Meru Peak - Brána do neba
„Kde je víťazstvo, tam je aj odvaha napredovať...“
(Jamesák 2001/6)

Text a foto: Valerij Babanov
Preklad: Irena Lányiová

Do Delhi sme prišli 24. augusta. Od samého začiatku sa naša jesenná expedícia vyvíjala celkom úspešne. Zúčastnili sme sa tlačovej konferencie IMF a rýchlo odišli z preplneného mesta. Kvárila nás horúčava. Malým autobusom sme sa terigali do osady Gangotri. Nie cestami, ale horskými cestičkami. Expedície sa zúčastnil aj môj dávny priateľ Igor Ždanovič. Pred 10 rokmi sme spolu liezli, on však potom zanechal dráhu športového lezca. Naše životné cesty sa na chvíľu rozišli. Teraz bolo jeho úlohou starať sa o rádiové spojenie. Jeho pomoc som potreboval aj pri stavbe 1. tábora na ľadovci Meru vo výške 4900 metrov. Zastavili sme sa len v Rišikeši. Po dvoch dňoch sme neskoro v noci 25. augusta došli do Gangotri. Ďalšie ráno už boli objednaní nosiči. O dva dni kolóna 22 nosičov dorazila do základného tábora Tapovan vo výške 4300 metrov. Bolo 27. augusta. Všetko prebiehalo podľa plánu.
28. augusta sme nestrácali čas a vyšli sme na ľadovec postaviť tábor (ABC). Šlo sa nám ťažko, kvôli nedostatočnej aklimatizácii. Okolo nás bolo nekonečne veľa morén. Trvalo nám štyri a pol hodiny, kým sme sa dostali na miesto, kde mal stáť náš stan. V druhej polovici dňa sa v kamennom zmätku na ľadovci Meru objavil žiarivo žltý stan prvého tábora. Tu, vo výške 4900 metrov, sa začne môj výstup na Meru Central, alebo, ako ho volajú, Shark’s Fin, Žraločia plutva. Podľa toho, čo som vedel, doteraz bolo uskutočnených 15 pokusov o výstup. Toto bol už môj druhý, hneď po jarnom. Vtedy bolo na stene strašne veľa snehu. Teraz, koncom augusta, bola iná situácia. Sneh na ľadovci sa roztopil a nižšia časť steny bola samá čierna skala. Bolo mi jasné, že prvých 300-400 metrov cesty bude dosť nebezpečných. Kamene sa stále uvoľňovali zo steny. Na rozdiel od jarného pokusu pôjdem inou trasou - pozdĺž pravého piliera. Táto cesta sa mi zdala jednoduchšia a logickejšia, ako tá jarná. Bola ako stvorená pre môj sólový výstup. Výškový rozdiel medzi ľadovcom a vrcholom bol niečo vyše 1500 metrov. Celková dĺžka cesty bola 2 kilometre. Snažil som sa spomenúť si na všetky chyby jarnej expedície na Meru Peak a poučiť sa z nich. Vyniesol som sem asi pol kilometra 5-milimetrového kevlarového statického lana a 8-milimetrové lano. Chystal som sa ho upevniť v spodnej časti steny. 1. septembra sme prišli na ľadovec pod stenou. Igor mi pomohol vyniesť časť materiálu. Teraz už začnem robiť sám. Cesta šla hore po značne zničených a strmých skalných doskách. Ak ste si nedávali pozor, ľahko ste mohli v tandeme zletieť aj s uvoľneným šutrom. Počasie bolo veľmi premenlivé, sneženie po 12.00 sa stalo pravidlom. Musel som prerušiť prácu v stene a zísť do prvého tábora.
Počas 2. a 3. septembra som dosiahol výšku 5500 metrov a upevnil som nejaké laná. 4. septembra som zliezol do základného tábora Tapovan za trochou oddychu. Dole od predošlého večera bez prestávky pršalo. Hore zase snežilo. Počasie sa zlepšilo až 7. septembra. Doobeda svietilo slnko, poobede padal sneh. Vtedy som sa vrátil späť do prvého tábora. 8. a 9. septembra som robil v stene. Koncom druhého dňa som sa vybral smerom ku skalnému ramenu vo výške 5600 metrov. Rozhodol som sa tam postaviť výškový tábor, z ktorého by som sa mohol rýchlo dostať na vrchol. Stometrová skalná stena mi uzatvárala prístup k ľadu. Ale až neskôr som chcel rozmýšľať, ako ju prekonám. Najprv som musel zísť do prvého tábora po bivakovaciu plošinu a extra jedlo na niekoľkodňovú prácu v stene. Od 10. do 12. septembra dole pršalo a hore snežilo. Takže sme si radšej oddýchli v základnom tábore a ja som sa snažil pred výstupom dobre vykŕmiť. 13. septembra sme sa vrátili do prvého tábora. Nasledujúci deň som chcel začať s lezením. Mal som v pláne vyjsť do výšky 5600 metrov a upevniť tam bivakovaciu plošinu. Asi 2-3 dni mi bude trvať, kým preleziem skaly vo výške 5600-5800 metrov a kým dosiahnem začiatok ľadovej steny, ktorá siahala k hrebeňu spájajúcemu Meru Central a North. Tento úsek mal asi 700 metrov. 14. septembra skoro ráno som sa konečne dal na výstup pozdĺž fixných lán. Čoskoro však začalo husto snežiť a zase som sa musel vrátiť do prvého tábora. Na druhý deň od poludnia snežilo. Sedel som v tábore a rozmýšľal o výstupe. Nemohol som myslieť na nič iné. Zo dňa na deň sa ochladzovalo.

V noci z 15. na 16. septembra víchrica zvalila stan. Zdalo sa, že počasie bude skutočne zúrivé. Aké bude na ďalší deň? Nikto nevedel. 16. septembra ráno svietilo slnko, ale víchrica neustávala. Zo steny a z hrebeňa strhávala chuchvalce snehu. Rozhodol som sa nevychádzať von. Inštinkty mi našepkávali, že v počasí nastane radikálna zmena. Bolo ráno 17. septembra. Na nebi nebolo ani obláčika. Potreboval som zozbierať všetky sily na trojdňový sólo výstup. Práve bolo 22.30 v Omsku. Všetci chodia o takom čase spať, len ja som sa chystal zostať na severnej stene Meru Peak a stráviť tam dlhú a nebezpečnú noc. Nemohol som zaspať, čo bolo dôsledkom nedávnej tvrdej práce v stene. S približovaním sa polnoci som bol čoraz rozrušenejší. Nevedel som sa dočkať výstupu a bál som sa, čo ma v stene ďalej čaká. Okrem toho, bol to skutočne nezvyčajný čas na výstup. Aby som sa ukľudnil, rozhodol som sa rozobrať svoju dovtedajšiu činnosť a uvedomiť si všetky dobré kroky. Predovšetkým som sa správne rozhodol zostať v základnom tábore. To ma uistilo, že moje lezecké inštinkty fungujú celkom dobre a že počasie bude ešte zopár dní pekné. Bol som šťastný. Nebolo ani zamračené ani nesnežilo ako v máji, keď som nemohol dokončiť výstup kvôli piatim dňom zlého počasia. Po druhé, všetky prípravné práce som urobil správne a načas. Prešiel som oblasť zničených skál a upevnil som 250 metrov lana, takže všetko bolo v poriadku. Ukľudnil som sa a bol som pripravený začať špurt na vrchol. Zabalený v spacáku som si urobil polievku a sladký čaj. Bol som úplne pokojný, lebo som vedel, že moje konanie bolo správne, pretože bolo založené na mojich znalostiach, schopnostiach a inštinkte. Deň oddychu sa chýlil ku koncu a bolo po uvažovaní. Vyliezol som zo spacáku. Bola čiernočierna tma a fúkal slabý vetrík. Nadýchol som sa studeného vzduchu a začal na seba dávať všetky potrebné veci: polartecovú vestu, windstopperovú a ľahkú páperovú bundu. Moje pohyby boli presné, rýchle a sebaisté, vďaka dlhoročnému lezeniu. Dal som si topánky bez mačiek, lebo prvých 150 metrov cesty išlo cez skaly. Rýchlo som si zbalil aj ruksak. Moja výzbroj pozostávala z dvoch 60-metrových lán, gore-texového bivakovacieho vaku, v ktorom som mohol prečkať zlé počasie. Dva páry polartecových rukavíc do rezervy, niekoľko skôb, desať skrutiek do ľadu, friendy, pollitrová fľaša teplého čaju a niekoľko malých tabuliek čokolády. Ruksak vážil len čosi cez 10 kíl. Potom som sa snažil predstaviť si výstup krok za krokom a uistiť sa, že mám zbalené všetko, čo budem potrebovať. O polnoci som sa spojil cez vysielačku s Igorom v prvom tábore. Povedal som mu, že o dve minúty som schopný vyraziť. Čo sa týka komunikácie, boli sme dohodnutí takto: Igor bude stále na príjme, ja sa s ním spojím v prípade potreby. Potom som zacvakol žumar na lano, ktoré viedlo od stanu rovno do tmy a začal som s výstupom. Svetlo baterky poskakovalo po skalách a všetko, čo som potreboval vidieť, sa vynáralo z tmy. Obklopil ma nočný svet. Všetko, čo bolo mimo svetelného kužeľa, mi pripadalo ako svet iných rozmerov a farieb. Snažil som sa nemyslieť na obavy, ktoré so sebou prináša noc. Robil som si svoju prácu: pomaly som šiel hore s pomocou zafixovaného lana a často som sa zastavoval. Musel som si šetriť sily aj na ďalšie dni. Kým som stál, v duchu som prešiel najbližších 10-15 metrov. Čoskoro som dorazil na miesto, kde som mal ukryté mačky. Nasadil som si ich, lebo ďalšia časť cesty viedla cez ľad. Bol tam aj zmiešaný terén: ľad a skaly. Dlho mi trvalo, kým som cez tento úsek prešiel. Asi o druhej v noci som prišiel na miesto, kde fixné laná končili. Výška 5800 metrov. Ochladilo sa. Radšej som na ľade pracoval v polartecových rukaviciach. Musel som hýbať palcami, aby mi nezmrzli. Najprv som liezol 100 metrov pomocou zbraní a bez lana. S rastúcim sklonom sa upevňovalo aj moje rozhodnutie použiť istiace lano. Začínalo to byť príliš nebezpečné. Môj strach sa zväčšoval tak, ako sa prehlbovala tma a ticho noci. Čierna obloha s jasnými hviezdami vyzerala ako nejaký hustý materiál ozdobený striebornými hviezdami. Zdalo sa mi, že som uprostred nejakého iného sveta. Cítil som sa izolovaný a svoju samotu som pociťoval tak silno, že som požiadal Igora, aby pre mňa na chvíľu rozsvietil svetlo. Ďaleko v hĺbke sa zrazu objavilo maličké svetielko. Bože! Ako len bolo ďaleko! Ako svetlo z ďalekej planéty. Len to zväčšilo môj pocit bezbrannosti v tejto obrovitánskej stene. Stúpal som napriek noci a neistote všade navôkol. Začal som znova myslieť a uvažovať. Prečo som teraz v tejto stene pokrytej ľadom? Čo ma k tomu priviedlo: túžba vyskúšať si niečo alebo druh posadnutosti? Vôbec som nevedel nájsť odpoveď, a už vôbec nie niečo logicky vysvetľovať. Niekedy som si pripadal ako blázon, ktorý samoúčelne behá z jedného extrému do druhého. Tu v Himalájach som nebol pánom sám sebe. Boli tu iné zákony a pravidlá, ktoré by som mohol vysvetliť len pomocou intuície alebo inštinktu. Tieto horské zákony ma ovládali a ja som nemal príležitosť ich zmeniť. Zatiaľ čo som takto rozmýšľal, pracoval som so zbraňou. Prelomil som vrchnú tenkú škrupinu ľadu a snažil sa ju zaháknuť do pevnej vrstvy pod ňou.

Pohyboval som sa mechanicky. Niekedy som strácal pojem o čase. Zabodávanie zbraní a mačiek do ľadu sa nateraz stalo mojím spôsobom existencie. Silné údery, krátke prestávky a dýchacie cvičenia tu boli prostriedkami prežitia. Sklon ľadovej plochy sa pomaličky zväčšoval, bol tam dokonca kolmý úsek. Práve som doň naliezol. Bol tvorený vysokými ľadovými stenami, ktoré vybiehali dohora po pravej a ľavej strane. Cítil som sa ako v ľadovom tuneli podzemnej železnice. Akurát tam neboli vlaky. Cítil som sa napätý, ale možno to bolo napätie vo vzduchu. Nevedel som presne. Vedel som len, že podo mnou bola 1000-metrová prepadlina. Uvedomil som si, že jediná zaručená pomoc, tu medzi strachom a únavou, bola znalosť povrchu. Niekde hlboko dole medzi skalami, kde stena bola menej strmá a menila sa na lôžko ľadovca, stál osamotený stan prvého tábora, kde čakal Igor. Kedykoľvek bol pripravený na môj signál z vysielačky. Panovalo tu úplné ticho. Bol tu druh života plný špeciálnej energie. Len občas zvuk snehu odviateho zo steny narušil ticho. Všetky ostatné zvuky akoby tu boli zamrznuté. Čas od času som prepol svoju čelovku na ďiaľkové svetlo. Ale komplikovanosť ľadovej chodby sa tak nedala preskúmať o nič lepšie ani ľahšie. Bolo veľmi zložité odhadnúť dobre vzdialenosť od vrcholu a orientovať sa medzi veľkými ľadovými múrmi, ktoré mnohokrát prebiehali stenou. Za dňa vyzerali nižšie. Noc zmenila všetko naokolo. Bolo veľmi zložité vysvetliť, opísať alebo porovnať to napätie, tie pocity, keď som bol sám v himalájskej stene. Svitalo. Pracoval som takmer osem hodín. Výškomer ukazoval vyše 6000 metrov. Za mnou bolo v slabom rannom svetle vidno dvojvrchol Shivlingu. Bol celkom blízko. Skoro som sa ho mohol dotknúť. Dňa pribúdalo. Prvé slnečné lúče čoskoro ožiarili vzdialené štíty. O sekundu neskôr svetlo zaplavilo samotný vrch Meru Peak. Veľmi zreteľne som videl každý kameň vyčnievať z jeho ostrého hrebeňa, vedúceho k vrcholu. Tmavomodrá obloha v rannom slnku ostro kontrastovala s bielymi oslepujúcimi končiarmi. Veľké snehové previsy žiarili purpurovo, zatiaľ čo ľadové plochy mali zlatú a karmínovú farbu. Tiene na skalách sa vlnili v jemnom slnečnom svetle. Chrbty obrovských hôr sa strácali v diaľke. Stál som na strmom ľade a nedokázal sa odtrhnúť od toho nádherného pohľadu a farieb. Človek by sa sem asi vyštveral už len kvôli tejto kráse.

Vzduch sa rýchlo prehrial. Slnko zalialo celú stenu a vnieslo život do celého ľadového priestoru. Nič sa už nezdalo také studené a strašné ako v noci. Chcel som si dať dole páperovú bundu, ale striaslo ma od zimy. Začali sa mi od únavy zatvárať oči. Nohy som mal bezvládne a takmer v zúfalstve som si uvedomil, že s tým asi nemôžem nič urobiť. Bol som veľmi unavený a k vrcholu to bolo ešte tak ďaleko... Musel som pozbierať všetky svoje sily, aby som sa mohol ďalej hýbať. Až keď som začal istiť a stúpať nahor, moje telo sa konečne zobudilo. Nebezpečenstvo zmobilizovalo všetky schopnosti. Zase som sa cítil ako predtým. Nevedel som pochopiť, odkiaľ sa nabrala všetka tá energia a sebakontrola. Všetky moje pohyby boli presné a zamerané iba na prežitie. Bolo po druhej popoludní. Prišiel som pod hrebeň, kde sa na mňa odvšadiaľ sypal sneh. Bol som nedočkavý, „môj“ končiar už bol na dosah. Svah napravo nebol veľmi strmý a dal sa dobre preskúmať. Stretol som sa však s prekážkou, ktorá vyzerala neprekonateľne - hrebeň spájajúci Meru Central a North. Bol som na rozhraní dvoch svetov, prvý bol skutočný, okolo mňa, druhý vysnívaný, skrytý za hrebeňom, ktorý dlhé mesiace existoval iba v mojich predstavách. Svet, za ktorým som šiel. Musel som už len prekročiť hranicu. Vyšiel som pod hrebeň tak vysoko, ako sa len dalo. Len jeden a pol alebo dva metre snehového previsu ma delilo od jeho hrany. Posledná skrutka bola asi štyri metre podo mnou. Keby som spadol, letel by som 8-9 metrov. Skúsil som teda poistiť svoju polohu zbraňou: najprv som sekal nad hlavou, dobrý ľad som však zachytil až v oblasti hrudníka. Odrazu sa všetka opora stratila a len tak-tak som sa zbraňou niekde zachytil. Musím povedať, že to bol veľmi nepríjemný pocit. Uvedomil som si, že priamo cez snehový previs sa nedostanem. Rozhodol som sa pretraverzovať trochu nabok. Na jednom mieste bol previs nižší a to bola moja nádej. Bol som ochotný urobiť hocijaký akrobatický pohyb, len aby som sa už dostal na hrebeň. Inštinkt sebazáchovy vo mne potláčal pocit zúfalstva. Začal som opatrne traverzovať doprava. Nevnímal som, na čom stoja moje nohy. Vyzeral som ako povrazolezec, ktorý musí udržiavať rovnováhu. Podarilo sa mi ľavou rukou zavŕtať skrutku do tvrdého snehu asi v úrovni hrudníka. Pochopil som však, že by moju hmotnosť neudržala. Mohol som sa jej však držať ľavou rukou. Natiahnutou pravou rukou som dal druhú skrutku a vymenil som si ruky. Lano som nechal nezaháknuté do istenia, lebo na tento účel sa nedalo použiť a bolo by to príliš nebezpečné. Ostré slnečné svetlo ma dobreže neoslepilo. Potom som vymrštil ruku so zbraňou na druhú stranu previsu a opatrne som sa potlačil hore. Cítil som, že ma udrží. Dal som jednu nohu pod druhú a vytiahol som sa hore. Všetka váha spočívala na pravej ruke. Zaboril som aj druhú ruku do snehu, takže som sa mohol oprieť o obidve. Potom som zrazu zacítil, že sa držím niečoho pevnejšieho a mohol som prejsť na druhú stranu. Bol som voľný! Ešte stále som tomu nemohol uveriť. Prejsť polovicu steny mi doteraz dalo menej psychicky a fyzicky zabrať, ako zdolať tento previs. Zdvihol som hlavu. Vrchol Meru Central bol celkom blízko. Severný štít sa ku mne nakláňal so svojou asi 100-metrovou skalnatou stenou. Spájal ich nie veľmi náročný hrebeň. Stál som konečne na hrebeni a opäť som tomu nedokázal uveriť. Spojil som sa s Igorom. Povedal mi, že všetko pozoroval cez veľkokapacitný ďalekohľad. Ukázal môj výstup na hrebeň aj španielskym lezcom. Povedal som mu, že mi zostáva prejsť už len kúsok na vrchol, bolo to asi 100 až 200 metrov. Snažil som sa objaviť v tvrdom firne bezpečný ľad. Našiel som niečo, čo sa tomu podobalo a zavŕtal som tam skrutku, zacvakol karabínu s okom a upevnil lano. Všetko som to potreboval na cestu dole. Na vrchol vyjdem bez batoha, ktorý bol niekde na druhej strane 10-15 metrov odo mňa. Nemal som žiadnu chuť vracať sa poň. Nedočkavo, ale pomaly som sa pohol smerom k Meru Central. Kráčal som po hrebeni, z ktorého doľava padali obrovské snehové jazyky. Priemerný sklon svahu bol asi 45 stupňov. Zacítil som záhadný závan z vrcholu hory. Mačky ma perfektne držali na tvrdom snehu, zanechávali na ňom sotva viditeľnú stopu. Sústredil som celú svoju pozornosť na nohy. Rozhodne som si nemohol dovoliť potknúť sa. Zasnežený svah na mňa hlboko zapôsobil, najprv sa mierne zvažoval a potom prudko klesal doprava k ľadovcu Kirti Bamak. Ľadovec ležal na južnej stene masívu Meru a dal sa z mojej pozície výborne skúmať. Nevyzeral veľmi veľký, ale len preto, lebo bol ďaleko. Dal som si pauzu a naberal dych. Pľúca mi šli prasknúť od nedostatku kyslíka. Nemohol som myslieť na nič, len na dýchanie. Oberalo ma o všetku silu. Štípalo ma hrdlo. Každé prehltnutie ma šialene bolelo. Aby som pri oddychovaní nestratil rovnováhu a nespadol, kľačal som na kolenách s prednými špicami mačiek zabodnutými do firnu. Zbrane som zapichol tak hlboko, ako sa len dalo. Pomaly som nabral dych. Bol som veľmi unavený a zastavoval som sa každých 30-40 krokov. Vždy, keď som si oddýchol, už sa mi nechcelo ísť ďalej. Pozbieral som sily a vydal sa zase hore. Na vrchol som sa pozrel len úchytkom, už som bol bližšie, ale stále tak ďaleko. Čo nájdem tam? Záhadný vchod do iného sveta? Ešte raz som si na kolenách oddýchol. Nakoniec som sa predsa dostal až hore. Už mi nič nepretŕčalo nad hlavu. Uvedomil som si, že stojím na Meru Central. Bol som hore na Shark’s Fin. Opäť som sa spojil s Igorom a oznámil som mu svoje víťazstvo. Výškomer ukazoval 6310 metrov. To bola výška štítu. Bolo 13:40 indického času. Sily sa mi vrátili, pretože úloha bola dokončená a už nebolo treba ísť vyššie.

Otočil som sa a pozrel okolo seba. Všade boli len a len hory, až po horizont. Najradšej by som bol zastavil čas, aby som si ten úžasný pohľad navždy vryl do pamäti. Bol som si istý, že takéto minúty radosti a víťazstva len málokto zažil. Videl som strmé svahy posvätnej himalájskej pyramídy. Bola prikrytá plášťom snehu a ľadu. Pozrel som sa na druhú stranu doliny, kde sa týčil vysoký vrchol Talaj Sagaru. Obloha nad ním bola zatiahnutá ťažkými sivými mrakmi. Kdesi ďaleko dole bolo jasne vidieť prvý tábor nejakej expedície. Stál na veľkej zasneženej plošine. Okolo neho sa vejárovite rozbiehali vyšliapané cestičky. Očividne niekto útočil na svoj „vlastný“ vrchol. Všimol som si, že pekné počasie sa asi čoskoro skončí. Z juhu sa k Meru Peak začali približovať potrhané mračná, ktoré sa z času na čas menili na hrubý sivý a nepreniknuteľný závoj. Odrazu zaplnili celý priestor naokolo a potom zmizli. Prišiel čas vrátiť sa späť. Bolo by nebezpečné zostávať tam dlhšie. Je jasné, že život sólového lezca závisí od náhod a nepredvídateľných okolností a je plný riskovania. Nič sa nedá dopredu vypočítať. Veril som však, že inštinkt horolezca ma nikdy nesklame. Začal som teda zostupovať k upevnenému lanu. Jeho druhý koniec mizol v hlbokej tme Meru Central. Čakal ma dlhý a nebezpečný zostup.

Poslednýkrát sa moje oči pokochali pohľadom na krajinu podo mnou, strácajúcou sa v nekonečnej diaľke. Zamarilo sa mi čosi neskutočné vo farbách hornatej krajiny okolo mňa. Skúsil som vidieť sám seba z výšky, ale bolo to márne - niečo tomu bránilo. Možno som ešte nebol pripravený naplno precítiť horský svet. Možno som sa tam mal znova vrátiť, aby sa tak stalo. Kto vie... K bivaku vo výške 5600 metrov som sa vrátil až okolo 7.00 podvečer. Bol som vysilený až na kraj možností a jediné čo som si želal, bolo napiť sa niečoho, ľahnúť si a ani sa nepohnúť. Za celý deň som zjedol len malú tabuľku čokolády a vypil zopár dúškov vody, lebo som nemal čas dlhšie sa zastaviť. Teraz som si chcel uvariť nejaké jedlo a vodu, ale keď som sa dostal do bivaku, okamžite som zaspal. Za 20 minút sa mi trochu vrátili sily. Vstal som, priniesol zvonka trochu snehu a začal variť. Dobre som sa po jedle napil a opäť upadol do hlbokého spánku. Bol to spánok niekoho, komu sa splnil sen. Celý nasledujúci deň, 23. septembra, som zo steny zbieral výstroj a neskoro večer som zišiel na ľadovec Meru. Tam ma privítal Igor, zobral mi časť výstroja a za 40 minút sme boli v prvom tábore. Na ďalší deň sme sa vrátili do základného tábora Tapovan. Expedícia sa blížila ku koncu. Indickí bohovia mi pomohli zdolať Meru Central, Shark’s Fin a prežiť.

Trocha štatistiky:
Oblasť: Indické Himaláje, Garhwal, Central Meru Peak, Shark’s Fin
Výška: 6310 metrov
Prvovýstup, sólo, Valerij Babanov, Rusko
Nová cesta: Šangri La
Stupeň obtiažnosti: ED (5C/6A, A1/A2, M5, 75o)
Celková dĺžka: 2000 metrov
Dátum výstupu: 17. - 22. septembra 2001

Poďakovanie: Sportmaster - Moskva Simond - Francúzsko Petzl - Francúzsko Beal - Francúzsko Gore-tex - Francúzsko

Špeciálne poďakovanie Igorovi Ždanovičovi za jeho pomoc počas expedície.