Greenhorni na Marmolade
(Jamesák 2001/6)

Text a foto: Robo Vrlák

Myšlienka ísť na Marmoladu sa zrodila v našich hlavách niekedy v júni. Dohodli sme si požičanie auta a začali sme sa hrabať v sprievodcoch, čo by sme tam mohli podniknúť. Keď som si prečítal článok v Montane o Víkendáčoch na rybách, hovoril som si, to musíme udrieť aj my. Ale to som ešte nevedel, že prečítať si článok je podstatne ľahšie ako cestu vyliezť. Navštívil som aj Info centrum Jamesu, ktoré ma zahrnulo článkami a sprievodcami oklolo Marmolady. Avšak ja som chcel s niekým hovoriť kto tam pôsobil. No a kto je na toto lepší ako Igor Koller. Dostal som od neho rady na úplne všetko. Vrátane ako dostať zľavu v obchode v Malga Ciapele. Samozrejme že neskôr sme si to odskúšali a všetko fungovalo.

Blížil sa deň odchodu a stala sa najhoršia vec, čo sa mohla. Sľúbené auto nebude. Začali sme vymýšľať alternatívne riešenia. Nakoniec sme nič nevymysleli a ostala posledná najhoršia možnosť. Zobrať Petrovu Škodu 120L. Pri pomyslení na jazdu cez dolomitské sedlá Škodou 120L mi naskakovala husia koža. Ešte deň pred odchodom sme opravovali prasknuté plynové lanko. Ráno bol náš šíp pripravený na cestu. Najviac sme sa báli, aby nás neotočili hneď na rakúskych hraniciach. A však Tatry by to vyriešili. Zvolili sme nasledovnú taktiku. Keď pôjdeme dostatočne skoro ráno, rakúsky colník bude unavený, nič si nebude všímať a nechá nás prejsť. A tak sme natrepali všetky haraburdy do auta, vrátane pol tony súčiastok, kľúčov, náradia a nabíjačky. Skôr to vyzeralo, že sme mechanici z tímu Ferrari ako lezci.

No a ráno sme to už veselo rezali v dvojici Peter a ja, Robo, smerom na Taliansko neuveriteľných 90km/h. Keď bol mierny kopec dolu, tak sme to vytiahli aj viac. Ale pri jazde do kopca sme vyzerali, ako zle odparkované auto.

V Dolomitoch nás privítalo fantastické počasie. Teplota okolo 30 stupňov C. Preto sme museli v tých kopcoch zapnúť klímu. T. j. okná dokorán a kúrenie naplno. Pri jazde zo sediel dolu sme zistili, že brzdy štrajkujú a fungujú až na druhé vytlačenie. No čo, Peťo tam hodil jednotku a veselo sme sa rútili dolu.

Údolie Ombretta nás vítalo krásnymi výhľadmi na južnú stenu. Pohľad na ňu nám vyrážal dych. Na druhý deň sme naplánovali cestu Vinatzer/Messner 6+, 950m lezenia, 30 dĺžok. Stihnúť túto štreku za jeden deň je heroický výkon. Z čistého nerozumu sme si nabalili taký batoh, že sme s ním nedokázali liezť. Tak sme cestu zlanili z úvodných dĺžok. Nemalo to zmysel. S tým batohom by sme to nedoliezli. Tu treba liezť neuveriteľne rýchlo. Nie je tu čas vôbec na nič. Treba rátať s počasím. Ak vám príde búrka niekde v 20 dĺžke, tak sa smiechu nezdržíte. Takže sme sa s dlhým nosom vrátili k chate Falier a vymýšľali čo zajtra. Pod stenou sme stretli aj Vlada Cenigu s Rolandom Ďurkom, ktorí dopadli presne ako my. Nakoniec na druhý deň sme si naplánovali cestu Don Quixote 6+, 22 dĺžok.

Vstávali sme ako obvykle o 4.00 a plazili sa pod nástup pri svetle čeloviek. Vlado s Rolandom si vybrali cestu kúsok od nás, Lastovičí chvost. Obtiažnosťou a dĺžkou podobná našej. Do steny sme naliezli s brieždením. Obloha nevyzerala nijak povzbudivo. Obsah batoha sme radikálne pretriedili, mali sme jednu goráčku, topánky, fľašu, fólie na bivak, nejaké tyčinky a tričká. Bežali sme hore stenou aby sme stihli byť hore pred búrkou a skôr ako ide dolu posledná lanovka. Na štandoch boli väčšinou skoby, takže to bolo značné uľahčenie. Postupových istení je tak pomenej, ale primerane na alpskú klasiku.

V strede steny sa nachádza centrálna polica. Je široká ako futbalové ihrisko. Loptu sme ale nechali radšej dolu. Na policu vedie asi 10 dĺžok a ďaľších 12 z nej na vrchol Punta Rocca, pričom kľúčové dĺžky sú takmer posledné. V časti pod policou sme pár krát zablúdili a vyliezli nejaký iný variant. Tesne za nami boli vodcovia a liezli stále za nami. Naše blúdenie sa im veľmi nepáčilo. Čakali nižšiu obtiažnosť a my sme vždy naliezli do niečoho ťažšieho. Oni tam potom museli trochu bojovať.

Na policu sme doliezli prví a v ďaľšej časti steny sme sa im dosť vzdialili. Hornú časť cesty tvorí obrovský veľkolepý pilier z jednej strany ohraničený gigantickým komínom a z druhej strany nekonečnými platňami. V týchto platniach vedie Vladova a Rolandova cesta a v hornej časti vedie výlez cez hrozivo vyzerajúci mokrý komín.

Výhľad bol fantastický. Počasie sa trochu umúdrilo aj keď nás sem-tam pohltila absolútna hmla. V diaľke bolo vidno búrkové mračná prevaľujúce sa cez vrcholy Dolomitov. Asi po 16 dĺžkach lezenia väčšinou okolo 5 až 6+ sme doliezli do kľúčových dĺžok. V sprievodcovi písali, že je to za 6+ čo mi pripadalo ako zívačka. Však na skalkách lezieme cesty do 8+. Ale po 16 dĺžkovom maratóne som mal toho dosť. Jazyk mi visel na pätách, v hube som mal ako na Sahare a hlad som mal ako Somálčan. A na to všetko, lezečky som nevyzul od prvej dĺžky. Keď som na skalkách, tak po prvej dĺžke ma v nich neznesiteľne tlačia nohy. Preliezli sme aj tieto dĺžky a ťahali sme na vrchol. Cesta sa lezie až do posledného chytu.

Konečne po šesť a pol hodine sme sa vyškŕňali na vrchole. Kochali sme sa výhľadmi na okolité kopce a nemohli uveriť, ako skoro sme hore. Na druhej strane nás čakali dva zlaňáky na ľadovec. Tam mi vypadla z ruky Petrova prilba a rozbehla sa smerom k dolnej stanici lanovky. Asi už mala chuť na poriadne pivo. Na Petrove nešťastie zastavila. Ten sa už tešil, že dostane novú.

Po ľadovci sme sa vyplazili na vrchol Punta Rocca na konečnú lanovky a zviezli sa dolu do Malga Ciapela. Boli sme veľmi radi, že to nemusíme zostupovať. Mali sme len polorozpadnuté trekové boty čo by nemuselo dopadnúť dobre v dolnej časti ľadovca. Bol tam totiž úplný ľad. Aj keď Igor nám tvrdil, že sa to dá zbehnúť aj v lezečkách. Ale aj tak je to okolo 2 hodín dolu do Passo di Fedaia.

Z Ciapely sme vyšliapali naspäť na chatu Falier. Okolo ôsmej sa u nás zastavil Roland. Museli to zlaniť, lebo neprerazili cez veľké platne. Ďalší deň sme dali oddych. Roland s Vladom to zabalili. Povalovali sme sa pri stane a hecli sme sa na očistu. Konala sa vo vodopáde. Niečo sme dokonca aj vyprali. Okolo stanu sa nám neustále motali dva somáre, dve ovce a koza. Bolo to miestne stádo patriace k chate. Všetko by bolo OK keby nám neustále nesrali okolo stanu. Od nudy sme začali vymýšľať psie kusy. Nad stanom sme mali veľký previs, ktorý nás hrozne lákal. Tak sme začali boldrovať štýlom dva háčiky s dlhými sľučkami na nohy, inak nič. Čistá technika. Celkom to išlo, kým mi nevystrelil jeden hák do huby a padol som dole hlavou do sute a žihľavy. Hneď som mal nakúpené. Dosť som si udrel rameno, čo výrazne znížilo moje lezecké ambície.

Na druhý deň sme zvolili niečo kratšie. Dali sme si Viva Gorbi, 8+. Cesta má 5 dĺžok. Je to relatívne krátka a ťažká cesta s dlhšími odlezmi. Na štandoch sú väčšinou nity a v dĺžke tak jeden dva nity. Rameno ma bolelo ako koňa, tak som prenechal vedenie Petrovi. No ale v 3 dĺžke sme to morálovo nezvládli a po odstrelenom kúsku Petrovho zuba po vyletenom háčiku zlaňujeme. Je to úžasná cesta, avšak treba si do nej pribaliť kýbel morálu.

Podvečer dorazilo podporné družstvo z Pezinka Palo a Ľudo plus baby Petra a Katka. Chalani chceli ísť na druhý deň Dona Quixota. Ale všetkým nám počasie prekazilo plány. Prišiel obrovský front a v kuse lialo. Chalani aj naliezli, ale zlanili s dažďom. Okrem toho netrafili násrup, takže hore by to mohli mať celkom veselé. Liezli niečo úplne iné.

Poobede sa trošku vyčasilo, tak som s Petrou vybehol na výlet do Passo Ombretta. Na druhý deň bol znovu úplný fekál a vyzeralo to na veľmi rozsiahli front. Tak sme zavelili na ústup. Cesta domov bola veľmi veselá. Súvisle lialo počas celej cesty. Náš šíp išiel celkom OK až na pár šmykov v serpentínach, kedy som myslel, že sa vygumujeme z matriky. Niekedy sme si v zákrutách kukali až do kufra. Tie zdesené pohľady v oproti idúcich autách, keď sa na nich rútila bokom Škodovka, stáli za to. S príchodom na nížinu sa mi viditeľne uľavilo. Šíp potom frčal bez poruchy až domov. No myslím, že viackrát to s ním nebudeme nacvičovať. Raz stačilo.

Náš výlet určite stál za to a zistili sme, o čom je lezenie na Marmolade. Musíme ešte veľa toho naliezť, aby sme nabrali odvahu do Ryby, ale raz to príde. Je to fantastická stena, kde sa ešte určite radi vrátime.