukavice napomohli tomu, že prilba sa po niekoľkých skokoch stratila hlboko podo mnou. Rýchlo sme dosiahli ľadové pole pod vrcholovou časťou, kde svoj výstup skončili aj prví lezci. Lezenie odtiaľ až na vrchol piliera nebolo príjemné. Hrúbka vrstvy snehu na ľade sa neustále menila. Sto metrov pod vrcholom som sa Stephena opýtal, či pôjde ešte ďalej. Bez zbytočných slov pokračoval. Po celý čas sme olizovali kopčeky snehu a po dvadsiatich piatich hodinách lezenia sme dosiahli vrchol piliera. Odtiaľ viedol na vrchol hory už len pomerne jednoduchý snehový hrebeň. Aj keď sa v sprievodcovi písalo, že tu sa cesta končí, začali sme sa baviť o možnosti pokračovať až na vrchol Huntera. Silná túžba však nepremohla naše unavené telá. Nebolo treba filozofovať. Pri pohľade jeden na druhého bolo jasné, že aj napriek všetkým prekážkam sa nám podarilo výstup dobre zakončiť.

So zostupom sme začali nerozhodne. Zklaňováky sme upevňovali do ľadu systémom „Abalakov“. Nejaké sme našli aj v ľade, no tie sa nám nezdali spoľahlivé. Do večera sme dosiahli tretie ľadové pole a okolo šiestej ráno, po nespočetných spusteniach cez noc, aj úpätie steny. Niečo pred siedmou sme v základnom tábore pili pivo. Niekoľko ľudí práve vstalo a pomedzi vítanie sa nahlas čudovalo našim raňajkám. Naše aktivity za posledných tridsaťšesť hodín pozorovali cez veľký ďalekohľad. My dvaja sme ráno prežívali ako večer. Neustále svetlo pri pohybe veľmi relativizuje bežné časové hranice. Rýchlo nás zmohol spánok.

Po štyroch dňoch odpočinku a zlého počasia sme „noc“ znovu využili na výstup. Tento krát sme sa rozhodli pre aklimatizačný výstup normálkou na Denali. Do rána sme sa pri nízkych teplotách zahrievali vynášaním stravy a výstroja smerom k východiskovému táboru pre výstup na vrchol. Len krátko predtým ako sa ukázali prvé slnečné lúče sme postavili stan a v teple zaspali. Popoludní sme pokračovali vo výstupe a okolo polnoci sme dorazili do základného tábora pod najvyšším vrcholom Severnej Ameriky. Pestrosť a množstvo ľudí boli pre takéto priestory výnimočné.

Po popoludňajšom výstupe do výšky 5 000 metrov a jednodňovom odpočinku som sa o tretej ráno rozhodol, že nespavosť odoženiem výstupom na vrchol. Za sedem hodín som vystúpil na vrchol Denali a späť. Pri návrate som mohol Stephena zobudiť na raňajky. To ma definitívne uistilo, že keď sa rozhodneme pre ďalší výstup, s výškou nebudem mať problémy.

„Môžeme ísť na koniec sveta.“
„...?“

Stephenova otázka vo mne na jednej strane vzbudila asociáciu romantického posedenia dvoch zaľúbencov, na strane druhej časy, keď kacíri presviedčali moreplavcov, že na druhom konci nespadnú do prázdna. „Koniec sveta“ je skalný výbežok na kraji ľadovcového plató Denali, odkiaľ je vidieť do ďaleka a hlboko na ľadovec. Názov tohto miesta bol dosť významný pre dvoch, ktorí by radi šli ešte ďalej. Len sa pozrieť za ďalší roh, za ktorým človeka prepadne zvedavosť na nasledujúci ...

S minimálnou výstrojom sme chceli rýchlo preliezť novú cestu v JZ stene Denali. V tejto stene boli predtým prelezené iba dve cesty. Obe liezli viac ako desať dní, boli zakončené záchrannými akciami, ani jedna z nich ešte nebola prelezená druhý krát. „Naposledy v tej stene liezli pred sedemnástimi rokmi,“ pripomenul jeden spomedzi „rangerov“, keď sme sa im zverili so svojim plánom. Z hrebeňa nad „End of the world“ sme museli zostúpiť na ľadovec pod stenou. Liezli sme smerom nadol cestou „Wickwire“, kde sme spočiatku nemali problémy. Onedlho sme sa ocitli v labyrinte serakov a ľadovcových trhlín. Snehový most cez jednu z nich sa mi uprostred zrútil a po druhom som sa bojazlivo plazil nohami napred ... Napätý zostup sme ukončili v strmom ľade nad okrajovou puklinou. Pod touto veľkou puklinou, ktorá oddeľuje stenu od ľadovca, nebol čas váhať. Kilometer a pol nad nami na hrane steny visela ohromná masa ľadu. Čochvíľa sa v kusoch lámala a padala dolu na ľadovec. Zjavne dosť často, pretože na zemi ležalo množstvo čerstvých kusov ľadu rôznej veľkosti.

Na rebríku, ktorý sme zatĺkli do ľadu, sme sa popri lane spustili cez okrajovú puklinu na ľadovec a ponáhľali sme sa cez neho do závetria skalnej steny. Osvetlili nás slnečné lúče. Sneh sa začal lepiť na mačky a zo steny spadli prvé ľadové cencúle. V bezpečí sme sa začali cítiť až vtedy, keď sme sa po hodine pretekárskeho lezenia úplne spotení ocitli na začiatku zvislej steny, na vrchole vstupného ľadovcového poľa. Stephen priliezol za mnou a sťažoval sa na bolesti žalúdka. Svoje slová o chvíľu „multimediálne“ podtrhol skutkom a priviazaný cez prsia, čupiac, menšou explóziou vyprázdnil časť obsahu svojich čriev. Smrad ma ešte viac povzbudil k okamžitému pokračovaniu. Prvý skalný previs bol na pohľad strašidelný. Z komína bolo treba prejsť vľavo pod strechami a ďalej hore cez zvislé plošiny. V strede visela masa snehu, nad plošinou zasa zopár ľadových cencúľov, zvýrazňujúcich previsnutosť.

Prvých pár metrov to išlo dobre, istenie sa dalo umiestniť rýchlo a spoľahlivo. Pod hubou sa stal pohyb delikátnym. Hľadanie drobných puklín pre zachytenie ľadovcového náradia, zaťaženie cepína a náhle presunutie tela bolo tou pravou výzvou. Keď som sa za pomoci cepínu stiahol z dosahu posledného istenia uprostred plošiny, kolísaniu bol koniec. Naspäť by bola cesta možná len vzduchom. Silu na lezenie som vyťahoval aj z akýchsi skrytých rezerv. Pätou som sa vytiahol do rozčlenenia pod vrcholom a cepín som rýchlo zaťal do malej puklinky. Mal som pocit, že je to z posledných síl. Váhu tela som preniesol na špičku mačky prilepenej na granitový kryštál a lapal som po vzduchu. Akrobatické lezenie som s radosťou zakončil na vhodnom stanovisku o päťdesiat metrov vyššie.

Nič podobné som takmer za dvadsať rokov, čo sa venujem alpinizmu, ešte neliezol. Na rebríku som si k sebe pritiahol aj ruksak. Stephen prifučal za mnou a nešetril komplimentmi, ako keby sme už boli na vrchole. Aj nasledujúce dve dlhé dĺžky odo mňa vyžadovali celkovú sústredenosť a optimálny pohyb. Jedinečné. Stephen za mnou liezol rýchlym tempom, neskôr sme sa vymenili vo vedení.

Jeho druhý „vláčik“ bol skutočným osladením. Z ľadovcového poľa nad ním za neskorého popoludnia kvapkala voda. Stephen začal vehementne liezť. Uprostred dĺžky zavesil ruksak na skobu a s rozhorčením vyslovil radu, aby som sa predtým ako začnem liezť dobre obliekol. Stratil sa za rohom a zliezol na koniec šesťdesiatmetrového lana. Až keď som priliezol za ním povedal mi, že sa vystavoval posledným lúčom slnka, za čo som ho na začiatku lezenia v duchu preklínal. Po niekoľkých metroch som bol oblečený dodatočne ešte aj vo vrstve ľadu. Kvapôčky vody zamŕzali na rukaviciach, vetrovke i nohaviciach. Stephenov ruksak sa uprostred dĺžky premenil na ľadovú kopu. Pripevnil som ho na pomocné lano, na ktorom sme vliekli ruksak. Kvôli dlhej dĺžke sa neobratný náklad často zašprajcoval.

„To bola dobrá sprostosť,“ boli moje prvé slová, keď som zazrel Stephena.
„Stephen, je šikovný, nie je hlúpy,“ odvrkol. Usmiali sme sa jeden na druhého.
„Ak sa nedarí, je fakt ťažké rozmýšľať širokouhlo,“ fotograficky som si pomyslel, pri pohľade na premrznutého spolulezca. Bol zamračený. Zliezol som jednu dĺžku, potom ešte jednu, kým ma začal nasledovať.

Pohrávali sme sa s myšlienkou na odpočinok. Pri pohľade nahor sme videli mnoho primeraných miest. Ale keď sme k nim dorazili, všetky sa ukázali byť buď primalé alebo príliš strmé. Tak sme liezli ďalej a agónia hľadania police nás sprevádzala až do prvých slnečných lúčov. Medzitým ako benzínový varič roztápal sneh, my sme si na obrovskom balvane do snehu vykopali poličky a vyhrievali sa na slnku. Sušili sme si mokré oblečenie a výstroj. Čaj, polievka, zemiaky s tuniakom v prášku a vitamínový nápoj predstavovali rozkoš, ktorú sa nám podarilo pripraviť a užiť si ju počas siedmych hodín odpočinku.

Na to, aby sme boli schopní pokračovať v lezení, sme potrebovali dosť času. Posedávanie na slniečku bolo oveľa príjemnejšie ako brodenie sa snehovými závejmi nad nami. Začal som pomaly, aby ma slnko príliš nevyčerpalo. Celú strminu pokrývala hrubá vrstva nafúkaného snehu. Pri každom kroku sme sa zaborili až po kolená. Na mačky sa sneh výdatne lepil. Každý krok bol preto ťažší najmenej o dve ďalšie kilá. Popoludňajšie slnko sa nám ukázalo ešte z druhého plató. Mačky sme s cepínmi obúchali, nespokojnosť sme z času na čas vyjadrili zahrešením a tak nejako sme preliezli dlhé snehové pole. Skalná hradba predstavovala náročnejšie lezenie, my sme však dúfali, že pohyb v skale bude menej náročný a hlavne menej nudný. Ukázala sa to byť čiastočne pravda. Po prvom výraznejšom skalnom skoku sme naďabili na akýsi snehový jazyk, po ktorom sme sa cez ďalší skalný úsek priblížili na jednu dĺžku pod hrebeň. V žiare posledných slnečných lúčov sme naň vyliezli.

„To je ono,“ poznamenal Stephen.
„Lano?“ opýtal som sa a ešte aj pohľadom som Stephena povzbudil k rozhodnutiu, o ktorom sme sa rozprávali už počas odpočinku.
„Áno, zostane tu.“

Lezecké lano bolo mokré a v mraze sa stávalo tvrdým ako elektrický kábel. Rozhodnutie preto nebolo zložité. Náklady zaň sme si rozdelili. Na hrebeni, v závetrí balvana, sme sortírovali spoločnú výstroj a rozdelili ju na dve časti. Zistili sme, že nám vytiekol všetok benzín z variča. Scenár sme poznali už z Huntera. Racionálne rozmýšľanie tým opäť nadobudlo nové dimenzie. Stephen poťažkal svoju polovicu výstroja a spytoval sa ma, či neodložíme aj karabíny. Vzhľadom na to, že skoro všetky boli jeho, nechal som rozhodnutie na ňom. Všetky svoje pospájal, narátal ich tridsaťpäť a zdôraznil, že majú cenu viac ako 350 dolárov.

„Chceš zopár?,“ opýtal sa ma zrazu.

Len som sa pousmial a Stephen už zatláčal karabíny pod kameň. Situácia do akej sme priliezli naozaj bezprostredne navádzala k tomu, že každý gram predstavuje energiu. Vyliezol som až na Cassinov hrebeň a zahľadel som sa na vrchol. Slnko zafarbilo západné úbočie hory do purpurova. Koberec mrakov pod nami bol ako z vatičky. Mali ste pocit, že vrchol je až neuveriteľne blízko. Dokonca aj terén vyzeral jednoducho. Keď sme sa začali brodiť, prišiel som na svoj omyl. Trpké sklamanie už po niekoľkých krokoch úplne prekazilo isté zjednodušenie pri dosiahnutí Cassinovho hrebeňa. Vrchol sa každým krokom do kĺzajúceho sa snehu očividne vzďaľoval. Premýšľal som, koľko času by som potreboval na dosiahnutie samostatného skaliska na hrebeni. Vybranú skalu som počas lezenia po celý čas nahrádzal bližšími, aby som napriek postupu zachoval plánovaný časový rozvrh.

Stephen začal zaostávať. Obzrel som sa nadol a všimol som si, že mi máva. V priebehu čakania naňho som drkotajúc driemal. Vietor na hrebeni nebol silný, ale zato neprestával. Každý zjedol aspoň pár kávových bonbónov. Stephen lamentoval nad studenými prstami. Mával rukami aj nohami, aby urýchlil pretekanie krvi. Ja som sa spoľahol iba na hýbanie prstov.

Pokračovanie výstupu sa po spoločnom odpočinku zmenilo na neuveriteľne pomalý, ospalý pohyb. Pocit mrazu sa stupňoval. O niečo sa zhoršili ešte aj snehové podmienky. V strmom teréne sme sa často museli brodiť až po kolená klzkým snehom. Po niekoľkých úbohých krokoch som sa viackrát pristihol, že driemem opretý o cepín. Vytrvalú myšlienku na bivak stále znovu zaháňala skutočnosť, že sa nenašiel vhodný priestor a samozrejme i to, že sme nemali ani palivo ani spacáky. Váhanie, ktorého sme sa chytili pri svojich rozhodovaniach o spôsobe lezenia, sme priviedli takmer do krajnosti. Jeden druhého sme budili a povzbudzovali. Nebezpečné, ale aj napriek tomu nenáročné lezenie v hornom úseku Cassinovho hrebeňa bolo krajne pomalé. To, čo nám trvalo dve hodiny, by sme za normálnych okolností určite preliezli menej ako za polhodinu.

Niekoľkokrát sme sa vymenili vo vodcovstve. Keď si na tie „chvíle“ teraz spomeniem, príde my na myseľ mráz a únava. Hranica medzi realitou a úmornými snami sa zdala byť úplne zmazaná. Posledné metre na hrebeň pod vrcholom ma moje presvedčenie o úspechu, takpovediac záchrana zo steny, úplne oživili. Svietilo ranné slnko. Príjemne ako málokedy. Za vetrom mi snáď ani nebolo smutno, mráz mi pripomínali znecitlivené prsty. V ospalosti som s nimi zabudol pohybovať. S úľavou zmiešanou so strachom z omrzlín som hýbal prstami na nohách a vystavoval sa slnku. Sledoval som stupaje ľudí, ktorým sa predošlý deň podarilo vyliezť na vrchol normálnou cestou. Z tých stôp vyžarovalo niečo zvláštne. Život.

Cez hranu sa pomaly privliekol aj Stephen a so smiechom sme sa zvalili na zem. Neopakovateľné pocity! Predovšetkým nepopísateľný pocit úľavy. Zložili sme ruksaky a po širokom, utlačenom hrebeňovom chodníku sme o siedmej hodine rannej vystúpili na samý vrch severoamerického kontinentu. Pred štyridsiatimiôsmymi hodinami sme opustili bezpečné závetrie stanu a vydali sa na cestu s neurčitosťou, ktorú sme po celý čas po kúskoch objavovali. Bez nálady sme urobili povinné fotenie, za tri hodiny sme potom zostúpili do tábora a do nášho pohodlia vo výške 4 250 metrov. Ľudia, debaty, strava a uvoľnenosť.

Išli sme „na koniec sveta“, možno o kus ďalej, nazreli sme za svoje hranice a vrátili sa späť. Toto vedomie nás sprevádzalo ešte niekoľko hodín. Zo susedstva sa počas gratulácií a rozhovorov nachomietla placačka whisky, na ktorej výrobca zvýrazneným písmom – Lightweight traveller – zdôrazňoval ľahkosť obalu. Po takmer obradných glgoch omamnej tekutiny sme sa konečne odovzdali spánku.

Nasledujúce predpoludnie sme sa rozprávali o názve cesty. Stephen mal viacero nápadov, nakoniec však názov z plastikovej fľašky poslúžil na pokrstenie prelezenej cesty. Light traveller (ľahký cestovateľ) vhodne odzrkadľoval náš prístup k prelezeniu všetkých troch ciest na Aljaške. Ešte raz sme sa rozlúčili a večer sme doslovne odcválali na letisko, kde sme si znova zarezervovali dni bez spánku.