Západná stena Lomnického štítu
(Jamesák 2001/6)

Preklad: Mária Gedeonová

Volali sme ju len „Stena“. Ako mnohí pred nami i my sme na ňu často túžobne hľadeli. Ale ona tam stála hrdo a odmietavo, studená, strmá a celkom tmavá. A večer sa pri jase slnka rozžiarila do ohnivo červena.
Áno, Stena bola krásna. Cvičila si na nás svoju príťažlivosť, na nás všetkých, ktorí sme radi tiahli do hôr. Moji kamaráti ju často chceli vyskúšať a ja som im to tiež sľúbila, držiac s nimi, neverila som však celkom, či sa nejako dá dostať hore. Mala som tiež tak trochu strach z tejto Steny. Bola mojím snom, mojou túžbou.

Po mnohých pokusoch sa nakoniec predsa podarilo dvom Stenu preliezť. Teraz sú už obidvaja mŕtvi. Obaja sa stali obeťami hôr. No vtedy vraveli strašné veci: 12 hodín lezenia. Do prostriedku traverzu, nasledovalo zlanenie a až potom ďalej po spádnici. Veľmi exponované. Najťažší problém Tatier bol vyriešený... Stenu preliezli ešte viaceré skupiny. Bola vylezená ešte aj nová cesta, vľavo od základnej; obe sa stretávajú v prostriedku steny na trávnatej lávke.
Nemala pravdu. Stena sa dala zvládnuť. Možno nie je vôbec taká strašná, ako sa o nej rozpráva. Nuž, teraz mi už vôbec nedá pokoja. Musela som ju zdolať. I napriek tomu, že som mala strach. Nie, nie pred Stenou, nie pred lezením, ale pred sebou samou.

Bola polovica septembra. Dni sa začali skracovať; ale bolo ešte teplo, ešte bolo leto. Celé leto som pracovala, mohla som len sem-tam stráviť nedeľu v horách. Túžila som už veľmi po slnečnom dni, po čiernej stene, po lezení, po odpočinku na vrchole, po pravej správnej nedeli. Môj kamarát zotrval hore a urobil tie najkrajšie túry. Jedno sobotné popoludnie sa u mňa objavil. „No, máš zajtra čas?“ – „Áno? Potom môžeme skúsiť Stenu. Chceš, či nie?“ – Áno, ja som aj chcela, ale čo som mala povedať. Starý ostych pred Stenou sa zas ozval. A nemali sme ani skicu, ani popis. Gyutzi spozoroval, že váham. „No tak, pozri, nemusíme ju spraviť hneď, najprv si ju obzrieme a do zajtra možno zoženiem nejakú skicu. Ostatní to tiež zvládli. Cítim, že mám dobrú formu. A tebe tiež lezenie ide dobre. Teraz si pre každý prípad vezmeme skoby, kladivo, zlaňovacie kruhy.“ – Tak dobre, chceli sme sa na vec pozrieť. Kde sa stretneme? Večer okolo 10 hod., pri Téryho chate.

Číhavý večer. Spln. Pomaly som kráčala Malou Studenou dolinou. Tichá horská noc. Ticho. Len horský potok spieval svoju monotónnu pieseň. Všetko je iné ako cez deň. Tmavé kúty. Mäkké obrysy hôr na tmavomodrej oblohe. Napĺňal ma pocit ľahkosti, uvoľnenosti; bolo by tu krásne zostať, v horách, medzi horami a nikdy viac nemusieť dole. Keď som prišla hore na chatu, Gyutzi tam ešte nebol. Mal prísť s kamarátkou cez Priečne sedlo z Veľkej Studenej doliny. Chatár sa ma pýtal, čo máme v pláne. Nuž, chceme si obzrieť Stenu. Myslel si svoje, ale nepovedal nič, len pokýval hlavou.

Okolo jedenástej prišli moji ľudia. Gyutzi, šťastný, mladý, vytrvalý, ma prepadol s úsmevom na tvári. „No vidíš, zohnal som skicu. Veľa však neukazuje, ale akosi to už zvládneme. Musím to skúsiť. V každom prípade. Stena mi nedá pokoj. A teraz viem isto, že ak to skúsim, tak to pôjde. Teraz áno.“ Vyšli sme ešte raz do jasnej mesačnej noci. Hviezdy žiarili na oblohe, ktorá vyzerala ako tmavomodrý zamat. Stena tam stála úplne tmavá a celkom hladká. „No, aké to bude zajtra? Áno, len aby neprišlo zlé počasie. Potom by sme museli niekde v stene zostať a čakať, kým skala vyschne.“ – Nie, počasie iste vydrží. Veď už je jeseň. Zmena počasia je teraz zriedkavejšia ako v lete.

Nasledujúce ráno. Už je svetlo, slnko však ešte nevyšlo. Gyutzi je už hore, chodí vzrušene hore-dole po izbe, pozoruje stenu z okna, obzerá si oblohu. Uľahčene vydýchne, keď na oblohe nemožno pozorovať mraky. Potom sa rozhodol ma zobudiť. „Nechceš konečne vstať? Už je deň. Vezmeme si so sebou len lezečky, tie s (Hanssohlen) a tie s gumenými podošvami. Tie s klincami môžu zostať tu.“ Gyutzi je zábavný, beznádejný, balí ruksaky, volá: „Nezabudni na karabíny a zlaňovacie šlingle; pribaľ tiež pár skôb.“ „Nemaj strach už mám všetko zbalené.“ Tak poďme na to. Rozlúčili sme sa s našou kamarátkou (v žiadnom prípade nechcela ísť s nami) a chatárom. Pomaly sme kráčali roklinou vedúcou pod stenu. Gyutzi čerstvo a odvážne, ako kamzík, ja za ním, no omnoho menej odvážne. Skôr pomaly a lenivo. Nie, nemohla som pochopiť, že mám zliezť Stenu. Stenu, po ktorej túžim, odkedy poznám hory, Stenu, z ktorej som stále mala tak trochu strach a ktorá ma priťahovala ako žiadna iná. Zrazu počujem hlas: “No tak, prosím ťa, poď trochu rýchlejšie, nebuď taká pomalá a lenivá, takto nedôjdeme hore nikdy.“ Zrazu som bola úplne maličká. Terén bol hnusný, strmé trávnaté pásy, lámavý kameň, sutiny. „Ale veď ja vôbec nechcem ísť hore.“ „Čože, ty nechceš ísť hore? A to práve dnes, keď sa mi tak darí, no len poď, uvidíme.“

Sme pod stenou na širokej, strmej sutinovej lávke. Dopad kameňa. Znova. Je tam ktosi? Nakoniec zbadáme nalezenú dvojicu v prostrednej trhline, asi 30-40 metrov nad sutinou. „Aha, vidíš tých hore? Robia druhú cestu.“ Sú to dvaja známi. Bože, keby len nepúšťali toľko kameňov. „Čo urobíme teraz?“ – „Počkaj, teraz si musím stenu dôkladne obzrieť.“ Takto z bezprostrednej blízkosti nevyzerá tak strmo a tak nepriateľsky. Skala je suchá, dobre členená. Zľava doprava sa tiahne trhlina. To je Birkenmajerova cesta. „Určite, vidíš, tam je kamenný mužík. A tam hore, približne v strede, kde trhlina končí v komíne, je trávnatá lávka.“ Sedeli sme pod stenou asi hodinu, chvíľu sme pozorovali tých dvoch, ktorí sa hore na skale trápili, potom sme zbalili nepotrebné veci pod kameň a šli k nástupu, kde stál veľký kamenný mužík. Gyutzi si obzeral trhlinu, ktorá sa začínala rebrom z masívneho a dobre členeného kameňa a potom pozrel na mňa. „Čo teraz?“ – „Poďme. Skúsime to. V najhoršom prípade môžeme stále zlaniť.“

Je takmer 10 hodín. Slnko je už veľmi vysoko. Vzduch je teplý. Len bledá farba oblohy svedčí o tom, že o chvíľu príde jeseň. Prvých 30 metrov lezieme bez lana. Potom to začína byť čoraz ťažšie. Zakladáme lano. Ešte stisnutie rúk. „Veľa šťastia!“ – Suchá, pevná skala. Všetky myšlienky sú zabudnuté. Pomaly sa prepracúvajú naše telá nahor. Lezenie nie je celkom ľahké. Ide sa časťou žľabom, časťou rebrom. Špára končí pri previse. Gyutzi si myslí, že sa musíme dostať cez tento previs. „Zdá sa, že za ním nasleduje zas jedna špára.“ „Nie, to nepôjde. Vidíš vľavo, hneď pod veľkým previsom je traverz, verím, že musíme ísť tadiaľ a potom za roh, tam už uvidíme, čo ďalej. Ale verím, že to pôjde.“ Gyutzi ide na to. Ide pomaly a s rozvahou 15 metrov späť. Potom ma volá: „Poď za mnou!“ Stojí dobre. Je tam aj dobrá skoba. Drží pevne. Dobrá možnosť istenia. Pre istotu ju ešte párkrát zatlčie. Idem. Lezie sa dobre. Druhá skupina je hneď nad nami. Ešte stále zhadzujú kamene. Šťastie, že nás veľký previs pred nimi chráni. – Nasleduje krátka stena, z ktorej vedie komín k trávnatej lávke. Lezieme striedavo, až dosiahneme trávnatú lávku. Ešte nie je 12 hodín. Toto sme zvládli rýchlo. Skoro polovica steny je zdolaná. Sedí tu i dvojica, ktorá išla druhou cestou. Nevedia si vôbec rady a nevedia, kadiaľ ísť ďalej. Veď je to aj ťažko povedať. Všade okolo sú previsy. V strede nad trávnatou lávkou by aj bolo niečo, čo by sa dalo nazvať trhlinou. Je tam ale strašne rozlámaná skala. „Tam hore je ale v stene skoba. Vidíte ju?“ Takže, musí to ísť tadiaľ ďalej. Zdá sa mi, že nasleduje zas pevná skala. – Oteplilo sa. Na trávnatej lávke sa sedí dobre. Naťahujeme sa na slnku. – A teraz ďalej. Teraz preberá vedenie Gyutzi. Áno, vieme, že až teraz prichádza tá najťažšia časť. Gyutzi lezie pekne a isto. Je radosť, pozorovať ho pri lezení. Zdolal rozlámanú časť, dosiahol skobu a dostal sa do špáry, kde našiel veľmi dobrý štand. Idem za ním. Naozaj tu nemožno nič dosiahnuť silou, človek musí byť ohybný ako mačka. Potom to ide. Nasledujú ostatní dvaja. Je dobré takto liezť. Dávno som zabudla, že som Stenu vôbec nechcela zliezť, že som mala pred ňou strach. Lezenie, jasná obloha, slnečný jas, teplý vzduch mi svojim spôsobom dohovorili, takže som okrem nich na nič iné nemyslela. Život tu bol opojením; cítila som sa byť silnou a mladou. – Hneď pod nami sa ligotalo päť jazier. Vietor sem-tam zbrázdil ich hladinu. Ticho okolo nás. Len občasné hvízdanie a štebotanie vtákov. Pred chvíľou mi nad hlavou preletel pestrý vták, na protiľahlom rebre vidno niekoľko postáv. Pozorujú nás. Kamarátka, ktorá ráno nechcela ísť s nami, je tiež medzi nimi. Občas na nás povzbudzujúco zakričí.

„Ešte tento komín. Potom sú ťažkosti prekonané.“ – „Veď to vôbec nevyzerá byť ťažké.“ – myslí si Gyutzi. Je priamo pod komínom, ktorý je skôr trhlinou. Myslím, že je to omnoho ťažšie, ako to vyzerá. Prekliata kolmosť. Po 5-6 metroch (brucho/kniha). Potom hladká skala. A hore traverz. Gyutzi ide na to. Pomaly, veľmi pomaly sa prepracúva nahor. „Mala si pravdu. Je to naozaj omnoho ťažšie, ako to vyzerá!“ „Prosím ťa, nabi skobu a zaisti sa, kým to ešte ide.“ „Hm, ľahko sa hovorí, je tu veľmi masívna skala.“ Ale i napriek tomu sa mu podarilo zabiť pár skôb. Pozor! Kameň. Prebehol ponad naše hlavy do hĺbky. Prejde chvíľa, kým ho počujeme dopadnúť na sutinu. Až teraz som si uvedomila, aké je to tu všetko exponované. Pozorujem Gyutziho pri práci. Lezie, zabíja, znova lezie. Vidím, ako sa trápi, napreduje pomaly, musí to byť veľmi ťažké. Mali sme na sebe lezečky s gumenými podošvami. Skala bola úplne suchá. Lezečky dobre držali. – Konečne počujem Gyutziho volanie: „Poď.“ Áno, to sa zhora ľahko povie. Vôbec to nebola ľahká práca. Zapierať sa, naťahovať sa, vystierať sa. Ale išlo to, veď to muselo ísť. Bolo také krásne liezť. Potom horný traverz. Pekné, maličké stupy, takmer žiadne chyty. Skala bola drsná, takže lezečky dobre držali. Dychčiac som došla k Gyutzimu. Teraz nasledovali ostatní. Týchto 30 metrov sme museli ruksaky vyťahovať. – Konečne sme všetci hore. Na zdolanie týchto 60-70 metrov od trávnatej lávky sme potrebovali približne 4 hodiny. Chvíľu sme sedeli na širokom suťovisku. Vedeli sme, že to, čo nasleduje, nám už nemôže robiť veľké ťažkosti. Mali sme pred sebou ešte 90-100 metrov až na vrchol. Široký tmavý komín, úplne mokrý a nato široká špára. Tá už bola úplne ľahká. Tam sme už zložili lano. Za hodinu sme sedeli na vrchole. Slnko už zachádzalo. Vial studený vietor. Hory vrhali tiene do dolín, okolo nás bolo úplne ticho. Bola nedeľa. Túžba sa stala skutočnosťou. A všetko sa mi zdalo byť neskutočné. Všetko okolo mňa, hory, diaľava v doline. Téryho chata už dole ležala v tieni. Pred ňou pobiehalo pár maličkých postáv a vykrikovali na nás.

Poskladať lano a dať sa rýchlo na zostup. O chvíľku bude noc. Pomaly a mlčky kráčame dole Malou Studenou dolinou. Neviem, bola som unavená, alebo som mala napäté nervy, ale nemohla som tomu uveriť, tomu so Západnou stenou. Trvalo to ešte dlhý čas, kým som si zvykla na myšlienku: Stena je teraz moja. Gyutziho hlas prelomil mlčanie. „Ty, na budúci rok zlezieme Stenu zas. Chceš, či nie?“ – „Áno, rada.“